Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/270/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713216124 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6713216124.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa Intrum Justitia Debt Finance AG, IČO: CHE-100.023.266, so sídlom vo Švajčiarsku, Zug, Industriestrasse 13C, právne zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, proti odporcovi C. M., nar. X. X.. XXXX, bytom B., G. B. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 736,97 EUR s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 10C/226/2013-75 zo dňa 29. 10. 2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu m e n í tak, že navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 142,78 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 19,61 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením konanie zastavil a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 37,30 EUR cestou príslušného daňového úradu. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi a ani vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na jeho strane náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, avšak odporca si právo na náhradu trov konania neuplatnil. Riadne uplatnené trovy konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu okresný nepovažoval za nevyhnutné na účelné bránenie práv odporcu s poukazom na skutočnosť, že súd má aj ex offo povinnosť skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a počnúc dňom 1. 5. 2014 aj prihliadať na premlčanie nároku navrhovateľa. Pokiaľ teda vedľajší účastník vo svojom písomnom podaní poukazoval len na skutočnosti, na ktoré je súd povinný prihliadať z úradnej moci, navyše je jeho písomné podanie tak formulárové, že je jeho vyhotovenie možné zvládnuť aj pomocou administratívy vedľajšieho účastníka a je vedľajším účastníkom používané opakovane (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 5/2013 z 19. 3. 2014), ide o neúčelné vynaloženie trov konania. Preto okresný súd vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Proti výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu podal vedľajší účastník v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že vstúpil do konania legitímne v súlade s § 93 ods. 2, 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) z vlastného podnetu. Takto zvolený procesný spôsob vstupu je zákonne rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov urobenej prostredníctvom súdu. Vstup vedľajšieho účastníka bol pre spotrebiteľa efektívny, keď konanie bolo pre späťvzatie návrhu zastavené až po vstupe vedľajšieho účastníka do konania, a to na základe ním vznesenej námietky premlčania. Je síce pravdou, že od 1. 5. 2014 sú súdy povinné i ex offo prihliadať na premlčanie práva, vzhľadom na nekonzistentnosť súdnej judikatúry však vedľajšiemu účastníkovi nemohlo byť pred podaním svojho písomného podania k veci jasné, či okresný súd (aj bez jeho argumentácie) nárok navrhovateľa ako premlčaný vyhodnotí, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania žiadnym spôsobom nepoukázal na skutočnosť, že uplatňuje premlčanú pohľadávku (práve naopak, snažil sa preukázať, že jeho pohľadávka je súladná s právom). Navyše, pokiaľ okresný súd poukazuje na neúčelnosť úkonov vedľajšieho účastníka, opomína, že právny zástupca vedľajšieho účastníka v písomnom vyjadrení nepoukazoval len na skutočnosť, že uplatňovaná pohľadávka je premlčaná, ale aj na čiastočnú neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy. Trovy, ktoré neboli vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu napadnutým výrokom uznesenia okresného súdu priznané, tak bezprostredne súviseli s konaním, a preto je ich nutné považovať za účelne vynaložené. Podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Tým pádom má právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom (čl. 47 Ústavy SR) a v prípade úspechu v spore, aj právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia treba pritom považovať v každom prípade za účelné, čo vo viacerých prípadoch potvrdil aj Ústavný súd SR (pod sp. zn. II. ÚS/78/03, II. ÚS 31/04 a pod.). Vzhľadom k uvedenému navrhol aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku zmenil a navrhovateľa zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 142,78 EUR. Spolu s odvolaním si uplatnil i trovy odvolacieho konania v sume 19,61 EUR. Navrhovateľ sa vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka v plnom rozsahu stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý trovy vedľajšieho účastníka nepovažoval za účelne vynaložené, pretože neboli nevyhnutne potrebné na bránenie práva. V tejto súvislosti v prvom rade uviedol, že vedľajší účastník má byť odborne pripravený na poskytovanie právnej pomoci spotrebiteľom bez potreby právneho zastúpenia. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konania nepredstavuje žiadny prínos a spôsobuje len vynakladanie neúčelných trov právneho zastúpenia, a to osobitne v prejednávanom prípade. Pokiaľ totiž vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, jej vznesenie bolo nadbytočné, keď s účinnosťou od 1. 5. 2014 bol súd ex offo povinný prihliadať na premlčanie nároku. V tejto súvislosti tiež odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/5/2013 zo dňa 19.03.2014, ktorý sa vyjadril k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia v prípadoch zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom a vznesení formulárového podania, ktoré (ako musí byť známe aj konajúcemu súdu) vedľajší účastník podáva v každom konaní, do ktorého vstúpi, bez oboznámenia sa s meritom veci. Vzhľadom k uvedenému navrhol odvolaním napadnutý výrok uznesenia okresného súdu potvrdiť a vedľajšieho účastníka zaviazať nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) odvolanie prejednal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p.). Odvolaním nenapadnuté výroky uznesenia okresného súdu o zastavení konania, o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi a o trovách konania odporcu zostali nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.). V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom, a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O. s. p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať "právny záujem na jeho výsledku", pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Pokiaľ navrhovateľ v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu dôvodil, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty schopné samostatne poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, s uvedeným sa stotožniť nemožno. Podľa článku 29 Ústavy SR sa totiž právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (v výnimkou platiacou pre odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť) prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblastí ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti potravinárstva, skúšobníctva kvality výrobkov a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil navrhovateľ) ešte vyvodiť, že vedľajší účastník je sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie. V prejednávanom prípade došlo k zastaveniu konania preto, že navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť. Z obsahu súdneho spisu je nesporné, že tak učinil až po tom, čo mu bolo dňa 1. 10. 2014 doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, v ktorom vedľajší účastník poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom nespĺňa náležitosti podľa písm. a/ a g/ ods. 2 § 4 zákona č. 258/2001 Z. z., preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, neobsahuje ďalšie náležitosti podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona a navyše vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, v zásade žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Možnosť, aby niektorému z účastníkov konania bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania nastáva až vtedy, ak sú v danom prípade zastavenia konania splnené podmienky uvedené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.. Ustanovenie druhého odseku § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou a preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ návrh voči odporcovi v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu je nesporné, že tak urobil až po tom, čo vedľajší účastník voči predmetnému nároku relevantne argumentoval a navrhol tento v plnom rozsahu zamietnuť, možno konštatovať len jediný záver, a to, že predmetný návrh navrhovateľa bol podaný (objektívne) nedôvodne a že k jeho späťvzatiu došlo v dôsledku jeho procesného zavinenia, čo odôvodňuje aplikáciu § 146 ods. 2 veta prvá na prejednávaný prípad a priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za predpokladu, že tieto trovy vedľajšieho účastníka boli vynaložené účelne. Okresný súd po tom, čo (v zhode s názorom súdu odvolacieho) konštatoval zavinenie navrhovateľa na zastavení konania, vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania pre neúčelnosť nepriznal, keď konštatoval, že úkony vedľajšieho účastníka sú formulárové a ich obsahom sú len námietky, na ktoré je okresný súd povinný prihliadať ex offo. S uvedenou argumentáciou okresného súdu sa však odvolací súd stotožniť nemohol. Pokiaľ si totiž vedľajší účastník uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie na súd), uvedené úkony podľa názoru odvolacieho súdu možno považovať za účelné z hľadiska toho, že ich vynaložením vedľajší účastník sledoval a priamo realizoval ochranu práv odporcu proti uplatňovanému nároku navrhovateľa. Úkon príprava a prevzatie právneho zastúpenia možno pritom považovať za nevyhnutný z hľadiska toho, aby sa právny zástupca vedľajšieho účastníka oboznámil s uplatňovaným nárokom v návrhu na začatie konania (jeho charakterom a právnym či skutkovým odôvodnením) a jeho prílohami (v prejednávanom prípade najmä so žiadosťou o a aktiváciu Karty T-Mobile, plnenie z ktorej navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje, Obchodnými podmienkami pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou a. s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer finance holding, a. s., oznámením o postúpení pohľadávky, zmluvou o postúpení pohľadávok vrátane jej príloh a podobne). Čo sa týka druhého uplatňovaného úkonu - vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 10. 9. 2014, je síce možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že tento úkon môže vykazovať určité podobnosti s inými vyjadreniami vedľajšieho účastníka , ktoré tento využíva aj v iných konaniach, v ktorých v pozícii vedľajšieho účastníka vystupuje a v ktorých rovnako vznáša námietku premlčania nároku navrhovateľa, na druhej strane je však nutné poukázať na skutočnosť, že spôsob obrany vedľajšieho účastníka na strane odporcu (v postavení spotrebiteľa) determinuje práve navrhovateľ podávaním formulárových žalôb na základe spotrebiteľských zmlúv s premlčanými nárokmi. Pokiaľ teda navrhovateľ opakovane vyvoláva spory na obdobnom skutkovom a právnom základe, nie je možné vytýkať právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka, keď v záujme efektívnej ochrany spotrebiteľa využije obdobné prostriedky ochrany, navyše ak uvedené prostriedky sa ukázali byť účinnými v iných obdobných konaniach. Uvedené konštatovanie je zdôraznené skutočnosťou, že v niektorých prípadoch je obrana už použitá v inom konaní, kde vedľajší účastník vystupoval, jedinou účinnou, a teda ak má vedľajší účastník záujem reálne ochranu spotrebiteľa dosiahnuť, nevyhnutne musí siahnuť k obrane, ktorú už v minulosti použil. Čo sa týka skutkovej a právnej náročnosti podania vedľajšieho účastníka, je potrebné uviesť, že vedľajší účastník v prvom rade právne posúdil zmluvu, na základe ktorej navrhovateľ svoj nárok vo veci samej uplatnil, z hľadiska, či sa jedná alebo nejedná o zmluvu spotrebiteľskú, následne poukázal na tzv. teóriu výhodnosti, ktorá v každom prípade, ak je účastníkom zmluvného vzťahu spotrebiteľ, odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Ďalej svoju pozornosť zameral na zisťovanie, či predmetná zmluva, ktorú právne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere obsahuje zákonné náležitosti podľa ods. 2 § 4 a podľa ods. 4 § 4 zákona č. 258/2001 Z. z.. Na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti podľa písm. a/ a g/ ods. 2 § 4 citovaného zákona, keď sa v nej nenachádza žiadne dojednanie o úrokoch a poplatkoch, preto ich veriteľ od spotrebiteľa s poukazom na § 4 ods. 4 citovaného zákona požadovať nemôže, ďalej neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), ale len údaj o príkladnom výpočte RPMN, ktorý je však pre priemerného spotrebiteľa neprehľadný, čo má za následok, že predmetná zmluva je zmluvou bezúročnou a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z.) Až následne potom vedľajší účastník konštatoval, že navrhovateľ zosplatnenie úveru nepreukázal, preto vychádzajúc z obsahu zmluvy o počte splátok poskytnutého úveru, nastala konečná splatnosť úveru v mesiaci jún 2009. Nakoľko však pôvodný navrhovateľ podal svoj návrh na súd až dňa 25. 9. 2013, je nárok navrhovateľa v trojročnej premlčacej dobe premlčaný. Práve tu je možné vidieť rozdiel medzi predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka a vyjadrením vedľajšieho účastníka vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, v ktorej vedľajší účastník vzniesol len námietku premlčania v písomnom podaní, ktoré je podľa názoru najvyššieho súdu „tak všeobecné a rámcové, že pod tento (jeden) obsah možno iba dosadiť základné údaje týkajúce za zmluvy o pôžičke, o odstúpení od zmluvy, o splatnosti celého dlhu a následne dosadiť údaje spôsobilé iba identifikovať vec, ktorá je predmetom konania na tom - ktorom súde v Slovenskej republike“. V prejednávanom prípade však (ako už bolo uvedené vyššie), vedľajší účastník okrem toho, že kvalifikoval predmetnú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a poukázal na teóriu výhodnosti, sa neobmedzil len na vznesenie námietky premlčania v rámci predpripraveného formulára, do ktorého stačilo uviesť údaje o zosplatnení, dátume podania žalobného návrhu na súd a samotnú námietku premlčania vzniesť, ale predmetnú zmluvu právne posúdil aj ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom následne skúmal jej obsahové náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z., s tým, že zistené nedostatky tejto zmluvy vo svojom písomnom podaní presne vymenoval a vysvetlil. V prejednávanom prípade sa teda nejedná o úkon, ktorý by bol tak formulárový a nenáročný, že by sa jednalo len o úkon administratívny, ktorého podstatou by bolo len doplnenie niekoľko málo údajov do vopred predtlačeného formulára bez potreby detailnejšieho oboznámenia sa s obsahom návrhu na začatie konania a jeho prílohami. Pokiaľ potom z už vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6 M Cdo 5/2013) vyplýva, že „posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť; je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť“, teda, že účelnosť trov konania je potrebné posudzovať v každej veci individuálne, z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že účastník konania (prípadne vedľajší účastník) vystupuje v určitých typoch sporov opakovane (hromadne) nie je sama o sebe dôvodom, pre ktorý by neboli jeho trovy v takýchto konaniach vynaložené, účelné tak, ako to nesprávne konštatoval okresný súd. Ani okolnosť, že na absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky a na premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy musí prihliadať súd ex offo nie je pre posúdenie dôvodnosti a účinnosti obrany vedľajšieho účastníka na strane odporcu relevantná, a to už len z dôvodu, že v prejednávanom prípade nedošlo k späťvzatiu návrhu navrhovateľa po tom, čo sa okresný súd zaoberal týmito otázkami ex officio (t. j. po zamietnutí návrhu navrhovateľa okresným súdom, prípadne po tom, čo okresný súd postupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p.), ale práve bezprostredne na to, ako bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa vyjadrenie vedľajšieho účastníka k veci (spochybňujúce dôvodnosť návrhu navrhovateľa) doručené. Navyše, pokiaľ okresný súd vedľajšiemu účastníkovi vytýka, že všetky ním uvádzané argumenty vyplývajú len z príslušných ustanovení právnych predpisov platných v Slovenskej republike, ktoré však súd pozná (iura novit curia), je nutné konštatovať, že akýkoľvek účastník (t. j. i účastník vedľajší) môže v konaní produkovať len obranu založenú na skutkových alebo na právnych argumentoch. Pokiaľ sa potom jedná o obranu právnu, táto môže byť založená výlučne na právnych predpisoch, ktoré sú platné v Slovenskej republike, a to napriek skutočnosti, že súd tieto právne predpisy pozná a nie sú predmetom dokazovania (§ 121 O. s. p.). Preto pokiaľ konkrétny účastník mieni v konaní produkovať argumentáciu netýkajúcu sa skutkových tvrdení, ale naopak založenú na vlastnom právnom posúdení veci, jeho jedinou možnosťou je poukázať a domáhať sa aplikácie tých právnych predpisov, ktoré majú všeobecnú záväznosť v Slovenskej republike. Uvedená skutočnosť však nemôže znamenať, že by úkony právnej služby obsahujúce len (alebo prevažne) právne zdôvodnenie neboli (nemohli byť) súdom považované za účelné. V opačnom prípade by zastúpenie advokátom (ako profesionálom poskytujúcim právne služby) absolútne stratilo svoje opodstatnenie a dostupnosť pre účastníkov konania, keď skutkové okolnosti prípadu sú známe účastníkovi (nie jeho advokátovi), preto na ich prezentovanie konajúcemu súdu účastník zväčša ani právnu pomoc advokáta nepotrebuje, právne posúdenie danej veci advokátom by bolo potrebné podľa logiky okresného súdu považovať za neúčelné a za úkony, ktoré advokát vykonal, by tak v podstate ani nebolo možné priznať náhradu trov konania. Vzhľadom k všetkému už vyššie uvedenému je nutné konštatovať, že úkony, ktoré vedľajší účastník v konaní vykonal, je nutné považovať za účelne vynaložené. Preto neostávalo odvolaciemu súdu nič iné len výrok uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 220 O. s. p. zmeniť a navrhovateľa zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 142,78 EUR, na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vedľajšiemu účastníkovi priznané trovy konania pozostávajú z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 25.8.2014 a vyjadrenie k návrhu zo dňa 10. 9. 2014) v sume 102,90 EUR (51,45 EUR x 2), režijného paušálu k uvedeným úkonom v sume 16,08 EUR (2 x 8,04 EUR) a z 20 % DPH v sume 23,8 EUR. Z tarifnej hodnoty veci (suma 736,97 EUR) predstavuje tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 51,45 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu podľa § 10 ods. 1, s použitím § 13a ods. 1 písm. a/ a c/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení zmien a doplnkov, ďalej aj "Vyhláška") a režijný paušál pre rok 2014 sumu 8,04 EUR (§ 16 ods. 3 Vyhlášky). V odvolaním nenapadnutej časti (výroky o zastavení konania, o trovách konania odporcu a o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku navrhovateľovi cestou príslušného daňového úradu) zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca i vedľajší účastník na jeho strane boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľovi, ktorý si uplatnil náhradu trov konania vo výške 71,39 EUR, a ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporcu nerozhodoval (§ 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v písomnom odvolaní. Na základe uvedeného odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v celkovej sume 19,61 EUR za jeden úkon právnej služby, a to podanie odvolania spolu s paušálnou náhradou výdavkov (režijný paušál) za uvedený úkon právnej služby a 20 % DPH. Z tarifnej hodnoty veci (suma vedľajším účastníkom uplatnených trov konania) predstavuje tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 8,30 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa § 10 ods. 1, s použitím § 13a ods. 2 písm. b/ Vyhlášky), režijný paušál 8,04 EUR (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) a 20 % DPH - 3,27 EUR (§ 18 ods. 3 Vyhlášky), spolu 19,61 EUR. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.