Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/486/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614213436 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614213436.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: X. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L. XX, N., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Henrietou Čabanovou, advokátkou, so sídlom M. Rázusa 35, Lučenec, proti žalovanému: Y.. K. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W. C. XX, N., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Ivanom Drdošom, advokátom, so sídlom Párovská 26, Nitra, v konaní o zaplatenie 7 037,11 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015, ktorý bol opravený opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 121 zo dňa 07. 09. 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 037,11 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 7 037,11 Eur od 06. 02. 2006 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 422,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 978,63 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu ŠKODA LEGAL, s.r.o., Banská Bystrica. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný dňa 05. 01. 2006 si od žalobcu požičal sumu 212 000,- Sk (7 037,11 Eur). Účastníkmi zmluvného vzťahu, doba vrátania pôžičky (splnenia dlhu) bola dohodnutá, dlžník je povinný dlh splatiť v deň dohodnutý v dohode o pôžičke a uznaní dlhu, t. j. 05. 02. 2006. Dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného, pričom žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by dokazoval úhradu predmetnej pôžičky čo do jej výšky, ako aj dátumu kedy k tomu došlo. Výpoveď žalovaného v tomto smere je neurčitá, keď v konaní pred súdom uvádzal, že peniaze uhrádzal prostredníctvom svojich vtedajších zamestnancov (svedkov), tiež tvrdil, že uvedené platby si zapisoval do mobilného telefónu, avšak súdu žiaden dôkaz o tom nepredložil. Svedecké výpovede svedkov súd vyhodnotil ako neurčité a nepreukazujúce dôvod a výšku uhrádzaných platieb, keďže svedkovia sa nevedeli vyjadriť, z akého dôvodu platby žalobcovi mali poskytovať, v akej výške a kedy sa tak stalo. Okrem iného súd poukázal aj na tú skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným došlo okrem uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom súdneho konania, aj k uzavretiu ďalších dvoch pôžičiek, ktoré žalovaný uhrádzal a ako to vyplýva aj z výpovede žalobcu, tieto uhradil. S prihliadnutím na takto zistený skutkový stav za situácie, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, ktorá z predmetných pôžičiek v ktorom momente bola uhrádzaná, a teda zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by došlo k úhrade pôžičky žalobcovi zo strany žalovaného. K vznesenej námietke premlčania žalovaným súd poukázal na dojednanie bodu 7 zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorého žalovaný uznal právo žalobcu čo do dôvodu (pôžička), ako aj výšky (212 000,- Sk), a to písomne dňa 05. 01. 2006, čo založilo plynutie 10-ročnej premlčacej lehoty na uplatnenie si tohto práva, ktoré žalobca uplatnil návrhom na začatie konania podaným na súde dňa 15. 08. 2014, teda v zákonnej lehote, z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že právo žalobcu premlčané nie je. Keďže žalovaný je v omeškaní so splatením pôžičky, súd priznal žalobcovi taktiež právo na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni určenom na splatenie pôžičky, t. j. odo dňa 06. 02. 2006. Súd vec právne posúdil v zmysle § 657, § 100, § 101, § 110 ods. 1, § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu a žalobcovi, ako úspešnému účastníkovi konania, priznal právo na náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 442,- Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 978,63 Eur. 2. Keďže okresný súd v záhlaví rozsudku č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015 uviedol ako právneho zástupcu žalobcu ŠKODA LEGAL s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Komenského 18/B, Banská Bystrica, ktorého zároveň uviedol aj vo výroku rozsudku, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia a napriek návrhu žalobcu zo dňa 18. 05. 2015 (ktorým žalobca žiadal, aby súd opravil chyby v rozsudku zo dňa 25. 05. 2015, keď v záhlaví rozsudku je nesprávne uvedený zástupca žalobcu, rovnako vo výrokovej časti rozsudku vo výroku o náhrade trov konania), okresný súd postupom podľa § 164 O. s. p. túto zrejmú nesprávnosť neopravil, krajský súd vrátil spis bez rozhodnutia o odvolaní, ktoré vo veci podal žalovaný, okresnému súdu na posúdenie návrhu na opravu rozsudku s tým, že okresný súd je povinný o tomto návrhu rozhodnúť, uznesenie doručiť právnym zástupcom účastníkov, pričom právnej zástupkyni žalobcu je povinný doručiť aj rozsudok č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015, keďže odvolací súd z obsahu spisu zistil, že tento nebol doručený právnej zástupkyni žalobcu, ale bol doručený spoločnosti ŠKODA LEGAL s.r.o., Banská Bystrica, s tým, že následne súd prvej inštancie predloží spis odvolaciemu súdu z dôvodu podania odvolania proti rozsudku č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015. 3. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd opravným uznesením č. k. 13C/100/2015 - 125 zo dňa 07. 09. 2016 záhlavie rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015 v časti označujúcej zástupcu žalobcu opravil tak, že táto má správne znieť: "...zastúpený JUDr. Henrietou Čabanovou, advokátkou, so sídlom M. Rázusa č. 35, Lučenec...". Druhý výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015 opravil tak, že tento má správne znieť: "Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 422,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 978,63 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám zástupcu žalobcu JUDr. Henriety Čabanovej." Uznesenie bolo riadne doručené právnym zástupcom strán sporu, právnej zástupkyni žalobcu bol doručený aj rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 95. Následne vec bola okresným súdom opätovne predložená odvolaciemu súdu z dôvodu podania odvolania žalovaným proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/100/2015 - 95 zo dňa 25. 05. 2015. 4. Žalovaný v podanom odvolaní, ktoré odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, uviedol, že rozsudok okresného súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové závery vyslovené okresným súdom sú v rozpore s obsahom spisu, ako aj čiastkovými zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov. Odôvodnenie rozsudku neobstojí, je argumentačne nesprávne, teda vo viacerých smeroch nepreskúmateľné. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca, ako veriteľ, uzatvoril so žalovaným, ako dlžníkom, dňa 05. 01. 2006 Dohodu o pôžičke, v zmysle ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 212 000,- Sk (7 037,11 Eur), pričom v bode 4 zmluvy sa žalovaný zaviazal uvedenú pôžičky žalobcovi vrátiť do 05. 02. 2006. Žalovaný má za to, že dôkazné bremeno, ktoré zaťažovalo dlžníka - žalovaného, tento uniesol a súdu preukázal, že poskytnutú pôžičku v celkovej výške 212 000,- Sk (7 037,11 Eur) žalobcovi vrátil. Nie je pravdou, že žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorý by dokazoval úhradu predmetnej pôžičky čo do jej výšky. Žalovaný uhrádzal dlžné peniaze žalobcovi najprv sám vo výške 12 000,- Sk, neskôr vo výške 450,- Eur alebo prostredníctvom svojich vtedajších zamestnancov v uvedených sumách, ktorí boli v konaní vypočutí ako svedkovia: Y. V., Y. J., L. L.. Výpovede uvedených osôb okresný súd nevyhodnotil správne, keď tvrdí, že sú neurčité a nepreukazujúce dôvod a výšku uhrádzaných platieb, keďže svedkovia sa nevedeli vyjadriť, z akého dôvodu platby žalobcovi mali poskytnúť, v akej výške a kedy sa tak stalo. V odvolaní tvrdil, že svedkovia sa v tomto ohľade vyjadrili, že k uhrádzaniu pôžičky z ich rúk žalobcovi dochádzalo, uviedli počty takýchto splátok a sumy, o ktoré išlo. Podľa názoru žalovaného nie je relevantná skutočnosť, čo potvrdil aj žalovaný, že medzi žalobcom a žalovaným pred uzatvorením zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto súdneho sporu, predchádzalo uzatvorenie aj dvoch ďalších pôžičiek, ktoré žalovaný uhrádzal, a ako to tvrdil aj žalobca, uhradil. K uhradeniu týchto pôžičiek došlo ešte pred začatím splácania pôžičky, ktorá bola predmetom súdneho konania. Vzhľadom na uvedené došlo k zániku dlhu žalovaného voči žalobcovi jeho splnením. Vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania okresným súdom a plynutiu 10-ročnej premlčacej lehoty žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru nárok žalobcu, ak aj existoval, sa premlčal vo všeobecnej 3-ročnej lehote, a to z toho dôvodu, že nešlo o uznanie dlhu, ale len o zmluvu o pôžičke bez účinkov uznania dlhu, a to aj preto, že žalovaný nemohol uznať dlh vo výške 212 000,- Sk, ktorý nevznikol, keďže táto suma mu nebola reálne k rukám žalovaného ani iným spôsobom zo strany žalobcu odovzdaná. Teda prípadné uznanie dlhu považuje žalovaný za neplatné. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že zo strany žalobcu mu bola odovzdaná reálne len suma 200 000,- Sk, čo žalobca nenamietal, preto žalovaný považuje túto skutočnosť za nespornú. Žalovaný v konaní pred súdom vysvetlil, že na zmluve o pôžičke bola uvádzaná suma 212 000,- preto, lebo medzi účastníkmi konania neboli dohodnuté úroky a rozdiel 12 000,- Sk sa považoval za odplatu za poskytnutie pôžičky. Okresný súd mal žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť minimálne z uvedeného dôvodu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na konanie, eventuálne aby rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne. 5. Žalobca k podanému odvolaniu v písomnom vyjadrení uviedol, že žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu tvrdil, že dlh plnil žalobcovi v splátkach až do jeho úplného splnenia. Tieto svoje tvrdenia však súdu s podaným odporom žiadnym spôsobom nepreukázal, následne za účelom preukázania svojich tvrdení navrhol v konaní vypočuť svedkov: Y. V., Y. J. a L. L., pričom okresný súd dokazovanie výsluchom navrhovaných svedkov vykonal, títo svedkovia sa však nevedeli vyjadriť, z akého dôvodu mali platby žalobcovi poskytovať, ani v akej výške a nevedeli uviesť ani, kedy sa tak stalo. Zo strany žalovaného nebol súdu predložený žiadny dôkaz, ktorým by žalovaný preukázal vrátenie predmetnej pôžičky, čo do jej výšky, ako aj dátumu kedy došlo k jej vráteniu, a teda neuniesol v konaní dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Súd správne vyhodnotil výpovede svedkov, ako neurčité a nepreukazujúce dôvod a výšku uhrádzaných platieb. K námietke žalovaného, že ak aj existoval nárok žalobcu, tento sa premlčal vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, a to z dôvodu, že nešlo o uznanie dlhu, ale len o zmluvu o pôžičke bez účinkov uznania dlhu, a to preto, že žalovaný nemohol uznať dlh vo výške 212 000,-Sk, ktorý nevznikol, keďže táto suma mu nebola reálne k rukám, ani iným spôsobom zo strany žalobcu odovzdaná, na základe čoho prípadné uznanie dlhu považuje žalovaný za neplatné, žalobca poukázal na znenie zmluvy o pôžičke. V zmysle bodu 3. zmluvy žalovaný, ako dlžník, podpisom zmluvy potvrdil, že od žalobcu, ako veriteľa, pri uzavretí zmluvy požičanú sumu 212 000,- Sk prevzal v hotovosti. Pravosť podpisu žalobcu bola osvedčená poverenou pracovníčkou notárskeho úradu R.. V. Y.. Poukázal ďalej na výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 20. 04. 2015, kedy vypovedal: „Čo sa týka tvrdení žalobcu ohľadom spôsobu uzatvorenia zmluvy o pôžičke, tieto sú pravdivé. Taktiež aj ohľadom podpisu zmluvy, jej overenia, výšky a prevzatia pôžičky.". V zmysle bodu 7. zmluvy žalovaný, ako dlžník, uznal, že žalobcovi, ako veriteľovi, z titulu pôžičky dlhuje sumu 7 037,11 Eur (212 000,- Sk). V konaní teda bolo preukázané, že žalovaný si od žalobcu požičal sumu 212 000,- Sk a túto sumu od žalobcu aj reálne prevzal. Zmluvné dojednanie v bode 7. zmluvy spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti uznania dlhu a je teda platné. Žalovaný uznal právo žalobcu čo dôvodu, ako aj do výšky, čo založilo plynutie 10-ročnej premlčacej lehoty na uplatnenie si tohto práva žalobcu, ktoré si žalobca uplatnil v lehote, k premlčaniu žalobcom uplatňovaného nároku nedošlo. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. 6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. 7. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že od 01. 07. 2016 nadobudol právnu účinnosť nový procesný predpis, a to Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. S prihliadnutím na rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalovaného odvolací súd konštatuje, že sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje, na tieto poukazuje, pričom odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred okresným súdom, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k názoru, že okresný súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, rozsudok okresného súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd vykonal hodnotenie dôkazov v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. (platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu), podľa ktorého súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy - výsluchy svedkov, odvolací súd uvádza, že nezistil takúto vadu, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno výpovede týchto svedkov vyhodnotiť ako dôkaz, ktorým by žalovaný preukázal úhradu pohľadávky, ktorá bola predmetom sporu. Okresný súd správne vyhodnotil výpovede týchto svedkov ako neurčité a nepreukazujúce dôvod a výšku uhrádzaných platieb s prihliadnutím k tomu, že svedkovia sa nevedeli vyjadriť, z akého dôvodu platby žalobcovi mali poskytovať, v akej výške a kedy sa tak stalo. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalovaný v konaní pred súdom vypovedal, že zo strany žalobcu mu bola odovzdaná reálne len suma 200 000,- Sk a s prihliadnutím k tomu, že žalobca to nenamietal, považuje žalovaný túto skutočnosť za nespornú, od ktorej skutočnosti mal súd odvodiť, že nešlo o uznanie dlhu, ale len o zmluvu o pôžičke bez účinkov uznania dlhu, a to aj preto, že žalovaný nemohol uznať dlh vo výške 212 000,- Sk, ktorý nevznikol, keďže táto suma nebola reálne k rukám žalovaného, ani iným spôsobom zo strany žalobcu odovzdaná, a preto prípadné uznanie dlhu považuje žalovaný za neplatné, na základe čoho nemohlo dôjsť k založeniu plynutia 10- ročnej premlčacej lehoty v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že takúto konštrukciu nemožno akceptovať. Odvolací súd poukazuje na to, že aj sám žalovaný v konaní pred súdom potvrdil vo svojej výpovedi pravdivosť údajov vo vzťahu k zmluve, a to špeciálne vo vzťahu k podpisu zmluvy, jej overeniu, výške pôžičky a prevzatiu pôžičky. Existencia pôžičky vo výške 212 000,- Sk (7 037,11 Eur) nepochybne bola preukázaná písomným dôkazom, a to Dohodou o pôžičke zo dňa 05. 01. 2006, z ktorej nepochybne vyplýva, že žalobca, ako veriteľ, sa zaviazal, že podľa tejto zmluvy sumu 212 000,- Sk dá k dispozícii a vyplatí dlžníkovi v celosti naraz oproti podpisu tejto zmluvy (bod 2 zmluvy), pričom žalovaný písomne v dohode potvrdil ako dlžník podpisom zmluvy, že od veriteľa pri uzatvorení zmluvu požičanú sumu 212 000,- Sk prevzal v hotovosti (bod 3 zmluvy a zaviazal sa požičanú sumu 212 000,- Sk vrátiť veriteľovi v celosti naraz alebo aj vo viacerých splátkach, najneskôr ale celý dlh do 05. 02. 2006. Žalovaný teda žiadnym spôsobom nepreukázal, že by predmetom pôžičky nebola suma 212 000,- Sk, ako to tvrdil v odvolaní, jeho odvolaciu námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú v snahe vyhnúť sa splneniu dlhu, a to aj vznesením premlčacej námietky tvrdiac, že na predmetnú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je nepochybné, že dohoda o pôžičke obsahovala aj uznanie dlhu, keď dlžník písomne uznal právo veriteľa čo do dôvodu i výšky, teda správne okresný súd aplikoval na vec ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a keďže v dohode o pôžičke a uznaní dlhu bola uvedená lehota na plnenie najneskôr dňa 05. 02. 2006, 10-ročná premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 06. 02. 2006 a uplynula by dňom 06. 02. 2016. Vzhľadom k tomu, že žalobca podal žalobu na súd podaním zo dňa 15. 08. 2014, urobil tak pred uplynutím premlčacej lehoty, teda z týchto dôvodov správne okresný súd na vznesenú námietku premlčania neprihliadol, keďže mal preukázané, že právo, ktoré si žalobou uplatnil žalobca na súde v čase podania žaloby premlčané nebolo, ako to správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol aj okresný súd. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. platného v čase rozhodovania okresného súdu a úspešnému účastníkovi konania, ktorým bol žalobca priznal právo na náhradu trov konania titulom trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku a titulom trov právneho zastúpenia. 13. Vzhľadom už na vyššie uvedené preto odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti rozsudok okresného súdu v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. Žalobca v odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd rozhodol tak, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).