Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/775/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415202046 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6415202046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.. G. XX/X, R., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 576,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 04.06.2015, č. k. 19C/82/2015-42, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom vo výroku určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.02.2013 v bode 15, podľa ktorej „zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky rávne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“ Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 576,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 27.02.2015 do zaplatenia a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 139,71 Eur. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala titulom bezdôvodného obohatenia voči žalovanej sumy 576,- Eur, je v celom rozsahu dôvodná. Prejudiciálne sa zaoberal právnym základom nároku z titulu posúdenia charakteru právneho vzťahu, z ktorého malo dôjsť k vzniku tvrdeného bezdôvodného obohatenia. Stotožnil sa s názorom žalobkyne, že obe zmluvy o úvere uzavreté so žalovanou boli zmluvami o spotrebiteľskom úvere, na ktoré treba aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy. Považoval za preukázané, že v tomto čase žalobkyňa bola fyzická osoba, ktorej bol ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (bola už na starobnom dôchodku v tomto čase), žalovaná bola právnickou osobou, ktorá ponúkala a poskytovala spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti. K výhradám žalovanej, pokiaľ ide o zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 13.02.2013, ktoré vo všeobecných obchodných podmienkach v čl. 15 bolo účastníkmi zmluvy dojednané, právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a je uzavretá podľa § 262 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, súd posúdil podľa § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dojednané v neprospech spotrebiteľa a túto skutočnosť súčasne vyhlásil vo výroku rozhodnutia ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 153 ods. 4 O.s.p. Poukázal na skutočnosť, že uvedená voľba rozhodného práva bola obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, uvedených na rube zmluvy formou predtlačeného znenia, spotrebiteľ nemal reálnu možnosť do ich obsahu nejakým spôsobom zasiahnuť, prípadne dojednať pre sebe odchylnú úpravu. Navyše táto zmluvná podmienka nebola dojednaná zrozumiteľným a jasným spôsobom tak, ako to vyžaduje Zákon na ochranu spotrebiteľa vzhľadom na jej umiestnenie v texte všeobecných obchodných podmienok. Spotrebiteľ si takéto dojednanie nemusí vôbec všimnúť a dodávateľ sa nepochybne na túto skutočnosť spolieha. Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o individuálnom dojednaní tohto ustanovenia. Vzhľadom na postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky, keď aplikácia akýchkoľvek obchodnoprávnych ustanovení nie je na prospech spotrebiteľa (zákonná úprava s účinnosťou od 01.04.2015 ukladá povinnosť aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ustanovenia Občianskeho zákonníka podľa § 52 ods. 2, tretej vety OZ, a to aj v prípadoch, keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva), považoval súd toto dojednanie za nekorektné s účelom obísť ustanovenia právnych predpisov koncipovaných na ochranu spotrebiteľa a z tohto dôvodu zmluvnú podmienku s jej presnou formuláciou uviedol do výroku tohto rozhodnutia v zmysle § 153 O.s.p. ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Prieskumom oboch zmlúv podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení rozhodnom pre posúdenie veci súd prvej inštancie zistil, že obe zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahovali údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov, ktoré sú podľa predmetného zákona obligatórnou náležitosťou a ich absencia je sankcionovaná tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie poukázal na text zmluvy, kde sa v oboch konštatuje, že žalobkyňa je povinná zaplatiť úver jednou splátkou „ak nie je dohodnuté inak, a to do stanovenej lehoty, súčasne v deň uzavretia zmluvy zmluvné strany podpísali aj dohodu o plnení v splátkach, ktorej obsahom bola práve dohoda o výške, počte a termínoch splátok úveru. Z uvedeného je zrejmé, že v deň podpisu zmluvy muselo byť zmluvným stranám zrejmé, akým spôsobom sa predmetné úvery budú splácať, nebolo to však obsahom samotnej zmluvy. Tento údaj je obligatórnym údajom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, musí tvoriť jej súčasť, inak zmluva neobsahuje podstatné náležitosti v zmysle zákona. Táto nezrovnalosť nemôže byť zhojená uzavretím ďalšej dohody, ktorá netvorí celistvosť samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oba spotrebiteľské úvery pre absenciu tejto podstatnej náležitosti zmluvy preto boli považované za bezúročné a bez poplatkov, správne je preto tvrdenie žalobkyne v tom, že žalovaná nadobudla rozdiel medzi sumou, ktorú žalobkyňa za poskytnutý úver zaplatila a sumou, ktorú jej žalovaná poskytla bez právneho dôvodu. Preto súd uložil žalovanej povinnosť toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vydať (zaplatiť). Súčasne priznal súd žalobkyni úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na plnenie, stanovenej vo výzve, t. j. od 27.02.2015, tento súd priznal v zákonnej výške podľa § 517 ods. 2 OZ s poukazom na § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a prechodné ustanovenia uvedené v § 10c tohto nariadenia, t. j. vo výške 5,05% ročne. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Pri vznesenej námietke miestnej príslušnosti súd prvej inštancie uviedol, že miestna príslušnosť bola posudzovaná v súlade s ust. § 87 písm. f) O.s.p., pretože ide o vec vyplývajúcu zo spotrebiteľskej zmluvy, čo bolo žalovanej oznámené pred nariadením pojednávania vo veci samej. 2. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Poukázala na dôvody vymedzené ust. § 205 ods. 2, písm. a), f) a d) O.s.p. K posúdeniu zmluvy o úvere spochybnila právny status žalobkyne ako spotrebiteľky. Poukazuje na VPPÚ, v ktorých sa zmluvné strany dohodli o tom, že zmluvné strany sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a zmluva bola podľa § 269 ods. 2 OZ uzavretá ako zmluva nepomenovaná. Úver bol poskytnutý za účelom povolania s upresnením účelu - úhrada nákladov na reklamu, čím bola žalobkyňa vyňatá spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. Preto žalovaná odmieta, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX je zmluvou spotrebiteľskou, ako aj skutočnosť, že dohoda o voľbe Obchodného zákonníka je neprijateľná. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom. Pretože Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom, ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, a preto je nevyhnutné v skutkovo relevantných právnych vzťahoch toto aplikovať bez ohľadu na to, či ide o relatívne obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Z ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä spotrebiteľské zmluvy nie sú pre obchodné záväzkové vzťahy vylúčené. Preto žalovaná nesúhlasí s názorom súdu, že predmetné dojednanie je v neprospech spotrebiteľa. Dohoda o voľbe Obchodného zákonníka nie je neprijateľnou podmienkou, pretože toto dojednanie žiadnym spôsobom nezhoršuje postavenie žalobkyne a v konečnom dôsledku sa na tieto vzťahy aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Poukazuje na to, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka a pokiaľ by bol dojednaný úrok odporujúci zásadám poctivého obchodného styku, nepožíval by tento vo výške presahujúcej výšku zodpovedajúce tomuto styku právnu ochranu. K výške úrokov ďalej poukazuje na rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri nebankových subjektoch nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovanej bankami, už aj s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko. Žalovaná s odbornou starostlivosťou oboznámila žalobkyňu s jednotlivými ustanoveniami zmluvy o úvere, v čase uzavretia zmluvy neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytnúť úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ mohol okrem úroku z úveru požadovať aj poplatok za jeho poskytnutie, mal tiež právo zabezpečiť svoju pohľadávku či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Všeobecné určenie neplatnosti zmluvy tak, ako určil prvostupňový súd, označil za hrubo odporujúce právam veriteľa. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný, čím žalovanej došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom. Rozhodnutie o určení neprijateľných podmienok je rozhodnutie so závažnými účinkami, a preto vágne odôvodnenie tohto rozhodnutia považuje za neprípustné. V tomto smere považuje rozsudok za nedostatočne odôvodnený, odporujúci ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu reagovala na jednotlivé odvolacie námietky. K posúdeniu zmluvy o úvere uvádza, že s tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, predmetná zmluva č. XXXXXXXXX má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a ustanovenie VPPÚ je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodov, ktoré vyjadril súd prvej inštancie. K uvedenej zmluve a tiež k zmluve č. XXXXXXXXX uvádza, že takmer každý odsek je nápadne až krajne nevyvážený v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Úverové zmluvy žalovanej a ich znenie nemohla žalobkyňa ovplyvniť, pripomienkovať, boli vopred predformulované a predložené na podpis. Žalobkyňa mohla len nadiktovať zástupcovi žalovanej svoje osobné údaje a výšku požadovanej sumy. Vzhľadom na znenie samotných zmlúv o úvere a všeobecných podmienok, z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí v zmluvách, žalobkyňa ustanoveniam v zmluvách o úvere bez príslušného vzdelania, prípadne skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nich všetky pre ňu plynúce následky. Napriek všetkým tvrdeniam žalovanej však aj úverová zmluva č. XXXXXXXXX je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd správne rozhodol vo výrokoch predmetného rozsudku, že zmluvnú podmienku uvedenú vo VPPÚ je nutné považovať za neprijateľnú. Aplikácia obchodnoprávnych ustanovení na predmetný právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je jednoznačne v prospech žalovanej. Poukázala na ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1) s tým, že súd prvej inštancie správne posúdil uvedenú podmienku vo VPPÚ za neprijateľnú, ktorou sa žalovaná pokúšala obísť právne predpisy koncipované na ochranu spotrebiteľa a navodiť domnienku, že spadá pod aplikáciu obchodnoprávnych predpisov. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej o tom, že žalobkyni boli finančné prostriedky (v prípade prvej zmluvy) poskytnuté na výkon zamestnania. Poukázala v tomto smere na prax žalovanej pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv - účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov tak, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. 4. K odplate za poskytnuté úvery poukázala na výšku odplaty pre žalovanú, ktorá predstavovala viac ako 125%. Rozdelením celkových nákladov na časť úrokov a administratívny poplatok, žalovaná sledovala snahu o zdanlivé zníženie výšky úroku požadovaného za poskytnuté úvery. V prípade administratívneho poplatku ide o umelo vykonštruovanú položku s cieľom zahrnúť aj časť úrokov. Administratívny poplatok žalovaná za poskytnutie úveru neurčuje jednotne pre každý spotrebiteľský úver, zvyšuje ho priamo úmerne s výškou poskytnutého úveru. Nejde teda o akýsi manipulačný poplatok, ale o poplatok, ktorý v sebe inkorporuje časť úroku za poskytnutý úver. Tento administratívny poplatok je neurčitý, neprimerane vysoký a je nutné ho považovať za ďalšiu neprijateľnú podmienku. Takéto konanie žalovanej treba hodnotiť ako úmyselné a účelové obchádzanie zákona. Celkové náklady vo výške viac ako 125% ročne predstavujú preukázateľne neprimerane vysokú odplatu, ktorá je v rozpore so zákonom aj dobrými mravmi. Predstavuje viac ako 15-násobne vyššiu odplatu ako v rovnakom čase poskytovali banky na finančnom trhu. Preto aj pri zohľadnení miery rizika žalovanej ako nebankového subjektu, takéto konanie žalovanej označil za rozporné so zákonom a dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ ako neplatný právny úkon. 5. V ďalšom sa vyjadruje k bezúročnosti a bezpoplatkovému charakteru úverov poukazujúc na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. tak, ako to urobil v napadnutom rozsudku aj súd prvej inštancie. Poukázal na žalobný návrh, v ktorom jasne poukázal na ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré pojednávajú o obligatórnych náležitostiach zmluvy. V zmysle toho je zrejmé, že neuvedenie týchto náležitostí má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť takýchto úverov a suma, ktorú žalovaná prijala od žalobkyne, nemala právny dôvod, preto je žalovaná povinná túto sumu žalobkyni vrátiť. Nesúhlasí s označením napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľným, odôvodnenie rozhodnutia je plne zrozumiteľné a dostatočné, súd sa vysporiadal ako so skutkovým stavom, tak aj právnym stavom danej veci. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalobkyni priznať náhradu trov odvolacieho konania. 6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej CSP), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. S prihliadnutím na rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalovanej, odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi považuje za správne, s týmto sa stotožňuje a odkazuje na ne. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania pred okresným súdom, ktoré by sa týkali procesných podmienok, pokiaľ ide o preskúmanie veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobkyne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, rozsudok okresného súdu je vecne správny. 8. Odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti uvádza: K odvolacej námietke, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.02.2013 nemôže byť považovaná za zmluvu spotrebiteľskú, pretože žalobkyňa uviedla ako účel, na ktorý má slúžiť poskytnutý úver, úhradu nákladov na reklamu, odvolací súd konštatuje, že takáto obrana nebola uvedená v písomnom vyjadrení žalovanej, ani v žiadnych ňou predložených dôkazoch a rovnako takúto skutočnosť nemožno zistiť ani z predloženej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. V uvedenej zmluve je dlžníčka označená menom a priezviskom, adresou, rodným číslom a občianskym preukazom, účel zmluvy sa v zmluve neuvádza. Z tohto dôvodu uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. 9. Odvolací súd považuje v celom rozsahu rozhodnutie za správne aj so svojim odôvodnením v tom, že predmetné zmluvy o úvere treba považovať za bezúročné a bezpoplatkové z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí takejto zmluvy podľa zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto smere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Pokiaľ sa žalovaná bráni prejavenou vôľou zmluvných strán, aby sa ich vzťahy spravovali Obchodným zákonníkom a zmluva bola považovaná za zmluvu nepomenovanú (§ 262 ods. 1 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka), správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že takúto zmluvnú podmienku treba považovať za neprijateľnú, pričom správne súd prvej inštancie tento svoj názor odôvodnil. Odvolací súd naviac oproti odôvodneniu súdu prvej inštancie konštatuje, že takéto ustanovenie možno charakterizovať aj ako obchádzanie zákona v snahe obísť právne predpisy prijaté na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany. Pokiaľ súd prvej inštancie v súlade s vtedy platnou úpravou § 153 ods. 4 O.s.p. (obdobne ust. § 298 ods. 2 CSP), podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky uložil súd povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka tak, ako je vyjadrené v bode 15 zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je podľa § 53 Občianskeho zákonníka neplatná z dôvodov, ktoré uviedol súd prvej inštancie, naviac takéto dojednanie svojim obsahom možno považovať za obchádzanie zákona (konkrétne Zákona o spotrebiteľských úveroch). 10. Vzhľadom na prijatý záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, sú nadbytočné úvahy o výške úroku, ktoré v odvolaní uviedla žalovaná (na strane 5 a 6 podaného odvolania). 11. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a toto zodpovedalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p. platného a účinného v čase, kedy bol napadnutý rozsudok vydaný. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje názor okresného súdu, ktorý posúdil nárok žalobkyne ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za správny. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalovanej, že plnenie nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie. Okresný súd vec správne právne posúdil a na zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce právne predpisy. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny a náležite odôvodnený s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolanie žalovanej nepovažoval za dôvodné. 12. V odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešnou účastníčkou. Podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 13. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).