Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 6CoE/212/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204992 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Bednár ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615204992.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska č. 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, proti povinnému: W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. č. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 33,19 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Jurinom, so sídlom Exekútorského úradu Št. Moyzesa č. 50, 984 01 Lučenec, pod spisovou značkou EX 256/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 12Er/251/2015-19 zo dňa 18.06.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice pod sp. zn. 3C/1127/2009 zo dňa 08.03.2010. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.09.2008, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s. (ďalej aj „VPP“). Všeobecné poistné podmienky za poslednou časťou XVII obsahujú Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4434800058, ktoré v bode 2 ustanovili vôľu zmluvných strán, že v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi nimi sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto Všeobecných poistných podmienok, kde je upravené rozhodcovské konanie. Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej skúmal súd rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že poistná zmluva uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou, z uvedeného dôvodu na daný právny vzťah aplikoval predovšetkým ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Okresný súd poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Konštatoval, že spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc z časti XV. VPP je však zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na ním zvolenom rozhodcovskom súde, ktorý sa spravidla nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy, exekučný titul preto nie je vykonateľný, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho ústavného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a tiež k porušeniu čl. 36 ods. 2 Listiny. Uviedol, že okresný súd si nad rámec zákona vlastnou iniciatívou zabezpečil listinné dôkazy (Všeobecné poistné podmienky s Osobitnými zmluvnými dojednaniami), a to bez účasti oprávneného. Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich základe sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým zisteniam vyjadriť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. K uvedenému poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013. Namietal tiež, že postupom exekučného súdu mu bolo odňaté právo na zákonného sudcu, pretože iba sudca je oprávnený vykonať dokazovanie, avšak v prejednávanej veci vykonal dokazovanie a rozhodoval vyšší súdny úradník, ktorého činnosť pozostávala nielen z preskúmavania podkladov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj z toho, že zhromaždil iné listinné dôkazy, a teda nanovo konštatoval skutkový stav, na podklade vykonaného dokazovania. Vyšší súdny úradník tak prekročil svoje právomoci zverené mu zákonom č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch a porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny. Oprávnený nesúhlasil ani so záverom okresného súdu o neplatne dojednanej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Mal za to, že okresný súd aplikoval na nesprávne a neúplne zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, a preto vec nesprávne právne posúdil. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s § 3, § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovskom konaní, pričom v čase jej uzavretia bolo možné v zmysle tohto zákona rozhodovať aj spotrebiteľské veci. Dojednaním rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ s dodávateľom dohodli, že vzájomné spory sa prejednajú najprv, a teda prednostne v rozhodcovskom konaní. V prípade, že by so skutkovými a právnymi závermi rozhodcovského súdu nebola jedna zo zmluvných strán spokojná, môže sa žalobou o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu domáhať preskúmania jeho zákonnosti na všeobecnom súdu. Uvedená argumentácia je podporená rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-32/13 Szebestyéni, podľa ktorého národný súd je povinný pri posudzovaní podmienky písmena q) Anexu Smernice 93/13/EHS dôsledne verifikovať, či je záverom spornej klauzuly vylúčiť alebo sťažiť právo spotrebiteľa podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd. V podmienkach slovenského vnútroštátneho poriadku uvedené riešil Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 394/2012, ktorý vyslovil, že inštitútom rozhodcovského konania nie je upreté právo na súdnu ochranu, keďže sťažovatelia majú možnosť dosiahnuť nápravu v súdnom konaní pred všeobecným súdom. Oprávnený v súvislosti s namietanou nevyhnutnosťou tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva konštatoval, že Smernica nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo zaväzujúca a jej priamy účinok nastáva len za predpokladu, že štát smernicu do svojho právneho poriadku neaplikoval. Smernica zakladá právo občana, nie však jeho povinnosť, a jedná sa o vertikálny vzťah občan - štát. Jednotlivec sa ustanovení smerníc nemôže dovolávať voči inému jednotlivcovi. Aj vzhľadom na uvedenú skutočnosť oprávnený považoval právny záver súdu, opierajúci sa o písm. q) Anexu Smernice 93/13/EHS, za nesprávny. Pokiaľ ide o individuálnosť dojednanej rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že poistné podmienky v zmysle § 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka tvoria neoddeliteľnú súčasť poistnej zmluvy. Upravujú však množstvo ustanovení, ktoré sa súčasťou poistného vzťahu stávajú vtedy, ak tak konkretizuje poistná zmluva. Poistník svojim podpisom deklaruje prevzatie súvislého textu VPP a ďalším samostatným podpisom v časti Osobitné zmluvné dojednania prejavil vôľu, aby bol spor s poisťovňou prejednaný v rozhodcovskom konaní s odkazom na XV. časť VPP. Zo znenia VPP a Osobitných zmluvných dojedaní je podľa oprávneného zrejmé, že v tomto prípade išlo medzi účastníkmi o platne dojednanú rozhodcovskú doložku, ktorá bola dojednaná individuálne. Zdôraznil, že individuálny spôsob uzavretia rozhodcovskej doložky bol dobromyseľným konaním oprávneného nad rámec platného zákona, keďže v čase podpisu poistnej zmluvy nebolo v platnosti ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a posudzovaním zmluvnej podmienky podľa tohto ustanovenia tak došlo zo strany konajúceho súdu k neprípustnej právnej retroaktivite. Oprávnený ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Za takýto dôkaz oprávnený označil Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý zaznamenáva a osvedčuje priebeh predzmluvného rokovania sprostredkovateľa poistenia s občanom. Záznam preukazuje, že predzmluvné jednanie s občanom prebehlo v súlade so zákonom č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovateľoch poistenia. Súčasťou Záznamu o potrebách klienta bola aj otázka: „Chcete ešte niečo k produktu, ktorý vám navrhol sprostredkovateľ poistenia, vysvetliť, doplniť, dojednať?“ Na základe uvedeného sa oprávnený domnieval, že povinný mal možnosť dojednania alebo doplnenia podmienok, pričom považoval za irelevantné, či povinný túto možnosť aj využil. S poukazom na § 45 ods. 1, 2 ZoRK, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok, oprávnený uviedol, že z rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd tak v napadnutom uznesení činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. Exekučný súd riadne nezdôvodnil svoje zistenia o tom, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský vzťah, a preto je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva, na báze akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, zjavnú neprimeranosť plnenia vyplývajúcu z rozhodcovského rozsudku, ale ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Plnenie z exekučného titulu zaväzujúce povinného na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil, z hľadiska § 35 ZoRK je vecou rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky vedenia konania. Z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako sa exekučný súd pri určení, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. K obsahu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu uviedol, že exekučný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Tieto požiadavky podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa. Vzhľadom na vyššie uvedené bol oprávnený toho názoru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva oprávneného na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom. V kontexte nepreskúmateľnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemožno ujednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou vnútroštátneho civilného práva. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 394/12 a III. ÚS 162/11. Konajúci súd tak flagrantne prekročil svoju právomoc priznanú mu Exekučným poriadkom a tým porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd ako súd odvolací v dôsledku preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods.1 O.s.p. a postupom podľa ust. § 214 ods. 2 bez nariadenia pojednávania uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol okresný súd. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zriadeného pri obchodnej spoločnosti Arbitrážny súd Košice, s.r.o. so sídlom Alžbetina č. 41, 040 01 Košice, IČO: 44 325 452 pod sp. zn. 3C/1127/2009 zo dňa 08.03.2010. Rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté o pohľadávke žalobcu voči žalovanému titulom dlžného poistného, ktorá vznikla z poistenia uzatvoreného poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.09.2008, súčasťou ktorej boli Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid a.s.. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku tak ako to namietal oprávnený, iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, pričom skúmal aj platnosť dojednania rozhodcovskej doložky. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju posúdil rozhodcovský súd. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 40a Občianskeho súdneho poriadku súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom vydávať rozhodnutia a vykonávať iné úlohy súdu. Osobitný zákon ustanovuje, kedy môže súdny úradník konať samostatne a kedy na základe poverenia vydaného sudcom. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce, alebo v určitej veci. Podľa § 5 písm. g) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd rovnako ako okresný úd dospel k záveru, že poistná zmluva uzavretá dňa 22.09.2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní poistnej zmluvy bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Exekučný súd, a to nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie je oprávnený a zároveň povinný riešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej, čo vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Formálna stránka vykonateľnosti rozhodnutia sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Všeobecné poistné podmienky, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy uzavretej s povinným majú 12 strán a v závere sú podpísané poistníkom (povinným). Na poslednej, 12-tej strane VPP sa pod kolónkou čitateľný podpis poistníka, teda pod podpisom povinného nachádzajú Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX. Osobitné zmluvné dojednania majú 2 odseky, a to odsek 1: „Zmluvné strany sa v súlade s článkom 9 ods. 1 prvá veta II. časti VPP dohodli, že poistenie zanikne aj tak, ak poistné za ďalšie poistné obdobie nebude uhradené do 2 mesiacov od jeho splatnosti; túto lehotu možno písomnou dohodou predĺžiť. Poistenie zanikne uplynutím tejto lehoty. To isté platí, ak bola zaplatená len časť poistného. Znenie ods. 2 týchto osobitných zmluvných dojednaní je nasledovné: Poistník (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“. Osobitné zmluvné dojednania sú v závere podpísané povinným a oprávneným. V časti XV. VPP je upravené „Rozhodcovské konanie“. Podľa textu tejto časti sa zmluvné strany okrem iného dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktoré sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní s výlukami a odchýlnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom. Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok. Oprávnený v odvolaní tvrdil, že v tomto prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá, a to v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré povinný osobitne podpísal. Osobitné zmluvné dojednania sú v tomto prípade pripojené na str. 12 VPP hneď za kolónkou určenou na dátum a podpis poistníka a sú obsiahnuté vo formulárovej predtlači pripravenej oprávneným. Vychádzajúc z textu formulárovej predtlače poistnej zmluvy povinný nemal možnosť tieto ovplyvniť, mohol len túto časť zmluvy, v ktorej sú obsiahnuté dve dojednania, okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie o ukončení poistenia neuhradením poistného, nepodpísať. Navyše, v ods. 2 Osobitných zmluvných dojednaní, ktoré podľa predtlače chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, je odkaz na rozhodcovské konanie upravené v časti XV. VPP. V časti XV. VPP je upravené rozhodcovské konanie celkovo v 8 bodoch. Len samotná skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú odčlenené od VPP nadpisom a že ich povinný osobitne podpísal v ten istý deň ako VPP ešte neznamená, že tieto osobitné zmluvné dojednania, a v rámci nich pod bodom 2 aj rozhodcovská doložka, boli individuálne dojednané. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to už v čase uzavretia poistnej zmluvy. Odvolací súhlasí so záverom okresného súdu v tom, že rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Je potrebné uviesť, že v tomto prípade tak, ako to vyplýva z ods. 2 Osobitných zmluvných dojednaní na str. 12 VPP nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná. Pod pojmom „individuálne dojednanie zmluvných ustanovení“ je potrebné rozumieť osobitne dohodnuté práva a povinnosti zmluvných strán, čo znamená, že sa o právach a povinnostiach obsiahnutých v jednotlivých ustanoveniach zmluvy, resp. v konkrétnom ustanovení zmluvy rokuje a obe zmluvné strany, teda aj spotrebiteľ, majú možnosť obsah konkrétnych ustanovení ovplyvniť. Pokiaľ sú zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené, naformulované, pričom spotrebiteľ ich obsah ovplyvniť nemôže a nie je si vedomý, že má možnosť alternatívnej voľby pre rozhodovanie prípadných sporov, nejde o individuálne dohodnuté podmienky. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná. Pokiaľ oprávnený v súvislosti s dojednaním rozhodcovskej doložky pripisuje dôležitosť a odkazuje na osobitný dokument nazvaný „Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta“, ktorého spísanie bolo podľa vyjadrenia oprávneného vyžadované zákonom a ktorý by mal v tomto prípade potvrdzovať, že povinný mal vedomosť o obsahu poistenej zmluvy a o možnosti uplatnenia eventuálnych výhrad k obsahu poistnej zmluvy, tak takéto výhrady, a to ani k rozhodcovskej doložke, z tohto dôkazu nevyplývajú. Z dokumentu spísaného sprostredkovateľom poistenia, ktorý oprávnený predložil súdu v odvolacom konaní nemožno mať za preukázané, že sprostredkovateľ poistenia upozornil, resp. poučil povinného o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, o pravidlách rozhodcovského konania ako aj o dôsledkoch, ktoré zmluvné dojednanie o rozhodcovskej doložke obsahuje. Okresný súd nepreskúmaval vecnú správnosť predloženého rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako to namieta oprávnený v odvolaní. Preskúmavanie exekučného titulu z hľadiska jeho vecnej správnosti nie je v kompetencii exekučného súdu. Okresný súd ako exekučný súd skúmal, to či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade so zákonom, teda na základe platne dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom takýto postup je plne v súlade s citovaným § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd preskúmava aj exekučný titul ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok súd zisťuje, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného o porušení jeho ústavného práva na zákonného sudu tým, že vo veci vykonal dokazovanie a že rozhodol vyšší súdny úradník. Z ust. § 40a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vyšší súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom v zákone č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch vydávať rozhodnutia. V exekučnom konaní tak v zmysle § 5 písm. g) môže robiť na základe poverenia sudcu, okrem rozhodnutia o schválení príklepu súdom. V prejednávanej veci je zákonným sudcom JUDr. Renáta Šulajová, ktorá v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch preniesla časť svojej rozhodovacej právomoci na vyššieho súdneho úradníka, ktorý vydal napadnuté uznesenie, čo vyplýva z rozvrhu práce na rok 2015, ktorý mal právomoc vykonať v prejednávanej veci aj dokazovanie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že právo oprávneného na zákonného sudcu v prejednávanej veci porušené nebolo. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa dostatočne a jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/60/2013 zo dňa 22.05.2013, v ktorom Najvyšší súd vyslovil záver, že „za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného“. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“. Pokiaľ ide o námietku oprávneného o tom, že okresný súd nemal pri určení, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou preukázaný naliehavý právny záujem odvolací súd uvádza, že platnosť rozhodcovskej doložky, resp. jej neplatnosť súd posudzoval ex offo, preto naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. nebolo potrebné skúmať. Námietka oprávneného ohľadom aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadná, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí Smernicu Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 neaplikoval. Odvolací súd sa námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho tieto námietky považoval za irelevantné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu, ktoré je vo výroku o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne správne, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.