Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/645/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415200431 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6415200431.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci žalobcu H. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. Q. XX, XXX XX T. Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47234466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, v konaní o zaplatenie 392 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/16/2015-26 zo dňa 04. 05. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 392 € spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 392 € od 18. 01. 2015 do zaplatenia, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu titulom náhrady trov právneho zastúpenia sumu 72,87 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 2. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol: „Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu podal na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 20.1.2015 návrh, v ktorom navrhoval, aby súd zaviazal žalovaného vydať mu bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo na strane žalovaného z toho titulu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, ak si požičal sumu 400 € bolo jeho povinnosťou vrátiť len túto sumu a pretože vrátil 796 €, rozdiel predstavuje na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť a to z toho dôvodu, že zmluvu o úvere nemožno považovať za spotrebiteľský úver ale za úver v zmysle Obchodného zákonníka, na jeho strane nevznikla žiadna z foriem bezdôvodného obohatenia a zároveň vznášal aj námietku miestnej nepríslušnosti súdu. Vzhľadom na námietku žalovaného súd skúmal miestnu príslušnosť. Okresný súd Žiar nad Hronom zistil, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, žalobca má bydlisko v obvode Okresného súdu Žiar nad Hronom a preto v zmysle § 87 písm.f je príslušný na konanie Okresný súd Žiar nad Hronom, preto nebol dôvod postúpiť vec inému súdu v zmysle § 105 ods. 2 O. s. p. Žalobca i žalovaný sa na pojednávanie nedostavili, ospravedlnili svoju neprítomnosť a preto súd konal v ich neprítomnosti, aj keď zostali nečinní (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Z listinných dôkazov nie je sporné, že účastníci dňa 12.4.2012 uzatvorili Zmluvu o úvere č. 600200808, na základe ktorej žalovaný poskytol úver žalobcovi vo výške 400 € a žalobca sa zaviazal zaplatiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 392 €, celkove teda 792 € v 12 mesačných splátkach po 66 € počnúc dňom 16.5.2012. Nie je sporné, že žalobca dňa 16.8.2013 zaplatil žalovanému sumu 792 € z tejto zmluvy. V čase uzatvárania zmluvy platil Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenie na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 uvedeného zákona. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným takúto charakteristiku spĺňa a preto má súd za dokázané, že poskytnuté finančné prostriedky nie sú vzťahom obchodno právnym ale občiansko právnym zo spotrebiteľského úveru. Žalobca sa bránil tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá povinnú náležitosť zmluvy v podobe doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. S týmto názorom súd nesúhlasí a to z toho dôvodu, že z obsahu zmluvy je dokázané, že dlžník sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť požičanú sumu v 12 mesačných splátkach po 66 € počnúc dňom 16.5.2012. Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie Občianskeho zákonníka o počítaní lehôt obsahujú výkladové pravidlá na počítanie hmotno - právnych lehôt obsiahnutých nielen v Občianskom zákonníku ale aj v ostatných občiansko- právnych predpisoch patriacich do systému súkromného práva. Tieto pravidlá sa používajú na počítanie lehôt, na plnenie záväzkov vzniknutých na základe občiansko- právnych skutočností, ako aj na počítanie lehôt, ktoré sú ustanovené v zmluvách. Z týchto výkladových pravidiel má súd za dokázané, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmluva o spotrebiteľskom úvere však okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravuje uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i Zákona o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvárania zmluvy). Ďalej musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanej na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j). Z obsahu zmluvy o úvere (čl.5) má súd za dokázané, že v tejto zmluve nie je uvedená úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ročná percentuálna miera nákladov tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. i a j Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platné v čase uzatvárania zmluvy. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.a až k, r, y a § 10 ods. 1 (§ 11 ods. 1 písm. a Zákona o spotrebiteľskom úvere). Z uvedeného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že zmluva o úvere nemá náležitosti uvedené vyššie a preto ju treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. To znamená, že ak žalovaný poskytol žalobcovi úver 400 €, žalobca bol povinný vrátiť iba sumu 400 €. Pretože v skutočnosti vrátil 792 €, žalovaný získal o 392 € viac a to na základe plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 392 €. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výška úrokov z omeškanie je stanovená § 3 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca mal vo veci úspech a preto mu súd priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie svojho práva voči odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy žalobcu predstavujú trovy právneho zastúpenia advokáta za úkony právnej pomoci podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Základná sadzba za zastupovanie advokáta v občianskom konaní predstavuje sumu 28,22 € (§ 10 ods. 1 Vyhlášky), advokát uskutočnil 2 úkony právnej služby (§ 13a ods. 1 písm. a, c Vyhlášky) spolu s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 8,04 € v roku 2014 a 8,39 € v roku 2015 (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) spolu trovy predstavujú vo výške 72,87 €. Platobným miestom na náhradu trov konania účastníka zastúpeného advokátom je advokát (§ 149 ods. 1 O. s. p.)“. 3. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1. písm. d) OSP, ďalej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, ako aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP. 4. K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaný v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože žalobcom predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, pričom táto zmluva sa uzatvárala podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda podľa žalovaného a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d)), pričom vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a podporným právnym predpisom s tým, že kombinácia oboch právnych predpisov má niekoľko rovín: 1. vzťahy, ktoré v Obchodnom zákonníku nie sú upravené vôbec, 2. vzťahy upravené tak v Obchodnom, ako aj v Občianskom zákonníku 3. vzťahy, ktoré v Občianskom zákonníku nie sú upravené vôbec 4. vzťahy, ktoré sú upravené v Občianskom a čiastočne aj v Obchodnom zákonníku. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu pokiaľ Obchodný zákonník danú problematiku komplexne upravuje osobitným spôsobom, pokiaľ Obchodný zákonník vylučuje aplikáciu Občianskeho zákonníka alebo jeho konkrétneho ustanovenia a tiež pokiaľ dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka. Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom, pričom ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je podľa žalovaného nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať. Nie je pritom podstatné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že z ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka nie sú pre obchodné záväzkové vzťahy vylúčené. Okrem toho, Obchodný zákonník sa výslovne spotrebiteľmi v niektorých ustanoveniach zaoberá (výkladové pravidlo v § 266 ods. 5 a určenie výšky úroku z omeškania v § 369 ods. 1). 5. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní ďalej vytkol, že svoj záver o tom, že Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 je zmluvou spotrebiteľskou odôvodnil len s poukazom na citáciu ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s charakterom predmetnej Zmluvy o úvere č. 600200808, preto jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je podľa žalovaného vôbec zrejmé, akými úvahami sa súd riadil a aké ustanovenia právnych predpisov na daný skutkový stav aplikoval. Žalovaný sa v odvolaní zaoberal aj s poplatkom za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy pričom poukázal na ust. § 499 Obchodného zákonníka a uviedol, že citované ustanovenie umožňuje dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov. Naviac, požadovanie takéhoto poplatku umožňuje podľa žalovaného aj novela zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch uskutočnená zákonom 132/2013 Z. z., účinným od 10. 06. 2013. Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 však nie je podľa žalovaného možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ ide o absenciu údaja o RPMN v zmluve, žalovaný v odvolaní uviedol, že údaj o RPMN nemožno považovať za obligatórnu obsahovú náležitosť Zmluvy o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012, pri absencii ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože predmetná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V závere odvolania žalovaný zdôraznil, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, preto vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na mieste. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. K obsahu odvolania žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a vo vyjadrení uviedol, že pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že predmetnú zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú a to z toho dôvodu, že zmluvné strany sa podľa ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, pričom ide o nepomenovanú zmluvu, tak s predmetným tvrdením žalovaného žalobca nemôže súhlasiť a trvá na tom, že tento vzťah je vzťahom spotrebiteľským, čo znamená, že na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na to, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ to samotný právny predpis nevylučuje. Na právny vzťah založený Zmluvou o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 4. 2012 je teda podľa žalobcu nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu, čo je podľa žalobcu reálna zmluva. Podľa ust § 497 Obchodného zákonníka, sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť a zaplatiť úroky, čo je podľa žalobcu konzenzuálna zmluva. V danom prípade ide podľa žalobcu o reálnu zmluvu, nakoľko pri podpise zmluvy došlo k odovzdaniu peňazí. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentuje tým, že právne vzťahy vyplývajúce z predmetnej úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným zákonníkom, tak podľa žalobcu zo strany žalovaného ide len o snahu vyhnúť sa posudzovaniu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy. V súvislosti s aplikáciou Občianskeho zákonníka poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 329/2013-15, kde sa okrem iného uvádza: „Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky spotrebiteľskej zmluvy (t. j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy ovplyvniť) bolo potrebné tento záväzkovo- právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex specialis) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.“ V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné jednoznačne radiť medzi spotrebiteľské zmluvy, pričom sa na ňu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku absencie údaja o RPMN v zmluve je potrebné úver na základe predmetnej zmluvy poskytnutý považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že žalovaný má nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru, teda nárok na vrátenie sumy 400 €. Žalobca však uhradil na účet žalovaného sumu 792 €, to znamená, že uhradil o 392 € viac ako mal, preto v rozsahu sumy 392 € došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 36,61 €. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 9. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd z hľadiska procesného postupoval podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP), t. j. podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 30. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej v texte CSP), kde sa v Piatej časti označenej ako Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia v § 470 ods. 1 a 2, veta prvá uvádza: „Ak nie je ustanovené inak platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované“. Z uvedeného je zrejmé, že právne účinky odvolania podaného žalovaným za predchádzajúcej právnej úpravy uskutočnenej Občianskym súdnym poriadkom zostali zachované, avšak odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, t. j. podľa právnej úpravy účinnej od 01. 07. 2016. 10. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní vytkol: a) že Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, s čím sa žalovaný nestotožnil argumentujúc tým, že sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn. odvolacieho súdu: uvedená úvaha žalovaného je sama osebe nesprávna, pretože vo všeobecnosti - bez ohľadu na konkrétne okolnosti daného prípadu platí, že to že zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere ešte neznamená, že nie je zmluvou spotrebiteľskou), že zmluvné strany sa dohodli na aplikácii Obchodného zákonníka a že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, b) že svoj záver o tom, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú nedostatočným spôsobom odôvodnil, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, c) že súd prvej inštancie zaujal nesprávny právny názor k poplatku za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, ktorý zákonodarca nevylučuje, čo podľa žalovaného vyplýva aj zo samotného ust. § 9 ods. 10 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení zák. č. 132/2013 Z. z., d) že záver súdu prvej inštancie o tom, že na strane žalovaného vzniklo v rozsahu sumy 392 € bezdôvodné obohatenie nie je správny, pretože absencia údaju o RPMN v zmluve nespôsobuje bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, vzhľadom k tomu, že sa v danom prípade nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. 11. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 je zmluva spotrebiteľská a zároveň zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, „ktorý upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytnutím spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa“. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie predmetnú zmluvu o úvere správne podrobil kontrole z hľadiska obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy uvedených v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorých absencia v zmluve (v danom prípade údaj o RPMN - písm. j/ a údaj o úrokovej sadzbe úveru vrátane podmienok, ktoré upravujú jej uplatňovanie - písm. i/), má podľa ust. § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. za následok bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. V nadväznosti na uvedené okresný súd správne ustálil, že pokiaľ žalobca vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru zaplatil žalovanému o 392 € viac ako mal, tak na strane žalovaného vzniklo v rozsahu uvedenej sumy bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to plnením bez právneho dôvodu, ktoré je podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný povinný vydať žalobcovi. 12. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2012 nie je zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože zmluvné strany sa v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom (prvá veta bodu I. odvolania) a tiež preto, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa (predposledný odsek bodu I. odvolania), pričom žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súdna prax zhodne určila v prípade zmluvy o úvere použitie Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že s uvedeným tvrdením žalovaného nie je možné sa stotožniť, pretože judikatúra v oblasti ochrany spotrebiteľa sa vyvíja, pričom reaguje na vývoj právnej úpravy týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Prednosť aplikácie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy napokon vyplýva aj z uznesenia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 zo dňa 02. 06. 2013, na ktoré poukázal vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca ako aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3 MCdo zo dňa 21. 04. 2015, kde sa uvádza: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ Aplikáciu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy nespochybňuje v konečnom dôsledku v odvolaní ani samotný žalovaný, keď uvádza, že „ Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný vzťah“. Uvedené tvrdenie žalovaného s ktorým sa v každom prípade možno stotožniť je v rozpore s argumentáciou žalovaného uvedenou v úvode odvolania, kde tak ako bolo vyššie uvedené žalovaný nesprávne uvádza, že súd prvej inštancie pochybil, keď predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, napriek tomu, že zmluvné strany sa dohodli, že na ich právne vzťahy sa budú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Nesprávne je aj tvrdenie žalovaného o tom, že predmetná zmluva o úvere nie je zmluva spotrebiteľská, pretože nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že žiadne dojednanie v zmluve o úvere týkajúce sa aplikácie Obchodného zákonníka nemôže mať a ani nemá vplyv na to, či zmluva o úvere spĺňa alebo nie charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak ako táto charakteristika vyplýva z ust. § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, kde sa uvádza: „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“, pričom spotrebiteľom je podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. „fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania“, veriteľom je podľa ust. § 2 písm. b) cit. zákona „fyzická alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti“ a spotrebiteľským úverom je podľa ust. § 1 ods. 2 veta prvá zák. č. 129/2010 Z. z. „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej formy pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. Žalovaný v odvolaní žiaden z uvedených atribútov zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespochybnil a okrem nesprávnej argumentácie týkajúcej sa aplikácie Obchodného zákonníka žiaden právne relevantný dôvod nesprávnosti záverov okresného súdu o tom, že Zmluvu o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2015 je potrebné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v odvolaní neuviedol. 13. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa poplatku za spracovanie a uzatvorenie predmetnej zmluvy, odvolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by súd postavil svoje rozhodnutie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi na závere o tom, že zmluvné strany za dohodli na poplatku za spracovanie a uzatvorenie zmluvy, ktorý je z hľadiska ochrany spotrebiteľa neprípustný a preto je Zmluva o úvere č. 600200808 zo dňa 12. 04. 2015 neplatná. Naopak súd prvej inštancie veľmi jasne a zreteľne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „predmetná zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i) a písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, preto je úver na jej základe poskytnutý potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že pokiaľ žalobca uhradil žalovanému o 392 € viac, než koľko predstavuje istina úveru, tak v rozsahu sumy 392 € vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, ktoré je v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný povinný vydať žalobcovi. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa poplatku za spracovanie a uzavretie zmluvy neobstojí, pretože nemá svoje opodstatnenie, rovnako ako neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v súlade s vtedy platným a účinným ust. § 157 ods. 2 OSP, ktorému v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 07. 2016 zodpovedá ust. § 220 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd prvej inštancie postupoval, keď jasne a zreteľne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil z akého skutkového stavu pri svojom rozhodovaní vychádzal, ako vec právne posúdil a na základe akých skutkových a právnych úvah rozhodol. 14. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 CSP, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pretože žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu; o výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).