Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/22/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615212245 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615212245.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: W. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. č. XX, na vymoženie pohľadávky v sume 892,40 eur, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod spisovou značkou Ex 23828/2015, o odvolaní oprávneného zo dňa 25.09.2015 proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec číslo konania 21Er/441/2015-9 zo dňa 09.09.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej pod spisovou značkou Ex 23828/2015, podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania zmluvy o úvere. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o zmluve a o povinnom. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčil tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tak stratil právo brániť sa voči nárokom oprávneného na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Právne posúdenie veci súdom považuje za nesprávne, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu a preskúmaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd však podľa názoru oprávneného nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, pretože dôvodom na zastavenie exekúcie môže byť len rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom či dobrými mravmi a nie rozhodcovského konania. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Oprávnený sa navyše domnieva, že postupom súdu a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom konaní) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvárali rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a násl. zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutočného stavu. Poukázal na čl. 2 odsek 2 druhá veta tejto rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej bola daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., dohodnutou v súlade s ustanovením § 53 ods. č písm. r/ Občianskeho zákonníka. V danej veci konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva, že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19) Taktiež neobstojí argument oprávneného, že súd nemal dostatok podkladov k právnym záverom o existencii spotrebiteľského vzťahu. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 27.08.2008, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 27.08.2008 dopadá právna úprava podľa ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy o úvere, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú osobu - nepodnikateľa - a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 19.04.2007, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Odvolací súd v závere konštatuje, že pokiaľ oprávnený v odvolaní tvrdí, že bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva, ako samostatný právny úkon na osobitnej listine oddelenej od zmluvy o úvere, jeho argument nie je možné zohľadniť, nakoľko oprávnený neprodukoval na podporu svojho tvrdenia žiadny listinný dôkaz. V spise sa samostatná rozhodcovská zmluva nenachádza, a ani v štádiu odvolacieho konania oprávnený, napriek svojim odvolacím tvrdeniam, k odvolaniu žiadny listinný dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, nepredložil. Súd tak správne vychádzal z obsahu spisu a hodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 17 VPPÚ. Odvolací súd poznamenáva, že napokon aj z obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v danej veci, vyplýva, že si rozhodcovský súd založil právomoc na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 VPPÚ zmluvy o úvere. Žiadna skutočnosť, ani listinný dôkaz, preto nenasvedčuje pravdivosti tvrdenia oprávneného, že v konkrétnej veci bola medzi účastníkmi uzatvorená osobitná rozhodcovská zmluva. Dôkazné bremeno preukázania spôsobilosti predloženého exekučného titulu spočívalo na oprávnenom. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu vo výroku o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.