Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/93/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707206682 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6707206682.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava Pajštúnska č.5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska č.5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej I. Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., A. N. XXX/XX, zast. JUDr. Vierou Rubaninskou, advokátkou, so sídlom Horná 27, Banská Bystrica 974 01, žalovanému II. W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. B. XXX/XX, M. XXX XX, o zaplatenie 9.142,61 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej I. proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 12 Cb 59/2008-731 zo dňa 15. decembra 2015 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 12 Cb 59/2008-731 zo dňa 15. decembra 2015 v napadnutej časti potvrdzuje. II. Žalobca má voči žalovanej I. nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných I. a II. spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8.800,02 eur s 8.5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej istiny od 28.2.2005 do zaplatenia, 5 % úrok ročne z dlžnej istiny od 1.1.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 7.539,56 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhému žalovanému. Vo zvyšnej časti konanie zastavil. 2. V odôvodnení uviedol, že pôvodný žalobca E. O. O., a.s., si návrhom zo dňa 11.06.2007 uplatnil voči žalovaným právo na zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy 265.109,30,- Sk spolu s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 28.02.205 do zaplatenia, poplatok za vedenie účtu za rok 2005 vo výške 300,- Sk, poplatok za výpis z účtu za rok 2005 o výške 50,- Sk, poplatok za výpis z účtu za rok 2006 o výške 500,- Sk, poplatok za výpis z účtu za rok 2007 o výške 600,- Sk, poistné za rok 2006 vo výške 4.231,- Sk, poistné za rok 2007 vo výške 4.640,- Sk titulom ručiteľského záväzku žalovaných I. a II. zo Zmluvy o stavebnom sporení uzatvorené na cieľovú sumu 330.000,--Sk, ktorú uzatvoril žalobca s B. B., nar. XX.XX.XXXX a X. M., nar. XX.XX.XXXX. 3. Žalobca návrhom zo dňa 10.10.2011 navrhol, aby pôvodný oprávnený E. O. O., a.s., S. vystúpil z konania a na jeho miesto vstúpil EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, ako nový oprávnený. Svoj návrh odôvodnil Zmluvou o postúpení pohľadávok medzi postupcom E. O. O., a.s., S. a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava zo dňa 27.10.2010. Súd pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu. Podaním zo dňa 21.03.2012 oznámilo Spotrebiteľské združenie OSA, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Súd ďalej uviedol, že zistil, že O. O. A. E., a.s., S. uzavrela s poberateľkou úveru B. B. a X. M. ako spoludlžníčkou Úverovú zmluvu zo dňa 27.12.2002 na základe ktorej poberateľke úveru bola poskytnutá cieľová suma 330 000,- Sk (10.964 Eur), podľa Zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXX. Dňa 27.12.2002 podpísali žalovaní I. a II. Zaviazali sa v prípade, že dlžník so spoludlžníkom nehradia úver, zaplatiť úverové prostriedky. Z oznámenia pôvodného žalobcu vyplýva, že exekučné konanie bolo vedené na Exekútorskom úrade Mgr. Jaroslava Mráza pod zn. EX 146/05 pod sp. zn. 11Er/1197/2005. Následne došlo k povereniu súdneho exekútora Mgr. Angeliky Slopovskej. Spoločnosť neeviduje žiadnu úhradu z exekučného konania. Mgr. Angelika Slopovská oznámila súdu dňa 27.11.2015, že vo veci exekúcie nevykonala žiadne úkony, pretože jej zo súdu nebol doručený spis súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Mráza, takže vo veci nemôže ďalej konať. Z toho mal súd za preukázané, že pohľadávka voči dlžníčke a spoludlžníčke nebola vymožená. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že danú vec v zmysle usmernenia krajského súdu posúdil ako obchodno-právnu a vznesenú námietku premlčania od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dňa 28.2.2005 do podania návrhu 11.6.2007 posúdil ako nedôvodnú, pretože žalobca si návrh z ručiteľského záväzku uplatnil v 4-ročnej premlčacej dobe. Tým, že žalovaní I. a II. podpísali ručiteľský záväzok, podpis nespochybnili, považoval súd ručiteľský záväzok za daný. Návrh na doloženie spisu od exekútorky považoval za neúčelný, nakoľko sama exekútorka oznámila, že nemôže vykonať exekúciu kvôli tomu, že jej nebol predložený pôvodný spis od Mgr. Mráza. Uviedol, že to, že dlžníčka B. B. použila peniaze na iný účel nemá vplyv na to, že žalovaný I. a II. sú z ručiteľského záväzku zaviazaní a na platnosť ručiteľského záväzku nemá vplyv ani to, že poisťovňa poskytla dlžníčke predchádzajúci úver, z ktorého časť nebola splatená. 4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca na pojednávaní dňa 15.12.2015 zmenil petit tak, že žiada 5 % úrok z istiny 8.800,02 eur od 1.1.2013 do zaplatenia. Súd pripustil zmenu petitu návrhu. Žalobca zároveň na pojednávaní zobral návrh späť v časti poplatkov za vedenie účtu a poistného. Žalovaní I. a II. s čiastočným späťvzatím súhlasili, preto súd konanie zastavil v časti, v ktorej žalobca zobral svoj návrh späť. 5. Súd ďalej uviedol, že rozsudkom sp. zn. 12Cb/59/2008-642 zo dňa 3.6.2014 návrh zamietol s tým, že námietku premlčacia posúdil podľa Občianskeho práva. Následne sa žalobca odvolal a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41Cob/450/2014-667 zo dňa 28.4.2015 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Námietku premlčania posúdil podľa Obchodného zákonníka s tým, že premlčacia doba je štyri roky. 6. Súd okrem istiny zaviazal žalovaných I. a II. na úhradu úroku z omeškania v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka z dôvodu, že od mimoriadnej splatnosti sa dostali do omeškania. 7. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal trovy konania vo výške 7.539,56 eur. 8. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná I. a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na prejednávanú vec neaplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka opravujúce spotrebiteľské zmluvy, ale naopak vec posúdil výlučne len podľa ustanovenia Obchodného zákonníka ako tzv. „absolútny obchod“. Poukázala na ust. § 52 Občianskeho zákonníka s tým, že je nesporné, že dlžníčka B. B., ktorej záväzok bol zabezpečený ručením žalovaných I. a II. bola v čase uzatvorenia zmluvy so žalobcom (jeho právnym predchodcom) fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Teda úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a dlžníčkou je zmluvou spotrebiteľskou. Uzatvorená zmluva má charakter tzv. „adhéznej zmluvy“, t.j. zmluvy, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ individuálne ovplyvniť, nakoľko ide o typ zmluvy, ktorú žalobca štandardne a opakovane uzaviera s veľkým počtom spotrebiteľov. Ide o zmluvy, ktorých obsah je pripravený na vopred vytlačených formulároch, s tým, že záujemca o uzavretie takejto zmluvy nemá možnosť zmeniť obsah predloženého návrhu. V záujme ochrany spotrebiteľa zákonodarca prostredníctvom ust. § 52 ods. 1 Obč. zákonníka počínajúc od 1.4.2004 rozdelil obchodno-právnej vzťahy na dve kategórie. Prvú tvoria obchodno-právne záväzkové vzťahy medzi dvoma podnikateľmi a druhú skupinu predstavujú vzťahy medzi podnikateľmi (resp. v zmysle ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľom a spotrebiteľom). Pre prvú kategóriu vzťahov platí, že sa posudzujú v režime obchodno-právnej úpravy a uplatňujú sa v nich všetky ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré upravujú určitú problematiku duplicitne s Občianskym zákonníkom, napr. dĺžka všeobecnej premlčacej doby. Pri vzťahoch, kde je jedným z účastníkov spotrebiteľ, je nutné vždy pamätať na ust. § 52 ods. 2 Obč. zák., ktorý stanoví, že ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa použijú vždy ak je to na prospech strany, ktorá je spotrebiteľom. Práve toto posúdenie vzťahov medzi účastníkmi konania prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nevykonal a následne nezohľadnil. Ani skutočnosť, že úverová zmluva patrí medzi absolútne obchodno-záväzkové vzťahy, nemá za následok vylúčenie aplikácie noriem určených na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľské právo má prednosť pred Obchodným zákonníkom aj pri tzv. absolútnom obchode a teda sa práva a povinnosti účastníkov nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Takéto nesprávne právne posúdenie veci malo za následok, že súd v rozpore s ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. neprihliadol na obranu žalovanej I. odvolávajúcu a domáhajúcu sa aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka ako právnej normy, ktorá obsahuje ustanovenia, ktoré sú na prospech spotrebiteľa. Ďalej uviedla, že je toho názoru, že súd pri rozhodovaní o oprávnenosti uplatneného nároku bol povinný sa zaoberať ako prejudiciálnou otázkou platnosťou úverovej zmluvy, keďže podľa ust. § 303 Obchod. zákonníka ako aj § 548 Občianskeho zákonníka je ručiteľova povinnosť vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti akcesorickej povahy, ručenie predpokladá existenciu platného dlhu, teda povinnosť ručiteľa vo vzťahu k povinnosti dlžníka má len podpornú, subsidiárnu povahu. Aj z ust. § 304 Obchod. zákonníka vyplýva, že ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka. Absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy žalovaná odôvodnila v konaní ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa jej názoru je úverová zmluva postihnutá absolútnou neplatnosťou práve pre rozpor s dobrými mravmi. Takýto právny úkon od počiatku neplatný bez ohľadu na to, či účastníci o jeho platnosti vedeli. V prejednávanej veci bolo dokazovaním preukázané, že dlžníčka pani B. B. uzavrela úverovú zmluvu v úmysle poškodiť žalobcu, nikdy nemala v úmysle takýmto spôsobom získané finančné prostriedky použiť na účely riešenia svojich bytových potrieb. Úmyselné konanie dlžníčky bolo preukázané aj v jej výpovedi v rámci trestného konania kde uviedla, že mala vedomosť, že poskytnuté úverové prostriedky mala použiť na stavebné úpravy nehnuteľností, že ako žiadateľka o úver si sama vystavovala potvrdenia o príjme, aj napriek tomu, že v čase žiadania o úver poberala len minimálnu mzdu, v potvrdení o výške príjmu pre žalobcu uviedla sumu vyššiu, dôvodom poskytnutia nepravdivých údajov o príjme bola skutočnosť, že v prípade uvedenia minimálnej mzdy by jej úver nebol poskytnutý a osobne sama potvrdzovala výšku príjmu žalovaného II., ktorý v tom čase mal byť zamestnancom jej obchodnej spoločnosti O., s. r. o. Okolnosťou, ktorá mala u žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu vzbudiť minimálne opatrnosť pri rokovaní o poskytnutí ďalšieho úveru dlžníčke bola skutočnosť, že už v čase žiadosti o úver bola v omeškaní s nedoplatkom ďalšieho úveru, ktorý od žalobcu čerpala ešte pred riešením tohto úveru. Pokiaľ teda súd posúdi úverovú zmluvu za absolútne neplatnú, nemôže vyvodiť iné právne posúdenie ručiteľskej listiny, než také, že ručiteľská listina uzavretá žalovanou I. je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 7.11.2013 uvádza, že ručiteľské listiny považuje za platný právny úkon. Opomenul však podľa názoru žalovanej, že platnosť subsidiárneho záväzku nie je možné posudzovať bez posúdenia platnosti a existencie hlavného záväzku. Uviedla, že je toho názoru, že konanie dlžníčky bolo účelové a zavádzajúce a súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nezdôvodnil, ako vyhodnotil obranu žalovanej I. K premlčacej dobe žalovaná v odvolaní uviedla, že v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici vysloveným v konaní sp. zn. 16Co/217/2012 tvrdí, že na posúdenie premlčania uplatneného nároku je potrebné aplikovať ust. § 101 Občianskeho zákonníka, a to nielen čo sa týka dĺžky premlčacej doby, ale ja počiatku jej plynutia. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR sp. zn. 5M Cdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica sp. zn. 61Cb 221/09). Poukázala na čl. V. bod 2b úverovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že ak poberateľ úveru v stanovených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok, je O. O. oprávnená požadovať okamžité splatenie úveru. Úverové prostriedky boli dlžníčkou čerpané dňa 18.2.2003, teda splatnosť jednotlivých mesačných splátok nastala dňom 1.3.2003, teda mesačne najneskôr vždy do 15-teho dňa v mesiaci mala uhradiť dohodnutú splátku vo výške 3.300,-- Sk. V odvolaní žalovaná I. poukázala, aká bola reálna úhrada a výška jednotlivých platieb dlžníčky. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že dlžníčka bola v omeškaní už hneď s prvou splátkou a následne sa omeškala s platením troch splátok za 8,9,10/2003. Žalobca mal podľa úverovej zmluvy právo požiadať o okamžité splatenie úveru v súlade s cit. článkom V. bod 2 písm. b/ úverovej zmluvy a toto právo mal aj podľa § 11 ods. 2 VOP, platných v čase uzavretia úverovej zmluvy. Žalobca si svoje právo neuplatnil včas, keď dlžníčku o okamžité splatenie úveru požiadal až listom zo dňa 28.2.2005, t. j. v čase, kedy dlžníčka meškala so splátkami viac ako 7 mesiacov. Poukázala na ust. § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa keď sa mohlo právo vykonať po prvý raz. Z prehľadu platieb dlžníčky na jednotlivé splátky je zrejmé, že žalobca si mohol svoje právo na okamžité splatenie úveru uplatniť po prvý raz ešte v priebehu roka 2003 ( z dôvodu omeškania so splátkami za 8 - 10/2003). Aj keď si toto právo neuplatnil, objektívne bez jeho vedomosti začala plynúť ešte v r. 2003 objektívna premlčacia doba, ktorá skončila najneskôr do 31.12.2006. Návrh bol na súd doručený až dňa 11.6.2007, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Pokiaľ by prvostupňový súd vo veci aplikoval správny právny predpis, t. j. ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, uplatnený nárok s prihliadnutím na § 101 Obč. zák. by bol premlčaný. 9. Žalovaná I. uviedla, že pokiaľ sa odvolací súd stotožní s právnym názorom žalovanej I., že na prejednávanú vec mal prvostupňový vec aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a vec posudzovať ako nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, domáha sa aj aplikácie ust. § 549 Obč. zákonníka. V konaní žalovaná poukazovala na okolnosti preukazujúce skutočnosť, že žalobca zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Žalobca nezačal konať včas, keď dlžníčka pani B. už prvý rok po poskytnutí úveru nesplácala svoj dlh riadne a v stanovených termínoch, a to aj napriek tomu, že v čase poskytnutia úveru mal skúsenosť s dlžníčkou, ktorá predchádzajúci úver nesplácala riadne. Následne až po takmer siedmych mesiacoch od skutočnosti, že dlžníčka absolútne prestala splácať svoj dlh, vyzval ju na okamžité platenie úveru. Z čl. IV. bod 1 úverovej zmluvy vyplýva, že okrem ručenia bol záväzok zabezpečený aj notárskou zápisnicou, teda žalobca nemusel uplatniť svoje právo voči dlžníčke súdnou cestou, ale naopak mohol okamžite pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky na základe notárskej zápisnice. Žalobca ako veriteľ síce podal návrh na začatie exekúcie dňa 1. 6. 2005, ale následne dňa 14.6. 2006 podal žiadosť o zmenu exekútora. Od tohto termínu sa o stav pohľadávky absolútne nezaujímal, nepožiadal exekútorský úrad o oznámenie stavu exekúcie. Touto svojou nečinnosťou žalobca v podstate umožnil dlžníčke, aby nakladala bez obmedzenia so svojim majetkom aj v čase po začatí exekúcie. Navyše aj spoludlžníčka v r. 2003 vlastnila nehnuteľný majetok, z ktorého predaja mohla byť pohľadávka veriteľa uspokojená v plnom rozsahu. Súd sa ust. § 549 Občianskeho zákonníka nezaoberal, nakoľko pristúpil k aplikácii výlučne obchodno-právnych predpisov. Žalovaná I. ďalej namietla, že považuje odôvodnenie rozsudku za nedostatočné. V napadnutom rozhodnutí absentuje obrana žalovanej, nakoľko súd neuviedol jej všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia. Žalovaná I. v priebehu doterajšieho dokazovania poukazovala na viaceré aspekty veci, ktoré súd absolútne nevyhodnotil a ani sa vo svojom odôvodnení tým nezaoberal. Žalovaná I. spochybnila aj opodstatnenosť a preukázanosť nároku žalobcu na úrok z omeškania, ktorý súd priznal žalobcovi odo dňa 28.2.2005. Súd nezdôvodnil počiatok nároku na úrok z omeškania, t. j. kedy bol list žalobcu (žiadosť o okamžité splatenie úveru) z uvedeného dňa doručený dlžníčke, spoludlžníčke a obom ručiteľom. Podľa § 369 Obchod. zákonníka základnou rozhodujúcou skutočnosťou je doručenie dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníkom. Žalobca nepreukázal v konaní, kedy bola výzva o okamžité splatenie zostatku úveru doručená žalovanej I. Aj v tejto časti je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný. Žalovaná I. namietla aj výšku trov konania, ktoré súd priznal žalobcovi s tým, že trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v sume 253,94 eur za 1 úkon právnej pomoci, ktorá hodnota je stanovená zo sumy 8.800,02 eur podľa § 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Žalovaná I. poukázala na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ Vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, v zmysle ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu ak klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Je viac ako zrejmé, že zákonodarca pri tvorbe tohto ustanovenia mal záujem ochrániť spotrebiteľa, keď špeciálne upravil odmenu advokáta inak pri spotrebiteľských zmluvách, než vyplýva z ust. § 10 ods. 1 cit. predpisu. Z uvedeného dôvodu považuje priznanie trov právneho zastúpenia žalobcu podľa § 10 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. za nezákonné a v rozpore s platnou právnou úpravou. Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej I. uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu a navrhuje, aby odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. 11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 12. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca pôvodne označený E. O. O., a.s., S., sa návrhom, doručeným okresnému súdu dňa 11.06.2007 domáhal proti žalovaným I. a II. zaplatenia sumy 265.109,30,- Sk s prísl. na tom skutkovom základe, že žalobca na základe zmluvy o stavebnom sporení, uzatvorenej na cieľovú sumu 330.000,- Sk a žiadosti o poskytnutie úveru uzatvoril s B. B. a X. M., ako dlžníkmi úverovú zmluvu č. XXXXXXXX/XXXX a poskytol im medziúver v zmysle všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie v sume 330.000,- Sk. Dlžníci sa zaviazali splácať poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami . Na zabezpečenie splnenia záväzku dlžníkov splácať poskytnutý úver, a tým teda na zabezpečenie návratnosti poskytnutého úveru, spísal žalobca so žalovanými I. a II. ručiteľskú listinu č. 1 a č. 2, na základe ktorých sa žalovaní I. a II. zaviazali, že na základe vyzvania žalobcu, najneskôr však v deň splatnosti uhradia úver, alebo jeho časť, pokiaľ ho v deň splatnosti neuhradí poberateľ úveru z vlastných prostriedkov i napriek písomnej výzve žalobcu. 13. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12Cb/59/2008-450 zo dňa 5. 9. 2012 návrh žalobcu voči žalovaným I. a II. zamietol z dôvodu, že ručiteľská listina je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože žalovaná I. poukázala na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, odbor justičnej a kriminálnej polície PZ Zvolen ČVS:ORP-331/OEK-Zv-2010 zo dňa 04.11.2010, v ktorom bolo jednoznačne konštatované, že žalovaný II. a ani dlžníčka B. B. nikdy nemali príjem, ktorý deklarovali právnemu predchodcovi žalobcu a keďže je ručiteľská listina dvojstranný právny úkon, je na mieste podľa názoru okresného súdu posudzovanie platnosti tohto úkonu v súlade s § 39 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že ručiteľská listina je absolútne neplatným právnym úkonom. 14. Odvolací súd rozsudok okresného súdu č. k. 12Cb/59/2008-450 zo dňa 5. 9. 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že súd musí opätovne o nároku žalobcu rozhodnúť a uviesť z akých dôkazov a skutočností pri rozhodovaní vychádzal, ak dospel k záveru, že ručiteľská listina č. 1 a 2 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, musí uviesť, ako k týmto záverom dospel a odôvodniť z akého dôvodu nemá žalobca nárok na poistné za roky 2008 - 2009, nárok na poplatky za vedenie účtu, za výpisy z účtu vyčíslené poistné z úverovej zmluvy, úroky z omeškania, ktoré v skutočnosti neboli v rozhodnutí okresného súdu odôvodnené. 15. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12Cb/59/2008-642 zo dňa 3. júna 2014 opätovne návrh žalobcu zamietol s odôvodnením, že premlčacia doba ku dňu podania návrhu uplynula, okresný súd aplikoval na predmetný vzťah trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle Občianskeho zákonníka s tým, že plynutie premlčacej doby vyplýva od doby uzavretia ručiteľských záväzkov do podania návrhu na súd. Zároveň uviedol že tým, že zamietol návrh v istine, uplatnenom poistnom, výpisom z účtu poistného a úroku z omeškania zamietol návrh v celom rozsahu a ďalšími dôvodmi sa nezaoberal. 16. Odvolací súd uznesením č. k. 41Cob/450/2014-677 zo dňa 28. apríla 2015 rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12Cb/59/2008-642 zo dňa 3. júna 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní sa musí okresný súd vysporiadať s otázkou plynutia premlčacej doby, pretože ak podľa názoru okresného súdu plynutie premlčacej doby vyplýva od doby uzavretia ručiteľských záväzkov do podania návrhu na súd, takto stanovené obdobie je absolútne nepreskúmateľným obdobím, nie je zrejmé, aké obdobie a aký začiatok plynutia premlčacej doby mal súd na mysli. Súd musí presne stanoviť začiatok plynutia premlčacej doby, najmä v súvislosti s čl. V. bod 2 písm. b/ úverovej zmluvy, ako aj na dátum, kedy došlo k okamžitému spoplatneniu úveru zo strany žalobcu. V ďalšom konaní bude aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. § 397 Obchod. zákonníka a podľa tejto premlčacej doby bude posudzovať nárok žalobcu na zaplatenie predmetnej pohľadávky. Tiež sa musí v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať s tým, aký nárok žalobcu voči žalovaným I. a II. vznikol a v akej výške, bude musieť uviesť, z akých dôkazov a skutočností pri rozhodovaní vychádzal a svoje rozhodnutie musí dostatočne a zrozumiteľne odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné. 17. Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku zo dňa 5. 9. 2012 uviedol, že žalovaná I. vzniesla námietku premlčania do istiny a príslušenstva pohľadávky. Súd mal za to, že pohľadávka nie je premlčaná, pretože v obchodnoprávnych veciach sa premlčuje v premlčacej dobe štyri roky a aplikoval na premlčanie ust. § 397 Obchod. zákonníka. S týmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. 18. V danej veci odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným I. a II. došlo k uzavretiu ručiteľskej listiny k zmluve o stavebnom sporení. Na základe ručiteľskej listiny 1/ a 2/ sa žalovaní I. a II. zaviazali, že na základe vyzvania navrhovateľa najneskôr však v deň splatnosti uhradia úver alebo jeho časť pokiaľ ho v deň splatnosti neuhradí poberateľ úveru z vlastných prostriedkov i napriek písomnej výzve žalobcu. Okresný súd posudzoval predmetné ručiteľské listiny ako spotrebiteľské. 19. Platná právna úprava už v čase uzavretia zmluvy, ktorá je predmetom posúdenia v danej veci umožňovala vyvodiť právny záver, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru. Bez ohľadu na to, že ide o zmluvu spotrebiteľskú (s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a uvedená skutočnosti nie je sporná), ide o zmluvu uzavretú v zmysle ust. § 261 ods. 3 Obchod. zákonníka tzv. absolútny obchod. Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchod. zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka a tento záver je rozhodujúci aj pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy a s ňou súvisiacou ručiteľskou listinou, odvolací súd uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Z uvedeného je možné následne vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku nie sú ustanoveniami dispozitívnymi ale kogentnými a súčasne je nevyhnutný i právny záver, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch, ktoré nemajú formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky, (ktorá by bez ďalšieho teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti bola neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3337/2010 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 4/2012, podľa ktorého premlčanie sa aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 Obchod. zákonníka, preto je aj v tomto prípade premlčacia doba štyri roky. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že okresný súd už v pôvodnom rozsudku zo dňa 5. 10. 2012 správne aplikoval na daný právny stav vzťah v otázke premlčania § 397 Obchodného zákonníka, teda aj naďalej na vzťah ručiteľa zaisťujúci záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať úpravu premlčania obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, teda štvorročnú premlčaciu dobu podľa ust. § 397 Obchod. zákonníka, ktorá začala bežať podľa ust. § 392 ods. 1 Obchod. zákonníka od splatnosti pohľadávky, a to aj napriek rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21. apríla 2015. 21. Odvolací súd preskúmaním veci prišiel k záveru, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadil názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení č. k. 41 Cob 450/2014-677 zo dňa 28. apríla 2015, po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca sa oprávnene domáha voči žalovanému I. a II. uhradenia žalovanej sumy ( po čiastočnom späťvzatí vo výške 8.800,02 eur s príslušenstvom) titulom ručiteľských záväzkov na základe uzatvorených ručiteľských zmlúv medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným I. a II. Na plynutie premlčacej doby aplikoval ustanovenia Obchod. zákonníka aj s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 33378/2010 a NS SR sp. zn. 6M Cdo 4/2012. Súd prvej inštancie posúdil plynutie premlčacej doby od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dňa 28.2.2005. Návrh bol podaný dňa 11.6.2007, t. j. v štvorročnej premlčacej dobe podľa ust. § 397 Obchod. zákonníka a správne dospel k záveru, že nárok žalobcu premlčaný nie je . Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovanej I. že žalobca si mohol svoje právo na okamžité splatenie úveru uplatniť po prvýkrát ešte v r. 2003, keďže sa dlžníčka dostala do omeškania so splátkami za obdobie mesiacov 8-10/2003, keďže tak ako v zrušujúcom uznesení uviedol podľa čl. V. bod 2 písm. b/ zmluvy má veriteľ právo a nie povinnosť požadovať za splnenia v predmetnom článku uvedených podmienok okamžité splatenie úveru. Súd prvej inštancie vyhodnotil ručiteľské listiny ako platné právne úkony, predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a správne aplikoval na takýto právny vzťah pri premlčacej dobe ustanovenia Obchodného zákonníka. 22.Pokiaľ sa žalovaná I. domáhal aplikácie ust. § 549 Obč. zákonníka, odvolací súd nezistil, že by žalobca svojim konaním zavinil, že by dlžník nemohol pohľadávku uspokojiť. Žalobca na zaplatenie úveru dlžníčky vyzýval, domáhal sa uspokojenia svojej pohľadávky aj cestou exekúcie, preto podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 549 Obč. zákonníka nie je na mieste. 23. Pokiaľ žalovaná namietala, že nie je zrejmé, prečo má platiť úrok z omeškania od 28.2.2005, keďže žalobca nepreukázal, že jej bola žiadosť o okamžité splatenie úveru doručená, odvolací súd uvádza, že sama žalovaná I. poukazuje v odvolaní na tú skutočnosť, že žalobca o okamžité splatenie úveru požiadal dlžníčku až listom zo dňa 28.2.2005, teda o tejto skutočnosti mala vedomosť. 24. Čo sa týka námietky žalovanej ohľadne priznania výšky náhrady trov konania žalobcovi, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb sa ustanovenie ods. 1 písm. b/ nepoužije, ak bol klient v spore zo spotrebiteľskej zmluvy čo i len čiastočne úspešný. V danom prípade vzal žalobca svoju žalobu čiastočne späť, v tejto časti boli žalovaní I. a II. úspešní, preto neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o náhrade trov právneho zastúpenia podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ cit. vyhlášky. 25. Pokiaľ žalovaná I. namietla nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, poukazuje odvolací súd na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorý vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. 26. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. 27. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú procesnú úpravu použil aj toto konanie, aj keď začalo predo dňom účinnosti CSP, t. j. pred 1.7.2016, v súlade s ust. § 470 CSP. 28. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ust. § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalobca, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, má voči žalovanej I. nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 29. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. 30. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).