Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/1285/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711218729 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6711218729.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobcu Y.. W. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. S. D. XXXX/X, XXX XX N., štátne občianstvo SR, zast. Ulianko & partners, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti žalovanému: Slovenská republika, v zast. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava I., o zaplatenie 1 334,59 € s prísl. z titulu náhrady škody, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/244/2011-186 zo dňa 30. 05. 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje v časti: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.247,04 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.247,04 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V zvyšujúcej časti súd žalobu zamieta.“ Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 734,76 1 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu Ulianko & Partner s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Návrhu žalovaného na pripustenie dovolacej otázky nevyhovuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.247,04 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.247,04 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 652, 81 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu Ulianko & Partner s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V zvyšujúcej časti súd žalobu zamieta“. V odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Žalobca sa žalobou zo dňa 22. 12. 2011, ktorá bola doručená súdu dňa 23. 12. 2011 domáhal voči žalovanému pôvodne zastúpenému Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 zaplatenia 1.334,59 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu náhrady škody. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Zvolen zo dňa 05. 08. 2009 sp.zn. ČVS: ORP-1150/1-OSV- ZV-2009 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnuté o jeho stíhaní ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 25. 08. 2009 sp. zn. 1Pv 553/2009 bola jeho sťažnosť, ktorú podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá. Dňa 12. 08. 2009 si v predmetnej trestnej veci a to až do jej právoplatného skončenia zvolil za obhajcu JUDr. Radoslava Ulianka, advokáta a konateľa spoločnosti Ulianko & Holčík, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517. Na podklade obžaloby Okresnej prokuratúry Zvolen bolo na Okresnom súde Zvolen vedené trestné konanie pod sp. zn. 5T/273/2009. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 27. 07. 2010 sp. zn. 5T/273/2009 bol spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nebolo preukázané, žeby spáchal predmetný skutok. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica z dňa 27. 10. 2010 sp. zn. 3To/251/2010 bol rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 27. 07. 2010 sp. zn. 5T/273/2009 podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v celom rozsahu zrušený a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku bola vec vrátená Okresnému súdu Zvolen na nové prejednanie. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 01. 03. 2011 sp. zn. 5T/273/2009 bol spod obžaloby opäť v celom rozsahu oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. Predmetný rozsudok nadobudol dňa 17. 03. 2011 v celom rozsahu právoplatnosť a vykonateľnosť. Z titulu odmeny za poskytovanie právnych služieb v predmetnej trestnej veci zaplatil svojmu obhajcovi sumu vo výške 1.334,59 Eur. Jedná sa o odmenu obhajcu vypočítanú podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov. Ďalej v žalobe uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné rozhodnutie, keď v jeho priamej príčinnej súvislosti mu vznikla škoda, nakoľko bol nútený poveriť svojou obhajobou obhajcu, ktorému bol povinný za poskytnuté právne služby zaplatiť sumu 1.334,59 Eur. Listom zo dňa 03. 06. 2011 označeným ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím“ sa v súlade s § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov domáhal predbežného prerokovania svojho nároku. Listom zo dňa 28. 11. 2011 označeným ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - zaslanie odpovede“ mu bolo oznámené, že jeho nárok na náhradu škody uspokojený nebude. Preto podal žalobu na súd, keď si z titulu náhrady škody uplatnil voči žalovanému sumu 1.334,59 Eur, ktorú zaplatil svojmu obhajcovi za poskytnutie právnych služieb v označenom trestnom konaní. Hmotnoprávne odôvodnil svoj nárok okrem iného i Zákonom č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04. 01. 2012, ktoré bolo doručené súdu dňa 13. 01. 2012 k žalobe žalobcu uviedol, že žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že právo na náhradu škody v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné. Rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým konštatuje nezákonnosť rozhodnutia je súd v konaní viazaný a nemôže prípadnú nezákonnosť rozhodnutia posudzovať ako predbežnú otázku. V tomto prípade, ako je prípad žalobcu, však nedošlo k zrušeniu, ani k zmene rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade je jediným orgánom príslušným rozhodnúť o tom, či uznesenie vyšetrovateľa je alebo nie je zákonné prokurátor a to s poukazom na druhú vetu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej je súd rozhodnutím príslušného orgánu viazaný. Zastáva preto názor, že civilné súdy nie sú príslušné určovať, či postup a rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní sú, alebo nie sú zákonné. Zamietnutím sťažnosti obvineného (žalobcu) prokurátorom nadobudlo uznesenie o vznesení obvinenia právoplatnosť, z čoho vyplýva, že týmto bola na to príslušným orgánom potvrdená zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo voči žalobcovi vydané na základe dôkaznej situácie, ktorá takéto rozhodnutie umožňovala, pričom bol použitý správny procesný postup. Vznesenie obvinenia pre trestný čin voči konkrétnej osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie smerujúce k tomu, aby orgány činné v trestnom konaní v priebehu konania zistili skutkový stav. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní. Bolo by nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný, keďže práve toto je cieľom následného vyšetrovacieho, ako i prípadného súdneho konania. Z trestného poriadku, konkrétne z § 210, z § 209 ods. 1, z § 230 ods. 1 a z § 234 ods. 1 totiž vyplýva, že prokurátor je ten orgán, ktorý nesie zodpovednosť za zákonnosť a aj za správnosť úradného postupu vyšetrovateľa pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. Trestný poriadok dáva v § 230 ods. 2 prokurátorovi viaceré oprávnenia, na základe ktorých môže zasahovať do postupu vyšetrovateľa. Prokurátor je okrem iného oprávnený zrušiť ktorékoľvek nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie a opatrenie vyšetrovateľa a môže ho nahradiť vlastným rozhodnutím a opatrením. Z oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Zvolen je zrejmé, že súd nerozhodol o nezákonnosti rozhodnutia vyšetrovateľa, ani o správnosti, resp. nesprávnosti jeho postupu. Oslobodzujúci rozsudok nemožno porovnať so zrušením uznesenia o vznesení obvinenia, čo je v kompetencii prokurátora pri vykonávaní dohľadu nad trestným konaním. Okresný súd Zvolen, ani Okresná prokuratúra Zvolen v žiadnej časti svojho rozhodovania nevyslovili záver, žeby postup vyšetrovateľa bol nesprávny, resp. že niektoré z jeho rozhodnutí je nezákonné. Predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je nezákonné rozhodnutie, škoda a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V danom prípade síce existuje jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu a to suma, ktorú žalobca určil ako škodu, neexistuje však nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť. Všetky predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci musia byť naplnené kumulatívne. Podľa jeho názoru zo strany vyšetrovateľa nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že náhradu nákladov trestného konania by bolo možné priznať len vtedy, pokiaľ by žalobcovi v príčinnej súvislosti s údajným nezákonným rozhodnutím vznikla aj určitá škoda. Čo sa týka náhrady nákladov trestného konania, má za to, že ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., je možné uplatniť iba za súčasného splnenia predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú: nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, preukázateľný vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Náklady trestného konania sami o sebe nie sú škodou. Pojmovým znakom škody je zníženie majetku poškodeného bez toho, aby sa mu dostalo ekvivalentu. Za vynaložené náklady však bol žalobcovi poskytnutý ekvivalent v podobe právnej služby obhajcu. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi nepochybne znamenalo zásah do jeho práv a právom chránených záujmov, no v danom prípade išlo o zásah oprávnený, v súlade s právnymi predpismi. O tejto žalobe žalobcu rozhodol prvostupňový súd rozsudkom č.k. 14C/244/2011-70 zo dňa 20. 03. 2012, v spojení s opravným uznesením č.k. 14C/244/2011-100 zo dňa 05. 02. 2013, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.334,59 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia a trovy konania v sume 378,41 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia zamietol. Rozhodol tak potom, čo mal v konaní za preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Zvolen zo dňa 05. 08. 2009 sp. zn. ČVS: ORP-1150/1- OSV-ZV-2009 vyšetrovateľ podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o stíhaní žalobcu ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 1Pv 553/2009 zo dňa 25. 08. 2009 prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen sťažnosť žalobcu, ktorú podal voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ako nedôvodnú zamietol. Na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 1Pv 553/2009 zo dňa 30. 12. 2009 bolo na Okresnom súde Zvolen vedené trestné konanie pod sp. zn. 5T/273/2009. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen, č.k. 5T/273/2009-205 zo dňa 01. 03. 2011 bol žalobca spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe oslobodený, pretože nebolo preukázané, že spáchal predmetný skutok. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17. 03. 2011. Vo vyšetrovacom a trestnom konaní si žalobca na obhajobu svojich práv a oprávnených záujmov zvolil dňa 12. 08. 2009 za obhajcu Mgr. Radoslava Ulianku, advokáta a konateľa v tom čase spoločnosti Ulianko & Holčík, s.r.o., Advokátskej kancelárie so sídlom Námestie SNP 41, Zvolen. Tohto písomne splnomocnil obhajobou v predmetnej trestnej veci, a to až do jej právoplatného skončenia plnomocenstvom zo dňa 12. 08. 2009. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba na zaplatenie istiny 1.334,59 Eur je dôvodná. Právo na obhajobu osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je, ustanovené ako jedna zo základných zásad trestného konania, keď Trestný poriadok umožňuje, aby si obvinený mohol na svoju obranu a obhajobu voči vznesenému obvineniu zobrať na pomoc osobu znalú práva, ktorá má teoretické znalosti z práva a praktické skúsenosti s priebehom trestného procesu. Za obhajobu žalobca zaplatil odmenu za poskytovanie právnych služieb v sume 1.334,59 Eur vypočítanú podľa Vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Žalobca listom zo dňa 03. 06. 2011 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní a spočívajúcej vo vynaložení nákladov na trovy obhajoby v sume 1.334,59 Eur. Žalovaný listom zo dňa 28. 11. 2011, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 06. 12. 2011 oznámil, že jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, pretože nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca potom podal žalobu o náhradu škody vzniknutej v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní a spočívajúcej vo vynaložení nákladov na trovy obhajoby v sume 1.334,59 Eur. Uplatnil si teda nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Zákon v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú podľa písm. a) nezákonným rozhodnutím, čo je i posudzovaný prípad. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. V súdenej veci škoda žalobcovi vznikla začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením, pretože žalobca bol spod obžaloby, ktorá bola podaná ako výsledok začatého a vedeného trestného stíhania, súdom oslobodený. Vzhľadom na výsledok trestného konania právoplatné oslobodenie žalobcu spod obžaloby v trestnom konaní možno uzavrieť, že žalobca čin, pre ktorý bol trestne stíhaný, nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Právoplatnosťou rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom žalobca bol oslobodený spod obžaloby, trestné konanie skončilo, čo znamená, že zanikli aj účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, výsledky trestného konania preukázali, že v prípade žalobcu sa nejednalo o prečin, pre ktorý bol trestne stíhaný, čo zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania prečinu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Tým sa naplnili predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným, čo však ale neznamená, že by nebol naplnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné, je objektívnou zodpovednosťou. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V tejto súvislosti nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Žalobca teda preukázal všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, teda nezákonné rozhodnutie, škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Obrana žalovaného, že neexistuje nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, nie je dôvodná. Tiež nie je dôvodná obrana žalovaného v tom, že náklady trestného konania samy o sebe nie sú škodou. Z citácie ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že jeho praktické uplatnenie prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Zahrnutie trov trestného konania, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby do náhrady škody, vyplýva z tohto ustanovenia, teda trovy obhajoby v trestnom konaní nepochybne patria do náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca preukázal, že mu tieto trovy v trestnom konaní vznikli, že išlo o trovy obhajoby, ktoré žalobca obhajcovi uhradil, o čo sa zmenšil jeho majetok. Žalobca v súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu musel vynaložiť zo svojho majetku peňažnú sumu 1.334,59 €, čím sa znížil jeho majetok o túto finančnú čiastku. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody listom zo dňa 03. 06. 2011. Žalovaný listom zo dňa 28. 11. 2011, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 06. 12. 2011, oznámil, že jeho žiadosti o náhradu škody nevyhovuje. Dňom 07. 12. 2011 sa žalovaný dostal do omeškania s náhradou škody. Od tohto dňa mu potom okresný súd priznal úroky z omeškania. K prvému dňu omeškania, to znamená ku dňu 07. 12. 2011 bola základná úroková sadzba 9,25 %, žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne z prisúdenej čiastky. Súd v časti, v ktorej žalobca žiadal o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne, žalobu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 OSP v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 OSP. Žalobca bol v konaní úspešný vo väčšej časti. Žalovaný je potom povinný žalobcovi nahradiť trovy konania účelne vynaložené a preukázané. Na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14C/244/2011-70 zo dňa 20. 03. 2012 v spojení s opravným uznesením č.k. 14C/244/2011-100 zo dňa 05. 02. 2013 Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č.k. 13Co/126/2013-105 zo dňa 17. 09. 2013 rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 14C/244/2011-70 zo dňa 20. 03. 2012 v spojení s opravným uznesením č.k. 14C/244/2011-100 zo dňa 05. 02. 2013 v časti, v ktorej bola uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.334,59 Eur s príslušenstvom a trovy konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v časti, v ktorej žaloba bola zamietnutá, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia v dobe rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím už musí byť konštatovaná príslušným orgánom. Takýmto rozhodnutím príslušného orgánu je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010 konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo, medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné konanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody a náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri porušovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra ale dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov). Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne) správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého (v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný (v konaní o náhradu škody žalobca), rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. k. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30. 11. 2009 konštatoval, že nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Potom prvostupňový súd v napadnutom rozsudku správne konštatoval, že boli naplnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z., keď vzhľadom k tomu, že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku oslobodzujúceho žalobcu spod obžaloby zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným, čo však ale neznamená, žeby nebol naplnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné, je objektívnou zodpovednosťou. Zahrnutie trov trestného konania, teda trovy obhajoby v trestnom konaní, v ktorom žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, nepochybne patria do náhrady škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd však za otázku právneho zásadného významu považoval skutočnosť, či orgánom konajúcim v mene štátu je v danom prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. sa s účinnosťou od 01. 01. 2013 zmenilo aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určovalo orgán konajúci v mene štátu. V zákone č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. absentujú prechodné ustanovenia, keď je potom potrebné vychádzať pri rozhodovaní z ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 01. 01. 2013. Odvolací súd ďalej v zrušujúcom uznesení poukázal na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom po 01. 01. 2013, podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovať policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru, a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V súdenej veci trestné konanie začalo vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a bolo zavŕšené podaním obžaloby zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry. Prokurátor teda podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Prvostupňový súd potom ďalej bude vychádzať v ďalšom konaní pri rozhodovaní o žalobe zo znenia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z., a to v znení účinnom po 01. 01. 2013. Odvolací súd uložil povinnosť prvostupňovému súdu v ďalšom konaní postupom podľa ustanovenia § 43 O.s.p. vyzvať žalobcu, aby tento označil toho, kto má za štát konať. Súčasne poukázal na ustanovenie § 21 ods. 4 prvá veta O.s.p., z ktorého vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konal len s takýmto oprávneným subjektom. Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Po odvolacom konaní prvostupňový súd byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v predmetnej veci, uznesením č.k. 14C/244/2011-114 zo dňa 28. 11. 2014 procesným postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnil a opravil žalobu zo dňa 22. 12. 2011, ktorá bola doručená súdu dňa 23. 12. 2011 a to tak, že uvedie, kto má v predmetnej veci za štát konať. Uznesenie bolo doručené žalobcovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi dňa 19. 12. 2013. Žalobca v súdom určenej lehote v tomto uznesení žalobu zo dňa 20. 12. 2011, ktorá bola doručená súdu dňa 23. 12. 2011 v zmysle tohto uznesenia nedoplnil, preto súd podľa § 21 ods. 4 prvá veta O.s.p., z ktorého vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konal len s takýmto oprávneným subjektom, zabezpečil, aby za štát pred súdom v predmetnej veci konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava I, keď napokon i samotný žalobca v podaní zo dňa 28. 04. 2014, ktoré bolo doručené súdu dňa 28. 04. 2014 žiadal, aby štát, Slovenskú republiku v predmetnom súdnom konaní zastupovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalovaný po odvolacom konaní už zastúpený Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vo vyjadrení zo dňa 10. 04. 2014, ktoré bolo doručené súdu dňa 22. 04. 2014 uviedol, že v otázke ustálenia nezákonného rozhodnutia v súlade s ustálenou judikatúrou (rozsudok NS ČR sp. zn. 1Cz 6/90) sa za nezákonné považuje rozhodnutie o vznesení obvinenia a nie uznesenie o zamietnutí sťažnosti. Uvedený prístup je logický a právne súladný a to z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, t.j. právne následky pre obvineného má dňom jeho vydania bez ohľadu na jeho doručenie, či na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Obvinený sa stáva obvineným dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia policajtom. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia vydal v tomto konkrétnom prípade policajt. Škodu v trestnom konaní teda spôsobil policajt, ktorý vydal rozhodnutie o vznesení obvinenia. Otázku zastupovania Slovenskej republiky v konaniach pred súdom upravuje § 21 O.s.p. V súlade s týmto, za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Osobitným právnym predpisom je v tomto prípade zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v § 4 upravuje otázku, kto je oprávnený konať za štát. V súlade s § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ustanovuje pôsobnosť štátnych orgánov, koná v mene Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. V tomto prípade prvostupňový súd v zmysle dôkazov, ktoré boli žalobcom doložené k žalobe musí dospieť k záveru, že v danej veci nemôže v mene Slovenskej republiky konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, lebo prokurátor zamietol sťažnosť, a teda nie sú naplnené podmienky na to, aby v mene štátu konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uvedený záver však bez ďalšieho nezakladá pôsobnosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky konať v mene štátu a to z dôvodu, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je oprávnená konať v mene štátu len a výlučne vtedy, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Je vo veci nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné a teda má právne účinky odo dňa jeho vydania, nevydala ani okresná prokuratúra, ani krajská prokuratúra, ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Preto sa v tomto konkrétnom prípade javí, že nie je možné príslušný orgán určiť podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda by v mene Slovenskej republiky malo v danej veci konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a to podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov žiadal, aby prvostupňový súd po odvolacom konaní ďalej konal len a výlučne s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako orgánom oprávneným konať v mene Slovenskej republiky. Prvostupňový súd po odvolacom konaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zistil tento skutkový a právny stav: Z trestného spisu Okresného súdu Zvolen, spisovej značky 5T/237/2009 súd zistil, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Zvolen zo dňa 05. 08. 2009, spisovej značky ČVS: ORP-1150/1-OSV-ZV-2009 vyšetrovateľ podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o stíhaní žalobcu ako obvineného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca v zákonom stanovenej lehote sťažnosť zo dňa 13. 08. 2009. Uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 25. 08. 2009, spisovej značky 1Pv 553/2009 prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen sťažnosť žalobcu, ktorú podal voči uzneseniu o vznesení obvinenia ako nedôvodnú zamietol. Na podklade obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen, spisovej značky 1Pv 553/2009 zo dňa 30. 12. 2009 bolo na Okresnom súde Zvolen vedené trestné konanie pod spisovou značkou 5T/273/2009. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 01. 03. 2011 č.k. 5T/273/2009-205 bol žalobca spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nebolo preukázané, žeby spáchal predmetný skutok. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17. 03. 2011. V predmetnom vyšetrovacom a trestnom konaní žalobca si dňa 12. 08. 2009 na obhajobu svojich práv a oprávnených záujmov zvolil za obhajcu Mgr. Radoslava Ulianka, advokáta a konateľa spoločnosti Ulianko & Holčík, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, ktorého písomne splnomocnil obhajobou v predmetnej trestnej veci a to až do jej právoplatného skončenia plnomocenstvom zo dňa 12. 08. 2009. Faktúrou č. 11800101 zo dňa 02. 05. 2011, ktorá sa stala splatnou dňa 16. 05. 2011 žalobcovi z titulu jeho obhajoby vo vyšetrovacom a v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen, pod spisovou značkou 5T/273/2009 bola vyúčtovaná odmena za poskytnutie právnych služieb v sume 1.334,59 Eur, ktorú žalobca uhradil dňa 05. 05. 2011. Listom zo dňa 03. 06. 2011 označeným ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pri výkone verejnej moci“ žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, okrem iného v sume 1.334,59 Eur, ktorú sumu zaplatil obhajcovi z titulu odplaty za poskytnutú právnu pomoc v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní, vedenom pred Okresným súdom Zvolen, pod spisovou značkou 5T/273/2009. Listom zo dňa 28. 11. 2011 č. SLV-PS-599/2011 označeným ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - zaslanie odpovede“ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žalobcovi oznámilo, že v jeho prípade neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, keď tento list bol žalobcovi doručený dňa 06. 12. 2011. Vo veci je nepochybné a medzi stranami súdneho konania nebolo sporné, že i po odvolacom konaní vec je potrebné právne posúdiť podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, konkrétne i v znení poslednej zmeny tohto zákona vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z., keď tento zákon č. 412/2012 Z.z., nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2013 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo poverení príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c) až e) ..., f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní, g) až l)..., m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta (§ 9 až 14 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov). Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/20014 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. Po odvolacom konaní sa prvostupňový súd ďalej zaoberal v súdnom konaní len otázkami, ktoré boli medzi účastníkmi konania naďalej sporné, keďže odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že v súdenej veci boli naplnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z., keď vzhľadom k tomu, že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku oslobodzujúceho žalobcu spod obžaloby zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pričom zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stalo bezpredmetným, čo však ale neznamená, žeby nebol naplnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré sa ukázalo ako nezákonné je pritom objektívnou zodpovednosťou. Zahrnutie trov trestného konania, teda trovy obhajoby v trestnom konaní, v ktorom žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, nepochybne patria do náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Po odvolacom konaní medzi účastníkmi konania zostala sporná otázka, ktorý orgán v mene štátu má v danej veci konať. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky namietala, že ona týmto orgánom nie je. Zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. sa s účinnosťou od 01. 01. 2013 zmenilo aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určovalo orgán konajúci v mene štátu. V zákone č. 412/2012 Z.z., absentujú prechodné ustanovenia, keď potom je potrebné vychádzať pri rozhodovaní o nároku v predmetnej veci z ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. Námietku žalovaného o nedostatku oprávnenia Generálnej prokuratúry SR konať v mene žalovaného po odvolacom konaní súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. Podstata argumentácie žalovaného o nedostatku oprávnenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v mene žalovaného konať spočívala v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého vznikla žalobcovi škoda, nevydal prokurátor, ale policajt. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. na vznik oprávnenia Generálnej prokuratúry konať v konaní o náhradu škody v mene štátu nevyžaduje splnenie kritéria, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní vydal sám, ale aby škodu spôsobil. Z hľadiska prejednávanej veci prokurátor škodu spôsobil tým, že sťažnosť podanú proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podanú žalobcom zamietol a podal na neho obžalobu príslušnému súdu. Orgánom oprávneným konať v mene štátu tak nemôže byť ministerstvo vnútra, ktoré toto oprávnenie po účinnosti novej právnej úpravy od 01. 01 .2013 stratilo, čo napokon potvrdil i samotný žalovaný. Týmto orgánom však nemôže byť ani ministerstvo spravodlivosti, tak ako argumentoval žalovaný, pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, tak ako to vyplýva z § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z., pričom nie je tiež splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán oprávnený konať v mene štátu, tak ako to vyplýva z § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ako sa to snažil v konaní prezentovať žalovaný. Právna úprava zmenená zákonom č. 412/2012 Z.z. účinná od 01. 01. 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol ako to bolo v tomto prípade a podal obžalobu príslušnému súdu tak, ako to bolo v tomto prípade. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., došlo od 01. 01. 2013 k spresneniu vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle ich kompetencie konať za štát v prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru, alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (§ 38 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 01. 01. 2013 koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Preto, aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt, oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. Preto v prípade (ako bolo aj v predmetnej veci), že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) v tomto prípade žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol a následne podal obžalobu príslušnému súdu, založilo sa tým oprávnenie Generálnej prokuratúry konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Z tohto hľadiska žalovaným namietané to, že uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie nevydal prokurátor a preto nemohol priamo spôsobiť škodu je potrebné preklenúť tak, že prokurátor svojim aktívnym konaním, t.j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dával oprávnenie konať aj inak, napríklad zastaviť trestné stíhanie. Preto právna úprava nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z., v platnom znení ako kritérium na založenie oprávnenia Generálnej prokuratúry konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že si osvojí závery nezákonného rozhodnutia ako bolo v tomto prípade a podal na základe neho obžalobu. Z vykonaného dokazovania na základe skutkových zistení v prejednávanej veci vyplýva, že voči žalobcovi bolo uznesením policajta vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví. Podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol. Následne podal prokurátor na žalobcu obžalobu príslušnému súdu, keď na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, žalobca bol spod tejto obžaloby oslobodený. Žalobca pred podaním žaloby na súd požiadal ministerstvo vnútra o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a po oznámení ministerstva, že jeho nárok neuspokojí, podal žalobu o náhradu škody na súd. V žalobe označil ako orgán oprávnený konať za štát ministerstvo vnútra, s ktorým prvostupňový súd aj pôvodne konal ako so zástupcom štátu. Po zmene právnej úpravy vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z., účinnej od 01. 01. 2013 prvostupňový súd (po odvolacom konaní) začal konať s Generálnou prokuratúrou ako štátnym orgánom oprávneným konať za štát a to na základe právneho názoru vysloveného v tomto rozsudku s tým, že v tomto ohľade námietku o nedostatku oprávnenia Generálnej prokuratúry konať v mene žalovaného považoval za neopodstatnenú. V posudzovanej veci neprichádza vzhľadom na vyššie uvedené dôvody aplikovať ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 01. 01. 2013, v zmysle ktorého ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pretože na základe skutkových zistení a ich právneho vyhodnotenia orgánom konajúcim v mene štátu jednoznačne v predmetnej veci v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom od 01. 01. 2013 je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Ani odvolací súd v zrušujúcom uznesení nenastolil otázku kto ma za štát v súdenej veci konať tak, žeby výsledky skutkových zistení nasvedčovali tomu, žeby tento orgán nebolo možné určiť, ale tak, či orgánom konajúcim v mene štátu je v danom prípade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Súd ešte k otázke oprávnenia konať za žalovaného v súdnom konaní, teda konať v mene štátu uvádza, že posúdenie tejto otázky má len procesný význam zhľadiska predmetu sporu. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného, keď zistené nedostatky v zastúpení žalovaného by mohli mať len povahu nedostatku procesných podmienok konania, ktoré v zmysle § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. musí vyriešiť súd v rámci prejednania žaloby a to z úradnej povinnosti. Pasívna legitimácia žalovaného, t.j. Slovenskej republiky v predmetnom súdnom konaní je nespochybniteľná a je daná zákonom č. 514/2003 Z.z., v platnom znení. Súd ešte poznamenáva, že je irelevantné, že žiadosť na predbežné prerokovanie bola podaná na Ministerstve vnútra SR, hoci v súčasnosti je príslušným orgánom Generálna prokuratúra SR. V čase podania žiadosti totiž bolo Ministerstvo vnútra SR príslušným orgánom konajúcim v mene žalovaného, a to do 31. 12. 2012. Súd ďalej poukazuje aj na ustálenú súdnu prax (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010). V súlade s ustálenou súdnou praxou, tak ako sa uvádza i v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z.. Zákon č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa tento nemôže zbaviť, ide o objektívnu zodpovednosť. Na základe skutkových zistení a ich právneho vyhodnotenia súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody je v súdenej veci daný. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta (§ 9 až 14 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov). Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Vo veci je nepochybné, že žalobca vo vyšetrovacom a v trestnom konaní si zvolil za obhajcu Mgr. Radoslava Ulianku, advokáta, ktorého splnomocnil na obhajobu v predmetnej veci až do jej právoplatného skončenia. Vo vyšetrovacom a trestnom konaní si žalobca na obhajobu svojich práv a oprávnených záujmov zvolil dňa 12. 08. 2009 za obhajcu Mgr. Radoslava Ulianku. Tohto písomne splnomocnil obhajobou v predmetnej trestnej veci až do jej právoplatného skončenia plnomocenstvom zo dňa 12. 08. 2009. Faktúrou č. 11800101 zo dňa 02. 05. 2011, ktorá sa stala splatnou dňa 16. 05. 2011 žalobcovi z titulu jeho obhajoby vo vyšetrovacom a trestnom konaní bola vyúčtovaná odmena za poskytovanie právnych služieb v sume 1.334,59 Eur, ktorú žalobca uhradil dňa 05. 05. 2011. Išlo o nasledovné úkony: 1. 7. 2009 - trestné oznámenie Ing.XX,XX- v zastúpení kancelárie - upravené - 0,00 Eur, 2. 7. 2009 - trestné oznámenie - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 13. 08. 2009 - sťažnosť - vznesenia obvinenia - Y.. W. S..doc-57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 09. 08. 2009 - sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 02. 09. 2009 - výsluch svedka - V. - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 03. 09. 2009 - návrh na doplnenie dokazovania - Y.. W. S..doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 03. 09. 2009 - výsluch obvineného - XX.XX- 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 08. 09. 2009 - výsluch poškodenej - S. S. - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 06. 10. 2009, výsluch svedka R., A., A., U., celkovo od 08.30 - 12.00 - 115,90 Eur, náhrada hotových výdavkov: 14,- Eur, 06. 10. 2009 - výsluch svedka - V. 14.30 - 15.30 - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 06. 10. 2009 - stanovisko k výpovedi svedka K.X,- Y.. W. S..doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 21. 12. 2009 - návrh na doplnenie dokazovania - Y.. W. S. + preskúmanie zákonnosti postupu.doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 21. 12. 2009 - návrh na doplnenie dokazovania - Y.. W. S. + preskúmanie zákonnosti postupu.doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 22. 12. 2009 - preštudovanie spisu vo veci obv. Y.. W. S. - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 12. 02. 2010 - odpor proti TR - Y.. W. S..doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 20. 04. 2010 - žiadosť o odročenie pojednávania a ospravedlnenie neúčasti - S. - 0,00 Eur, 20. 05. 2010 - predbežné stanovisko k obžalobe - Y.. W. S..doc. - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 16. 07. 2010 - žiadosť o odročenie pojednávania a ospravedlnenie neúčasti - S. - 0,00 Eur, 26. 11. 2010 - stanovisko - tr. konanie - Y.. W. S..doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 04. 02. 2011 - stanovisko - tr. konanie - Y.. W. S..doc - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 01. 03. 2011 - účasť na pojednávaní - OS Zvolen - 57,95 Eur, náhrada hotových výdavkov: 7,- Eur, 28. 04. 2011 - vyčíslenie trov obhajoby - S. - 0,00 Eur, súčty 1.234,05 Eur. Faktúra č. 11800101 v sume 1.334,59 Eur bola žalobcom uhradená, o čom svedčí doklad o úhrade (čl. 61 spisu). Po odvolacom konaní žalovaný rozporoval i rozsah uplatneného nároku na náhradu škody, keď vo vyúčtovaní konkrétne namietal, že trestné oznámenie zo dňa 02. 07. 2009 (datované však správne zo dňa 01. 07. 2009) a v príčinnej súvislosti s týmto úkonom i náhrada hotových výdavkov, ďalej sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 19. 08. 2009 (datované však správne zo dňa 20. 08. 2009) a v príčinnej súvislosti s týmto úkonom i náhrada hotových výdavkov, ďalej návrh na doplnenie dokazovania - Y.. XX. S. + preskúmanie zákonnosti zo dňa 21. 12. 2009 a v príčinnej súvislosti s týmto úkonom i náhrada hotových výdavkov a ďalej výsluch svedka R., A., A., U. (celkovo od 08.30 - do 12.00) a v príčinnej súvislosti s týmto úkonom i náhrada hotových výdavkov, ďalej výsluch svedka V. (celkovo od 14.30 - do 15.30) a v príčinnej súvislosti s týmto úkonom i náhrada hotových výdavkov, obidva úkony zo dňa 06. 10. 2009 boli ako trovy právneho zastúpenia žalobcu s predmetnou faktúrou vyúčtované nedôvodne. Ako opodstatnenú námietku žalovaného čo do rozsahu škody súd posúdil námietku úkonu trestného oznámenia zo dňa 01. 07. 2009, ďalej sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 20. 08. 2009, keď žalovaný listinnými dôkazmi, konkrétne trestným oznámením žalobcu zo dňa 01. 07. 2009, ktoré tento podal prostredníctvom svojho zástupcu Ulianko & Holčík, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Zvolen dňa 01. 07. 2009 na Okresnej prokuratúre Zvolen (sp. zn. 1Pn 466/09), uznesením Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Zvolen, ČVS: ORP-658/ OEK-ZV-2009 zo dňa 11. 08. 2009, ktorým toto trestné oznámenie bolo odmietnuté, keď uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 09. 2009 a sťažnosťou žalobcu proti tomuto uzneseniu zo dňa 20. 08. 2009, ktorá bola podaná na Okresnom riaditeľstve PZ vo Zvolene, Úrade justičnej a kriminálnej polície Zvolen dňa 21. 08. 2009, preukázal, že tieto dva úkony nesúvisia s nárokom žalobcu na náhradu škody z vyšetrovacieho a z trestného konania Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/273/2009. Taktiež súd vyhodnotil za opodstatnenú námietku žalovaného voči vyúčtovanému úkonu vykonaného dňa 21. 12. 2009 návrh na doplnenie dokazovania - Ing. W. S. + preskúmania zákonnosti postupu, keď skutočne podľa vyúčtovania doloženého k faktúre tento úkon bol vyúčtovaný 2-krát. Pokiaľ žalovaný namietal úkony zo dňa 06. 10. 2009 výsluchy svedkov R., A., A., U. a V. z toho dôvodu, že vo vyšetrovacom, a ani v trestnom spise sa nenachádza substitučné splnomocnenie pre Mgr. Ivana Dlhopolca, advokátskeho koncipienta, ktorý sa zúčastnil v mene Mgr. Radoslava Ulianku pri vykonaní týchto úkonov ako splnomocnený zástupca, táto námietka žalovaného nie je opodstatnená, je síce pravdou, že súčasťou vyšetrovacieho a trestného spisu substitučné splnomocnenie nie je, ale v priebehu konania o nároku na náhradu škody tento nedostatok bol zhojený predložením tohto plnomocenstva zo dňa 13. 08. 2009, v zmysle ktorého Mgr. Radoslav Ulianko ako obhajca žalobcu splnomocnil Mgr. Ivana Dlhopolca, advokátskeho koncipienta na zastupovanie vo veci ČVS: ORP-1150/1-OVK-ZV-2009 príslušného policajného orgánu. Vo vyúčtovaní k predmetnej faktúre bolo vyúčtovaných 19 úkonov v hodnote každého 57,95 Eur, k tomu náhrada hotových výdavkov ku každému v sume 7,- Eur, čo spolu činí za 1 úkon včítane náhrady hotových výdavkov 64,95 Eur, čo spolu za 19 úkonov činí 1.234,05 Eur (bez DPH), t.j. 19 úkonov včítane náhrady hotových výdavkov po 64,95 Eur. Rozporovanou faktúrou žalobcovi bola vyúčtovaná suma 1.334,59 Eur, keď DPH vo výške 20 % bola uplatnená zo sumy 1.112,16 Eur, čo je suma 19 úkonov bez náhrady hotových výdavkov. Nakoľko súd za oprávnené uznal vyúčtovanie len 16 úkonov, nie 19 a to nie za trestné oznámenie zo dňa 01. 07. 2009 (vo vyúčtovaní uvedené zo dňa 02. 07. 2009), ďalej za sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 20. 08. 2009 (vo vyúčtovaní uvedené zo dňa 19. 08. 2009) a za návrh na doplnenie dokazovania - Ing. XX S. + preskúmanie zákonnosti postupu zo dňa 21. 12. 2009, čo spolu činí 194,85 Eur (3 x 64,95 Eur), dôvodné bolo priznať škodu za 16 úkonov spolu v sume 1.039,20 Eur, k tomu 20 % DPH v sume 207,84 Eur, čo potom predstavuje spolu sumu 1.247,04 Eur (1.039,20 Eur + 207,84 Eur). V prevyšujúcej časti čo do rozsahu škody potom súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O výške škody súd rozhodol podľa § 9ods. 1, 2, § 12 ods. 3 písm. a) a § 14 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom vždy ku dňu vykonania úkonu právnej služby (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“). Podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Základná sadzba tarifnej odmeny sa môže znížiť alebo zvýšiť v prípadoch uvedených v tejto vyhláške. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 rokov, 1/12-tina výpočtového základu. Výšku tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vyúčtovaný k spornej faktúre (čl. 15 - 16 spisu) 57,95 Eur žalovaný nenamietal. Úkony právnej služby sú špecifikované v § 14 vyhláške č. 655/2004 Z.z., tieto boli špecifikované v prílohe k faktúre č. 11800101 (čl. 14 spisu), keď z tejto prílohy (čl. 15 - 16 spisu), keď tieto listinné dôkazy do spisu predložil žalobca k žalobe súd vychádzal, čo sa týka špecifikácie úkonov právnej služby, pričom v súdnom konaní sa vysporiadal s námietkami žalovaného len voči tým úkonom právnej služby, ktoré boli žalovaným rozporované. Žalobca v súdnom konaní popri nároku na zaplatenie náhrady škody v sume 1.334,59 Eur uplatnil i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % ročne od 07. 12. 2011 do zaplatenia, keď súd žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia zamietol rozsudkom č.k. 14C/244/2011-70 zo dňa 20. 03. 2012, v spojení s opravným uznesením č.k. 14C/244/2011-100 zo dňa 05. 02. 2013, keď v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť, pretože nebol napadnutý odvolaním. Po odvolacom konaní potom zostal predmetom sporu nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov. Podľa § 3 ods. 1 citovaného vládneho nariadenia, avšak v znení do 31. januára 2013, keďže k omeškaniu došlo pred týmto dňom, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, keď podľa § 10c citovaného vládneho nariadenia, avšak v platnom znení, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody listom zo dňa 03. 06. 2011, keď žalovaný listom zo dňa 28. 11. 2011, keď na tejto skutočnosti nič nemení to, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako v tom čase orgán zastupujúci žalovaného, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 06. 12. 2011 žalobcovi oznámil, že jeho žiadosti nevyhovuje o náhradu škody, pretože neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ide o výzvu na náhradu škody, žalovaný odmietol škodu nahradiť, čo oznámil žalobcovi listom, ktorý mu bol doručený dňa 06. 12. 2011, odo dňa nasledujúceho, t.j. odo dňa 07. 12. 2011 sa potom žalovaný dostal do omeškania s náhradou škody a preto od tohto dňa až do zaplatenia z prisúdenej náhrady škody má žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania voči žalovanému K prvému dňu omeškania, t.j. ku dňu 07. 12. 2011 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1,25 %, zvýšená o 8 percentuálnych bodov bola 9,25 %, preto žalobca má nárok voči žalovanému na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne z prisúdenej čiastky. Prisúdená čiastka činí sumu 1.247,04 Eur, keď potom z tejto žalobca má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07. 12. 2011 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti čo sa týka nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súd žalobu žalobcu zamietol a to preto, lebo v prevyšujúcej časti nepriznal ani nárok na istinu z titulu náhrady škody. Ako už súd dôvodí, zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 1.334,59 Eur od 07. 12. 2011 do zaplatenia rozsudkom prvostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a to pomerom úspechu a neúspechu účastníkov konania v súdnom konaní. Žalobca bol v konaní úspešnejší vo väčšej časti, než žalovaný, preto žalovaný má povinnosť mu nahradiť účelne vynaložené a preukázané trovy konania pomerom úspechu a neúspechu, keď žalobca navrhol prisúdiť trovy konania a tieto aj vyčíslil v zákonnej lehote (čl. 185 spisu). Žalobca navrhol prisúdiť trovy konania za trovy právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil na sumu 949,18 Eur. Ako účelné trovy konania súd žalobcovi prisúdil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 652,81 Eur. Ako účelné trovy právneho zastúpenia vznikli žalobcovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 759,08 Eur pozostávajúce z odmeny za 8 úkonov právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia dňa 03. 06. 2011, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 03. 06. 2011, žaloba zo dňa 22. 12. 2011, účasť na meritórnom pojednávaní dňa 20. 03. 2012, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 02. 07. 2012, oznámenie ohľadne orgánu oprávneného v mene žalovaného vo veci konať zo dňa 28. 04. 2014, účasť na meritórnom pojednávaní dňa 29. 04. 2014 a účasť na meritórnom pojednávaní dňa 30. 05. 2014 po 71,37 Eur za 1 úkon právnej služby, vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu 1.334,59 Eur, spolu to činí 570,96 Eur, k tomu 3-krát režijný paušál po 7,41 Eur, 2-krát režijný paušál po 7,63 Eur a 3-krát režijný paušál po 8,04 Eur, spolu v sume 61,61 Eur, odmena a režijný paušál spolu činí 632,57 Eur, k tomu 20 % DPH z tejto sumy v sume 126,51 Eur, čo činí spolu potom na trovách právneho zastúpenia sumu 759,08 Eur. O trovách právneho zastúpenia súd rozhodol podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., v znení neskorších predpisov. Pomer úspechu žalobcu oproti neúspechu predstavuje však 86 %, preto len vo výške 86 % zo sumy 759,08 Eur má žalobca nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, čo činí 652,81 Eur. Pomer úspechu a neúspechu: 1.247,04 : 1.334,59 = 93 %, 87,55 : 1.334,59 = 7 %, 93 % - 7 % = 86 %. Celkové trovy konania je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi v sume 652,81 Eur na účet zastupujúcej advokátskej kancelárie podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Súd ako účelné trovy konania žalobcovi nepriznal trovy právneho zastúpenia za písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 16. 03. 2012 v sume 71,37 Eur, k tomu režijný paušál v sume 7,63 Eur a k tomu z tejto sumy 20 % DPH, ďalej za písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 23. 05. 2014 v sume 71,37 Eur, k tomu režijný paušál v sume 8,04 Eur, a k tomuto z tejto sumy 20 % DPH, lebo nešlo o účelné trovy právneho zastúpenia. Obsahom vyjadrenia zo dňa 16. 03. 2012 je len poukázanie na judikatúru súdov v obdobných veciach, čo mohlo byť i obsahom prednesu v rámci meritórneho prejednania veci, podľa názoru súdu ide o nadbytočný úkon právnej služby, neúčelný, za ktorý potom odmena včítane režijného paušálu žalobcovi nebola priznaná. Obdobne je to i v prípade písomného podania na súd - vyjadrenia zo dňa 23. 05. 2014, aj tvrdenia obsiahnuté v tomto písomnom podaní mohli byť obsahom prednesu v rámci meritórneho prejednania veci, nie sú v tomto podaní uvádzané žiadne skutkovo právne významné skutočnosti, navyše splnomocnenie pre Mgr. Ivana Dlhopolca nebolo súčasťou tohto vyjadrenia, bolo predložené až pri meritórnom prejednaní veci dňa 30. 05. 2014 na dôkaz. Aj v tomto prípade podľa názoru súdu ide o nadbytočný úkon právnej služby, za ktorý potom odmena včítane režijného paušálu nepatrí“. V súlade s § 204 OSP voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a žalovaný. Žalovaný v odvolaní uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný nebol riadne zastúpený a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, preto navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňový súd pochybil, ak možnosť aplikácie ust. ustanovenia § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. viazal na splnenie podmienok zakotvených v ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. Obe ustanovenia sú rovnocenné. Nestoja voči sebe v pomere subsidiarity ani vzájomne nevytvárajú pozíciu špeciálnej normy. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. definuje podmienky, za ktorých má Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zastupovať v konaní Slovenskú republiku bez ingerencie žalobcu. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. definuje výber orgánu konajúceho za Slovenskú republiku v súlade s vôľou žalobcu (...u ktorého bola podaná žiadosť..., ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov“). V odvolaní žalovaný uviedol, že zodpovednosť v trestnom konaní patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak sa teda žalobca v minulosti obrátil so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo vnútra SR, mal súd uvažovať o tomto orgáne ako o tom, ktorý má zastupovať žalovaného v konaní, a to bez ohľadu na novelizáciu ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z., pretože: - obe citované ustanovenia spolu nesúvisia, - možno ich ako rovnocenné aplikovať každé osve, - znenie § 4 ods. 1 písm. m) zák č. 514/2003 Z. z. nebolo novelizáciou dotknuté, čo do jeho obsahu. Rovnako mohol súd dospieť k názoru, že pre zastupovanie žalovaného v konaní je rozhodujúce znenie § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože: - sám vylúčil možnosť postupu podľa § 4 ods. 1 písm. b) v spojení s § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. Ďalej v odvolaní žalovaný uviedol, že v konaní nebolo preukázané vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré by bolo zaťažené právnou fikciou nezákonnosti a súčasne by bolo vydané prokurátorom. Názor súdu, že takýmto rozhodnutím je zamietnutie sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia je nesprávny, pretože: a) súd sám nie je oprávnený v tomto konaní hodnotiť rozhodnutia prokuratúry z hľadiska ich prípadnej nezákonnosti, b) predmetné rozhodnutie nebolo v trestnom konaní ako nezákonne zrušené, c) nesvedčí mu ani právna fikcia nezákonnosti, keďže táto v zmysle ustálenej súdnej praxe zaťažuje len a výlučne uznesenie o vznesení obvinenia vydané spravidla policajtom, t. j. osobou v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. To isté platí aj pre hodnotenie obžaloby. Na viac, obžaloba nie je rozhodnutím, keďže Trestný poriadok jej takýto status nepriznáva. Podľa odvolateľa súd teda mohol dospieť i k záveru, že v tomto konaní má žalovaného zastupovať Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko ide o samostatné ustanovenie, aplikačne nezávislé od ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. Žalovaný namietal, že žalobcovi neprislúchajú úroky z omeškania, nakoľko predmetom konania nie sú záväzky, ale nárok na náhradu škody voči štátu a ust. § 517 OZ upravuje záväzkové právo. V prípade, že sa súd s vyššie uvedenou argumentáciou nestotožní, žalovaný žiadal, aby vo svojom rozhodnutí umožnil súd podanie dovolania vo vzťahu k otázke, či použitie ust. § 4 ods. 1 písm. a) až písm. m) a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sú na sebe navzájom závislé, alebo možno tieto ustanovenia aplikovať aj individuálne, bez nutnosti súčasného splnenia podmienok stanovených viacerými z nich. Táto otázka má veľký význam z hľadiska nepochybného určenia orgánu oprávneného konať za žalovaného. Judikatúra Najvyššieho súdu SR na toto doposiaľ nereagovala. Žalobca podal odvolanie do výroku o výške náhrady škody a do výroku o trovách konania. Žiadal, aby súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 1 334,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07. 12. 2001 do zaplatenia a na úhradu trov prvostupňového konania vo výške 854,38 € ako aj trov odvolacieho konania, eventuálne aby napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Prvostupňový súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, Žalobca uviedol, že v plnom rozsahu trvá na výške nároku tak ako bol uplatnený v návrhu zo dňa 22. 12. 2011. Dňa 23. 05. 2014 predložil prvostupňovému súdu vyčíslenie trov obhajoby - interný doklad, z ktorého jasne vyplýva, za ktoré úkony a v akej výške mu bola vyúčtovaná odmena za právne služby. Nie je mu známe, z akého dôvodu prvostupňový súd pri určovaní rozsahu vzniknutej škody na toto vyúčtovanie neprihliadol, nakoľko bolo do konania predložené následne po predložení faktúry, ktorá ako prílohu obsahoval zmätočný prehľad úkonov vykonaných v danej trestnej veci, a teda podľa jeho názoru mal súd prihliadnuť na toto neskoršie podanie. Prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pokiaľ ide o počet a druh úkonov právnej pomoci poskytnutých mu zo strany jeho právneho zástupcu v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 5T/273/2009, ako aj sadzbu za jednotlivé právne úkony, následkom čoho došlo k nesprávnemu vyčísleniu nároku na náhradu škody a v nadväznosti na to aj k nesprávnemu vyčísleniu trov konania. Odmena za trestné oznámenie zo dňa 02. 07. 2009 a odmenu za sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 19. 08. 2003 spolu s náhradou hotových výdavkov nie sú súčasťou nároku, ktorý pred konajúcim súdom uplatnil, v celkovej výške 1 334,59 €. Odmena za úkon právnej pomoci - návrh na doplnenie dokazovania Y.. W. S. plus preskúmanie zákonnosti postupu zo dňa 21. 12. 2009 spolu s náhradou hotových výdavkov bola vyúčtovaná len raz a zaplatil ju taktiež len raz. Za nesprávne tiež žalobca považoval rozhodnutie o náhrade trov konania, keď o trovách prvostupňový súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 151 ods. 1 OSP, a to pomerom úspechu a neúspechu účastníkov konania v súdnom konaní. Prvostupňový súd zjavne nesprávne právne i skutkovo posúdil jeho podania zo dňa 23. 05. 2014, ktorým podľa názoru súdu neboli do konania uvádzané žiadne skutkovo a právne významné skutočnosti a tvrdenia v ňom obsiahnuté mohli byť i obsahom prednesu v rámci meritórneho prejednania veci. Práve týmto podaním bolo z jeho strany do konania pre úplnosť predložené - Vyčíslenie trov obhajoby - interný doklad a zároveň sa vyjadril k žalovaným namietaným úkonom právnej pomoci poskytnutým mu zo strany jeho právneho zástupcu v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 5T/273/2009. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP v časti, v ktorej uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1 247,04 € s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07. 12. 2011 do zaplatenia a v časti, v ktorej v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, potvrdil ako vecne správny. V časti, v ktorej prvostupňový súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 652,81 € odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v súlade s § 220 OSP. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolanie žalovaného nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný a jeho argumenty podporujú príslušný záver. Žalovaný, v ktorého mene koná Generálna prokuratúra SR v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Okresný súd správne ustálil, že žalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a správne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím je možné uplatňovať len voči štátu, a ako správne konštatoval aj okresný súd v mene Slovenskej republiky, mala ako ústredný orgán štátnej správy konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákon o zodpovednosti za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia označuje štát. Právna úprava obsiahnutá v tomto zákone je teda založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým je štát, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone svojej exekutívnej funkcie. Štát je teda subjektom zodpovednosti za škodu a zákon vymedzuje orgány, z ktorých činnosti pri výkone verejnej moci mohla zodpovednosť štátu vzniknúť. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu, či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu; pretože štát zodpovedá za tieto orgány, oni sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. V konaní bolo nesporne preukázané, že v prejednávanej veci bolo voči žalobcovi uznesením policajta vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví. Podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol. Následne podal prokurátor na žalobcu obžalobu príslušnému súdu. Na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní súdom bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Žalobca pred podaním žaloby na súd požiadal Ministerstvo vnútra o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a po oznámení ministerstva, že jeho nárok neuspokojí, podal žalobu o náhradu na súd dňa 23. 12. 2011. V žalobe označil ako orgán oprávnený konať za štát Ministerstvo vnútra SR, s ktorým prvostupňový súd aj pôvodne konal ako so zástupcom štátu. Pokiaľ ide o otázku, ktorý orgán koná v mene štátu po uplatnení nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z, odvolací súd poukazuje na zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon o zodpovednosti, a to s účinnosťou od 01. 01. 2013. Novelou došlo k zmene ustanovenia § 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý určoval orgán konajúci v mene štátu. Na základe tejto právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013 sa v zmysle dôvodovej správy precizovala príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie a súd v zmysle § 21 ods. 4 veta prvá OSP je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmto oprávneným subjektom. Podľa § 4 zák. 514/2003 Z.z. je určený orgán konajúci v mene štátu : (1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, m) orgán príslušný podľa písmena a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. (2) Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Keďže uvedenou novelou (zák. č. 412/2012 Z. z.) neboli dané prechodné a záverečné ustanovenia, a ide o procesnoprávny predpis, ktorý upravuje zastupovanie Slovenskej republiky (§ 4), potom v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori pre ďalšie konanie od 01. 01. 2013 sa aplikuje znenie dané novelou - zák. č. 412/2012 Z. z. aj pre určenie orgánu konajúceho v mene štátu po 01. 01. 2013 od uvedeného dňa, a teda v mene štátu koná orgán, v súlade s § 4 zák. 514/2003 Z.z. účinného v čase rozhodovania o nároku zo zodpovednosti za škodu. Cieľom zákonodarcu bolo v zmysle dôvodovej správy k uvedenej novele potvrdiť a zvýrazniť doterajšiu rozhodovaciu prax súdov, a to precizovaním dovtedy platnej právnej úpravy. Do novelizácie zákona č. 514/ 2003 Z. z. zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bola pôsobnosť Ministerstva vnútra vymedzená tak, že koná v mene štátu vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Za právneho stavu pred novelizáciou ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ Zák. č. 514/ 2003 Z. z. Najvyšší súd SR v rozsudku 3Cdo 194/ 2010 zo dňa 30. 3. 2011 vyslovil právny názor, že vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní v štádiu prípravného konania prichádza ako orgán konajúci v mene štátu do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR, pričom z hľadiska určenia, ktorý z nich je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mne štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a ak žiadosť bola podaná na oboch z nich, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Už do účinnosti novely (zákonom č. 412/ 2012 Z. z.), teda bolo judikované, že na danom úseku trestného konania neprichádza ako orgán konajúci v mene štátu do úvahy Ministerstvo spravodlivosti SR. Zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bolo ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ zmenené tak, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná za štát, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1.) prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.) vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Zo samotného obsahu zmeny právnej úpravy aj z dôvodovej správy k zák. č. 412/ 2012 Z. z. vyplýva, že účelom novelizácie bolo precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie a riešiť „kompetenčný spor“ medzi MVSR a GPSR v tých prípadoch, kedy škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní. Podľa novelizovanej právnej úpravy Ministerstvo vnútra koná za štát len v prípade, ak sú kumulatívne splnené podmienky uvedené v § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zák. č. 514/ 2003 Z. z., teda ak 1. škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ, 2. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a nepodal obžalobu príslušnému súdu. V tomto prípade tieto podmienky kumulatívne splnené nie sú, nakoľko prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia. Možno teda uzavrieť, že v danom prípade nie je dané oprávnenie Ministerstva vnútra konať za štát. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj predchádzajúcu judikatúru NS SR (3Cdo 194/ 2010 zo dňa 30. 3. 2011 ) je preto zrejmé, že v zmysle novely orgánom, ktorý koná v mene Slovenskej republiky v danom prípade je Generálna prokuratúra SR, ako to správne uzavrel okresný súd. V súlade s § 4 ods. 1 písm. b) Ministerstvo vnútra SR, vzhľadom na vyššie uvedené, nekoná, jeho rozhodnutie sa stalo predmetnom preskúmania ďalšieho orgánu konajúceho v trestnom konaní za štát a to prokuratúry, pričom v súlade s § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/ 2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní, alebo v správnom konaní. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že ak sa žalobca v minulosti obrátil so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo vnútra SR, mal súd uvažovať o tomto orgáne ako o tom, ktorý má zastupovať žalovaného v konaní, a to bez ohľadu na novelizáciu ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd poukazuje na to, že ako bolo uvedené vyššie keďže novelou zák. č. 412/2012 Z. z. neboli dané prechodné a záverečné ustanovenia, a ide o procesnoprávny predpis, ktorý upravuje zastupovanie Slovenskej republiky (§ 4), potom v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori pre ďalšie konanie od 01. 01. 2013 sa aplikuje znenie dané novelou - zák. č. 412/2012 Z. z. aj pre určenie orgánu konajúceho v mene štátu po 01. 01. 2013 od uvedeného dňa, a teda v mene štátu koná orgán v súlade s § 4 zák. 514/2003 Z.z. účinného v čase rozhodovania o nároku zo zodpovednosti za škodu. V danej veci neprichádza ( súd poukazuje na judikatúru uvedenú vyššie ohľadne MS SR ) do úvahy aplikácia ustanovenia § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keďže príslušný orgán možno určiť podľa ods. 1, príslušný orgán je možné určiť. Jednotlivé ustanovenia § 4 zák. 514/2003 Z.z. je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach, logických nadväznostiach s ohľadom na účel zákona, postupnosť aplikácie jednotlivých odsekov. Nie je možné prijať záver žalovaného, že ust. § 4 ods. 1 písm. a) až písm. m) a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nie sú na sebe navzájom závislé, a možno tieto ustanovenia aplikovať aj individuálne. Podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 je možné jednoznačne určiť za daných zákonných kritérií (§ 4 ods. 1 písm. a) až l) zák. č. 514/2003 Z. z.) ktorý orgán koná v mene štátu v konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu. Zákon účinný do 01. 01. 2013 umožňoval podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany poškodeného jednému z dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (ministerstva vnútra alebo generálnej prokuratúry) podľa právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, bola však táto nejednoznačnosť uspokojivo odstránená a teda je potrebné aplikovať § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. Opačný výklad by podľa názoru odvolacieho súdu poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z. Novelizovaný zákon bližšie špecifikoval kto vystupuje za štát, pričom z ustanovení vyplýva, že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra SR, v danom prípade potom nemožno použiť § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. na daný stav, nakoľko príslušným orgánom na podanie žiadosti o predbežné prerokovanie by bol podľa novely zákona za štát Generálna prokuratúra SR. V čase po novelizácii už nie je príslušných viac orgánov, pretože zákonodarca rozšpecifikoval konanie orgánu konajúceho v mene štátu v rámci trestného konania, t.j. ktorý úsek patrí do pôsobnosti ministerstva vnútra a prokuratúry, pričom v čase keď žalobca podával žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ešte nebol takto určený orgán konajúci v mene štátu. Z obsahu spisu je nepochybné, že zo strany štátu - Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, došlo na strane žalobcu k vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle platnej súdnej judikatúry platí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škody zodpovedá, aby každá nemajetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená, a ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody, vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, 4Mcdo/15/2009). Zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 514/2003 Z. z.; preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie Ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. V prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie generálnej prokuratúry konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie, alebo postúpiť vec. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužijúc svoje kompetencie nezruší uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. Odvolací súd nespochybňuje, že v posudzovanom prípade uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, ide o oblasť verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov, zákonodarca však kritériá založenia oprávnenia konať v jeho mene v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím s účinnosťou od 01. 01. 2013 stanovil jednoznačne tak, že v mene štátu koná generálna prokuratúra, a to bez ohľadu na to, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor. V danom prípade neprichádza do úvahy vzhľadom na bližšie uvedenie orgánu, ktorý koná v mene štátu použiť § 4 ods. 2 zák. 513/2004 Z.z, ktorý sa použije len v prípade, ak príslušný orgán nemožno určiť podľa ods. 1, kedy koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. O takýto prípad nejde. Nejde teda o ustanovenie nejasné. Pokiaľ ide o výklad predmetného zákona, tento postupne upravuje jednotlivé prípady orgánov konajúcich v mene štátu a keďže orgán je uvedený v príslušnom ustanovení zákona, nie je možné použiť § 4 ods. 1 písm. m), keďže pôsobnosť orgánu, ktorý koná za štát vyplýva z ust. § 4 písm. b), f) zák. 513/2004 Z.z., tak že v mene štátu koná generálna prokuratúra, teda nie je možné použiť písm. m) ani ods. 2, pretože príslušný orgán, ktorý koná v mene štátu je možné určiť. Zákon č. 412/2012 Z. z., neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, preto minimálne ustanovenia procesného charakteru v tomto zákone (medzi ktoré v zmysle § 21 ods. 4 prvá veta OSP sa zaraďuje aj ustanovenia určujúce štátny orgán oprávnený konať za štát v súdnom konaní o náhradu škody z nezákonného rozhodnutia) je potrebné aplikovať aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou. Dôvodom pre tento názor je záver vyplývajúci z doktríny tzv. nepravej retroaktivity, v zmysle ktorej nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného aj procesného práva, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy sa spravujú zásadne touto právnou úpravou a to až do doby účinnosti novej právnej úpravy ; po jej účinnosti sa už ale riadia právom novým; táto zásada však platí len v prípade, ak prechodné ustanovenia novej právnej úpravy neustanovia so zreteľom na osobitosti niektorých právnych vzťahov niečo iné; ak ale nová právna úprava nepamätá na špecifické riešenie určitej konkrétnej čiastkovej (procesnej alebo hmotnoprávnej) situácie, tak je namieste dospieť k záveru, že nová právna úprava odo dňa svojej účinnosti do budúcna upravuje aj právne vzťahy a jednotlivé skutočnosti, ktoré síce vznikli v minulosti, ale existujú ďalej; nepravá retroaktivita je v právnej teórii a praxi považovaná za prijateľnú; pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu v procesnom práve, z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo (jeho zmeny) má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona a to aj pre konania začaté pred jeho účinnosťou; účinky procesných úkonov súdu a účastníkov konania, ktoré s nimi spájala alebo nespájala predchádzajúca úprava, zostávajú zachované; v prípade procesných vzťahov platí nové právo aj v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, ale dosiaľ neskončených; táto zásada môže byť prelomená len konkrétnym znením prechodných ustanovení novej právnej úpravy (pokiaľ prechodné ustanovenia neustanovia nič iného, alebo neustanovia vôbec nič, vyššie uvedená zásada platí. Preto pokiaľ nová právna úprava s účinnosťou od 01. 01. 2013 zmenila orgán štátu oprávnený konať za štát v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, je potrebné na túto právnu úpravu prihliadnuť a konať ďalej s týmto orgánom (v tomto prípade s generálnou prokuratúrou) s tým, že všetky účinky úkonov (procesných aj hmotnoprávnych) vykonaných podľa starej právnej úpravy a za jej účinnosti, zostávajú zachované. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že zamietnutie sťažnosti žalobcu (vtedy obvineného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nemožno považovať za nesprávne, nakoľko súd nie je oprávnený v tomto konaní hodnotiť rozhodnutie prokuratúry z hľadiska prípadnej nezákonnosti, predmetné rozhodnutie nebolo ako nezákonné zrušené a nesvedčí mu ani právna fikcia nezákonnosti, keďže táto v zmysle ustálenej súdnej praxe zaťažuje len a výlučne uznesenie o vznesení obvinenia, vydané spravidla policajtom, odvolací súd poukazuje na to, že táto námietka neobstojí a to bez ohľadu na to, či v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné predpoklady pre tento postup a v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, (resp. neporušenie zákona v čase vznesenia obvinenia). Odvolací súd udáva, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, t. j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie, preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému orgánu, treba hľadať nie len v ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (správne teda prvostupňový súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR). Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie 4Cdo 183/2009 zo dňa 30. 11. 2009 a 4MCdo 15/2009 zo dňa 18. 08. 2010. Odvolací súd preto v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného (štátu) za škodu a to existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby a hotové výdavky v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu) a tiež, že v mene štátu koná Generálna prokuratúra SR. Žalovaný v odvolaní tiež, okrem iného, uviedol, že žalobca nemá právo na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko ust. § 517 Občianskeho zákonníka upravuje úroky vzniknuté v záväzkových vzťahoch. Predmetom tohto konania však nie sú záväzky, ale nárok na náhradu škody voči štátu. Odvolaniu v tejto časti nie je možné vyhovieť, nakoľko v súlade s § 25 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom. Žalovaný uvádza, že ide o nárok na náhradu škody voči štátu a tento nepovažuje za záväzok. Odvolací súd poukazuje, že v danom prípade ide o záväzok, ktorý vyplýva zo zodpovednosti za škodu, čiže ide o záväzkový vzťah, a teda v súlade s tým je potrebné aplikovať za použitia § 563 Občianskeho zákonníka § 517 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, v prípade, že čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Podľa ustanovenia § 16 zák. 514/2003 Z.z. príslušný orgán má uspokojiť nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, teda v zákone bola uvedená lehota do kedy má príslušný orgán uspokojiť nárok, následne je s plnením v omeškaní. V súlade s ustálenou judikatúrou v súvislosti s priznaním úrokov z omeškania (dátumu od kedy patrí úrok z omeškania) bola prijatá novela § 16 zák. 514/2003 Z.z a podľa ods. 4, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Žalobca podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody voči štátu, na túto žiadosť bolo štátom odpovedané. Štát v tom čase konajúci prostredníctvom Ministerstva vnútra SR listom, ktorý doručil žalobcovi dňa 06. 12. 2011, mu oznámil, že odmieta nahradiť škodu, a teda nasledujúci deň 07. 12. 2011 sa žalovaný dostal do omeškania s náhradou škody, a preto žalobcovi prislúcha nárok na úrok z omeškania. Na dané skutočnosti, tak ako konštatoval prvostupňový súd, nemení nič, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku Ministerstvo vnútra SR ako v tom čase orgán zastupujúci žalovaného. Teda prvostupňový súd aj v časti priznania nároku na úrok z omeškania správne rozhodol. Odvolací súd po preskúmaní veci nevyhovel odvolaniu žalobcu. Žalobca v odvolaní uviedol, že škoda mu bola priznaná v nesprávnej výške, nakoľko prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pokiaľ ide o počet a druh úkonov právnej pomoci, ako aj sadzbu za jednotlivé právne úkony, následkom čoho došlo k nesprávnemu vyčísleniu výšky nároku na náhradu škody. Žalobca uviedol, že odmena za trestné oznámenie zo dňa 02. 07. 2009 spolu s náhradou hotových výdavkov a odmena za sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 19. 08. 2003 spolu s náhradou hotových výdavkov, ktoré mu nepriznal prvostupňový súd neboli súčasťou jeho nároku, ktorý si uplatnil vo výške 1 334,59 €, odmena za úkon právnej pomoci - návrh na doplnenie dokazovania Ing. Juraja Berkeša plus preskúmanie zákonnosti postupu zo dňa 21. 12. 2009 spolu s náhradou hotových výdavkov si uplatňoval iba raz, zaplatil ju len raz. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že za úkony, o ktorých tvrdí žalobca, že si na ne nárok neuplatnil, mu prvostupňový súd náhradu ani nepriznal. Prvostupňový súd vychádzal pri rozhodnutí z návrhu - z nároku uplatneného navrhovateľom v podanom návrhu na náhradu škody zo dňa 23. 12. 2011, v ktorom žalobca špecifikoval svoj nárok a uviedol aj prehľad úkonov, za ktoré žiadal priznať uplatnenú sumutitulom náhrady škody, a to podľa listinného dôkazu predloženého žalobcom (č. l. 15 spisu). Sám žalobca takto špecifikoval svoj nárok. Prvostupňový súd správne vychádzal z listinného dôkazu - faktúry č. 11800101 (vo fotokópii založenej na č. l. 14) a prehľadu úkonov uvedených v prílohe tejto faktúry (vo fotokópii č. l. 15 - 16 spisu). Prvostupňový súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov predložených žalobcom na preukázanie jeho nároku ( zápisnica z pojednávania zo dňa 20. 03. 2012 č. l. 65), žalobca tento ním predložený dôkaz nenamietal, dôkaz predložil na preukázanie úkonov, ktoré uhradil žalobca v súvislosti s predmetným trestným konaním svojmu právnemu zástupcovi. Rovnako toto dokazovanie (prečítaním listinného dôkazu - prílohy faktúry) zopakoval prvostupňový súd dňa 29. 04. 2014 na pojednávaní (č.l. 143 spisu), vykonané dokazovanie žalobca nenamietal, a teda správne prvostupňový súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu tak, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi trovy konania podľa prehľadu úkonov tak ako boli založené na č. l. 15 spisu, čo priložil žalobca ako špecifikáciu faktúry č. 11800101. Už v návrhu žalobca tvrdil, že finančné prostriedky boli vyplatené z titulu odmeny za poskytovanie právnych služieb v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 5T 273/2009 jeho právnemu zástupcovi (príloha faktúry špecifikovala ním uhradené úkony). Žalobca neskôr predložil vyčíslenie trov obhajoby - interný doklad, v odvolaní uviedol, že z neho jasne vyplýva, za ktoré úkony a v akej výške mu bola vyúčtovaná odmena za právne zastúpenie. Odvolací súd poukazuje na to, že nie je rozhodujúce vyčíslenie trov obhajoby - interný doklad, z ktorého má vyplývať za ktoré úkony a v akej výške mala byť vyúčtovaná odmena za právne služby, rozhodujúca je skutočnosť za čo uhradil žalobca svojmu právnemu zástupcovi sumu 1 334,59 € s prisl, pričom tento skutkový stav žalobca presne špecifikoval v prehľade úkonov, tak ako je založený na č. l. 14, 15, odvtedy skutkový stav žalobca nemenil. Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd správne vychádzal z predložených dôkazov a skutkových tvrdení uvedených žalobcom a tieto vyhodnotil. Pokiaľ išlo o odmenu za jednotlivé úkony, tieto prvostupňový súd priznal v súlade zo zisteným skutkovým stavom a príslušnými ustanoveniami zákona. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu voči výroku o trovách konania, odvolací súd čiastočne jeho odvolaniu vyhovel. V súlade s § 142 ods. 2 OSP , ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Správne potom prvostupňový súd postupoval podľa tohto ustanovenia, keď vzhľadom na mieru úspechu náhradu trov pomerne rozdelil. Prvostupňový súd zistil mieru úspechu žalobcu 86 %. Občiansky súdny poriadok v ustanovení §§ 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva. V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 OSP. Pojem „účelnosť“ použitý v ustanovení § 142 ods. 1 OSP treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelné vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok a aj keď účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že bol v konaní úspešný, každý úkon alebo každé iné vynaloženie trov treba posudzovať samostatne. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s predmetom konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa považoval za účelne vynaložené trovy konania aj trovy právneho zastúpenia vynaložené žalobcom na podanie zo dňa 23. 05. 2014, ktorým žalobca reagoval na tvrdenia uvedené žalovaným - vyjadril sa k námietkam žalovaného k jednotlivým úkonom právnej pomoci poskytnutých žalobcovi zo strany jeho právneho zástupcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 5T/273/2009, vyjadril sa tiež k pasívnej legitimácii žalovaného, a preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti. Predmetný úkon právnej pomoci bol vyúčtovaný v súlade s § 13a ods. 1, pís. c), § 15, § 18 vyhl. 655/2004 Z.z. v sume 71,37 € plus režijný paušál 8,04 € plus 20 % DPH, t.j. spolu 95,29 €. Po pripočítaní tohto úkonu sú účelne vynaložené trovy konania žalobcu vo výške 759,08 € + 95,29 €, spolu 854,37 €, z toho vzhľadom na pomer úspechu účastníkov odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 734,76 €. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 OSP. Žalovaný v odvolaní nebol úspešný, preto mu právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Navrhovateľ v merite veci nebol v odvolacom konaní úspešný, bol úspešný v časti výroku o náhrady trov prvostupňového konania, preto odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, tak že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí umožnil podanie dovolania vo vzťahu k otázke, či použitie ust. § 4 ods. 1 písm. a) až písm. m) a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sú na sebe navzájom závislé, alebo možno tieto ustanovenia aplikovať aj individuálne, bez nutnosti súčasného splnenia podmienok stanovených viacerými z nich. Odvolací súd nepripustil dovolanie voči rozhodnutiu, nakoľko NS SR v rozhodnutí zo dňa 14.10.2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014 vyriešil otázku, ktorý orgán orgánom koná v mene štátu, tak že: ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.