Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/708/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713212147 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6713212147.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne Q. O., rodená C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Q., N. XXX/XX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou U.. G.. P. O., narodenou XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., Q. XXXX/X, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom 040 71 Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 8C/139/2013-269 zo dňa 20.01.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobe vyhovel a zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 3C/3210/2012 zo dňa 19. 01. 2012 vydaný Arbitrážnym súdom Košice, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur v súlade s ustanovením § 40 ods. 1 a § 41 zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a ods. 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. r/ a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popierala platnosť a zákonnosť uzatvorenia rozhodcovskej doložky, od ktorej si rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc pri vydávaní rozhodcovského rozsudku, ako aj z dôvodu, že v rozhodcovskom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku, došlo podľa nej k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Žalobkyňa argumentovala, že rozhodcovská doložka nebola s ňou individuálne dojednaná, nakoľko ustanovenia o rozhodcovskom konaní sú priamo zapracované vo Všeobecných poistných podmienkach, s ktorými spotrebiteľ prejavuje súhlas svojím podpisom už v samotnej poistnej zmluve a aj na ich konci navádza spotrebiteľa automaticky k podpisu aj osobitných zmluvných dojednaní, pretože v ňom vyvoláva dojem, že ich podpisom len potvrdzuje súhlas daný už predtým pri podpise samotnej poistnej zmluvy. Obsah týchto zmluvných dojednaní pritom spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť. Súd, po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, konštatoval, že mal za nesporné, že dňa 15. 10. 2009 bola uzatvorená Poistná zmluva č. XXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poistenie bližšie špecifikované v predmetnej poistnej zmluve. Súčasťou Všeobecných poistných podmienok žalovaného boli aj Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008 k predmetnej poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, v rámci ktorých žalobkyňa so žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu, že v prípade vzniku akýchkoľvek sporov medzi zmluvnými stranami sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti, podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto Všeobecných poistných podmienok, pričom toto ustanovenie je chápané zmluvnými stranami ako rozhodcovská doložka (bod 3. Osobitných zmluvných dojednaní č. 02/2008 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX). Osobitné zmluvné dojednania boli žalobkyňou podpísané v deň uzatvorenia poistnej zmluvy, teda dňa 15. 10. 2009. V rovnaký deň bol spísaný aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, ktorý podpísala žalobkyňa, ako aj sprostredkovateľ poistenia. V záhlaví uvedeného dokumentu okrem iného odkazuje na možnosť využitia inštitútu rozhodcovského konania v zmysle zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a Všeobecných poistných podmienok platných od 21. 05. 2007 (XV. časť) a to za účelom mimosúdneho vyrovnania možných sporov. Súd právne posúdil poistnú zmluvu uzavretú medzi stranami sporu dňa 15. 10. 2009 jednoznačne ako zmluvu spotrebiteľskú. Zmluvné dojednanie o rozhodcovskej doložke v nej obsiahnuté súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože spotrebiteľovi nepriznáva právo výberu spôsobu riešenia sporu a subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu, pričom toto právo zveruje výlučne žalobcovi (iniciátorovi konania). Iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom podľa názoru súdu prvej inštancie treba považovať za skôr teoretické ako pravdepodobné, nakoľko okruh možných požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou je na prvý pohľad v značnej miere obmedzený tým, že do tohto okruhu nemožno zaradiť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanútil podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku striktného určenia tohto subjektu, ako jedinej alternatívny prichádzajúcej do úvahy v prípade, ak iniciuje spor dodávateľ, ako aj zo strany spotrebiteľa. Súd taktiež konštatoval, že ustanovenia zmluvy, ako zmluvy formulárovej, vyhotovenej na predtlači v spojení so Všeobecnými poistnými podmienkami a Osobitnými zmluvnými dojednaniami boli dôkazom ich koncipovania predovšetkým v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa, pričom rozhodcovská doložka je neprijateľná aj z toho dôvodu, že nebola medzi spotrebiteľ a dodávateľom osobitne (individuálne) dojednaná, nakoľko je súčasťou všeobecných poistných podmienok a spotrebiteľ nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah. Uvedeným spôsobom sa žalobkyňa pred vznikom akéhokoľvek sporu so žalovaným bez primeraného dôvodu vopred vzdáva svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť práva predovšetkým pred všeobecným súdom. Z uvedených dôvodov potom súd žalobe vyhovel a rozhodcovský rozsudok, ako vydaný v rozpore so zákonom a na podklade neprijateľnej, a tým absolútne neplatnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, zrušil. V závere odôvodnenia rozsudku súd vyslovil, že podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne o trovách konania po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. 2. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Argumentuje, že súd zaťažil konanie množstvom procesných vád, čo viedlo k porušeniu základných zásad súdneho konania a čo v konečnom dôsledku viedlo k upretiu práva účastníkov na spravodlivý proces. Súd podľa jeho názoru na zistenie skutkového stavu nevykonal žiadne dokazovanie a tak právne závery súdu nemali a nemohli mať podklad v skutkových zisteniach. Žalovaný namietal, že v zápisnici o pojednávaní sa vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu listinnými dôkazmi uvádza jediná veta a to, že súd v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p. oboznamuje s vykonanými listinnými dôkazmi oboznámením s ich obsahom: č.l. 6 až 36, 57 až 72, 74 a 76, 119 až 140, 149 až 231, 235 až 260. Žalovaný namieta, že zápisnica o pojednávaní musí verne zobraziť to, čo sa dialo na súdnom konaní a teda, ak sa vykonalo dokazovanie oboznámením obsahu listiny, mala by obsahovať presné označenie názvu listín, ktoré sa takto oboznámili. Len s odkazom na čísla listov spisu nemožno zistiť, ktoré listiny sa pod týmito číslami v súdnom spise nachádzajú. Možno mať preto pochybnosť o tom, ktoré listinné dôkazy súd vykonal a či vôbec vykonal, keďže to nevyplýva zo zápisnice o pojednávaní. Súd taktiež podľa názoru žalovaného v rozpore s ustanovením § 118 ods. 2 O.s.p. opomenul vyhlásiť, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, čím súd znemožnil účastníkom konania ďalej konať pred súdom a predkladať ďalšie návrhy dôkazov. Navyše sa strany k takto nezákonne vykonanému dôkazu nemali možnosť vyjadriť, čím bola porušená základná zásada kontradiktórnosti konania. Súd tak svojím postupom odňal stranám možnosť konať a vyjadriť sa k dokazovaniu. Súd by mal vyzvať strany, aby sa vyjadrili k dôkazom po oboznámení sa s každou listinou a nie až po tom, čo vykonal dôkaz viacerými listinami. Súd taktiež rozhodol v rozpore s ustanovením § 125 O.s.p., podľa ktorého dôkaz možno vykonať iba výsluchom svedkov alebo výsluchom účastníkov konania. Výpoveď zástupcov účastníkov konania tak nemôže slúži ako dôkaz. Zástupca účastníka konania poskytne účastníkovi konania právnu pomoc. Výsluch účastníka konania ako dôkaz je potrebné odlišovať od prednesu účastníka. Výpoveď zástupcov účastníkov konania nemožno považovať za dôkazný prostriedok, pretože výsluch účastníka, respektíve svedka, slúži tomu, aby vypovedal o skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi zmyslami a teda podal správu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie vo veci. Právny zástupca žalovanej sa sám osobne nezúčastnil predzmluvnej fázy so sprostredkovateľom poistenia, nebol prítomný pri uzatváraní poistnej zmluvy a teda ani nemohol vypovedať o týchto skutočnostiach. Súd tak vôbec nezisťoval skutkový stav o tom, ako sa uzatvárala poistná zmluva, pretože nevypočul žalobkyňu. Pokiaľ súd zaťažil konanie procesnou vadou v rozpore s ustanovením § 118 ods. 2 O.s.p., keď si nesplnil svoju procesnú povinnosť uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov považuje za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, toto opomenutie súdu spôsobilo, že rozhodnutie súdu bolo pre strany nepredvídateľné. Rozhodnutie súdu tak žalovaný považuje za arbitrárne aj z dôvodu, že žalovaný súdu predložil jasný dôkaz, že žalobkyňa musela vedieť o rozhodcovskej doložke a jej význame, pretože zmluvu o poistení uzatvárala so svojím manželom, ktorý bol sprostredkovateľom poistenia a ktorý mal túto rozhodcovskú doložku zakotvenú už v zmluve o sprostredkovaní poistenia. Žalovaný taktiež predložil súdu ako dôkaz Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý preukazoval splnenie povinnosti zo strany sprostredkovateľa poistenia. Súdu žalovaný predložil ako dôkaz aj list Národnej banky Slovenska, kde Národná banka osvedčuje, že na základe záznamu možno vyvodiť, že došlo k regulárnemu uzatvoreniu poistnej zmluvy. Súd tak podľa názoru žalovaného nezhodnotil podstatné okolnosti, ktoré mali vplyv na individuálnosť dojednania rozhodcovskej doložky. Žalovaný Všeobecné poistné podmienky a Osobitné zmluvné dojednania doplnil, s tým, že ponúkol možnosť spotrebiteľovi odstúpiť napriek podpísaniu rozhodcovskej doložky od rozhodcovského konania v lehote 30 dní od podpisu poistnej zmluvy, a to v bode 4 osobitných zmluvných dojednaní. Súd sa však k tejto možnosti odmietnuť rozhodcovské konanie vôbec nevyjadril, vo svojom rozhodnutí sa s tým nijako nevysporiadal a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné. Súd sa taktiež osobitne nezaoberal svojim konštatovaním, prečo tvoria Osobitné zmluvné dojednania súčasť Všeobecných poistných podmienok, keď sú od seba navzájom oddelené podpismi zmluvných strán a túto skutočnosť nijako nepodložil zisteným skutkovým stavom, ktorý by vyplynul z vykonaného dokazovania. Súd tak dospel k nesprávnym záverom, že Osobitné zmluvné dojednania sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok, ktoré nemá žiadnu oporu v preukázanom skutkovom stave, pričom nezdôvodnil ani, prečo sa odmietol zaoberať článkom významnej právnickej autority. Súd vec nesprávne právne posúdil, pretože spotrebiteľovi priznal právo, ktoré mu ani súčasná právna úprava neposkytuje a zároveň neodôvodnil, na základe akej právnej normy alebo z čoho spotrebiteľovi takéto právo vyplýva. Za riadne nezdôvodnené považoval žalovaný aj úvahy súdu, v čom vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ani neuviedol, čím predmetná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora, konkrétne prípad C- 342/13 žalovaný argumentuje, že z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že rozhodcovská doložka je len vtedy neprijateľná, ak bolo jej úmyslom zbaviť spotrebiteľa po právoplatnom jednostupňovom rozhodnutí v rozhodcovskom konaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok. V právnom prostredí Slovenskej republiky však spotrebitelia majú prostriedok právnej ochrany po jednostupňovom rozhodcovskom konaní a to v podobe možnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecnom súde. Uvedené konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 394/2012, pričom predmetné rozhodnutie súd vôbec nevzal do úvahy. Žalovaný taktiež poukázal na to, že od 1. januára 2015 je účinný zákon číslo 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý poskytol spotrebiteľom ochranu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6, podľa ktorého ak spotrebiteľská rozhodcovská zmluva obmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, spotrebiteľ sa napriek uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve môže domáhať svojho práva podaním žaloby na súd. Ak však už raz bolo rozhodcovské konanie začaté na základe návrhu na začatie konania zo strany dodávateľa, spotrebiteľ sa mu musí podrobiť a na všeobecný súd sa môže obrátiť až po skončení rozhodcovského konania. Žalovaný tak argumentuje, že ani nový zákon nepriznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd, ak už raz začalo rozhodcovské konanie. Súd tak pri posudzovaní dojednania rozhodcovskej doložky musí posúdiť všetky okolnosti, za ktorých sa zmluva uzatvárala a všetky ostatné podmienky zmluvy a nemôže izoloval len jednu podmienku a vyhlásiť ju bez všetkého za neprijateľnú. V danom prípade tak súd mal posúdiť aj to, že ak tu je údajná nevýhoda pre spotrebiteľa vo forme rozhodcovského konania, mal súd zvážiť aj výhodu pre spotrebiteľa, ktorá predstavuje celkové zníženie poistného, ako dôsledok uplatňovania rozhodcovskej doložky a teda výhodu poskytnutú spotrebiteľovi. Súd tak bol povinný vysporiadať sa so žalovaným predloženými relevantnými právnymi argumentmi, pretože ak by sa potvrdili ako vecne správne, mohli spôsobiť odlišné rozhodnutie v merite veci. Na základe uvedených argumentov tak žalovaný mal za to, že súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami významnými pre samotné rozhodnutie vo veci, nesprávne aplikoval príslušné právne predpisy a vec nesprávne právne posúdil, pretože priznal spotrebiteľovi právo, ktoré mu podľa platnej právnej úpravy neprináleží. Taktiež súd viedol súdne konanie v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, čo v konečnom dôsledku viedlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý súdny proces. Súd taktiež svoje skutkové zistenie nemal podložené procesne správnym dokazovaním a bola aj narušená zásada kontradiktórnosti konania. Na základe uvedeného potom žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 3. Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania žalovaný procesným podaním datovaným dňa 30. 06. 2015 doplnil odvolacie dôvody a poukázal na novelizáciu zákona číslo 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a to na nové ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku aplikácie tejto právnej normy žalobca už nie je viazaný povinnosťou založenom rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže uplatňovať nárok rozhodcovským rozsudkom priznaný. Táto skutočnosť potom znamená, že uvedená novela v Exekučnom poriadku anuluje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho obe strany konania bez vlastného zavinenia sú objektívne bez právneho záujmu na výsledku konania a žalovaný preto žiada, aby súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol, pretože v dôsledku právnej skutočnosti uvedenej v citovanom ustanovení Exekučného poriadku došlo k tomu, že aktuálne právne postavenie účastníkov tohto konania sa ani v dôsledku prípadného meritórneho rozhodnutia okresného súdu v tomto konaní nijako nemôže zmeniť. Vzhľadom na to, že odpadla vecná legitimácia účastníkov konania, je súd potom povinný žalobu zamietnuť, pretože zo strany súdu by išlo len o akademické rozhodnutie, pričom takáto činnosť justičných orgánov by strácala akýkoľvek zmysel predpokladaný Občianskym súdnym poriadkom. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného len v stručnosť uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a súd k nemu dospel na základe zákonného a procesne správneho súdneho konania. Taktiež tvrdenia žalovaného v doplnení odvolania považuje za neopodstatnené a nepodložené. Súd vykonal dokazovanie v súlade so zákonom a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnym záverom, s ktorými sa žalobkyňa v plnom rozsahu stotožňuje. Na základe uvedeného potom žalobkyňa navrhuje odvolanie žalovaného v celom rozsahu zamietnuť a rozsudok okresného súdu potvrdiť. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 9. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 10. Žalobkyňa sa žalobou datovanou dňa 17. 07. 2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. 3C/3210/2012 zo dňa 19. 01. 2012 vydaného Arbitrážnym súdom Košice, ktorým jej v procesnom postavení žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému, v procesnom podaní žalobcovi, peňažnú sumu vo výške 61,74 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur. Zrušenia rozhodcovského rozsudku sa žalobkyňa domáhala z dôvodov, že podľa jej tvrdení bol vydaný rozhodcovský rozsudok bez zákonne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, respektíve rozhodcovskej doložky, ktorá bola obsiahnutá vo Všeobecných poistných podmienkach ( časť XV. VPP), ako aj v Osobitných zmluvných dojednaniach v bode 3, ktoré odkazujú na konanie podľa časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Takáto rozhodcovská doložka však podľa tvrdenia žalobkyne nebola s ňou individuálne dojednaná, spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky a preto je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou a tým absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. 11. Podľa ustanovenia § 54b ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní“) , upravujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. 12. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným intertemporálnym ustanovením konštatuje, že súd prvej inštancie správne posudzoval zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára 2015, napriek tomu, že žaloba o jeho zrušenie bola podaná dňa 19. 07. 2013. Súd prvej inštancie správne predovšetkým konštatoval včasnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v súlade s ustanovením § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára 2015 a následne sa zameral na skúmanie dôvodov, pre ktoré Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje všeobecného súdu zrušiť právoplatné rozhodnutia rozhodcovského súdu. 13. Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona. 14. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky zákonníka), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 15. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 16. Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré v vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 17. V nadväznosti na uvedené podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 18. Odvolací súd, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu odvolania (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku) sa predovšetkým zameral na dôvody odvolania žalovaného, ktorými spochybňuje procesné predpoklady pre rozhodnutie súdu a procesný postup súdu, ktorý podľa názoru žalovaného mal viesť k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý súdny proces. 19. Pokiaľ žalovaný namieta spôsob vykonávania dokazovania, konkrétne dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi s tým, že namieta obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 01. 2015 , v ktorej je zaznamenané, že súd v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p. oboznamuje s vykonanými listinnými dôkazmi a uvádza konkrétne čísla listov, kde sa tie-ktoré dôkazy v súdnom spise nachádzajú, odvolací súd poznamenáva, že takýto záznam o vykonanom dokazovaní oboznámením sa s listinnými dôkazmi je v súlade s procesnými ustanoveniami jednak O.s.p. v znení účinnom v čase konania pojednávania pred súdom prvej inštancie, ako aj v súlade s Kancelárskym a spravovacím poriadkom pre okresné súdy. Záver žalovaného, že z číselných označení konkrétnych listinných dôkazov nemožno vyvodiť, ktorá listina sa pod týmito číslami v súdnom spise nachádza, považuje odvolací súd za nedôvodný. Poukaz na konkrétne čísla listov spisu umožňujú tak súdu, ako aj stranám sporu oboznámiť sa s konkrétnymi listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa na konkrétnych číslach listu spisu, pričom odvolací súd poznamenáva, že žalovaný neargumentoval tým, že by mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa s konkrétnymi listinnými dôkazmi. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že žaloba, ako aj listinné dôkazy predložené žalobkyňou, boli žalovanému doručené a bol s nimi oboznámený, nakoľko išlo o listinné dôkazy, ktoré sa týkali priamo zmluvného vzťahu žalobkyne so žalovaným a ktoré teda žalovaný mal k dispozícií bez ohľadu na to, či mu boli zo strany súdu osobitne doručené (poistná zmluva, všeobecné poistné podmienky, ako aj osobitné zmluvné dojednania k predmetnej poistnej zmluve č. XXXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 15. 10. 2009 medzi žalobkyňou a žalovaným). Z ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p. nevyplýva, že v každom prípade a každý listinný dôkaz osobitne je povinný súd prečítať. Pokiaľ listinné dôkazy sú stranám známe a majú k nim prístup nahliadnutím do spisu a vo svojej dispozícii, bolo by nehospodárne a neúčelné, aby listiny - a to každú zvlášť, pričom ide mnohokrát o niekoľkostranové listiny - boli podrobne čítané na pojednávaní. V takomto prípade postačí, pokiaľ je oboznámený ich obsah a zo zápisnice o pojednávaní jasne vyplýva, že súd sa zaoberal jednotlivými listinnými dôkazmi. Odvolací súd poznamenáva, že právni zástupcovia tak žalobkyne, ako aj samotného žalovaného, boli osobne prítomní na pojednávaní dňa 20. 01. 2015 a nenamietali na pojednávaní jeho priebeh, ani samotné vykonávanie dokazovania, nenavrhli ďalšie vykonanie dokazovania a na záver im bolo umožnené, aby v súlade z ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p. zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i právnej stránke veci, teda predniesli záverečnú reč. Výhrady žalovaného proti procesného postupu súdu prvej inštancie, týkajúce sa striktného nedodržania postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. spočívajúce v tom, že súd po začatí pojednávania neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré za sporné, odvolací súd poznamenáva, že v prípade aj pokiaľ by bola preukázaná takáto vada v postupe súdu, sama o sebe nezakladá zmätočnosť, respektíve nezákonnosť, prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu a nie je ani takou procesnou vadou, v zmysle ktorej sa účastníkovi konania/strane sporu odňala možnosť konať pred súdom a ktorá by viedla k porušeniu práva strany na spravodlivý súdny proces. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 20. 1. 2015 vyplýva, že súd vyzval v súlade s ustanovením § 118 ods. 1 O.s.p. strany sporu, aby predniesli a doplnili svoje návrhy a oboznámil ich s výsledkom prípravy pojednávania, pričom pokiaľ žalovaný namieta, že súd ako svedecké výpovede zohľadňoval aj vyjadrenia právnych zástupcov strán sporu a nevypočul samotných účastníkov konania, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie svedeckými výpoveďami, ale rozhodol na podklade listinných dôkazov obsiahnutých v spise. Dokazovanie vykonáva súd, ktorý vec prejednáva a rozhoduje vo veci samej a je na úvahe tohto súdu, ktoré z dôkazov navrhnutých alebo označených stranami sporu vykoná alebo nevykoná, pričom súd zvažuje, ktoré dôkazy sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Súd nie je povinný v rozhodnutí uvádzať, ktoré predložené, respektíve navrhnuté dôkazy sa rozhodol nevykonať. Z obsahu zápisnice o pojednávaní taktiež vyplýva, že súd v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. poučil účastníkov konania a dal im priestor na to, aby sa vyjadrili, či majú návrhy na doplnenie dokazovania, pričom z obsahu zápisnice vyplýva, že tak právna zástupkyňa žalobkyne, ako aj zástupca žalovaného zhodne uviedli do zápisnice, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie nemajú. Na to súd vyhlásil uznesenie, ktorým ďalšie dokazovanie vo veci nenariadil a dokazovanie vyhlásil za skončené. Následne súd v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p. sa oboznámil s listinnými dôkazmi obsiahnutými na konkrétnych číslach listov spisu a následne podľa ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p. opätovne vyzval zástupcu tak žalobkyne, ako aj žalovaného, aby sa k veci vyjadrili, pričom z tejto skutočnosti vyplýva, že nie je opodstatnený ani argument žalovaného, že im nebolo umožnené zo strany súdu vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Po vyjadrení oboch zástupcov oboch strán sporu súd následne vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a bolo vyhlásené meritórne rozhodlo vo veci. Uvedenými konštatovaniami zápisnične zaznamenanými v zápisnici o pojednávaní zo dňa 20. 01. 2015 možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal všetky procesné ustanovenia O.s.p. tak, ako vyplývali z procesnej normy platnej a účinnej v čase pojednávania a meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žiadne porušenia kontradiktórnosti konania, prípadne nezákonné dokazovanie a nezákonnosť postupu súdu prvej inštancie z obsahu spisu nevyplývajú. 20. Pokiaľ ide o vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd k právnemu záveru o neprijateľnej zmluvnej podmienke obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov, ktorými bola Poistná zmluva č. XXXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2009 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, Všeobecných poistných podmienok poisťovateľa, Osobitných zmluvných dojednaní č. 02/2008 ku konkrétnej poistnej zmluve a odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným sú zrejmé z obsahu predloženej poistnej zmluvy spolu s VPP a Osobitnými zmluvnými dojednaniami k danej poistnej zmluve a nie je tak možné konštatovať ani porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu žalovaného, ktorý bol aj stranou zmluvného vzťahu a tak ako poisťovateľ po uzavretí poistného vzťahu obdržal rovnopis poistnej zmluvy. Právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho z poistnej zmluvy ako vzťahu spotrebiteľského žalovaným spochybnené nebolo. Pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku bolo nevyhnutné detailne sa oboznámiť s obsahom Poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXXX zo dňa 15. 10. 2009, ako aj Všeobecných poistných podmienok a Osobitných zmluvných dojednaní č. 02/2008 k Poistnej zmluve č. XXXXXXXXXXX a to najmä s ohľadom na zákonné dôvody vyplývajúce zo Zákona o rozhodcovskom konaní pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. 21. Odvolací súd konštatuje, že rozhodcovská doložka, zakladajúca legitimitu pre rozhodcovské konanie, ako aj samotný rozhodcovský rozsudok, bola dojednaná zmluvnými stranami ako zakomponovaná súčasť formulárovej poistnej zmluvy. Rozhodcovské konanie je osobitne upravené vo Všeobecných poistných podmienkach poisťovateľa v časti XV.VPP, čo rozhodne nemožno považovať za individuálne dojednané zmluvné ustanovenie so spotrebiteľom. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že rozhodcovská doložka bola osobitne dojednaná so žalobkyňou a to v zmysle Osobitných zmluvných dojednaní č. 02/2008 k predmetnej poistnej zmluve, ktorú osobitne žalobkyňa podpísala a datovala, pretože z listinných dôkazov nemožno konštatovať, že by išlo o také dojednanie, ktoré bolo medzi zmluvnými stranami vymieňané osobitne, oddelene od ostatných štandardizovaných Všeobecných poistných podmienok. Osobitné zmluvné dojednania č. 02/2008 ku konkrétnej poistnej zmluve v bode 3. deklarovali vôľu oboch zmluvných strán akékoľvek spory z daného poistného vzťahu vyplývajúce riešiť v rozhodcovskom konaní bez vopred určeného konkrétneho rozhodcovského súdu či rozhodcu, avšak opätovne poukazovali na časť XV. Všeobecných poistných podmienok. Navyše tieto osobitné zmluvné dojednania sú síce textovo odlíšené nadpisom od všeobecných poistných podmienok, avšak formálne sú zakomponované ako súčasť Všeobecných poistných podmienok poisťovateľa, preto pri kontraktačnom procese uzatvárania poistnej zmluvy je celkom zrejmé, že poistník podpisoval všeobecné poistné podmienky obsahujúce vo svojom závere aj osobitné zmluvné dojednania ako jeden celok, bez toho, aby mal možnosť individuálne takéto dojednanie o rozhodcovskej doložke vylúčiť, prípadne iným spôsobom zmeniť. Za predpokladu takéhoto koncipovania rozhodcovskej doložky potom nemožno mať za to, že toto zmluvné dojednanie bolo individuálne so spotrebiteľom dojednané, pretože celkom zjavne spotrebiteľ nemal možnosť osobitne túto časť formulárovo predpripravených zmluvných dojednaní predkladanými dodávateľom - poisťovateľom spotrebiteľovi - poistníkovi bez akejkoľvek možnosti obsah formulárovej zmluvy akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť či vylúčiť. Na tejto skutočnosti nič nemení ani bod 4 Osobitných zmluvných dojednaní, podľa ktorého poistník mal osobitné právo v lehote 30 dní od podpisu poistnej zmluvy individuálne písomne odmietnuť ustanovenia časti XV. VPP a zároveň aj bod 3 týchto osobitných zmluvných dojednaní, pretože aj pokiaľ poistník toto právo nevyužil, nemožno mať za to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo formulárovo upravených všeobecných poistných podmienkach a takisto formulárových osobitných zmluvných dojednaniach bola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a teda, že zodpovedajú vôli spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 6Cdo/1/2012, 6Cdo/3/2013) a konštatuje, že časti záverečných ustanovení všeobecných poistných podmienok v predmetnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu, ktorá je označená ako osobitné zmluvné dojednania č. 2/2008 ku konkrétnej poistnej zmluve, nemožno prisúdiť charakter individuálne dojednanej zmluvnej podmienky, nakoľko táto časť napriek jej názvu je súčasťou všeobecných poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto právneho dokumentu a táto časť je vyhotovená v predtlačenej formulárovej podobe, čo vylučuje záver individuálneho dojednania tejto časti zmluvných podmienok a o náležitom poučení a informovaní žalobkyne ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej zmluvnej podmienky. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na osobitne spísaný záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta, a ktorý by mal v tomto prípade potvrdzovať, že klient (spotrebiteľ) mal vedomosť o obsahu poistnej zmluvy a potvrdzuje možnosť uplatnenia eventuálnych výhrad klienta k obsahu poistnej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že ani z obsahu uvedeného dokumentu nemožno mať za preukázané, že sprostredkovateľ poistenia upozornil respektíve poučil spotrebiteľa - klienta o možnosti výberu medzi štátnym (všeobecným) a súkromným (rozhodcovským) súdom, o pravidlách rozhodcovského konania, ako aj o jeho dôsledkoch, ktoré majú vplyv na dojednanie o rozhodcovskej doložke. Z obsahu tohto dokumentu, ktorého obsah je zameraný na dôkladnú analýzu potrieb a požiadaviek klienta súvisiacich s poistením a oboznámenie sa s ponúkanými produktmi, nemožno mať za preukázané, že si spotrebiteľ výslovne vymienil riešenie prípadných sporov medzi účastníkmi formou rozhodcovského konania podľa Zákona o rozhodcovskom konaní. Opačný záver o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky tak nemôže privodiť ani Záznam o požiadavkách a potrebách klienta ku konkrétnej poistnej zmluve. Správne tak súd prvej inštancie považoval rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných poistných podmienkach a v Osobitných zmluvných dojednaniach poistnej zmluvy za individuálne nedojednanú so spotrebiteľom a preto za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 22. Odvolací súd v závere konštatuje, že z hľadiska vymedzenia zákonného rámca odvolacieho konania sú relevantné dôvody odvolania uvedené v odvolaní žalovaného voči rozsudku podaného na súde prvej inštancie dňa 19. 03. 2015, ktoré bolo podané žalovaným v zákonnej lehote na podanie odvolania. Na neskoršie odvolacie argumenty obsiahnuté v doplnení odvolania žalovaného v podaní datovanom dňa 30. 06. 2015 a doručeným Okresnému súdu Zvolen dňa 3. 7. 2015 už nemožno v odvolacom konaní prihliadať s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktoré umožňovalo rozsah a dôvody odvolania rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Napriek tomu však odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné vyjadriť svoj právny názor aj k odvolaciemu argumentu žalovaného poukazujúceho na ustanovenie 243b ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý s poukazom na toto ustanovenie žiada žalobu zamietnuť, nakoľko podľa jeho názoru v dôsledku tejto právnej úpravy účinnej odo dňa 1. januára 2015, ktorá anulovala právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, súdne konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodcovského rozsudku stratilo svoj význam a predmet konania zanikol. S uvedeným právnym záverom žalovaného sa nemožno stotožniť. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa je v zmluvnom vzťahu so žalovaným, s ktorým uzavrela poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku na základe ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v súdnom konaní domáha v postavení spotrebiteľa. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo svoj zmysel a žalobkyňa nestratila ani právny záujem na meritórnom rozhodnutí súdu v danej veci, nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, pretože v dôsledku tohto ustanovenia rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nebol zrušený, nezanikla ani jeho právoplatnosť a uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, pretože z predmetného ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva len tá skutočnosť, že dňom 1. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, pokiaľ do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. V súvislosti s argumentom žalovaného, že obe strany daného konania sú v dôsledku uvedenej novelizácie Exekučného poriadku bez právneho záujmu na výsledku konania a strany sporu už nie sú vecne legitimované v danom konaní, je nutné mať na zreteli zákonné ustanovenie § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, upravujúceho postup súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z predmetného ustanovenia § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že v prípade, ak všeobecný súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Je tak možné konštatovať, že pokiaľ žalobkyňa bude v danom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku úspešná, rozhodnutie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd musí pokračovať v konaní v rozsahu žaloby uplatnenej na rozhodcovskom súde. Je tak možné konštatovať, že právna úprava Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01.2015 neodstránila medzi stranami sporu právnu neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporového rozhodcovského rozsudku, ktorý nárok mu bol priznaný zo základného zmluvného vzťahu vyplývajúceho z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným. 23. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobkyňa, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. 25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).