Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/713/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713217294 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6713217294.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobkyne G. Z., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E., A. L. D. č. XXX/X, zastúpenej Mgr. Nikoletou Oktavcovou, advokátkou so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 70/36, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa a.s., IČO: 31690904, so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 15C/202/2013-248 zo dňa 24.02.2015, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/2604/2012 zo dňa 19.01.2012 vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Škriabom (prvý výrok), žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 411,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). 1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobkyňa a žalovaný uzavreli poistnú zmluvu č. 4480290001 zo dňa 12.11.2008; osobitná časť všeobecných poistných podmienok označená ako osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve obsahuje dojednanie o rozhodcovskej doložke, podľa ktorej sa zmluvné strany v prípade akéhokoľvek sporu medzi nimi namiesto súdneho konania podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV všeobecných poistných podmienok; podľa výpovede vypočutých svedkov nebola pri podpisovaní predmetnej poistnej zmluvy a osobitných zmluvných dojednaní žalobkyňa poučená o podmienkach rozhodcovského konania; na základe žaloby žalovaného vydal rozhodcovský súd sporný rozhodcovský rozsudok; žalobkyni bol v rámci rozhodcovského konania doručený len rozhodcovský rozsudok bez ostatných listín; žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala žalobkyňa na súd v zákonnej tridsaťdňovej lehote od jeho doručenia. 1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie predstavuje dojednanie o rozhodcovskej doložke vo všeobecných poistných podmienkach neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, pretože nebola individuálne dojednaná a zakotvuje povinnosť rozhodnúť akékoľvek spory výlučne v rozhodcovskom konaní; žalobkyňa rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo ako celok podpísať, keď žalovaný mal predložiť žalobkyni návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa jej poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh riešenia prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní; súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že dojednanie o rozhodcovskej doložke je neplatné a rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie sporného rozhodcovského rozsudku; rozhodcovskú doložku považoval súd prvej inštancie za odporujúcu dobrým mravom; rozhodcovské konanie porušilo rovnosť strán v neprospech žalobkyne, pretože jej neboli okrem rozhodcovského rozsudku doručené žiadne listiny, z ktorých by mohla získať vedomosť o dlhu a súčasne žalobkyňa nemala možnosť podieľať sa na výbere rozhodcovského súdu. 1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c), g) a j) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (v znení účinnom do 31.12.2014); o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 s odôvodnením, že žalobkyňa bola v spore v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej právo na náhradu trov právneho zastúpenia; o poplatkovej povinnosti žalovaného rozhodol s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v dôsledku prechodu poplatkovej povinnosti na žalovaného z osobne oslobodenej žalobkyne, nakoľko súd prvej inštancie jej žalobe vyhovel. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 19.04.2015 (č.l. 254 spisu) v znení jeho doplnenia písomným podaním zo dňa 27.04.2015 (č.l. 255-261 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie; vyčítal mu, že sa nevysporiadal s právne relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, ktoré by v prípade ich potvrdenia mohli znamenať odlišné rozhodnutie v merite veci; ďalej vyjadril názor, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, pretože neaplikoval relevantnú právnu normu; ďalej namietal, že súd priznal spotrebiteľovi právo, ktoré mu podľa platnej právnej úpravy neprináleží; nakoniec vyjadril názor, že súd svojimi procesnými pochybeniami zaťažil konanie vadami, ktoré mali za následok porušenie základných zásad súdneho konania. 2.1.1 Žalovaný v podanom odvolaní v prvom rade vytýkal súdu prvej inštancie, že svojou činnosťou zaťažil konanie množstvom procesných vád, čím podľa neho porušil základné zásady súdneho konania; v tomto smere vyjadril názor, že súd zaťažil konanie procesnou vadou, pretože si nesplnil procesnú povinnosť podľa § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, čím došlo súčasne k porušeniu zásady súd pozná právo (iura novit curia), toto opomenutie súčasne spôsobilo, že rozhodnutie súdu bolo pre strany nepredvídateľné a súd týmto opomenutím porušil zásadu kontradiktórnosti konania, pretože ak z úradnej moci (ex offo) dospel k záveru, že má dostatok skutkových zistení na vyhlásenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú podmienku, mal s týmito skutkovými zisteniami a právnym posúdením oboznámiť strany a umožniť im sa kontradiktórne vyjadriť, inak porušil zásadu kontradiktórnosti, pretože strany sa o právnych dôvodoch neprijateľnosti rozhodcovskej doložky dozvedeli až zo samotného rozhodnutia. 2.1.2 Žalovaný ďalej namietal, že súd vykonal dokazovanie v rozpore so zákonom, resp. ho nevykonal, pretože podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.02.2015 niektoré listinné dôkazy „čítal“ a niektoré dôkazy „oboznamoval“ napriek tomu, že ustanovenie § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 „dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi nepozná“; vyjadril názor, že vzhľadom na rozsah listinných dôkazov a čas pojednávania nie je možné, aby listiny sudkyňa prečítala; súčasne tým, že podľa zápisnice o pojednávaní niektoré listiny súd čítal a niektoré oboznamoval, nemohlo byť stranám známe, ktoré dôkazy súd vykonal, pretože ich považuje za právne významné a ktoré naopak za právne významné pre správne posúdenie sporu nepovažuje, čím stranám znemožnil ďalej konať a predkladať ďalšie návrhy dôkazov; súd nepredložil každý listinný dôkaz po jeho vykonaní stranám na posúdenie jeho pravosti, čím došlo k odňatiu možnosti strán konať pred súdom a vyjadriť sa k dokazovaniu a k porušeniu kontradiktórnosti konania, pretože súd má povinnosť vyzvať strany na vyjadrenie po vykonaní každého listinného dôkazu a nie až potom, čo vykoná dokazovanie viacerými listinami, pričom v dôsledku nesprávne vykonaného dokazovania súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne rozhodol vo veci; súd navyše vyvodil skutkové zistenia aj z takých listín, ktoré zákon nepripúšťa, pretože vyjadrenia strán považoval za dôkaz v rozpore s ustanovením § 125 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, v zmysle ktorého vyjadrenia strán ani žaloba nie sú dôkaznými prostriedkami; v súhrne sa súd nevykonaním dokazovania prečítaním listín dopustil takých procesných vád, kedy niektoré skutkové zistenia nemal podložené procesne správnym dokazovaním a teda nemohol mať pre niektoré svoje právne závery žiadne podklady. 2.1.3 Žalovaný nakoniec vyjadril názor, že súd vykonal dôkaz v rozpore so zákonom, pretože pri dokazovaní nerešpektoval povinnosť mlčanlivosti uloženú sprostredkovateľovi poistenia v ustanovení § 10 ods. 8 zákona č. 340/2005 Z. z., keď podľa § 124 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 je potrebné dokazovanie vykonať tak, aby sa zachovala zákonom ustanovená povinnosť mlčanlivosti; zo spisu nevyplýva, že by sa súd zaoberal tým, že sprostredkovateľka poistenia je viazaná mlčanlivosťou a či bola pred jej výsluchom tejto mlčanlivosti zbavená; súd nerešpektoval povinnosť mlčanlivosti a vykonal dôkaz, ktorý zákon nepripúšťa a pri hodnotení dôkazov vychádzal aj z takto nezákonne získaného dôkazu. 2.1.4 Pokiaľ ide o vecnú stránku napadnutého rozsudku žalovaný v prvom rade namietal, že súd sa opomenul zaoberať ním predloženými relevantnými právnymi argumentmi, ktoré keby sa potvrdili ako vecne správne, mohli znamenať odlišný výrok vo veci; v tomto smere uviedol, že v priebehu konania predložil súdu argument, podľa ktorého poistné zmluvy sú za istých podmienok na základe 19. odstavca recitálu smernice 93/13/EHS vyňaté spod posudzovania, či obsahujú neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa tohto ustanovenia „sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; zámerom je, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takémuto hodnoteniu, pokiaľ sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom“; poukázal na to, že z predloženého odborného stanoviska Národnej banky Slovenska si mohol súd overiť, že dojednanie rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve je zahrnuté do kalkulácie poistného pre klienta a preto pri uplatnení 19. odstavca smernice 93/13/EHS je táto rozhodcovská doložka vyňatá spod režimu posudzovania, či ide o neprijateľnú podmienku; v dôsledku aplikácie rozhodcovskej doložky došlo k zníženiu tzv. gama nákladov zahrnutých do ceny poistenia pre spotrebiteľa (poistného) a teda aj k získaniu materiálnej výhody pre spotrebiteľa v podobe rozhodcovskej doložky; súd sa však pri hodnotení rozhodcovskej doložky týmito skutočnosťami nezaoberal, nevzal ich do úvahy, nevysporiadal sa s nimi a ani nezdôvodnil, prečo ich nepokladá za významné alebo nesprávne; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny. 2.1.5 Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval správnu právnu normu vo vzťahu k informovaniu žalobkyne o rozhodcovskej doložke; súd opomenul vyhodnotiť, že samotnému procesu uzatvárania poistnej zmluvy predchádzala ešte povinná tzv. predzmluvná fáza upravená zákonom č. 340/2005 Z. z., podľa ktorého je sprostredkovateľ poistenia povinný v predzmluvnej fáze podrobne informovať klienta o poistení a o všetkých s tým súvisiacich okolnostiach, teda aj o rozhodcovskej doložke; v konaní predložil konkrétny dôkaz a to záznam o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 12.11.2008 o tom, že žalobkyňa bola sprostredkovateľom poistenia oboznámená o všetkých podmienkach poistnej zmluvy vrátane rozhodcovskej doložky; súd prvej inštancie dokazovanie týmto záznamom, avšak v napadnutom rozsudku sa ním vôbec nezaoberal a naopak uviedol, že „mal preukázané, že pred podpisom zmluvy nebola žalobkyňa so všeobecnými poistnými podmienkami dostatočne oboznámená“, keď súd prvej inštancie pritom vychádzal predovšetkým z výpovede dcéry žalobkyne ako svedkyne; súd prvej inštancie v tomto smere nezohľadnil blízky príbuzenský pomer vypočutých svedkov k žalobkyni; vyjadril názor, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s ustanovením § 132 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, pretože na jednej strane mal k dispozícii písomný dôkaz (záznam o potrebách a požiadavkách klienta) a na druhej strane výpoveď žalobkyne, ktorá má právny záujem na veci ako aj výpoveď jej manžela a dcéry, ktorí opakovali tvrdenia žalobkyne; v dôsledku očividného rozporu medzi jednotlivými výpoveďami svedkov a uvedeným listinným dôkazom, ktorý bol pravý a podpísaný žalobkyňou, sa mal súd uvedeným rozporom v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberať; súd však vyhodnotil skutkový stav tak, že zohľadnil iba ničím nepodložené tvrdenie žalobkyne a listinným dôkazom (záznamom o potrebách a požiadavkách klienta) sa vôbec nezaoberal; vyjadril názor, že písomný právny úkon nemôže byť spochybnený len na základe ústneho tvrdenia konajúcej osoby, ktorá má navyše právny záujem na rozhodnutí veci, keď súd tak svojím konaním úplne poprel význam písomnosť právnych úkonov, pretože vôbec nevychádzal z predmetnej listiny, ale len z neskorších nepodložených tvrdení žalobkyne o tom, že ju sprostredkovateľka poistenia o produkte neinformovala a vôbec neposúdil hodnovernosť žalobkyne a jej rodinných príslušníkov, hoci tak bol povinný urobiť vzhľadom na rozpor medzi listinným dôkazom a inými výpoveďami; súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože žalobkyni bola vysvetlená rozhodcovská doložka a po takomto preukázanom v poučení žalobkyňa podpísala osobitné zmluvné dojednanie, čím prejavila vôľu byť viazaná rozhodcovskou doložkou; na základe uvedeného tak došlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky. 2.1.6 Žalovaný ďalej vyjadril názor, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci v súvislosti s posúdením, či sa jedná o neprijateľnú podmienku, priznal súd žalobkyni ako spotrebiteľovi také práva, ktoré právne predpisy spotrebiteľovi nepriznávajú a to v súvislosti so záverom súdu na základe aplikácie bodu 1 písm. q) smernice č. 93/13/EHS, podľa ktorého „je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy“; namietal, že ak súd chce vyhlásiť podmienku za neprijateľnú, nestačí ak túto podmienku podriadi pod niektoré z ustanovení prílohy smernice, ktoré vymedzuje možné neprijateľné podmienky, neslúžili však ako úplný zoznam neprijateľných podmienok; podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd musí konkrétne uviesť ako predmetná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; súd prvej inštancie však v napadnutom rozsudku len uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka „znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu a tým mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom“; súd teda priznal spotrebiteľovi právo obrátiť sa na všeobecný súd napriek podpísanej rozhodcovskej doložke, pričom takéto právo priznané súdom nemá oporu v žiadnom právnom predpise účinnom v dobe uzavretia rozhodcovskej doložky; navyše podľa interpretácie Súdneho dvora EÚ je rozhodcovská doložka len vtedy neprijateľná, ak bolo jej úmyslom zbaviť spotrebiteľa po právoplatnom jednostupňovom rozhodnutí v rozhodcovskom konaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok podľa vnútroštátnych právnych pravidiel; v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky však majú spotrebitelia prostriedok právnej ochrany po jednostupňovom v rozhodcovskom konaní a to konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecnom súde, čo vyplýva z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/394/2012; súd prvej inštancie tak dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, priznal spotrebiteľovi právo, ktoré mu právna úprava neposkytuje. 2.1.7 Nakoniec žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože aplikoval nesprávnu právnu normu (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bez preukázateľného splnenia jej predpokladov a súčasne nesprávne interpretoval zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní; súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vidí aj v tom, že osobu rozhodcu môže určiť iba žalovaný; v ustanovení § 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. je uvedené, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu dohodnúť na osobe rozhodcu alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia; zákon nikde nehovorí, že strany sa majú rovnako podieľať na výbere rozhodcov a ponecháva ich výber na dohodu strán; v predmetnej rozhodcovskej doložke sa strany dohodli, že v prípade sporu má žalovaný povinnosť vybrať rozhodcu; nakoľko strany sa dohodli na výbere rozhodcu v súlade so zákonom, nemohol súd takýto spôsob výberu označiť za dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky, pretože tým vlastne spochybnil právo strán dohodnúť sa na výbere rozhodcu podľa vlastného uváženia; navyše súd nezdôvodnil, ako došlo k spôsobeniu značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, iba označil vzťah spotrebiteľa a dodávateľa za nerovný, čo však nemôže byť dostačujúce; zdôraznil, že nestačia ani pochybnosti o neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom konaní, ale súd musí skutkovo a právne odôvodniť, že skutočne došlo k neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom konaní v dôsledku výberu rozhodcovského súdu žalovaným; súd navodil právnu domnienku, že žalovaný koná nedobromyseľne a vyberie rozhodcu, ktorý rozhodne v jeho prospech, od čoho odvodzuje, že aj žalobkyňa by mala mať právo na výber rozhodcu, ktorý tiež asi rozhodne v jej prospech, čo je absurdný predpoklad; súd musí vychádzať z predpokladu, že subjekty konanú pri výkone svojich práv a povinností dobromyseľne, pokiaľ sa nepreukáže opak; súd ďalej nezohľadnil, že žalovaný ustanovil iba stály rozhodcovský súd a nemal žiadny vplyv na výber konkrétneho rozhodcu; zriadenie a činnosť stálych rozhodcovských súdov sú pritom upravené zákonom a teda v danom prípade rozhodcovského konania nemohlo dôjsť k nejakému zhoršeniu postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa; preto nebol naplnený predpoklad ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nemôže sa jednať o neprijateľnú podmienku, pretože tu nedošlo k spôsobeniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa; osobitne predmetným rozhodcovským konaním nebola narušená ani rovnosť strán rozhodcovského konania v neprospech žalobkyne, pretože výber rozhodcu sa uskutočňuje pred začatím samotného rozhodcovského konania a o rovnosti strán možno uvažovať až po začatí konania. 2.1.8 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.2 Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.) 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania o rozhodcovskej doložke vo všeobecných poistných podmienkach, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 4.6 Pri viazanosti dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd nemohol skúmať skutkové zistenia a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu a postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním popísal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku; z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa ako spotrebiteľ a žalovaný uzavreli poistnú zmluvu č. 4480290001 zo dňa 12.11.2008; v osobitnej časti všeobecných poistných podmienok označenej ako osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve naformulovaných výlučne žalovaným je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskej doložke, podľa ktorej sa zmluvné strany v prípade akéhokoľvek sporu medzi nimi namiesto súdneho konania podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV všeobecných poistných podmienok; na základe žaloby žalovaného vydal rozhodcovský súd sporný rozhodcovský rozsudok; žalobkyni bol v rámci rozhodcovského konania doručený len rozhodcovský rozsudok bez ostatných listín; žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala žalobkyňa na súd v zákonnej tridsaťdňovej lehote od jeho doručenia. 4.7 Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti spornej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa; táto podmienka ako súčasť vopred pripravených všeobecných poistných podmienok nebola so žalobkyňou ako spotrebiteľom individuálne dojednaná a žalobkyňa nemala reálnu možnosť jej obsah ovplyvniť, resp. jej aplikáciu vylúčiť; k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných obchodných (resp. poistných) podmienkach dospela aj súdna prax (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/258/2015 zo dňa 10.06.2015 alebo nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS/3512/2011 zo dňa 11.11.2013); navyše v rozhodcovskej doložke bolo zakotvené oprávnenie žalovaného (formulované ako jeho „povinnosť“) vybrať rozhodcovský súd, ktorý bol oprávnený rozhodovať spory vyplývajúce z poistnej zmluvy, pričom takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo žalobkyni odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom ako aj právo slobodného výberu rozhodcovského súdu; dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by žalovaný predložil žalobkyni návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky v takej podobe, aby bol zreteľne oddelený od ostatného textu zmluvy, resp. všeobecných poistných podmienok, ďalej aby bolo z neho bolo dostatočne zrejmé, že žalobkyňa mala možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a že žalobkyni boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní; ak má byť rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán; v danom prípade z poistnej zmluvy ani zo všeobecných poistných podmienok nevyplýva, že žalobkyňa ako spotrebiteľ mala reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej doložky ovplyvniť (napr. modifikovať predmet rozhodcovského konania), resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť; následne žalovaný ako veriteľ podaním žaloby na rozhodcovský súd uskutočnil úkon predpokladaný v samotnej rozhodcovskej doložke; po tomto úkone už žalobkyňa nemala faktickú možnosť podať žalobu na všeobecný súd a musela sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Nakoľko právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní o rozhodcovskej doložke, rozhodcovský rozsudok bol ako celok vydaný v rozpore so zákonom a preto ho súd prvej inštancie dôvodne zrušil v súlade s ustanovením § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2014. 4.8 Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného vecného charakteru v prvom rade bol súd prvého stupňa oprávnený skúmať neprijateľnosť dojednania o rozhodcovskej doložke vo všeobecných poistných podmienkach, pretože celkom zjavne nešlo o hlavný predmet plnenia poistnej zmluvy (§ 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka), na čom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že uzavretie rozhodcovskej doložky malo mať vplyv na výšku poistného a súčasne nebola predmetná rozhodcovská doložka ani individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka); individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky podľa odvolacieho súdu nevyplýva ani z predloženého záznamu o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 12.11.2008, pretože ide len o formulárové tlačivo žalovaného, ktoré popri množstve iných informácii len informačne obsahuje zmienku, že „v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a všeobecných poistných podmienok poisťovne platných od 01.01.2007 (XV. časť)“, z ktorej nevyplýva tvrdenie žalovaného o poučení žalobkyne o význame rozhodcovského konania a jeho dôsledkoch, pretože ide len o všeobecnú informáciu, ktorá sa navyše netýka právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného založeného predmetnou poistnou zmluvou (týka sa len sporov „vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia“); preto nemožno považovať za pochybenie súdu prvej inštancie, keď pri rozhodovaní prihliadal aj na dôkazy vykonané výsluchom rodinných príslušníkov žalobkyne prítomných pri rokovaní o uzavretí poistnej zmluvy, za situácie, kedy ich výpovede nespochybňovali žiadne objektívne skutočnosti alebo dôkazy (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/276/2014 zo dňa 09.06.2015); ďalej tvrdenie žalovaného, že právo (povinnosť) výberu rozhodcu bolo so žalobkyňou dohodnuté v jeho prospech nevyplýva z vykonaného dokazovania, pretože toto dojednanie bolo súčasťou rozhodcovskej doložky, ktorej obsah nemohla žalobkyňa žiadnym spôsobom ovplyvniť a mohla ju len ako celok prijať (nemožno hovoriť o dohode o výbere rozhodcu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Vzhľadom na to, že dojednanie spornej rozhodcovskej doložky nebolo prejavom slobodnej vôle žalobkyne, nemalo praktický zmysel skúmať, či v konkrétnom rozhodcovskom konaní skutočne došlo k porušeniu jej práv ako spotrebiteľa, resp. či v tomto rozhodcovskom konaní došlo k porušeniu rovnosti strán na úkor spotrebiteľa. 4.9 Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k tvrdeným procesným pochybeniam súdu prvej inštancie, odvolací súd udáva, že ani prípadné porušenie ustanovenia § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 nepredstavovalo odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom, pretože v tejto súvislosti nebol v konaní vylúčený z uplatnenia žiadneho zo svojich procesných práv strany sporu (do 30.06.206 účastníka konania) a nedošlo ani k porušeniu kontradiktórnosti konania, pretože súd prvej inštancie nezisťoval skutkový stav z vlastnej iniciatívy (ex offo), ale na základe žaloby žalobkyne (označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C 472/11 preto na predmetný spor nedopadá); súd prvej inštancie sa nedopustil procesného pochybenia ani v rámci dokazovania, pretože podľa obsahu spisu vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, z ktorého nevyplýva, ktoré listinné dôkazy musí súd vykonať čítaním a ktoré oboznámením ich obsahu, keď podľa obsahu spisu bezprostredne po vykonaní dokazovania listinami dal súd prvej inštancie stranám priestor na vyjadrenie k dokazovaniu (§ 123 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); nakoniec nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného o nerešpektovaní zákonom stanovenej povinnosti mlčanlivosti, pretože podľa § 10 ods. 8 zákona č. 340/2005 Z. z. bol sprostredkovateľ poistenia povinný zachovávať mlčanlivosť v zmysle zákazu zneužitia informácií o klientovi, za čo nemožno považovať výsluch v konaní pred súdom a súčasne zo skutočnosti, že žalobkyňa navrhla výsluch sprostredkovateľa poistenia ako svedka je dostatočne zrejmé, že netrvá na zachovaní povinnosti mlčanlivosti ustanovenej na ochranu jej záujmov. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), ďalej tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a nakoniec tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené (body 4.6 až 4.9 odôvodnenia) je však napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny a vytýkané vady odvolací súd v rozhodnutí alebo v procesnom postupe súdu neidentifikoval. 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, priznal jej odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).