Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/229/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612209902 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612209902.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, korešpondenčná adresa: INVEST.D.c, s.r.o., so sídlom Prievozská 2/A, 821 09 Bratislava II, IČO: 45 478 872 proti povinnému B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. M. I. XXXX/X, XXX XX L., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Denisou Uhríkovou so sídlom Exekútorského úradu Komárnická 26, 821 03 Bratislava pod sp. zn. EX 3049/12 o vymoženie pohľadávky vo výške 1.419,60 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 8Er/607/2012-32 zo dňa 13. augusta 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 8Er/607/2012-32 zo dňa 13. augusta 2012 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Denisy Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 3049/2012 zo dňa 18.06.2012. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave pod sp. zn. DC-C/0811/0038 zo dňa 16.03.2012. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 30.10.2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou v článku 2 bod 7 bola dohoda zmluvných strán, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. V bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok je upravená samotná rozhodcovská doložka. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Poukázal tiež na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, medzi ktoré podľa Prílohy k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C-473/00). Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, resp. do predtlače formulárovej zmluvy, kde povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť pri podpise zmluvy podpísať zmluvu bez takto dojednanej rozhodcovskej doložky. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako je to v priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, táto splynula s ostatnými štandardnými podmienkami a spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Na základe toho súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený odvolanie s návrhom, aby mu odvolací súd v celom rozsahu vyhovel a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Oprávnený v odvolaní uviedol, že rozhodcovská doložka je upravená priamo v zmluve o úvere v čl. 3 bode 7, ako aj v bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver a tiež v bode 10 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o tom, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou a že plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je plnením nedovoľujúcim a odporujúcim dobrým mravom, pretože nespĺňa pojmové znaky generálnej klauzuly neprijateľnej podmienky podľa čl. 3 ods. 1 Smernica alebo § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nespĺňa ani podmienky ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, pričom jej prostredníctvom si plnila Poštová banka, a.s. svoju zákonnú povinnosť podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách. Oprávnený namietal nedostatočnosť odôvodnenia záveru okresného súdu o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, nakoľko okresný súd nekonkretizoval, čim mala byť nerovnováha spôsobená, pripadne aký mala dopad na spotrebiteľa. Zdôraznil, že za žiadnych okolností nemožno tvrdiť, že rozhodcovské konanie zabezpečuje jeho účastníkom menšiu mieru spravodlivosti alebo pre nich predstavuje vzdanie sa určitých práv, ktoré by mohli viesť k nerovnováhe v právach a povinnostiach účastníkov. V rozhodcovskom konaní, rovnako ako v konaní pred všeobecným súdom majú účastníci rovnaké procesné práva a povinnosti a obaja sú povinní podrobiť sa pravidlám rozhodcovského konania. Oprávnený ďalej tvrdil, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky, keď ustanovenie § 93b ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov, t.j. aj zo zmlúv o úvere, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní. Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do zmluvy o úvere, ako aj do obchodných podmienok pre úver a aj do Všeobecných obchodných podmienok si banka splnila len svoju zákonnú povinnosť, a preto takáto rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. Rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku ani pokiaľ ide o jej dojednanie v prípade, ktorý zákon explicitne pripúšťa a zároveň nevylučuje, pričom poukázal na taxatívny výpočet sporov v zmysle § 1 zákona č. 244/2002 Z. z.. Navyše v zmysle bodu 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok mal povinný ako spotrebiteľ na výber, či zmluvu uzatvorí s rozhodcovskou doložkou alebo bez nej. Nakoľko z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že zakázané sú také ustanovenia v rozhodcovskej zmluve, ktoré nútia spotrebiteľa, aby svoje spory viedol výlučne v rozhodcovskom konaní, oprávnený považoval záver súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka obchádza zákaz uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za nesprávny. Okresný súd tiež nezohľadnil procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní a starostlivosť, s akou rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní napriek procesnej pasivite povinného posúdil nárok oprávneného. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom súde, okresný súd nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali mať procesné práva povinného, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinného a v čom do jeho účinnej procesnej obrany. Podľa odvolateľa súd svojím rozhodnutím odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a porušil jeho ústavné právo na súdnu ochranu. Mal za to, že ak by si oprávnený, vzhľadom na závery súdu v napadnutom rozhodnutí uplatnil svoj nárok na všeobecnom súde, pričom banka v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. bola povinná ponúknuť klientovi (spotrebiteľovi) neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskú zmluvu s ním aj uzavrela, všeobecný súd by na základe námietky žalovaného a poukazom na ust. § 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 106 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil a vec postúpil príslušnému rozhodcovskému súdu. Nesúhlasil so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, ktoré smerujú k paušálnemu ponímaniu neprijateľnosti rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách, pretože cieľ, ktorý mal byť aplikáciou smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sledovaný, by sa mohol necitlivou aplikáciou obrátiť v neprospech chránených, teda spotrebiteľov. Banky podnikajúce na základe zákona o bankách by pravdepodobne sťažili podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, a to s poukazom na to, že rozhodcovské konanie je v porovnaní s konaním pred všeobecnými súdmi považované za efektívnejšie a rýchlejšie. Vyslovil názor, že činnosť exekučného súdu podľa ust. § 44 Exekučného poriadku je nástrojom ochrany spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých nebankových subjektov poskytujúcich spotrebiteľom úvery za podmienok odporujúcich dobrých mravom. Činnosť súdu podľa § 44 Exekučného poriadku, ktorým preskúmava súlad exekučného titulu so zákonom je v súvislosti s nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách významným prostriedkom, ktorým súdy môžu účinne chrániť spotrebiteľov pred zneužívaním právneho poriadku zo strany niektorých „nebankových“ subjektov, ktoré poskytujú spotrebiteľom úvery za podmienok, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Avšak každý jednotlivý prípad by mal exekučný súd posudzovať individuálne dôkladne tak, aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na súdnu ochranu. V závere vyslovil názor, že tvrdenia súdu ohľadom nekalosti doložky nepoľahčujú skutočnosť, že finančné prostriedky boli poskytnuté riadne a včas, povinný svoje povinnosti zo zmluvy o úvere neplnil a počas celého procesu vymáhania a rozhodcovského konania nemal snahu dosiahnuť dohodu alebo zmier, resp. ich nedodržiaval. Rozhodnutím súdu bol oprávnený poškodený, keďže na majetok povinného nie je momentálne možné viesť exekúciu. Povinný sa k odvolaniu nevyjadril. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z predloženého súdneho spisu zistil, že dňa 14.06.2012 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne bola okresnému súdu dňa 02.07.2012 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. DC-C/0811/0038 vydaný dňa 16.03.2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, rozhodcami JUDr. Jánom Huňadym, JUDr. Adriánom Knežom a Mgr. Michaelou Heldovou, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 1.419,60 Eur, spolu s úrokom 24,00 % ročne zo sumy 1.419,60 Eur od 02.07.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1.419,60 Eur od 02.07.2011 do zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti úveru vo výške 210,98 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01.07.2011 vo výške 655,31 Eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 52,66 Eur, náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 93,54 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 30.10.2008. V čl. 2 bod 7 zmluvných ustanovení bola upravená dohoda zmluvných strán, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo č Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa čl. 10 bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa Banka a klient dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to tak, že pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, zatiaľ čo klient je oprávnený tento spor predložiť na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. Podľa čl. 10.2.3 ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Podľa I. časti, čl. 2 Všeobecných obchodných podmienok je rozhodcovským súdom Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO 35 862 882. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V zmysle citovaného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa teda okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 30.10.2008 (ďalej Občiansky zákonník) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa o tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 30.10.2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným) v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Odvolací súd súhlasí s právnym hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30.10.2008 spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť vrátane Všeobecných obchodných podmienok. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej súčasťou sú aj obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj s Obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie uvedených Všeobecných obchodných podmienok tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere je v rozpore s právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozhodnutie. Preto bolo správne aj jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.