Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/1044/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207885 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714207885.4 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa so sídlom 813 63 Bratislava, 29. Augusta 8, pobočka 960 01 Zvolen, Š. Moyzesa 1369/52, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: T.. F. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., Ul. T. XX, o zaplatenie sumy 35,48 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/133/2014-54 zo dňa 26.02.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v p l n o m rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35,48 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 eur na účet súdu v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že Národný úrad práce Bratislava, Okresný úrad práce Zvolen, ako oprávnený, dňa 4. 4. 2003 podal u súdneho exekútora T.. F. B., V. H. so sídlom W. č. X, XXX XX S., návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej L. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX, na vymoženie pohľadávky v sume 1069,- Sk (35,48 eur). Dňa 23. 6. 2003 Národný úrad práce Bratislava, Okresný úrad práce Zvolen, ako oprávnený, uzatvoril so súdnym exekútorom Zmluvu o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX. V článku II. tejto zmluvy sa strany dojednali na tom, že súdny exekútor poukáže platbu povinného v prospech účtu oprávneného do 7 dní od jej poukázania na účet súdneho exekútora. Žalobca dožiadaním u L.. L. P., ako náhradníka súdneho exekútora T.. F. B., ktorý má pozastavený výkon exekútorskej činnosti, zistil, že predmetná exekúcia bola skončená vymožením pohľadávky a to istiny, ako aj trov exekúcie. Napriek tomu, že predmetná exekúcia sa skončila vymožením pohľadávky, ako aj trov exekúcie, súdny exekútor v rozpore so svojimi povinnosťami nepoukázal oprávnenému vymoženú sumu istiny od povinnej. Žalobca, ako právny nástupca pôvodného oprávneného z danej exekúcie, žaloval súdneho exekútora z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania nemôže byť považovaný za súkromno - právny vzťah. Išlo tu o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému (účastníkovi exekučného konania) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi účastníkmi exekučného konania (oprávnený a povinný) a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Občianskeho zákonníka tým, že súdny exekútor po vymožení časti sumy od povinného túto v celom rozsahu nepoukázal na účet oprávneného. Následne súd konštatoval, že napriek tomu, že žalobca uplatnil nárok žalobou ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, právne súd posúdil tento nárok ako nárok na náhradu škody, nakoľko právny dôvod požadovaného plnenia patrí právne posúdiť súdu. Nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaný, ako súdny exekútor, vymohol od povinnej v prospech žalobcu, respektíve jeho právneho predchodcu ako oprávneného, čiastkou 35,48 eur, ktorá bola vymáhaná v rámci exekučného konania a z ktorej súdny exekútor oprávnenému nič neplnil, hoci v zmysle Zmluvy o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX zo dňa 23. 6. 2003 mal povinnosť poukázať vymoženú istinu v prospech oprávneného v lehote do 7 dní od dňa poukázania na účet súdneho exekútora, uvedeným konaním súdny exekútor porušil tak zmluvnú povinnosť, ako aj zákonnú povinnosť, čím spôsobil škodu na úkor žalobcu, za ktorú zodpovedá podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Zodpovednosť súdneho exekútora podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku za spôsobenú škodu je zodpovednosť objektívna. Súd sa v rozsudku taktiež vysporiadal s námietkou žalovaného, že nie je pasívne legitimovaný v danom konaní, pretože žalobca v žalobe označil žalovaného ako fyzickú osobu, nie ako súdneho exekútora, hoci stále je súdnym exekútorom, i keď fakticky nevykonáva exekučnú činnosť. Súd túto námietku žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú z dôvodu, že žalovaný tak, ako bol označený v žalobe, má hmotnoprávnu i procesnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania, bol označený nezameniteľne, z celého konania vyplýva, že žalobca nárok uplatnil z exekučnej činnosti súdneho exekútora a to, že žalobca neoznačil žalovaného aj dodatkom „súdny exekútor“ neznamená, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore. Len z tohto dôvodu súd nemohol žalobu zamietnuť. Následne sa súd zaoberal aj žalovaným vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku žalobcu. Exekučný poriadok je zákonom lex specialis k Občianskemu zákonníku, pričom tento osobitne neupravuje otázku premlčania nároku na náhradu škody. Ohľadom právneho posúdenia tejto otázky je tak nutné vychádzať zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne z ustanovenia § 100 ods. 1, v spojení s ustanovením § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o dobu premlčania práva na náhradu škody. Následne súd zhrnul, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo odo dňa 9. 10. 2007 do 28. 1. 2010, kedy žalovaným ako súdnym exekútorom v exekučnej veci v prospech oprávneného od povinnej boli vymožené čiastkové sumy na uspokojenie pohľadávky oprávneného v danom exekučnom konaní. Táto skutočnosť vyplýva z predložených dokladov o úhradách od povinnej. Z pripojeného exekučného spisu si následne súd zistil, že žiadne platby povinnej súdnym exekútorom v prospech oprávneného poukazované neboli. Vzhľadom na uvedené odo dňa 9. 10. 2007 začala žalobcovi plynúť objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody na súde a to postupne jednotlivo od dátumov úhrad jednotlivých čiastkových plnení zo strany povinnej, ktorá v prípade 10 ročnej objektívnej premlčacej doby by uplynula až dňa 9. 10. 2017. Žalobca podal v danej veci žalobu na súde dňa 3. 6. 2014, teda v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby a nárok preto súd nepovažoval za premlčaný. Súd aplikoval túto objektívnu 10 ročnú premlčaciu dobu z dôvodu, že išlo o škodu spôsobenú úmyselne, keď žalovaný ako exekútor musel si byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky má povinnosť poukázať oprávnenému a nie si ich ponechať. Súd taktiež v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v danej veci nejde o ojedinelý spor, na tamojšom súde je vedených niekoľko desiatok súdnych sporov s obdobnými nárokmi uplatnenými voči totožnému súdnemu exekútorovi, keď z uvedeného mal potom súd za to, že nešlo o nedbanlivostné konanie žalovaného exekútora, ale o vedomé a úmyselné konanie. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie nároku žalobcu, táto síce uplynula, pretože dňa 30. 3. 2011 sa už dozvedel kto za škodu zodpovedá a tiež o škode, avšak prihliadnutie na jej uplynutie by v danom konaní bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko ide o škodu spôsobenú úmyselne, bolo by v rozpore s dobrými mravmi prihliadať na premlčanie nároku v subjektívnej premlčacej dobe. Z uvedených dôvodov potom súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a žalobcovi, hoci úspešnému účastníkovi, nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ich nežiadal priznať a súd o trovách konania rozhoduje len na návrh. Keďže žalobca bol zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov, podľa výsledku konania s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložil súd povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby v sume 16,50 eur žalovanému. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že trvá na tom, že pohľadávka v danom konaní je premlčaná, nakoľko právo na náhradu škody žalobcu sa premlčalo v objektívnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tak neprichádza do úvahy už skúmanie podmienok subjektívnej premlčacej doby. Žalobca si uplatnil právo na náhradu škody voči žalovanému ako fyzickej osobe, napriek tomu, že žalovaný je stále súdnym exekútorom a teda nemôže za túto zodpovednosť ako občan- fyzická osoba - niesť zodpovednosť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Napriek tomu, že právny vzťah účastníkov sa odvádza z činnosti žalovaného ako súdneho exekútora, označil tak žalobca v konaní ako žalovaného toho, kto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti o ktorú v konaní ide. Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku odkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ak teda nesprávnym postupom súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti došlo k nevyplateniu vymoženej pohľadávky, žalobca sa tak mal domáhať škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. proti štátu, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z uvedeného potom vyplýva, že súdny exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Štát teda preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti exekútorom. Žalovaný preto žiada, aby odvolací súd „platobný rozkaz“ zamietol v plnom rozsahu. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného popiera tvrdenia žalovaného v odvolaní a poukazuje na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Uvedené ustanovenie odkazuje priamo na zákon číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca zastáva názor, že v prípade, kedy má poškodený nárok na náhradu škody voči štátu, má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna. Poškodený sa tak môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu (pričom štát má po úhrade škody regresný postih voči súdnemu exekútorovi), alebo iba voči súdnemu exekútorovi. Ani v žalobe, ani v napadnutom rozsudku nie je uvedené, či sa jedná o fyzickú osobu alebo súdneho exekútora, nakoľko z obsahu analogicky vyplýva, že sprenevera peňazí vznikla z činnosti súdneho exekútora, čo je tiež predmetom trestného konania. S poukazom na uvedené považuje žalobca rozsudok okresného súdu za správny a navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu datovaným dňa 28.05.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 35,48 eur. Nárok mal žalobcovi, ako právnemu nástupcovi Národného úradu práce Krupina, vzniknúť na základe skutočnosti, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 23.06.2003 so žalovaným, ako súdnym exekútorom, Zmluvu o vykonaní exekúcie č. EX XXX/XXXX, v ktorej, okrem ďalších zmluvných dojednaní, bolo zmluvnými stranami dohodnuté, že súdny exekútor platbu vymoženú od povinnej v exekúcii poukáže v prospech právneho predchodcu žalobcu, ako oprávneného, do 7 dní od jej poukázania na účet súdneho exekútora. Na základe písomného dožiadania žalobcu u L.. L. P., súdneho exekútora so sídlom V.D. XXX XX L., T. XX, ako zastupujúceho súdneho exekútora pôvodného súdneho exekútora - žalovaného, ktorý má pozastavený výkon exekútorskej činnosti, mal žalobca oznámené, že v danej exekúcii EX XXX/XXXX povinná zaplatila pôvodnému súdnemu exekútorovi - žalovanému sumu vo výške 79,68 eur, v ktorej je zahrnutá aj suma vymáhanej istiny 35,48 eur, ktorá mala byť poukázaná oprávnenému po jej vymožení. Exekúcia bola ukončená vymožení pohľadávky oprávneného vrátane trov exekúcie. Právnemu predchodcovi žalobcu, ako oprávnenému, napriek vymoženiu jeho nároku v rámci exekúcie, však vymožená suma istiny žalovaným poukázaná na účet, ani vyplatená nebola. Uvedená skutočnosť mala založiť právny nárok žalobcu, ak právneho nástupcu pôvodného oprávneného, na náhradu škody spôsobenej súdnym exekútorom porušením povinnosti vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, ako aj zmluvnej povinnosti. 6. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, s prehľadom vykonaných jednotlivých čiastkových plnení L.C., bytom XXX XX U.. XXX, ako povinnej v danej exekúcii č. EX XXX/XXXX, oboznámením sa s obsahom vyžiadaného a pripojeného exekútorského spisu EX XX/XXXX a na základe písomných vyjadrení a procesných stanovísk oboch strán sporu po ich zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd meritórne rozhodol. 7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 11. Odvolací súd viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a 380 CSP), konštatuje, že žalovaný v štádiu odvolacieho konania spochybňuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu právneho posúdenia jeho námietky premlčania ako nedôvodnej a to ohľadom skúmania uplynutia objektívnej lehoty v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď súd pri posúdení plynutia premlčacej doby zohľadnil 10 ročnú premlčaciu dobu, nakoľko mal za to, že ide o škodu spôsobenú úmyselne, pričom žalovaný sa dovoláva aplikácie všeobecnej objektívnej premlčacej doby nárokov na náhradu škody podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka - teda trojročnej. Ako ďalšiu, v odvolacom konaní namietanú skutočnosť žalovaný uvádza, že nie je v danom konaní ako fyzická osoba nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a nie je tak pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko nemá hmotnoprávnu ani procesnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom daného konania. Podľa jeho tvrdenia sa mal žalobca správne domáhať nároku na náhradu škody vzniknutej z nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to voči štátu, za ktorý koná Ministerstvo spravodlivosti SR. 12. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej Občiansky zákonník, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 13. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 14. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. 15. Súd prvej inštancie správne na základe preukázaného skutkového stavu neakceptoval námietku nedostatku pasívnej vecnej i procesnoprávnej legitimácie žalovaného v danom spore. Žalovaný poukazuje na osobitný právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania a súdnym exekútorom, ktorý nie je možné posúdiť ako súkromnoprávny vzťah a súdny exekútor, ako nositeľ štátom zverenej verejnej moci nezodpovedá oprávnenému za spôsobenú škodu podľa predpisov Občianskeho zákonníka. Odvolací súd vzhľadom na konkrétnu odvolaciu námietku žalovaného poznamenáva, že súd prvej inštancie neposúdil zodpovednosť súdneho exekútora za spôsobenú škodu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ale pri vyvodení zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekúcie aplikoval ustanovenie osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie súdnych exekútorov a ich postup pri výkone exekučnej činnosti. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť súdneho exekútora, pričom z jeho dikcie je zrejmé, že ak osobitný zákon (ktorým je zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku. Je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej dikcie a pokiaľ osobitný zákon (zák. č. 514/2003 Z.z.) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú aplikabilitu, je nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. 16. Odvolací súd v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku poznamenáva, že hoci je doterajšia judikatúra ohľadom vyriešenia otázky zodpovednostného vzťahu súdneho exekútora za spôsobenú škodu pri výkone exekučnej činnosti rozdielna, avšak odvolací súd, sledujúc rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho stupňa, zohľadnil a pri rozhodovaní vychádzal zo záverov najnovšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Predmetnú právnu otázku riešil výslovne Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015 zo dňa 23.03.2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Preto záver, že žalovaný exekútor nie je pasívne legitimovaný v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti, nie je vecne správny. S poukazom na uvedený právny názor NS SR potom odvolací súd dodáva, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Bolo tak v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením priamej zodpovednosti voči súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný tak, ako bol v žalobe označený žalobcom, je pasívne vecne i procesne legitimovanou stranou vzhľadom na predmet daného sporu, má tak zákonné opodstatnenie. 17. Odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie aj ohľadom odvolacích argumentov žalovaného, ktorý zotrváva na svojej procesnej obrane aj ohľadom tvrdenia premlčania nároku žalobcu (objektívnej premlčacej doby), uplatneného voči nemu žalobou došlou na Okresný súd Zvolen dňa 03.06.2014. Objektívna premlčacia doba nároku na náhradu škody je v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka trojročná, s počiatkom plynutia od doby, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; avšak ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, je objektívna premlčacia doba 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu 1. inštancie, že žalovaný, ako súdny exekútor, musel si byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky od povinných má povinnosť poukázať oprávneným a nie si ich ponechať, nakoľko ide o nároky oprávnených vyplývajúce z vykonateľných exekučných titulov. Odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že na výkon činnosti súdneho exekútora je požadované v zmysle zákona (§ 10 ods. 1 písm. b/ zák. č. 233/1995 Zz.), ako nevyhnutný predpoklad vymenovania súdneho exekútora, ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy. Súdny exekútor tak, ako osoba práva znalá, bol povinný dôsledne rešpektovať všetky zákonné ustanovenia týkajúce sa jeho činnosti a pokiaľ si vedome ponechal finančné prostriedky, ktoré vymohol od povinnej na pohľadávku oprávneného, je nutné toto jeho konanie kvalifikovať ako vedomé a úmyselné, pretože v ňom neabsentuje ani vedomostná ani vôľová zložka takéhoto protiprávneho konania. Súdny exekútor pokiaľ si ponechal vymožené peňažné prostriedky, konal tak protizákonne a to v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku; konal aj v rozpore so zmluvnými dojednaniami obsiahnutými v článku II. zmluvy o vykonanie exekúcie uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu, ako oprávneným a súdnym exekútorom dňa 23. 6. 2003. Na podporu záveru o vedomom a úmyselnom konaní súd prvej inštancie poznamenal, že má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť o tom, že nejde o ojedinelý prípad, nakoľko na Okresnom súde Zvolen je vedených niekoľko desiatok súdnych sporov s obdobnými skutkovými a právnymi nárokmi uplatnenými voči žalovanému ako súdnemu exekútorovi. Pokiaľ si tak žalovaný pri výkone činnosti súdneho exekútora úmyselne a vedome ponechal vymožené finančné prostriedky a nepoukázal ich v prospech účtu oprávneného, konal tak úmyselne a je preto vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nutné aplikovať pri posudzovaní premlčania desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody. Počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie správne stanovil počnúc dňom 09.10.2007, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, nakoľko preukázateľne (č.l. 29 až 312 spisu) počnúc týmto dňom poukazovala povinná na Exekútorský úrad súdneho exekútora T.. F. B. splátky na danú exekúciu, špecifikované konkrétnym číslom exekúcie EX XXX/XXXX.. Objektívna premlčacia doba uplatneného nároku žalobcu by tak uplynula dňom 9. 10. 2017, a pokiaľ bola žaloba podaná na súde dňa 3. 6. 2014, bola námietka premlčania uplatneného nároku nedôvodná. 18. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobca, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením. 20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).