Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/79/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6604111452 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6604111452.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Grosslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. cesta XXX/XX, U., vedenej pod sp. zn. EX/XXXX/XXXX súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o vymoženie 258,91 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci č. k. 13Er/125/2004-42, zo dňa 19. októbra 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom pod sp. zn. EX/XXXX/XXXX, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Lučenci pod č. 5606 041547 dňa 06.09.2007, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Zastavenie exekúcie súd odôvodnil ust. § 58 (súd konal ex offo) a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, že notárska zápisnica na podklade ktorej sa exekúcia vykonáva nie je spôsobilým exekučným titulom. Notárska zápisnica N XXXX/XXXX, NZ XXXXXX/XXXX zo dňa 29.11.2003, spísaná pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom, bola spísaná len so zástupcom povinného Mgr. Brunom Žlnayom substitútom advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Dohoda o plnomocenstve medzi Mgr. Tomášom Kušnírom a povinným je absolútne neplatná. Neplatné je aj uznanie dlhu v mene povinného i udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov). O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Obsažne vo viacerých smeroch a teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči rozhodnutiu súdu I. stupňa. Namietal, že exekučný súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.), súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav pretože nevykonal náležité dokazovane a nesprávne právne posúdil vec (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). Namietal, že dôvody pre zastavenie exekúcie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní, nie sú dané. Súladnosť exekučného titulu so zákonom, s výsledkom absolútnej nerozpornosti, potvrdil exekučný súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preskúmanie exekučného titulu vykonané súdom (revízia notárskej činnosti) presahuje rámec preskúmania jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, čo nie je prípustné. Súdu vytýkal, že nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť. Oprávnený ako účastník konania ani nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť k nim sa vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Exekučný súd neumožnil účastníkom konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, čím účastníkovi odňal možnosť konať pred súdom, odňal právo na spravodlivé konanie - dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základom, ako aj v exekučnom konaní. Činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne oprávnený tvrdí, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Oprávnený neuznáva argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 a 4 OZ resp. smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného a to v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštánymi súdmi SR. Ust. vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. Ak sa odvolací súd nestotožnil s ústavne súladnou (vyššie uvedenou) interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený žiada, aby odvolací súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Povinná navrhla rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. Súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadril. Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu nemine v celom rozsahu vyhovieť. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zmien - Exekučný poriadok). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (formálne i materiálne). Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až 59 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať (t.j. v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nie len v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie - viď. napr. uznesenie I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012 vo veci ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., Bratislava proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/79/2012-14, č. k. 14CoE/165/2012-66, č. k. 16CoE/124/2012-60). Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods.2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V Náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I US 5/2000 z 13.07.2000, v ktorom riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom, Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“ Predmetná notárska zápisnica bola spísaná dňa 29.11.2003 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. Bruno Žlnay, substitút povinným povereného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v Zmluve o úvere č. XXXXXXX dňa XX.XX.XXXX neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby), že je neurčité, koncipované široko a všeobecne, teda následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa XX.XX.XXXX) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, či smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo neposudzoval, v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 17.09.2003 povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (ako je už uvedené vyššie - najmä, či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. K odvolacej námietke oprávneného, že proces nebol vedený kontradiktórne odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý plnú moc, udelenú povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, keď z úradnej činnosti okresného i odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe takýchto notárskych zápisníc ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom plnej moci v obdobných prípadoch. Uvedený názor okresného súdu preto nebol pre oprávneného prekvapujúci a mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie, alebo aj v ktorejkoľvek inej fáze exekučného konania. Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť (§ 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je oprávnenému dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie. Zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase. Okresný súd v danej veci rozhodol o zastavení exekúcie uznesením zo dňa 19.10.2015. Zákon č. 230/2012 Z. z. zo dňa 08.08.2012, ktorým bol doplnený Exekučný poriadok okrem iného v tom, že súd mal povinnosť nariaďovať pojednávanie, ak rozhodoval podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (vyplývalo to z doplneného ods. 5 ust. § 57), takýto právny stav bol s účinnosťou od 01.01.2013 zrušený (t.j. bol zrušený ods. 5 ust. § 57). Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. zamietol, z týchto dôvodov. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Cit. ustanovenie upravuje prípady, kedy je súd povinný prerušiť konanie. Návrh všeobecného súdu na zaujatie stanoviska je svojou podstatou návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR bez ohľadu na to, že tento návrh sleduje podľa cit. ustanovenia O. s .p. len zaujatie stanoviska. Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhá veta O. s p. nie je skúmanie rozporu právnych predpisov rovnakej právnej sily, ale predmetom konania ústavného súdu je skúmanie súladu (zákonnosti) právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. Prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania. Oprávnený vo svojom odvolaní zo dňa 19.02.2016 (číslo listu 56 spisu) podanom proti uzneseniu okresného súdu navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Zjavne oprávnený navrhuje prerušenie konania podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. Odvolací súd ale nedospel k záveru o nesúlade ustanovení právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval exekučný súd s Ústavou Slovenskej republiky. V rámci realizovaného procesného postupu exekučného súdu a pri aplikácii príslušných ustanovení Exekučného poriadku, vrátane ust. § 44 ods. 2, odvolací súd nezistil a nemal preukázanú oprávneným tvrdenú potrebu predložiť Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre (údajný) rozpor tohoto právneho predpisu s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práv v právny poriadok (v čom vidí oprávnený rozpor v návrhu na prerušenie nekonkretizoval, návrh bližšie neodôvodnil). Aplikácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je založená na jednotnom výklade a konštatnej, ustálenej judikatúre (treba zdôrazniť aj Ústavného súdu), v zmysle ktorej exekučný súd je oprávnený skúmať zákonnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V obsahovo rovnakých, ako aj vyššie uvedených námietkach oprávneného sa už odvolací súd vyjadril vo viacerých skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení oprávneného. Ide o právne závery, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku), pričom každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaný. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a môže skúmať počas celého exekučného konania, v každom štádiu konania (teda aj v neskorších štádiách exekučného konania), na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Rovnaký názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Zhodný názor, vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení č. k. II ÚS 545/2010-5, že exekučný súd je v každej fáze konania povinný skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia o zastavení exekúcie nedošlo k prekročeniu preskúmavacej právomoci exekučného súdu, pretože exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. V súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. odvolací súd poukazuje aj na ust § 254 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O. s. p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 písm. b/), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť.“ Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu odvolacieho súdu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.