Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/899/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614201048 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614201048.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36613843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom v T., č. XXX, zastúpenému JUDr. Erikou Mochnackou, advokátkou so sídlom v Lučenci, Tomáša Garrique Masaryka č. 14/A, o zaplatenie 300,93 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 11C/92/2014-142 zo dňa 25.05.2015, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 117,17 € na účet jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). 1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovaný uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.09.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 1.659,70 € (50.000,- Sk); konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.08.2010; pohľadávka zo zmluvy o splátkovom úvere voči žalovanému bola zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 postúpená na žalobcu; konanie v prejednávanom spore začalo dňa 29.01.2014 doručením žaloby na súd; v priebehu konania vzniesol žalovaný námietku premlčania uplatneného nároku. 1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nie je žalobca aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie žalovaného nároku, pretože zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou mala byť na neho postúpená sporná pohľadávka, je absolútne neplatná v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok na vznik práva právneho predchodcu žalobcu na postúpenie pohľadávky zo spornej zmluvy o splátkovom úvere voči žalovanému na žalobcu, pretože žalobca nepreukázal doručenie písomnej výzvy žalovanému na plnenie pred postúpením pohľadávky. Súd prvej inštancie dospel súčasne k záveru o premlčaní uplatneného nároku, pretože trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva, ktorá začala plynúť od konečnej splatnosti úveru, márne uplynula pred podaním žaloby na súd. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. 1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky dňa 28.06.2012) a súčasne s poukazom na ustanovenia § 39, § 52 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 14.07.2015 (č.l. 156-163 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1.1 Žalobca v prvom rade nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku v prejednávanom spore. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 považoval za platnú, pretože vzhľadom na dĺžku omeškania žalovaného, ktoré trvalo nepochybne viac ako rok, nebol pôvodný veriteľ (banka) povinný žalovaného písomne vyzývať na splnenie dlhu. Súčasne argumentoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nemožno spájať a aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože účelom uvedeného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva a z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že by predmetné podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávok. 2.1.2 Žalobca nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že jeho nárok je premlčaný. Na právny vzťah strán bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane ustanovení o premlčaní a to bez ohľadu na skutočnosť, že na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ. V súlade so zákazom retroaktivity nesúhlasil ani s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014, pretože konanie v predmetnom spore začalo dňa 29.01.2014. 2.1.3 Na základe uvedeného žalobca navrhol zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, resp. zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie. 2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.08.2015 (č.l. 170-171 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s odvolaním žalobcu. Vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých môže dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky písomnou zmluvou na inú osobu ako banku aj bez súhlasu dlžníka; žalobca nepreukázal splnenie týchto zákonných podmienok. Na právny vzťah žalobcu a žalovaného súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a vzhľadom na trojročnú premlčaciu dobu správne prihliadol na jeho námietku premlčania. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 2.3 Vyjadrenie žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 16.09.2015 prostredníctvom pošty (č.l. 173 spisu). 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.). 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore ako aj s právnym záverom o premlčaní uplatneného nároku žalobcu v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 4.6 Pri viazanosti dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd nemohol skúmať skutkové zistenia a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu a postavenia žalovaného ako spotrebiteľa, ale výlučne len právnu otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore v súvislosti so splnením podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách na postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa proti žalovanému na žalobcu ako aj právnu otázku možnosti aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, t.j. vrátane právnych vzťahov, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (t.j. pred 01.04.2015) v súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní v prejednávanom spore zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca argumentoval v prospech svojej aktívnej vecnej legitimácie v spore a záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a súčasne aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní v prejednávanom spore zo strany súdu prvej inštancie považoval za nesprávne právne posúdenie veci a domáhal sa aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní v podstate s odôvodnením, že zmluva o úvere predstavuje obchodný záväzkový vzťah. Odvolací súd však dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie bolo v tomto smere správne vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako aj vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku. 4.7 Odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore je správne. 4.7.1 Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiu jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom konania. 4.7.2 Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore a dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom nároku voči žalovanému, ktorý uplatnil žalobou. Žalobca v spore tvrdil, že aktívnu vecnú legitimáciu nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 a v dôsledku oznámenia postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s., o postúpení pohľadávky žalovanému nadobudol aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú nemôže súd v spore skúmať (§ 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 4.7.2.1 Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom; obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka); nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; postavenie dlžníka sa po tom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007). 4.7.2.2 Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003); zo skutkových okolností veci, v ktorej bolo vydané uvedené rozhodnutie vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany postupcu dlžníkovi bolo v konaní nepochybne preukázané. 4.7.2.3 Neskoršia súdna prax sa čiastočne odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax odobril aj ústavný súd (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/337/2012 zo dňa 03.07.2012). 4.7.2.4 Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia; na základe uvedeného ústavný súd zjednodušený záver okresného súdu i krajského súdu, že skúmanie platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou kompetencie súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí existujúcej zákonnej úpravy za arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavkám práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). 4.7.2.5 Uvedené závery v plnom rozsahu platia za predpokladu, že k postúpeniu pohľadávky dôjde pred začatím konania (ide o skúmanie vecnej legitimácie účastníkov konania). Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že rozdielna situácia vo vzťahu k nutnosti preukázať postúpenie pohľadávky predložením zmluvy o postúpení pohľadávky nastáva v prípade, že k postúpeniu pohľadávky dôjde po začatí konania a je na základe príslušného procesného návrhu potrebné rozhodnúť o zmene strán sporu podľa § 80 ods. 1 a 2 C.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/546/2014 zo dňa 10.09.2015). 4.7.2.6 Z ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne vyplýva, že v prípade, ak by postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky preukázal dlžníkovi postupník; na rozdiel od postupcu, ktorý dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznamuje bez toho, že by musel čokoľvek dokazovať, je v prípade postupníka potrebné, aby postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; preukázaním sa má na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení pohľadávky dlžníkovi; v prípade vymáhania nároku postupníkom súdnou cestou stačí, ak je okolnosť postúpenia pohľadávky súčasťou skutkového odôvodnenia žaloby a preukázaná priloženými dôkazmi (ako prílohami žaloby) s tým, že doručením žaloby je oznámené (resp. preukázané v prípade absencie oznámenia postupníka) postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi. 4.7.2.7 Odvolací súd po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného sporu uvádza, že súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, ktorou mal žalobca nadobudnúť spornú pohľadávku voči žalovanému, pretože jej platnosť v spore namietal žalovaný a súčasne na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie ju predložil aj samotný žalobca. Súdna prax pripustila možnosť skúmania platnosti zmluvy o postúpenia pohľadávky v prípade postúpenia v rozpore so zákonom; v prejednávanom spore bola vznesená námietka neplatnosti postúpenia spornej pohľadávky voči žalovanému v dôsledku postupu v rozpore s ustanovením zákona, ktoré slúži na ochranu žalovaného ako klienta banky (pôvodného veriteľa); skúmanie platnosti postúpenia bolo preto správne, pretože predstavuje overenie dodržania zákonného ustanovenia, ktorého účelom je ochrana žalovaného, ktorej sa inak nemôže domôcť. Samotné doručenie oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky žalovanému nebolo medzi stranami sporné. 4.7.3 Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 vo vzťahu k postúpeniu spornej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., voči žalovanému zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.09.2005 na žalobcu pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, ktorého prvá a druhá veta ku dňu 27.06.2012 zneli: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky) jednoznačne vyplýva, že právo banky na postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi tretej osobe vznikne až po splnení zákonných podmienok, t.j. omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní napriek písomnej výzve na plnenie (podľa odvolacieho súdu časť druhej vety za bodkočiarkou sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie). Účelom uvedeného ustanovenia je ochrana klientov pred postúpením pohľadávky voči nim pred splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú dohľadu národnej banky. Zákonné predpoklady na vznik práva postúpiť pohľadávku musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Postúpenie pohľadávky napriek nesplneniu zákonných podmienok predstavuje postup v rozpore so zákonom, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok (vo vzťahu k tejto pohľadávke) podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu predstavuje uvedené ustanovenie špeciálnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že predmetné ustanovenie má charakter len ochrany bankového tajomstva, pretože i keď je zaradené v časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách upravujúcou bankové tajomstvo, podľa obsahu nejde len o bankové tajomstvo v zmysle úpravy podmienok sprístupnenia neverejných informácií o klientovi tretej osobe, ale o nadobudnutie pohľadávky a všetkých práv s ňou spojených, čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací súd za nedôslednosť zákonodarcu, čo potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10.06.2013 došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochrana klientov a bankové tajomstvo“). Z vykonaného dokazovania nevyplýva doručenie písomnej výzvy na plnenie žalovanému pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, táto zmluva je tak v časti postúpenia spornej pohľadávky voči žalovanému na žalobcu neplatná pre rozpor so zákonom, pretože bez preukázania doručenia písomnej výzvy na plnenie žalovanému pred uzavretím uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávok, nebolo v prejednávanom spore preukázané splnenie zákonných podmienok na postúpenie pohľadávky voči žalovanému zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.09.2005 na žalobcu ako tretiu osobu. Zamietnutie žaloby žalobcu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 vo vzťahu k spornej pohľadávke voči žalovanému zo strany súdu prvej inštancie bolo preto vecne správne. 4.8 Odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uplatneného nároku žalobcu je tiež správne. Súd prvej inštancie pochybil len v tom smere, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prihliadal na premlčanie uplatneného nároku z úradnej povinnosti, kým správne premlčanie uplatneného nároku posudzoval na základe námietky premlčania vznesenej žalovaným. Aj keď vo všeobecnosti možno prípadné premlčanie skúmať len medzi vecne legitimovanými stranami sporu, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať aj s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. 4.8.1 Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 bol pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; pod pojmom „stav rozhodujúci v čase vyhlásenia rozsudku“ je potrebné rozumieť nielen skutkový, ale aj právny stav; predmetné ustanovenie prevzal aj Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, ktorý v ustanovení § 217 ods. 1 C.s.p rovnako zakotvuje, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, keď uvedené platí aj pre odvolací súd (§ 378 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 25.05.2015, teda po nadobudnutí účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 a preto súd prvej inštancie mohol aplikovať uvedené ustanovenie a jeho právne posúdenie veci je z tohto hľadiska vecne správne. 4.8.2 Žalobca predovšetkým namietal, že v prejednávanom spore nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Súdna prax dospela k záveru, že „nakoľko právne predpisy, ktorých obsahom bola aj zmena ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemajú prechodné ustanovenia, dňom ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“ (pozri rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktoré prešli aj testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12.04.2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil“; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.05.2015, ktorý tiež prešiel testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo dňa 04.11.2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú; ďalej pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015 a sp. zn. 2MCdo/2/2015 zo dňa 29.02.2016 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/22/2016 zo dňa 26.05.2016). Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval vo svojich podaniach žalobca, boli vydané pred účinnosťou zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto v dôsledku zmeny právnej úpravy nemohli mať vplyv na právne posúdenie veci v odvolacom konaní. Uvedený postup súdu prvej inštancie je preto aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (článok 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku). 4.8.3 V zmysle príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 bolo správne posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. Zo skutkových zistení v prejednávanom spore vyplýva záver, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.08.2010; právny predchodca žalobcu si mohol prvýkrát uplatniť proti žalovanému nárok na súde dňa 21.08.2010 (t.j. deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru), kedy začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva, ktorej posledný deň pripadol na stredu dňa 21.08.2013, ktorá bola riadnym pracovným dňom; žalobca podal žalobu na súd dňa 29.01.2014 (§ 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.); postúpenie uplatnenej pohľadávky zo spornej zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu v priebehu plynutia premlčacej doby nemalo na jej plynutie žiadny vplyv (§ 111 Občianskeho zákonníka). Konanie v prejednávanom spore tak začalo až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie sporného nároku proti žalovanému, námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne a súd prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní bol povinný prihliadnuť (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu je preto aj z tohto hľadiska vecne správny. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore ako aj vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za správne (body 4.5 až 4.8.3 odôvodnenia). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, uplatnil náhradu trov odvolacieho konania a preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).