Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/731/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612218423 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612218423.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci navrhovateľa: Tuber s.r.o., so sídlom Šurice 261, IČO: 44 852 037, zastúpený JUDr. Martinom Landlom, advokátom, so sídlom v Lučenci, Rázusova 47/4825, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody vo výške 236 975,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/162/2012 - 241 zo dňa 29. 06. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 236 975,33 Eur s príslušenstvom, zamietol, keď mal za preukázané, že postup súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára, ktorý vo veci vedenej pred Okresným súdom Lučenec sp. zn. 14Er/806/2009 vykonal dňa 21. 09. 2009 súpis hnuteľných vecí, bol plne súladný so zákonom. Pri súpise hnuteľných vecí bol ako nezúčastnená a nestranná osoba prizvaný vtedajší K. S.V. S. K. svedok Z.. P. H.. Súdny exekútor vykonal súpis v mieste, kde bolo možné predpokladať, že veci tu umiestnené sú vo vlastníctve povinného. Ohľadom vlastníctva predmetných vecí v čase súpisu hnuteľných vecí relevantné pochybnosti neboli, keďže svedok Z.. P. H. síce uviedol, že on, resp. aj iné osoby na mestskom úrade, viac-menej uvažovali o tom, že predmetné veci nemusia byť vo vlastníctve obchodnej spoločnosti GLOBBUILDING, s.r.o., ale môžu byť aj vo vlastníctve konateľa navrhovateľa pána X. N., keďže tento sa aktívne zaujímal o podnikanie v meste, aj v súvislosti s prenajatými priestormi, ale žiadne relevantné dôkazy o ich skutočnom vlastníctve nemali a jednalo sa viac-menej o ich špekuláciu. Pri súpise hnuteľných vecí súdny exekútor postupoval v zmysle zákona, pričom bolo preukázané, že si zabezpečil od prenajímateľa zmluvu o nájme, a teda súdny exekútor vedel, že v priestoroch, ktoré má povinný v nájme, sa môžu nachádzať veci vo vlastníctve povinného. Zo žiadneho relevantného dôkazu nevyplývala pochybnosť, že by veci mohli byť aj vo vlastníctve niekoho iného ako povinného. Pochybnosť vyplynula až po podaní navrhovateľa zo dňa 16. 10. 2010, ktorý túto skutočnosť súdnemu exekútorovi oznámil, pričom však po súpise hnuteľných vecí vykonanom dňa 21. 09. 2009 súdny exekútor nemal inú možnosť vyňať veci z exekúcie ako len na základe právoplatného rozhodnutia súdu o tzv. incidenčnej žalobe. Vo vzťahu k návrhu navrhovateľa o určenie, že nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára v exekučnom konaní sp. zn. EX 475/2009 bolo porušené ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka a právo navrhovateľa slobodne a neobmedzene zabezpečovať výkon svojho vlastníckeho práva zaručeného článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 1 prvého dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uviedol, že určovacia žaloba je možná jedine v prípade, ak bez takéhoto vyslovenia by právo navrhovateľa bolo nejakým spôsobom dotknuté alebo ohrozené. Samotné vyslovenie určenia nesprávnosti úradného postupu súdneho exekútora za stavu, keď navrhovateľ si uplatnil aj právo na náhradu škody, podľa názoru súdu nie je potrebné z hľadiska konštatovania ohrozenia, porušenia alebo neistoty práva navrhovateľa. Otázka posúdenia nesprávnosti úradného postupu sa rieši ako otázka prejudiciálna vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody, považoval preto za duplicitné vyslovenie priamo vo výroku, že došlo k porušeniu takéhoto práva a aj z týchto dôvodov v časti o určenie návrh zamietol, pričom prioritným dôvodom zamietnutia návrhu je skutočnosť, že zo strany súdneho exekútora nedošlo k žiadnemu porušeniu práva, ktoré by spôsobilo jeho nesprávny úradný postup. Proti rozsudku prvostupňového súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, z dôvodu, že podľa názoru navrhovateľa prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku korektným spôsobom nezohľadnil dôkazy vykonané v priebehu konania, ktoré preukázateľne dosvedčili oprávnenosť a dôvodnosť nároku navrhovateľa. Má za to, že závery prvostupňového súdu, že postup súdneho exekútora, ktorý poňal veci do súpisu, bol plne súladný so zákonom a že súdny exekútor si zabezpečil od prenajímateľa zmluvu o nájme, teda vedel, že v priestoroch, ktoré má povinný v nájme, sa môžu nachádzať veci vo vlastníctve povinného a zo žiadneho relevantného dôkazu nevyplýva pochybnosť, že by veci mohli byť aj vo vlastníctve niekoho iného ako povinného, sú nesprávne, nakoľko prvostupňový súd objektívnym spôsobom nevyhodnotil dôkazy, ktoré boli v predmetnom prípade vykonané a boli podstatné pre spravodlivé rozhodnutie o merite veci. Pre posudzovanie otázky, či postup súdneho exekútora, ktorým predmetné hnuteľné veci poňal do súpisu, bol, resp. nebol v súlade so zákonom, nie je rozhodujúca okolnosť, či súdny exekútor po vykonaní súpisu bol alebo nebol povinný posúdiť, či predmetné veci, ktoré do súpisu zahrnul, aj skutočne patrili do vlastníctva povinného. Rozhodujúcou okolnosťou je, že ešte v čase pri vykonávaní súpisu, teda na mieste samom, súdny exekútor JUDr. Ján Debnár bol si vedomý skutočnosti, že predmetné hnuteľné veci do vlastníctva povinného nepatria, resp. nemusia patriť, napriek tomu si túto skutočnosť o reálnom vlastníkovi hnuteľných vecí riadne nepreveril, nevykonal žiadne šetrenie ohľadom potvrdenia si informácie o skutočnom vlastníkovi, čo bolo jeho úradnou povinnosťou tak urobiť, čím sa jednoznačne v čase vykonávania súpisu hnuteľných vecí dopustil nesprávneho úradného postupu. Tieto rozhodujúce okolnosti však súd pri hodnotení výsledkov dokazovania vôbec nezobral relevantným spôsobom do úvahy. Súdny exekútor konal v rozpore so základnými zásadami celého exekučného konania, čím podľa názoru navrhovateľa konal tiež v rozpore s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. Poukázal na obsah písomnej výzvy navrhovateľa adresovanej súdnemu exekútorovi zo dňa 16. 10. 2009, podľa ktorej pri súpise bol na túto skutočnosť upozornený zástupcom S. K. Z.. P. H., na svedeckú výpoveď Z.. P. H. na pojednávaní dňa 11. 11. 2013 a znenie svedeckej výpovede Z.. Z. O. na pojednávaní dňa 11. 11. 2013. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že súdny exekútor bol o skutočnosti, že vlastníctvo k predmetným hnuteľným veciam patrí tretej osobe, upozornený už na samotnom mieste vykonávania súpisu hnuteľných vecí Z.. P. H., t. j. už dňa 21. 09. 2009 a napriek tomuto tieto hnuteľné veci do súpisu zahrnul, tento postup súdneho exekútora je nepochybne potrebné vyhodnotiť za nesprávny úradný postup v zmysle príslušných ustanovení Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/203 Z. z. Z týchto dôvodov náležitým spôsobom skutkovo a právne neodôvodnená argumentácia prvostupňového súdu neobstojí, pretože záver prvostupňového súdu je v priamom rozpore s písomnými dôkazmi predloženými navrhovateľom, ako aj výpoveďami svedkom Z.. H. a Z.. O.. Prvostupňový súd v konaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalším dôvodom odvolania je aj porušenie základnej zásady občianskeho súdneho konania, t. j. zásady objektívneho hodnotenia dôkazov (hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach) zo strany súdu. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. K podanému odvolaniu sa odporca písomne nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, vec v medziach daných odvolaním navrhovateľa podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. vec preskúmal a rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ako aj s jeho dôvodmi, ktoré sú zrozumiteľné, presvedčivé a jasné. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k názoru, že prvostupňový súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáha náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súdny exekútor JUDr. Ján Debnár tým, že pri vykonávaní súpisu dňa 21. 09. 2009 vykonal súpis hnuteľných vecí, ktoré neboli vo vlastníctve povinného, ale boli vo vlastníctve navrhovateľa, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Námietky navrhovateľa v odvolaní, že prvostupňový súd v predmetnom konaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a dopustil sa porušenia zásady objektívneho hodnotenia dôkazov, nepovažuje odvolací súd za prijateľné a dôvodné. Odvolací súd poukazuje na obsah výpovede svedka Z.. P. H. na pojednávaní dňa 11. 11. 2013, z ktorého nepochybne vyplýva, že sa zúčastnil za S. K. súpisu hnuteľných vecí, ktoré realizoval JUDr. Debnár v areáli bývalej N. v K., pričom v tomto areáli mal prenajaté priestory povinný, spoločnosť GLOBBUILDING s.r.o., na základe zmluvy uzatvorenej s S. K., kde mal umiestnené komponenty, technológie betonárky. Svedok vypovedal, že predpokladal, že veci by mohli byť vo vlastníctve povinného GLOBBUILDING s.r.o., pretože tomuto prenajali aj časť pozemku v areáli práve za tým účelom, že tam bude postavená betonárka. Na otázku sudcu, aby sa svedok vyjadril, keďže vo svojej výpovedi uviedol, že predpokladal, že predmetné veci sú vo vlastníctve povinného, t. j. spoločnosti GLOBBUILDING s.r.o., či získal následne nejaké poznatky o tom, že veci by mohli byť aj vo vlastníctve niekoho iného, konkrétne pána N., resp. jeho obchodnej spoločnosti, svedok vypovedal, že žiadne relevantné dôkazy o vlastníctve týchto vecí nemal, bola to taká ich úvaha, keď vychádzali z toho, že pán N. sa o veci zaujímal, vedeli, že nejaké finančné prostriedky mal do projektu aj investovať, tak „špekulovali“, že tieto veci by mohli byť eventuálne aj jeho, ale žiadne doklady o vlastníckom práve nemali. Svedok v konaní pred prvostupňovým súdom výslovne uviedol, že žiadnym spôsobom sa nevyjadrovali k otázke vlastníctva týchto vecí, ani keď robil súpis JUDr. Debnár, ani vtedy, keď robil súpis JUDr. Šimov - notár. Po nahliadnutí do čestného prehlásenia svedka zo dňa 15. 10. 2009 svedok vypovedal, že po oboznámení sa s čestným prehlásením uvádza, že je možné, že upozornil JUDr. Debnára na to, že veci môžu byť aj vo vlastníctve pána N., ako uviedol, nemal žiadne dôkazy o tom, v koho vlastníctve predmetné veci sú. Čo sa týka svedeckej výpovede Z.. Z. O., táto v konaní pred súdom vypovedala, že Z.. H. pri súpise vecí sa vyjadril tým spôsobom, že si nie istý, či vlastnícke právo k predmetným veciam náleží povinnému alebo tretej osobe. V čase súpisu hnuteľných vecí nebol predložený žiaden relevantný dôkaz o vlastníckom práve tretej osoby k predmetnému súpisu. Pán Z.. H. ku dňu súpisu vecí žiadnu listinu súdnemu exekútorovi nepredložil, až následne po vykonaní súpisu, keď sa vo veci začala dotazovať tretia osoba, tak bolo predložené čestné prehlásenie Z.. H. o tom, že veci nie sú vo vlastníctve povinného, ale žiadna iná listina, ktorá by toto jeho tvrdenie v čestnom prehlásení obsiahnuté preukazovala, v exekútorskom spise sa nenachádza, pretože nebola ani predložená. Súdnemu exekútorovi nebola predložená žiadna zmluva, z ktorej by vyplývala skutočnosť, že majetok poňatý do súpisu nie je vo vlastníctve povinného. Mali predloženú nájomnú zmluvu nájomcu, ktorým bol povinný, preto bol dôvodný predpoklad, že v priestoroch, ktoré má prenajaté, sa nachádzajú veci vo vlastníctve povinného, z toho vychádzali. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval, že prvostupňový súd v konaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom poukazoval práve na výpovede svedkov Z.. H. a Z.. O., odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami tak, ako tieto ustálil prvostupňový súd; je nepochybné, a to práve aj s prihliadnutím na obsah výpovedí vyššie uvedených svedkov, že postup súdneho exekútora, keď vykonal súpis hnuteľných vecí dňa 21. 09. 2009, nebol nesprávnym úradným postupom vzhľadom k tomu, že ku dňu vykonania súpisu súdny exekútor nedisponoval žiadnym relevantným dôkazom, že veci, v ktorých vykonal súpis a vo vzťahu ku ktorým sa domáhal navrhovateľ náhrady škody, by boli vo vlastníctve inej osoby ako povinného. V žiadnom prípade nemožno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa v odvolaní, že výpovede svedkov v konaní Z.. H. a Z.. O. sú priamym dôkazom skutočnosti, že ohľadom vlastníctva predmetných vecí v čase ich súpisu relevantné pochybnosti existovali. Odvolací súd v tomto smere ďalej poukazuje aj na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/81/01 v tom smere, že postup súdneho exekútora pri vykonaní súpisu vecí, keď do súpisu vecí poňal aj veci, ktoré nie sú vo vlastníctve povinného, nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Odvolací súd ďalej uvádza, že navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mala za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu alebo o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. správne, rozhodnutie náležite odôvodnil podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu stotožňuje, na tieto v podrobnostiach odkazuje. K námietke navrhovateľa v odvolaní, že prvostupňový súd sa dopustil porušenia základnej zásady občianskeho súdneho konania, t. j. zásady objektívneho hodnotenia (hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom je v súlade s obsahom spisu a so zásadami formálnej logiky, táto námietka navrhovateľa je nedôvodná. Odvolací súd vzhľadom už na vyššie uvedené rozhodnutie prvostupňového súdu v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd pri rozhodovaní bol viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p., podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol odporca, ktorému by v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. prináležalo právo na náhradu trov konania; keďže si tento žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a odvolací súd ani nezistil zo spisu, že by odporcovi nejaké trovy konania v súvislosti s podaným odvolaním vznikli, odvolací súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.