Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41Cob/333/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714212355 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714212355.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Sninskej v právnej veci navrhovateľa FSB s.r.o. Prešov, Pavlovičovo nám. 38, 080 01 Prešov, IČO: 31 653 251, zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou Schneiderovou, AK Prešov, so sídlom Floriánova 12, 080 01 Prešov, proti odporcovi WAY INDUSTRIES a.s., Priemyselná 937/4, 963 01 Krupina, IČO: 44 965 257, o zaplatenie 15.843,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č.k. 6Cb/23/2014-100 zo dňa 11. mája 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Zvolen, č.k. 6Cb/23/2014-100 zo dňa 11. mája 2015 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 6.893,94 Eur a vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáhal v uplatnenom návrhu zaplatenia sumy 15.843,57 Eur a neskôr žalovanú sumu upravil. Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ pohľadávku vo výške 14.199,99 Eur nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.7.2013 od spoločnosti EQUIS, spol. s.r.o. Račianska 57, Bratislava, IČO: 30 841 054, ako nesplatenú časť faktúry č. 08/27 zo dňa 16.9.2008 z celkovo fakturovanej sumy 712.783,80,-Sk (23.660,-Eur), ktorú vystavila spoločnosť EQUIS, spol. s.r.o., spoločnosti STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s., ktorej právnym nástupcom sa na základe zmluvy o zlúčení zo dňa 5.12.2012 stal odporca. Uvedenú skutočnosť navrhovateľ preukázal faktúrou č. 08/27 zo dňa 16.9.2008 s dňom splatnosti 30.9.2008 a oznámením spoločnosti EQUIS, spol. s.r.o. o postúpení pohľadávky na navrhovateľa. Spoločnosť STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. Vyhne fakturovanú sumu uhrádzala po lehote splatnosti postupne v jednotlivých splátkach. Písomným podaním zo dňa 19.4.2011 dlžník - spoločnosť STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE a.s. Vyhne uznala svoj záväzok vyplývajúci jej voči právnemu predchodcovi navrhovateľa z faktúry č. 08/27 vo výške 18.999,99 Eur. Odporca, ako právny nástupca dlžníka uhradil navrhovateľovi zostatok pohľadávky vo výške 14.199,99 Eur v dvoch splátkach, a to dňa 11.11.2013 vo výške 7.199,99 Eur a dňa 28.3.2014 vo výške 7.000,-Eur. Odporca bol však s úhradou pohľadávky v omeškaní, preto si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi úrok z omeškania vo výške 14,25 % zo sumy 14.199,99 Eur od 22.8.2010 do 11.11.2013, čo predstavuje sumu 6.519,54 Eur a úrok z omeškania vo výške 14,25 % zo sumy 7.000,-Eur od 12.11.2013 do 28.3.2014 vo výške 374,44 Eur, pričom súčet uplatnených súm z titulu úroku z omeškania potom predstavoval čiastku 6.893,94 Eur. Z dôvodu, že pri pôvodnom koncipovaní návrhu došlo k písaciemu a matematickému pochybeniu, zástupca navrhovateľa na pojednávaní dňa 2.3.2015 zobral návrh v sume 8.949,63 Eur späť a požiadal súd o zastavenie konania v tejto časti. Navrhovateľ tvrdil, že predmetný spor je jednoznačne obchodnoprávnym, teda na daný prípad sa vzťahuje 4-ročná premlčacia lehota, a preto upravil potom navrhovateľ výpočet úroku z omeškania tak z jednej, ako aj z druhej čiastky za 4 roky spätne odo dňa podania návrhu. Pokiaľ bol návrh na súd doručený 22.8.2014, úrok z omeškania pri sume 14.199,99 Eur bol uplatnený od dátumu 22.8.2010 do 11.11.2013, kedy bola zaplatená suma 7.199,-Eur a odo dňa nasledujúceho po tejto úhrade, t.j. od 12.11.2013 si navrhovateľ uplatnil úrok zo zostávajúcej čiastky 7.000,-Eur do dátumu jej úhrady, t.j. do 28.3.2014, kedy bola celková istina zaplatená. Odporca v priebehu konania tvrdil, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným vystupovať v konaní na strane navrhovateľa, a teda že navrhovateľ nie je oprávnený domáhať sa zaplatenia pohľadávky podľa Obchodného zákonníka, ale podľa Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho vzniesol námietku premlčania, pretože pohľadávka bola splatná 30.9.2008 a po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť 1.10.2008, táto uplynula dňa 1.10.2011. Navrhovateľ uviedol, že je v konaní aktívne vecne legitimovaný, pretože pôvodný veriteľ spoločnosť EQUIS, spol. s.r.o., písomne podaním zo dňa 22.7.2013 oznámil odporcovi, že postúpil pohľadávku vo výške 14.199,99 Eur s príslušenstvom na navrhovateľa. Taktiež navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že pôvodný dlžník STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. Vyhne písomným podaním zo dňa 19.4.2011, reagujúc na výzvu na zaplatenie 18.999,99 Eur podaním zo dňa 15.4.2011 oznámil, že svoj záväzok voči spoločnosti EQUIS, spol. s.r.o. v celom rozsahu uznáva. Prvostupňový súd konštatoval, že s poukazom na vykonané dokazovanie mal za preukázané, že došlo k zlúčeniu spoločnosti STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. so spoločnosťou odporcu, kde spoločnosť odporcu prevzala všetky práva a záväzky implementovanej spoločnosti. To, že si bol odporca vedomý záväzku, ktorý prevzal zlúčením potvrdzuje, že dlh vo výške 14.199,99 Eur uhradil v dvoch splátkach navrhovateľovi. Z toho dôvodu mal súd za to, že v prípade, ak by odporca mal dôvodné pochybnosti o tom, že navrhovateľ nie je vecne legitimovaný požadovať od neho splatenie faktúry, nemal by dôvod uhrádzať sumu 14.199,99 Eur. To, že faktúru, aj keď na dve splátky uhradil, svedčí o tom, že nárok navrhovateľa uznal a plnil to, čo mala plniť spoločnosť STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. Z tohto dôvodu je podľa názoru okresného súdu zrejmé, že navrhovateľ sa opodstatnene domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 14,25 % vzhľadom k tomu, že základná úroková sadzba NBS bola od 25.4.2007 do 28. 10.2008 vo výške 4, 25 %, pričom v čase splatnosti faktúry ( 30. 9.2008 ) podľa vtedy platnej právnej úpravy z dikcie zákonného ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba NBS platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka, sa použije počas celého tohto polroka. Z uvedeného teda vyplýva, že v inkriminovanom období bola základná úroková sadzba NBS vo výške 4,25 % + zákonných 10 % = uplatňovaný úrok vo výške 14,25 %. Nakoľko odporca v priebehu konania spochybňoval oprávnenosť vtedajšej finančnej riaditeľky spoločnosti STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. M. T. uzavrieť dohodu o uznaní dlhu, na základe ktorej došlo k predĺženiu lehoty, v rámci ktorej si navrhovateľ mohol úspešne uplatniť voči odporcovi nárok vyplývajúci mu z neuhradenej faktúry č. 08/27 zo dňa 16. 9. 2008, okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom tejto svedkyne a mal za to, že M. T., ako finančná riaditeľka bola oprávnená na takýto úkon, čo priamo vyplývalo z jej pracovného zaradenia, ako aj pracovnej náplne. Svedkyňa tvrdila, že takéto úkony robila bežne voči obchodným partnerom a že počas jej kariéry sa nestalo, že by niekto spochybňoval takéto listiny a jej oprávnenia robiť takéto úkony v mene spoločnosti. Okresný súd mal tiež za to, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, že odporca svojím konaním uznal pôvodný nárok navrhovateľa, teda povinnosť plniť z faktúry č. 08/27 zo dňa 16.9.2008. Keďže došlo k plneniu po lehote splatnosti, navrhovateľ sa dôvodne domáhal zaplatenia úrokov z omeškania. Tvrdenia odporcu považoval súd za účelové, v snahe vyhnúť sa v súčasnej ekonomickej situácii odporcu povinnosti zaplatiť navrhovateľovi zákonný úrok z omeškania. Okresný súd tiež konštatoval, že nárok navrhovateľa voči odporcovi považoval za obchodnoprávny vzťah, nakoľko išlo o vzťah medzi dvomi obchodnými spoločnosťami, a preto za danej situácie bola vylúčená aplikácia Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vzťahy medzi občanmi, prípadne fyzickými osobami, ktoré vznikajú mimo podnikateľských aktivít daných subjektov. Súd zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca poukázal na to, že od podania návrhu vo všetkých svojich vyjadreniach poukazoval okrem iného aj na to, že pre uplatnenie návrhu navrhovateľa voči odporcovi je rozhodujúce to, z akého právneho vzťahu pohľadávka vznikla. Tvrdil, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe čoho považuje právny vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka za vzťah spadajúci pod úpravu Obchodného zákonníka. Zároveň odporca tvrdí, že právny vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka spadá pod úpravu Občianskeho zákonníka a že vzhľadom na charakter pohľadávky pre posúdenie právneho vzťahu, z ktorého vznikla pohľadávka je rozhodujúce ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom v čase vzniku právneho vzťahu, a to v znení platnom dňa 15.7.2008. Odvolateľ tvrdí, že je nepochybné, že navrhovateľ nepreukázal samotný vznik záväzkového vzťahu medzi EQUIS a SSS. Zároveň súd nemal a ani nemohol mať za preukázané, že právny vzťah z pohľadávky je právnym vzťahom spadajúcim pod úpravu Obchodného zákonníka, nakoľko ako vyplýva z dokazovania nebola zo strany navrhovateľa preukázaná druhá podmienka uvedená v ustanovení § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom v čase vzniku právneho vzťahu, z ktorého vznikla údajná pohľadávka. Okresný súd v rozsudku neodôvodnil na základe čoho aplikoval na záväzkový vzťah ustanovenia Obchodného zákonníka, a teda napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň nevykonal dôkaz, ktorý požadoval odporca od navrhovateľa, aby preukázal presný dôvod a obsah záväzkového vzťahu medzi EQUIS a.s. a SSS s poukazom na § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., teda neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolateľ tiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ po začatí prvého pojednávania zobral svoj návrh sčasti vo výške 8.949,63 Eur späť a obmedzil nárok na sumu 6.893,94 Eur. Po čiastočnom zastavení konania zo strany súdu navrhovateľ si uplatňoval pohľadávku, úrok z omeškania vo výške 6.893,94 Eur, ktorý má pozostávať z úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 22.8.2010 do 11.11.2014 zo sumy 14.199,99 Eur a úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 12.11.2013 do 28.3.2014 zo sumy 7.000,-Eur. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že pre určenie výšky úrokovej sadzby je rozhodné znenie ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného ku dňu 30.9.2008, t.j. v čase splatnosti faktúry. Toto tvrdenie súdu je nesprávne, nakoľko navrhovateľ pri zmene návrhu na prvom pojednávaní uviedol, že berie čiastočne návrh späť, nakoľko suma bola zle vypočítaná, pokiaľ ide o dátum, kedy uviedol, že sa dostal odporca do omeškania. S poukazom na uvedené si navrhovateľ uplatňoval úrok z omeškania vo výške 14,25 % zo sumy 14.199,99 Eur od 22.8.2010. Z tohto dôvodu zo samotného vyjadrenia navrhovateľa na prvom pojednávaní je zrejmé, že prvý deň omeškania odporcu so zaplatením pohľadávky je deň 22.8.2010, a od tohto dátumu si uplatňuje úroky z omeškania predstavujúce pohľadávku. Z tohto dôvodu podľa platných zákonných ustanovení výška základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania, t.j. ku dňu 22.8.2010 bola len vo výške 0,75 %, a preto si navrhovateľ mohol uplatniť úrok z omeškania podľa úpravy Obchodného zákonníka len vo výške 8,75 % a nie vo výške 14,25 %. Odporca tiež uviedol, že na omeškanie od 22.8.2010 je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v deň vzniku omeškania, t.j. účinnú dňa 22.8.2010. Z tohto dôvodu napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ tiež poukázal na listinný dôkaz, a to pracovnú zmluvu zo dňa 20.7.2010 a dodatky k nej, ktorá bola uzatvorená zo svedkyňou p. M. T. a uviedol, že M. T. v zmysle predloženej pracovnej zmluvy nebola oprávnená vyhotoviť a podpísať v mene SSS list zo dňa 19.4.2011 s názvom žiadosť o mimosúdne urovnanie - návrh splátkového kalendára. Tiež poukázal na to, že výpoveď svedkyne nemôže byť dôkazom s vyššou výpovednou hodnotou, ako písomný dokument - pracovná zmluva. Z tohto dôvodu nedošlo k platnému uznaniu pohľadávky a pohľadávka je premlčaná a odvolateľ má za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odporca zároveň poukázal na to, že údajné uznanie záväzku vo výške 18.999,99 Eur voči právnemu predchodcovi navrhovateľa podpísané právnym predchodcom odporcu neobsahuje jednoznačné určenie záväzku čo do istiny a príslušenstva. Nová 4-ročná premlčacia lehota by začala „ údajným uznaním" plynúť len vo vzťahu k časti záväzku v zmysle § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka druhá veta v znení účinnom k 19.4.2011 a nie vo vzťahu k pohľadávke časť záväzku vo výške 18.999,99 Eur, ktorá zanikla splnením dňa 28.3.2014. Odporca má teda za to, že prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil tvrdenie odporcu ohľadne námietky premlčania. Odvolateľ taktiež uviedol, že pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že právny vzťah sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, a že došlo k platnému uznaniu pohľadávky s právnym predchodcom navrhovateľa v súlade so zákonnými požiadavkami a v požadovanom rozsahu, a teda pohľadávka navrhovateľa nie je premlčaná, potom jedným z prejavov vôle právneho predchodcu odporcu smerom k právnemu predchodcovi navrhovateľa bol návrh splátkového kalendára, a to v liste „ žiadosť o mimosúdne urovnanie - návrh splátkového kalendára" zo dňa 19.4.2011, z ktorého jednoznačne vyplýva návrh na uzatvorenie dohody o nahradení doterajšieho záväzku novým záväzkom splácať podľa navrhnutého splátkového kalendára, čím došlo ku kumulatívnej novácii záväzku v roku 2011 a navrhovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený domáhať sa pohľadávky, ktorú predstavujú úroky z omeškania od roku 2008 v ňom vypočítanom rozsahu. Odporca má teda za to, že súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil tvrdenie odporcu a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ sa vyjadril k odvolaniu odporcu a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdil a aby priznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 236,60 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, teda spolu vo výške 244,99 Eur. Vo vyjadrení navrhovateľ uviedol, že na uplatnenie režimu Obchodného zákonníka v oblasti záväzkových vzťahov a ich úpravy je zákonom ustanovené kritérium statusu subjektu na obidvoch stranách právneho vzťahu. Ide o tzv. obojstranné obchody, pri ktorých je rozhodujúci status podnikateľa, resp. povaha účastníkov už pri vzniku záväzku ( § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka ). Navrhovateľ poukázal na to, že tak spoločnosť EQUIS, spol.s.r.o., ako právny predchodca navrhovateľa, ako aj spoločnosť STREDOSLOVENSKÉ STROJÁRNE SITNO a.s. boli ako podnikateľské subjekty zapísané do obchodného registra. Teda vec a plynutie lehôt, ako aj výšku úrokov z omeškania nie je možné posudzovať podľa ustanovení všeobecného právneho predpisu Občianskeho zákonníka, ale podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, keďže upravuje tak plynutie premlčacej lehoty, ako aj výšku úrokov z omeškania. V danom prípade konajúci súd prvého stupňa nepochybil a rozhodol správne, ak vec posudzoval podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Navrhovateľ si nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania uplatnil na súde dňa 22.8.2014, t.j. v zákonnej 4-ročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť odo dňa uznania záväzku právnym predchodcom odporcu ( uznanie zo dňa 15.4.2011 ), a ktorá uplynula až dňa 15.4.2015. Keďže sa odporca dostal do omeškania so splnením svojho záväzku, vznikla mu povinnosť uhradiť aj zákonné úroky z omeškania, ktorých zaplatenia sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal, keďže výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá v zmluve. Súd teda vychádzal v súlade s návrhom zo zákonných úrokov z omeškania platných v čase, kedy došlo k omeškaniu dlžníka - odporcu za použitia ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase splatnosti faktúry dňa 30.9.2008. Navrhovateľ zároveň konštatoval, že bol správny názor prvostupňového súdu, že uznaný záväzok odporca sám plnil a navrhovateľovi sumu vo výške 14.199,99 Eur zaplatil, teda navrhovateľ má za to, že odporcom uvádzané dôvody v odvolaní sú v danej situácii bez právneho významu. Navrhovateľ tiež uviedol, že súd prvého stupňa správne právne vyhodnotil aj tú skutočnosť, že zo strany odporcu došlo k plneniu po lehote splatnosti, a preto nárok navrhovateľa na úroky z omeškania považoval za opodstatnený. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ návrhom podaným dňa 22.8.2014 si uplatnil proti odporcovi právo na zaplatenie 15.843,57 Eur, ako úroky z omeškania za oneskorenú úhradu faktúry č. 08/27 zo dňa 16.9.2008, splatnej dňa 30.9.2008. Okresný súd dňa 25.9.2014 vydal platobný rozkaz 18Rob/34/2014-18, proti ktorému odporca v zákonnej lehote podal odôvodnený odpor. Odporca namietal, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne riadneho postúpenia pohľadávky, a teda nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu. Zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v sume 8.949,63 Eur späť z dôvodu nesprávneho matematického výpočtu žalovanej sumy pri spisovaní návrhu, a preto súd do zápisnice dňa 2.3.2015 vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v sume 8.949,63 Eur v súlade s § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Súd vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že navrhovateľ je právnym nástupcom spoločnosti EQUIS, spol .s.r.o., a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 3.7.2013, následkom čoho je navrhovateľ aktívne legitimovaným účastníkom konania. Zároveň súd konštatoval, že odporca sa dostal do omeškania s platením faktúry, a preto nárok navrhovateľa na zákonný úrok z omeškania je dôvodný, a preto návrhu navrhovateľa po obmedzení žalovanej sumy v čiastke 6.893,94 Eur vyhovel. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ si uplatnil proti odporcovi úroky z omeškania v sume 6.893,94 Eur oprávnene. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateľa postúpil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.7.2013 na navrhovateľa pohľadávku v sume 14.199,99 Eur, spolu s príslušenstvom, t.j. aj s úrokmi z omeškania v zmysle ustanovenia § 369 Obchodného zákonníka ku dňu splatnosti faktúry č. 8/27 zo dňa 16.9.2008, ako zostávajúcu časť faktúry č. 08/27 zo dňa 16.9.2008. Z tejto zmluvy zároveň vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa faktúru vystavil spoločnosti Stredoslovenské strojárne Sitno a.s., 966 02 Vyhne, ktorého právnym nástupcom sa stal na základe zmluvy o zlúčení zo dňa 5.12.2012 odporca. Je teda nesporné, že vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom navrhovateľa a právnym predchodcom odporcu je obchodnoprávnym vzťahom, teda ide o vzťah súvisiaci s podnikaním, a preto sa tento vzťah v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka spravuje ustanoveniami tohto zákona. Neobstojí teda námietka odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v danom prípade je namieste aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka nakoľko z povahy právnych predchodcov účastníkov konania vyplýva, že na právny vzťah medzi právnymi predchodcami účastníkov konania je nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a teda aj na samotných účastníkov konania. Neobstojí teda tvrdenie odvolateľa, že prvostupňový súd postupoval nesprávne, keď na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd zastáva názor, že listinné dôkazy predložené v spise sú postačujúce na to, aby bolo možné ustáliť, ako urobil aj okresný súd, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, na ktorý je nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že v priebehu konania bolo preukázané, čo nespochybňoval ani samotný odporca, že istinu, t.j. nedoplatok faktúry č. 08/27 uhradil samotný odporca, a to v dvoch splátkach dňa 11.11.2013 vo výške 7.199,99 Eur a 28.3.2014 vo výške 7.000,-Eur, pričom odporca túto istinu plnil priamo navrhovateľovi, ako postupníkovi, čím odporca uznal oprávnenosť tejto pohľadávky. Z tohto dôvodu tvrdenia odporcu, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným účastníkom konania neobstoja, nakoľko keďže odporca plnil istinu navrhovateľovi, pričom predmetom postúpenia boli aj úroky z omeškania, ktorých zaplatenie je predmetom v spore, navrhovateľ je aktívne legitimovaným účastníkom konania na uplatnenie si úrokov z omeškania. Odvolací súd zároveň uvádza, že prvostupňový súd po čiastočnom späťvzatí návrhu v sume 8.949,63 Eur, v tejto časti konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. a predmetom sporu ostali úroky z omeškania v sume 6.893,94 Eur, čo predstavuje úrok z omeškania vo výške 14,25 % zo sumy 14.199,99 Eur, ktorá bola predmetom postúpenia pohľadávky, a to od 22.8.2010 do 11.11.2013, čo predstavuje sumu 6.519,54 Eur a úrok z omeškania vo výške 14,25 % zo sumy od 12.11.2013 do 28.3.2014, čo predstavuje sumu 373,44 Eur. V tejto súvislosti odvolací súd mal za to, že prvostupňový súd správne posúdil výšku úroku z omeškania 14,25 %, nakoľko na daný prípad je nutné aplikovať ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platné v čase splatnosti faktúry, t.j. dňa 30.9.2008, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka v ktorom došlo k omeškaniu. Okresný súd správne zistil, že v inkriminovanom období bola základná úroková sadzba NBS vo výške 4, 25 %, teda navrhovateľovi vzniká nárok na uplatňovaný úrok vo výške 14,25 %. Odvolací súd sa teda nestotožnil s právnym názorom odporcu, že prvým dňom omeškania odporcu so zaplatením pohľadávky je deň 22.8.2010, a teda že výšku úrokov z omeškania treba odvíjať od základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania, t.j. ku dňu 22.8.2010. Odvolací súd zároveň v tejto súvislosti dopĺňa, že do omeškania sa dostal už právny predchodca odporcu, nakoľko zo samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj z uznania dlhu právneho predchodcu odporcu je možné ustáliť, že právny predchodca odporcu mal splniť svoj dlh voči právnemu predchodcovi navrhovateľa nasledujúci deň po splnení dodávky zo strany právneho predchodcu navrhovateľa v súlade s § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, najneskôr však v dobe splatnosti vystavenej faktúry, t.j. dňa 16.9.2008. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd postup okresného súdu za správny. K námietke premlčania vznesenej odporcom, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová 4-ročná premlčacia lehota od tohto uznania. Keďže záväzok v sume 18.999,99 Eur bol právnym predchodcom odporcu uznaný dňa 19.4.2011 a toto uznanie odvolací súd vyhodnotil, ako platné, od tohto dňa začala plynúť nová 4- ročná premlčacia lehota, ktorej koniec pripadol najneskôr na apríl 2015. Keďže navrhovateľ si uplatnil svoj nárok na úroky z omeškania pred uplynutím tejto lehoty, t.j. 22.8.2014, odvolací súd zastáva názor, že tento nárok premlčaný nie je. K námietkam odporcu, že pani M. T. nemala oprávnenie za právneho predchodcu odporcu podpísať uznanie dlhu, odvolací súd uvádza, že v odporcom predloženej pracovnej zmluvy, ako aj z dodatku č. 1 k nej vyplýva, že M. T. mala v pracovnej zmluve určené zaradenie „zastupovanie finančnej riaditeľky v plnom rozsahu počas rodičovskej dovolenky". Už zo samotného označenia „ finančná riaditeľka" vyplýva, že ide o pracovnú pozíciu, predmetom ktorej je riadenie spoločnosti právneho predchodcu odporcu vo všetkých finančných operáciách, medzi ktoré možno jednoznačne považovať aj uznávanie dlhov voči oprávneným veriteľom. Samotná svedkyňa M. T. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že uznávanie dlhov voči veriteľom bolo jej bežnou pracovnou náplňou, s čím sa odvolací súd plne stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožnil so závermi napadnutého rozsudku, nakoľko prvostupňový súd sa dostatočným zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými odporcom namietanými skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je z napadnutého rozsudku dostatočne jasný a zrozumiteľný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Ústavného súdu ( IV.ÚS 115/03, III.ÚS 204/04 ), ktorý vyslovil, že„ Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy ( článok 6 ods. 1 Dohovoru ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny potvrdil. Právny zástupca navrhovateľa žiadal priznať trovy odvolacieho konania v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za právne zastúpenia advokátom, pričom o týchto trovách rozhodne prvostupňový súd v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko v napadnutom rozhodnutí nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu uvedeného v § 151 ods. 3 O.s.p. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.