Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/505/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213648 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414213648.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci navrhovateľky: I. O., bytom B. XX/XX, K. O., občan SR, zast. JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o návrhu na zaplatenie 2 576,01 Eur, o odvolaní odporcu a navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/195/2014 - 50 zo dňa 24. 02. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 2 576,01 Eur,- spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 2 576,01 Eur od 23. 11. 2014 do zaplatenia, p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 2 576,01 Eur,- spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 2 576,01 Eur od 23. 11. 2014 do zaplatenia a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 211,74 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľka sa domáhala istiny 2 576,01 Eur z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, keď zmluva o úvere, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov navrhovateľke zo strany odporcu vo výške 1 400,- Eur, neobsahovala náležitosti podľa Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch, v zmysle § 9 ods. 2, a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru ako aj ročnú percentuálnu mieru nákladov. V zmysle § 11 ods. 1 citovaného zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľka na poskytnutý úver 1 400,- Eur, zaplatila odporcovi sumu celkom vo výške 3 976,01 Eur; nakoľko bola odporcom uvedená do omylu, zaplatila teda o 2 576,01 Eur viac ako mal odporca nárok. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou, a to konkrétne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že zo znenia § 1 ods. 2 predmetného zákona vyplýva, že spotrebiteľským úverom pre účely tohto zákona je aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, ako tomu bolo aj v súdenej veci, keď odporca poskytol navrhovateľke peňažné prostriedky ich reálnym odovzdaním v hotovosti. K výhradám odporcu v tom smere, že predmetná zmluva nemôže byť posudzovaná v zmysle Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko samotná navrhovateľka požadovala poskytnutie finančných prostriedkov za účelom výkonu zamestnania, súd uviedol, že z jeho úradnej činnosti je mu známe, že odporca pri svojej podnikateľskej činnosti používa predtlačené formulárové znenie zmluvy o úvere, pričom pri uzatváraní zmlúv so spotrebiteľmi využíva ich prehlásenie, že tieto úvery boli poskytnuté buď za účelom zamestnania, povolania alebo podnikania tak, aby sa vyhol aplikácii zákonov na ochranu spotrebiteľa. Tak tomu bolo aj v súdenej veci, keď v zmluve o úvere bol ako účel poskytnutia úveru zaškrtnutý výkon zamestnania, avšak v samotnom konaní pred súdom bolo preukázané, že navrhovateľka pracovala v čase uzatvárania úverovej zmluvy ako fyzioterapeutka v domove sociálnych služieb a všetky pomôcky potrebné na výkon jej zamestnania jej poskytoval samotný zamestnávateľ, preto je vylúčené, aby jej bol úver poskytnutý za v zmluve vyznačeným účelom. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd považoval predmetné prehlásenie obsiahnuté v zmluve o úvere za účelové konanie odporcu koncipované na obchádzanie príslušných ustanovení Zákona na ochranu spotrebiteľa ako i Zákona o spotrebiteľských úveroch. Prieskumom danej zmluvy súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania neobsahovala údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov ako aj konečnej splatnosti úveru, ktoré údaje sú obligatórnymi náležitosťami spotrebiteľskej zmluvy a ich absenciu zákon sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o spotrebiteľských úveroch je, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky potrebné informácie k posúdeniu výhodnosti poskytovaného úveru. Z dôvodov, že zmluva neobsahovala všetky náležitosti tak, ako ich vyžaduje zákon, poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odporca nadobudol rozdiel medzi sumou, ktorú navrhovateľka na poskytnutý úver zaplatila a sumou, ktorá jej bola zo strany odporcu poskytnutá bez právneho dôvodu a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 2 576,01 Eur z titulu získaného majetkového prospechu bez právneho dôvodu. O úroku z omeškania súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonník a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., priznal navrhovateľke úrok z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie stanovenej vo výzve, ktorú adresovala navrhovateľka odporcovi, t. j. odo dňa 23. 11.2014 vo výške 8,05 % ročne. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., úspešnej účastníčke konania, a to navrhovateľke, priznal trovy konania titulom trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na začatie konania, účasť na pojednávaní dňa 24. 02. 2015. Súd nepriznal náhradu za účtovaný úkon právnej služby, a to vyjadrenie zo dňa 31. 12. 2014, keď predmetné vyjadrenie právny zástupca navrhovateľa súdu zaslal svojvoľne bez akejkoľvek výzvy súdu po tom, ako mu bolo zaslané na vedomie vyjadrenie odporcu. Namietané skutočnosti pritom mohol súdu prezentovať na nariadenom termíne pojednávania, ktorý termín mu bol spolu s vyjadrením odporcu doručený. Súd ďalej nepriznal navrhovateľke hotové výdavky účtované za stratu času právneho zástupcu za účasť na pojednávaní dňa 24. 02. 2015 a cestovné na pojednávaní dňa 24. 02. 2015 z dôvodu, že ich považoval za nehospodárne s poukazom na to, že právny zástupca zastupuje na Okresnom súde Žiar nad Hronom nespočetné množstvo spotrebiteľov, pričom sídlo jeho advokátskej kancelárie je vzdialené od sídla súdu niekoľko desiatok kilometrov, čím vznikajú v daných konaniach neprimerané trovy v porovnaní s hodnotou vedeného sporu. Poukázal na to, že súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že právny zástupca navrhovateľa vzhľadom k tomu, že zastupuje viacerých spotrebiteľov v konaniach pred súdom vedených u okresného súdu, zúčastňuje sa denne na súdnych pojednávaniach, pričom pri vyúčtovaní hotových výdavkov a cestovného tieto skutočnosti nijakým spôsobom nezohľadňuje, resp. v danom prípade zohľadnil len v nepatrnej miere (dňa 24. 02. 2015 sa zúčastnil pojednávaní v konaniach sp. zn. 19C/183/2014 a 19C/194/2014, a to len v senáte 19C). Z týchto dôvodov priznal navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške celkovo 212,74 Eur, ďalšie trovy mu ako nehospodárne nepriznal. Proti rozsudku prvostupňového súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca ako aj navrhovateľka. Odporca napadol rozsudok prvostupňového súdu odvolaním z dôvodu, že má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, odôvodnenie rozhodnutie nespĺňa zákonom stanovené podmienky v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., keď súd rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť, je možné považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., a teda je daný aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. K posúdeniu zmluvy o úvere uviedol, že právny status navrhovateľky, ako spotrebiteľa, odporca razantne popiera, aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, na ktoré súd poukazuje, nie je možná, nakoľko s prihliadnutím na charakter zmluvy o úvere nie je právny vzťah medzi účastníkmi konania vzťahom spotrebiteľským, navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Súd sa pri svojej rozhodovacej činnosti obmedzil na výpoveď navrhovateľky o použití finančných prostriedkov, odporca má úlohu uniesť dôkazné bremeno v tvrdení, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté v čase uzatvorenia zmluvy a nie na aký účel ich následne navrhovateľka použila. Dodatok zmluvy o úvere preukazuje tvrdenia odporcu ako i samotná zmluva o úvere. Navrhovateľka nijako nepreukázala, na aký účel si úver brala, jej tvrdenia považuje za nepreukázané, ničím nepodložené, podpisom dodatku k zmluve o úvere sa zaviazala akceptovať účel poskytnutého úveru, a to na úhradu nákladov na školenie a rekvalifikáciu. Odporca vstupoval do úverového vzťahu s navrhovateľkou, ako dlžníkom, kde navrhovateľka výslovne prehlásila, že poskytnuté finančné prostriedky použije na výkon svojho zamestnania. Navrhovateľka teda nie je spotrebiteľom a z tohto dôvodu ani zmluva o úvere nemôže byť zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Nakoľko navrhovateľka nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, ale na výkon zamestnania, nie je spotrebiteľom; naviac vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec namieste. Z uvedených dôvodov zmluva o úvere údaj o RPMN obsahovať nemusela a odporca má nárok na vrátenie istiny spolu s dohodnutým poplatkom za jej poskytnutie. Popiera, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nestotožňuje sa ani s priznanými trovami za právne zastúpenie, nakoľko vec bola posúdená predčasne a podľa jeho názoru nesprávne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh zamietne, prípadne, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v časti týkajúcej sa priznanej náhrady trov konania podala odvolanie navrhovateľka s poukazom na to, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľke trovy konania titulom trov právneho zastúpenia v celkovej výške 212,74 Eur, ďalšie trovy jej ako nehospodárne nepriznal. K priznaným trovám za jednotlivé úkony v odvolaní poukázala na to, že súd vychádzal z nesprávneho ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože na predmetné vyčíslenie mal súd aplikovať ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 citovanej vyhlášky. Navrhovateľka sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od odporcu, pričom pohľadávka bola v čase začatia poskytovania právnej služby vo výške 2 576,01 Eur, hodnota jedného úkonu právnej služby predstavuje sumu 101,25 Eur. Súd mal priznať trovy za prípravu a prevzatie zastúpenia vo výške 101,25 Eur + 8,04 Eur režijný paušál - rok 2014, návrh na začatie konania 101,25 Eur + 8,04 Eur režijný paušál - rok 2014, za účasť na pojednávaní dňa 24. 02. 2015 101,25 Eur + 8,39 Eur režijný paušál - rok 2015. Vo vzťahu k nepriznaniu hotových výdavkov účtovaných za stratu času na pojednávaní dňa 24. 02. 2015 vo výške 195,72 Eur a cestovného na pojednávanie dňa 24. 02 .2015 vo výške 108,50 Eur, ktoré súd nepriznal, považuje odôvodnenie rozhodnutia za nepreskúmateľné, keďže v každom smere je nepravdivé, chybné a ide len o kopírovanie odôvodnení z predchádzajúcich rozhodnutí, bez prihliadnutia na špecifiká prípadu. Dňa 24. 02. 2015 sa právny zástupca zúčastnil na Okresnom súde Žiar nad Hronom aj na pojednávaní vo veci sp. zn. 19C/183/2014, avšak vzhľadom na to, že v danom prípade sa jednalo o spor s hodnotu 90,25 Eur, musel toto právny zástupca zhodnotiť a v zmysle hospodárnosti konania si v tomto konaní uplatnil za stratu času len 10 % zo sumy 195,72 Eur, teda sumu 19,57 Eur, vzhľadom aj na uplatňované trovy v konaní sp. zn. 19C/195/2014, v ktorých si uplatnil 90 % zo sumy 195,72 Eur, teda sumu 176,15 Eur a nie v sume 195,72 Eur, ako to uvádza v rozsudku súd. Vzniknuté trovy spojené so stratou času boli rozdelené v pomere 90% v konaní sp. zn. 19C/195/2014 a 10 % v konaní sp. zn. 19C/183/2014. Tak isto postupoval právny zástupca aj pri vyčíslovaní, čo sa týka cestovného. Nie je pravdivé konštatovanie súdu, že právny zástupca pri vyčíslovaní trov neprihliada na iné konania v ktorých zastupuje klientov. Vo vyčíslení trov konania v súdenej veci právny zástupca vyhlásil, že si v deň pojednávania, t. j. 24. 02. 2015, neuplatňoval cestovné ani hotové výdavky v žiadnom inom konaní okrem konania vo veci sp. zn. 19C/183/2014, vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom. Súd sa nijako nevysporiadal s tým, prečo náhradu úplne zrušil (a nie iba znížil), čo popiera význam a zmysle práva na slobodnú voľbu advokáta - uvedeným postupom by si účastník mohol zvoliť advokáta len z miesta bydliska. Ak teda súd evidoval, že právny zástupca v daný deň vystupoval v senáte 19C aj v inom konaní, mal trovy pomerne rozdeliť a nie ich nepriznať. Navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu a uložil odporcovi povinnosti nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 612,87 Eur. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 101,25 Eur a režijný paušál vo výške 8,39 Eur, celkovo 109,64 Eur. Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľky nevyjadril. V dôsledku podaných odvolaní krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku týkajúceho sa trov konania rozsudok okresného súdu v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ O. s. p. zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. S prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania uvedené v odvolaní odporcu, odvolací súd konštatuje, že sa s rozhodnutím prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k názoru, že prvostupňový súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od odporcu, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Na námietky odporcu, uvedené v jeho odvolaní smerujúce k nesprávnemu posúdeniu postavenia navrhovateľky ako spotrebiteľky a vyhodnoteniu zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy prvostupňovým súdom odvolací súd nepovažuje za prijateľné, pretože s námietkami, ktoré odporca uviedol v odvolaní, sa okresný súd náležite vysporiadal, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Skúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, ž prvostupňový súd vo veci správne rozhodol. Náležite zistil skutkový stav, vec správne skutkovo i právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil v súlade so zákonnými požiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej potvrdil na tom istom základe a z tých istých dôvodov, ktoré podrobne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli relevantným dôvodom a mohli mať vplyv na výsledok rozhodnutia prvostupňového súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, že súd navrhovateľom uplatnený nárok posudzoval a priznal z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré obohatenia má svoj pôvod v zmluve o úvere, u ktorej, aj podľa názoru odvolacieho súdu, niet pochýb, že je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahuje režim spotrebiteľského práva. Pokiaľ odporca tvrdí, že o spotrebiteľskú zmluvu v danom prípade nejde, pretože finančné prostriedky boli dlžníkovi (v tomto konaní navrhovateľke) poskytnuté veriteľom (v tomto konaní odporcom) na účel „zamestnania“, s týmito námietkami sa prvostupňový súd náležite vysporiadal. Odvolací súd k tomuto dodáva, že spotrebiteľ nemôže mať vedomosť o následkoch označenia účelu použitia finančných prostriedkov na účel zamestnania či výkon povolania, pričom túto skutočnosť veritelia často zneužívajú, ide o nekalú obchodnú praktiku, keď u spotrebiteľov vyznačujú v zmluvách takýto účel poskytnutia finančných prostriedkov, ako tomu bolo aj v danom prípade. Pokiaľ ide o právny status dlžníka zo zmluvy o úvere, tak tento, podľa zistenia prvostupňového súdu, v súvislosti so svojím zamestnaním žiadne finančné prostriedky nepotreboval. Z výpovede navrhovateľky nepochybne vyplýva, že táto pri uzatváraní zmluvy uvádzala, že finančné prostriedky potrebovala a úver si brala na domáce účely (výdavky so zabezpečením starostlivosti o chorého R., nákup chladničky a práčky, pričom obchodnej zástupkyni povedala, že si berie úver pre účely spotreby domácnosti). Rovnako vypovedala, že je zamestnaná v P. v K. O. ako E., všetky potrebné pomôcky pre výkon zamestnania je poskytuje zamestnávateľ, žiadne pomôcky si sama nekupuje, úver si z tohto titulu vôbec nebrala. Nevedela uviesť, z akého dôvodu obchodná zástupkyňa zaškrtla túto kolónku, o tom jej vôbec nepovedala a ona si to nevšimla. Na základe vykonaného dokazovania teda prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským vzťahom. Odvolací súd poukazuje na to, že spotrebiteľský vzťah sa vždy riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to potvrdzuje aj prijatá novela Občianskeho zákonníka v zmysle Zákona č. 102/2004 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov zo dňa 25. 03. 2014, ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Nakoľko zákona č. 102/2004 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, znamená to, že od jej účinnosti, t. j. od 01. 04. 2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Odvolací súd je rovnakého názoru ako prvostupňový súd, že keďže zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania neobsahuje viaceré obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá zmluva je svojím charakterom zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nebola navrhovateľka povinná plniť svoje záväzky voči odporcovi v rozsahu vyššom než bola suma poskytnutého úveru, t. j. suma 1 400,- Eur, keďže zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. je zmluvou bezúročnou a bezpoplatkovou. Medzi účastníkmi konania nebola sporná výška poskytnutého úveru 1 400,- Eur ani suma zaplatená navrhovateľkou odporcovi (odporca túto skutočnosť žiadnym spôsobom v konaní pred prvostupňovým súdom nespochybnil a nenamietal), potom bol správny postup prvostupňového súdu, keď v ďalšom posudzoval uplatnený nárok ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd zároveň uvádza, že námietku odporcu uvedenú v odvolaní, že rozsudok prvostupňového súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti, nepovažuje za dôvodnú, keďže rozsudok prvostupňového súdu je náležite odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľka domáhala, z akých dôvodov, uviedol zároveň vyjadrenie odporcu, vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, aj ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku vo veci samej zároveň odvolací súd považuje za dostatočne jasné, výstižné a presvedčivé. Keďže súd vo veci samej vecne správne rozhodol, odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 2 576,01 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 2 576,01 Eur od 23. 11. 2014 do zaplatenia, z dôvodu vecnej správnosti rozsudku prvostupňového súdu potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Vo vzťahu k odvolaniu navrhovateľky voči výroku prvostupňového súdu, ktorým rozhodoval o trovách konania, keď prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 212,74 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, pričom o trovách konania rozhodoval aplikujúc ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd vo veci správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., keďže navrhovateľka v konaní bola v plnom rozsahu úspešnou účastníčkou konania a vzniklo jej právo na náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala nesprávnosť aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo vzťahu k výške odmeny za tri úkony právnej služby poskytnuté navrhovateľke právnym zástupcom uvádzajúc, že je potrebné pri výpočte tarifnej hodnoty aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 10 ods. 1 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sa použije v prípade, ak nie je ustanovené inak, pričom práve v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ je uvedený iný spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, keď podľa tohto ustanovenia základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. V súdenej veci je nepochybné, že klientom právneho zástupcu bola spotrebiteľka a jedná sa o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, teda aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. prvostupňovým súdom by bola správna, avšak len v prípade, ak by spotrebiteľ v spore nebol úspešný (§ 11 ods. 2 vyhlášky), keďže navrhovateľka (v postavení spotrebiteľky) bola úspešnou účastníčkou v spore, je potrebné v danej veci aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky. Pokiaľ navrhovateľka ďalej v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia tvrdiac, že ide len o kopírovanie odôvodnení z predchádzajúcich rozhodnutí bez prihliadnutia na špecifiká prípadu, odvolací súd uvádza, že je pravdou, že právny zástupca navrhovateľky v písomnom vyčíslení právneho zastúpenia vo vzťahu k nepriznanej náhrade za stratu času a cestovné uplatnil iba 90 %, pričom vo vyčíslení uviedol, že 10 % si uplatnil v inej veci z dôvodov, že časť uplatňovaných hotových výdavkov a časť uplatňovaných hotových výdavkov a cestového uplatnil v konaní sp. zn. 19C/183/2014. Prvostupňový súd sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia týmto tvrdením žiadnym spôsobom nezaoberal s prihliadnutím predovšetkým na samotné vyčíslenie trov právneho zastúpenia právnym zástupcom navrhovateľky. Pokiaľ v odôvodnení uviedol, že tieto považuje za nehospodárne s poukazom na to, že právny zástupca zastupuje na súde nespočetné množstvo spotrebiteľov, zúčastňuje sa pojednávaní denne, pričom vo vyúčtovaní hotových výdavkov a cestovného tieto skutočnosti nijakým spôsobom nezohľadňuje, resp. v danom prípade zohľadnil len v nepatrnej miere bez toho, aby z obsahu spisu vyplývalo či a v akom rozsahu právny zástupca navrhovateľky v rovnaký deň, ako bolo pojednávanie vo veci samej, si uplatnil trovy právneho zastúpenia aj v iných veciach, v ktorých konkrétne, v akej výške a či v iných konaniach boli priznané účastníkom konania, ktorých zastupuje právny zástupca totožný s právnym zástupcom ako v predmetnej súdenej veci, je rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné jednak z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu v tomto smere ako aj z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia. Sú teda dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu v časti priznanej náhrady trov konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ O. s. p. Len samotné konštatovanie súdom prvého stupňa, že hotové výdavky účtované za stratu času na pojednávaní dňa 24. 02. 2015 a cestovné považuje za nehospodárne s poukazom práve na to, že právny zástupca zastupuje nespočetné množstvo spotrebiteľov v konaní pred okresným súdom, pričom sídlo jeho advokátskej kancelárie je vzdialené od sídla súdu niekoľko desiatok kilometrov, nemožno bez ďalšieho posúdiť ako neprimerané trovy; prvostupňový súd svoje rozhodnutie v tomto smere náležitým spôsobom nezdôvodnil tak, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodovaní prvostupňový súd riadil, na základe čoho vyhodnotil neprimeranosť trov konania v porovnaní s hodnotou vedeného sporu. Odvolací súd uvádza, že žiadneho účastníka konania nemožno obmedzovať vo výbere právneho zástupcu; pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí vždy náležite aplikovať ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a posúdiť, či v tej konkrétnej veci sa jedná o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva účastníka, ktorého v konaní zastupuje, pričom súd žiadnym spôsobom ani neuviedol, či trovy konania, ktoré nepriznal navrhovateľke, považuje za trovy, ktoré by neboli potrebné na účelné uplatňovanie jej práva v občianskom súdnom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd v časti náhrady trov konania zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. Keďže odvolací súd rozhodnutie v časti náhrady trov konania zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie, o trovách odvolacieho konania v súlade s ustanovením § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.