Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/519/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615215766 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615215766.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu, v exekučnej veci oprávneného: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, proti povinnému: U. J., nar. XX. I. XXXX, bytom Dr. X. Y. XXXX/X, XXX XX O., o vymoženie pohľadávky vo výške vo výške 48.027,39 Eur s prísl. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom Baďurom, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Štefana Rosívala 2, 841 06 Bratislava pod sp. zn. EX 731/2015, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/880/2015-33 zo dňa 08. decembra 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. 6Er/880/2015-33 zo dňa 08. decembra 2015 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k. 6Er/880/2015-33 zo dňa 08. decembra 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2014-7038 zo dňa 20. októbra 2014. Z pripojených listinných dôkazov exekučný súd zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 03. augusta 2010 Zmluvu o OTPHYPO úvere (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver. Článok VIII bod. 7 Všeobecných obchodných podmienok obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorou sa účastníci dohodli že: „všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z tejto zmluvy budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní“. Exekučný súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica“), konkrétne čl. 3 ods. 1 smernice a prílohy danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd mal za preukázané, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nebola dohodnutá individuálne, čo vyplývalo z jej zaradenia do Zmluvy o úvere ako súčasti formulárovej zmluvy. Spôsob koncipovania rozhodcovskej doložky formálne naplnil podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 Prílohy ku smernici Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie síce nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, avšak z povahy samotnej zmluvy bolo zrejmé, že subjektom, ktorý v konečnom dôsledku bude mať právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou veriteľ od počiatku sledoval, aby v prípade riešenia sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde nachádzajúcom sa v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v uvedenom znení narušila smernicou sledovanú rovnováhu medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa tým, že mu vzhľadom na vzdialenosť miesta konania ako aj majetkové a zárobkové pomery v podstate zabránila sa účinne brániť proti návrhu veriteľa. Spotrebiteľovi je zo zákona zároveň znemožnené v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska, čim sa v podstate vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v konečnom dôsledku v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie zato, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Z.z. (ďalej len OZ). Exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ten je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Okrem príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, exekučný súd na zistený skutkový stav aplikoval aj článok 3 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice, ako aj bod 1 písm. q/ prílohy smernice, čo odôvodnil tým, že v dôsledku nedostatočnej, resp. neúplnej transpozície smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky (viď ustanovenia § 52 a nasl. OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ako aj s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdneho dvora (ďalej len “ESD“) bol povinný na prebiehajúce exekučné konanie aplikovať aj ustanovenia smernice, zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov. 2. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci a vydaním uznesenia bola odvolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že rozhodcovská doložka v Zmluvách predstavuje písomnú rozhodcovskú zmluvu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“ alebo „ZRK“), keďže oprávnený postupoval voči povinnému v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. (ďalej len „zákona o bankách“), pričom ten návrh oprávneného na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy neodmietol, a oprávnený ani povinný teda od platnej rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky v Zmluvách neodstúpili a ani ju nijako nezmenili. Rozhodcovská doložka spĺňa aj formálne podmienky podľa § 4 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Taktiež uvedená rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa riešenie sporov s oprávneným výlučne v rozhodcovskom konaní, keďže nijako nebráni spotrebiteľovi podať žalobu na súdne preskúmanie rozhodcovského rozsudku. Odvolateľ ďalej uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky z hľadiska jej prístupnosti v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ nespôsobuje značnú nerovnováhu práv a povinností v neprospech spotrebiteľa. Ten sa v rozhodcovskom konaní nedostáva do nevýhodnejšej pozície ako pri konaní pred všeobecným súdom. Podľa odvolateľa, z porovnania všetkých jazykových verzií ustanovenia písm. q/ ods. 1 prílohy smernice vyplýva, že len taká rozhodcovská doložka je neprijateľná, ktorá kumulatívne alebo jednotlivo a) neposkytuje spotrebiteľovi právo alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecný súd, b) neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, c) vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, d) nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Zo znenia jazykových verzií je zrejmé, že Smernica nezakazuje v spotrebiteľských vzťahoch akékoľvek rozhodcovské konanie, ale zakazuje výlučne taký druh arbitráže, na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia právnych predpisov. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona ZoRK. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle ust. § 31 ods. 2 ZoRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Odvolateľ namietal, že vnútroštátny súd je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou. Keďže rozhodcovské konania na území Slovenskej republiky sú regulované zákonom o rozhodcovskom konaní, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať právo SR, nie sú nedovolenou arbitrážou v zmysle Smernice. Z vyššie uvedených dôvodov preto nie je možné klasifikovať rozhodcovskú doložku v Zmluve ako nekalú (neprijateľnú). 3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 4. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1(a contrario) CSP a uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní uznesenia súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých súd prvej inštancie rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : 8. Súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 48.288,92 Eur s príslušenstvom. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. II/2014-7038 dňa 20. októbra 2014, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 27. septembra 2015 a vykonateľnosť 30. septembra 2015. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 014/4005/10SU, ktorú oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 03. augusta 2010. V uvedenej Zmluve o úvere je v čl. VIII bod 7 uvedené, že: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, (alebo po odstúpení od tejto zmluvy) najmä z dôvodu neplnenia zmluvných povinností a náhrady škody, budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave (ďalej len „Rozhodcovský súd“). Za vybranú osobu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu sa určuje predseda Predsedníctva Rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté právo Dlžníka riešiť spory s bankou, najmä spory o platnosť zmluvy a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy, pred súdom podľa všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie pred súdom. Dlžník vyhlasuje, že bol Bankou poučený o dôsledkoch uzavretia tejto rozhodcovskej doložky“. 9. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015 (1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. 10. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 11. Podľa § 53 ods. 1, 2 a 5 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. (2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. (5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 12. Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že Zmluva o úvere č. 014/4005/10SU, ktorú dňa 03. augusta 2010 uzatvorili oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 42.000,- Eur, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že v prejednávanom prípade sa oprávnený v postavení veriteľa zaviazal poskytnúť povinnému (dlžníkovi) finančné prostriedky (formou úveru) za odplatu, pričom oprávnený je podnikateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V zmysle § 52 ods. 3 OZ sa takáto osoba považuje za dodávateľa. Dlžník (povinný) sa v predmetnej zmluve zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú Zmluvu o úvere za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na účely povolania, je v postavení spotrebiteľa podľa § 52 ods. 1 a § 52 ods. 4 OZ. 13. Z Exekučného poriadku vyplýva, že súd má povinnosť skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súd prvej inštancie je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve (doložke). Z uvedeného dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený riadny exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Najvyšší súd SR v Uznesení z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. 14. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ 15. Súdny dvor v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri výbere rozhodcovského konania, resp. pri možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom. Podstata nekalej podmienky podľa súdneho dvora vyžaduje, aby sa neuplatnila a na to súd prihliada aj bez návrhu (rozsudok C-618/2010 Banco Espaňol, rozsudok C-168/05, rozsudok C-243/08 Pannon a iné). Nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa opisuje súdny dvor slovami: „Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) ods. 1 Prílohy ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí mu to menej obtiažnym. Keď je neprerokovaná jurisdikčná klauzula zahrnutá v takej zmluve v zmysle Smernice a deleguje právomoc na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje obchodné sídlo, považuje sa za nečestnú v zmysle Čl. 3 Smernice.“ 16. Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice). Takže aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená. 17. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom podľa čl. VIII bod 7 Zmluvy o úvere, čo exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do vopred pripravenej formulárovej Zmluvy o úvere a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) a neplatnou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 18. Odvolací súd ďalej dodáva, že povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase uzatvárania zmlúv banke ukladal platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti oprávneného podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku. 19. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. 20. Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval exekučný súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. 21. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 22. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). 22. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP.).