Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/742/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709208768 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6709208768.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: V. V., XX.XX.XXXX, C. XXXX/ XX, XXX XX I., štátny občan SR, ustanovený opatrovník: U. M., pracovník Okresného súdu Lučenec, na vymoženie pohľadávky vo výške 1306,48 Eur s príslušenstvom, ktoré začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, pod spis. zn. EX 5121/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 21Er/537/2009-26 zo dňa 25. októbra 2012, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 21Er/537/2009-26 zo dňa 25. októbra 2012 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd prvým výrokom zastavil exekúciu a druhým výrokom nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. V odôvodnení bližšie uviedol, že dňa 13.08.2009 vydal okresný súd poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01834/09 zo dňa 26.05.2009. Právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 05.09.2008, súčasťou ktorej boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 obsahovali rozhodcovskú doložku. Zmluvné strany sa podľa nej dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Súd posúdil právny vzťah medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom ako vzťah spotrebiteľský. Je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Súd vyslovil, že dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice č. 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) tejto smernice výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25% denne. Rozhodcovský súd pritom úplne opomenul aplikovanie kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Zmluvu, súčasťou ktorej je rozhodcovská doložka mohol povinný buď ako celok prijať alebo odmietnuť. Podľa názoru súdu je z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo súd prihliada ex offo. Súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je absolútne neplatná. Nakoľko bola rozhodcovská doložka dojednaná neplatne, rozhodcovský súd nemal právomoc spor medzi účastníkmi rozhodnúť a ide teda o nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, akoby neexistoval. Predmetný rozhodcovský rozsudok nemohol nadobudnúť formálnu ani materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na základe vyššie uvedeného okresný súd exekúciu podľa §57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. O vylúčení, resp. nevylúčení súdneho exekútora z ďalšieho vykonávania predmetnej exekúcie súd nepovažoval za účelné rozhodovať, pretože sú dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a vedenie by odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, ale aj normám Európskej únie. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor náhradu trov exekúcie na výzvu súdu nevyčíslil a nepredložil exekučný spis, súd mu náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti predmetnému uneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. K dôvodom odvolania sa bližšie vyjadril, pričom uviedol, že oprávnenému bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Namietal, že ak exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následne posudzoval neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícií exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak nech postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. preruší konanie a podá Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní začatom 03.07.2009 domáha vymoženia sumy 1306,48 Eur s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal 13.08.2009. Pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 05.09.2008. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku v nasledovnom znení: Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Keďže povinný si neplnil povinnosti zo zmluvy o úvere, veriteľ (oprávnený) sa obrátil so žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predložený ako exekučný titul v tomto konaní. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný 05.09.2008 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva a oprávnených záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku konaniu súdnemu (v konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada, že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného nemožno spochybniť, že oprávnený mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky zmluvy, najmä rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu. Oprávnený sa nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je rozhodovacia prax súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa. Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. V predmetnej veci okresný súd zastavil exekúciu pre nespôsobilosť exekučného titulu, nakoľko tento pre neplatnosť rozhodcovskej doložky sa nikdy nestal vykonateľným, z uvedeného dôvodu nemusel okresný súd vytýčiť termín pojednávania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil viaceré prejudiciálne otázky, z ktorý prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu nesmeruje. Smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98, C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé). Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Na základe uvedeného návrhy oprávneného na prerušenie konania odvolací súd zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.