Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/170/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715203020 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715203020.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu CETELEM SLOVENSKO, a.s., so sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 35787783, právne zastúpeného JUDr. Helenou Strachotovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Martin, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., L. XXX, t. č. bytom T., L. č. XX, v konaní o zaplatenie 539,90 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/90/2015-44 zo dňa 01. 10. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e . Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 161,10 € spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 1.3.2013 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 30 € splatných vždy k 20-temu dňu v mesiaci pod stratou výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že vzťah medzi stranami založený zmluvou uzatvorenou dňa 5.9.2011 má spotrebiteľský charakter a zmluva je regulovaná osobitnou právnou úpravou jednak Občianskym zákonníkom, ako aj ustanoveniami zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách (ďalej v texte len „zák. č. 129/2010 Z. z.“ ). To, že žalobca má postavenie dodávateľa vyplýva z výpisu z obchodného registra a naopak v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 2 zák. č. 129/2010 Z. z. má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Je preto náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že okresný súd v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva aplikoval právnu úpravu o občiansko-právnych vzťahoch, a nie podnikateľské právo. V tejto súvislosti súd poukázal aj na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.1.2004 s tým, že použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane jednotlivých inštitútov predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Zdôraznil, že medzi stranami bola uzavretá žiadosť/zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola vopred pripravená na tlačive a ako potvrdil i žalovaný bola mu doručená na podpis. Aj dátum na uvedenej žiadosti/zmluve bol vopred pripravený a rukou bolo dopísané len „v Hriňovej“ a podpis. Žalobca prostredníctvom pracovníka podpísal zmluvu v Bratislave 16.9.2011. Podľa uvedenej žiadosti/zmluvy boli vopred vypísané všetky údaje a nie je zrejmé, či v danej veci išlo o klasický spotrebiteľský úver v časti B alebo revolvingový spotrebiteľský úver v časti C. Je však zrejmé, že uvedená úverová zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., ak v nej nie je uvedená doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti, ani výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia. Keďže v zmluve absentujú podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere okresný súd posudzoval porušenie tejto povinnosti v súlade s § 11 ods. 1, písm. b/ zák. č. 129/2010 Z. z. a úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Z prehľadu úhrad, ako aj zo samotného podania žalobcu vyplýva, že žalobcovi boli celkovo odfinancované finančné prostriedky za obdobie október 2011 - 18.1.2012 v celkovej výške 1.300 €. Žalovaný uhradil za obdobie od novembra 2011 do mája 2014 sumu 1.139,90 €. Zostáva mu tak uhradiť čiastku 161,10 €, na zaplatenie ktorej súd žalovaného zaviazal. Okrem istiny, ktorú považoval za dôvodnú s poukazom na vyššie uvedené zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania z tejto čiastky od 1.3.2013, kedy sa žalovaný dostal do omeškania. V zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z.. tak žalobcovi vznikol nárok aj na priznanie úroku z omeškania v zákonom stanovenej výške z dlžnej istiny a to do zaplatenia. V prevyšujúcej časti pokiaľ žiadal žalobca sumu nad 161,10 € vrátane príslušenstva návrh ako nedôvodný zamietol. K zamietnutiu pristúpil súd pre absenciu podstatných náležitostí zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému považoval súd za úver poskytnutý bez úroku a bez poplatkov, a teda zaviazal žalovaného len na úhradu rozdielu medzi tým čo mu bolo poskytnuté a čo už vyplatil. S poukazom na ust. § 160 ods. 1 O. s. p. povolil žalovanému splácať dlžnú sumu vo forme splátok. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte „O. s. p.“). 4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to voči výroku, ktorým bol jeho návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý a do výroku o náhrade trov konania. Odvolanie podal z dôvodov nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky zmluvy o revolvingovom úvere žalobca mal za to, že tieto náležitosti nie je možné uviesť priamo v zmluve. Celkovú čiastku k zaplateniu nie je možné uviesť z dôvodu, že táto závisí od budúceho čerpania finančných prostriedkov z úverového rámca po uzavretí zmluvY. V momente uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú, výška poskytnutého úveru nemôže byť zrejmá. Rovnako nie je možné z tohto dôvodu rozložiť splátku na splátku úroku, splátku istiny a splátku poplatku, keďže v momente podpisu nie je zrejmá jej výška, ktorá záleží výlučne od budúceho čerpania dlžníkom, a úverová zmluva ohľadom revolvingového úveru je uzatvorená na dobu neurčitú. Nie je tak možné vopred vedieť akú sumu klient z úverového rámca vyčerpá. Z rovnakých dôvodov nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru. Rozsudok okresného súdu považuje za nepreskúmateľný, nakoľko súd neuviedol akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z akých skutočností vychádzal, pričom súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s jeho odvolaním nesúhlasí, nakoľko žalobca od neho vymáhal neprávom finančné prostriedky, na ktoré nemal nárok. Žalobca sa na pojednávanie nedostavil a ani po rozhodnutí vo veci samej mu neumožňuje vyrovnať svoju podlžnosť, neposkytli mu žiadne číslo účtu na zaplatenie sumy 161,10 € a naďalej od neho žiadajú plnú sumu, na ktorú nemajú podľa rozsudku ani nárok. 6. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 01. 10. 2015 s tým, že vec bola predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 17. 03. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995). 8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol (výrok v poradí II.) v spojení s výrokom o náhrade trov konania ako výrokom súvisiacim (výrok v poradí III.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 161,10 € s príslušenstvom (výrok v poradí I.), ktorý výrok nebol odvolaním žalobcu napadnutý, zostáva podľa § 367 ods. 2 CSP nedotknutý. 9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil . 10. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi. 11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. účinný v čase uzavretia zmluvy. 12. Odvolacím dôvodom žalobcu bola najmä skutočnosť, že obligatórne náležitosti zmluvy vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona, nemôže zmluva o revolvingovom úvere obsahovať vzhľadom na jej charakter. Ak ale žalobca v zmluve konštatoval, že ročná úroková sadzba je vo výške 26,28 % a RPMN 41,76 % pri výške čerpania úveru 600 € s výškou mesačnej splátky 57,40 € a následne konštatuje, že priemerná hodnota RPMN je 23,97 €, potom pri úverovom rámci 600 € mal uviesť i celkové náklady spotrebiteľa spojené s takýmto úverom, ktoré by boli vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že vytýkané nedostatky zmluvy o revolvingovom úvere nie je možné vzhľadom na charakter zmluvy uviesť priamo v zmluve preto neobstojí. Naviac, ak žalobca v návrhu tvrdil, že žalovaný sa zaviazal splatiť úver formou pravidelných mesačných splátok vo výške 5 % z úverového rámca, uvedené zo zmluvy vôbec nevyplýva a takéto dojednanie zmluva neobsahuje. Naviac údaje uvedené v časti C) zmluvy - revolvingový spotrebiteľský úver, sú uvedené drobným takmer nečitateľným písmom. 13. Uvedené sa vzťahuje i k ďalšej obligatórnej náležitosti vyžadovanej zákonom č. 129/2010 Z. z., ktoré vyžaduje určenie výšky, počtu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. I uvedené údaje mali byť zo strany žalobcu uvedené, napr. pri úverovom rámci 600 €, pokiaľ tak mohol určiť tomu zodpovedajúcu RPMN. Uvedenie len výšky mesačnej splátky preto v žiadnom prípade nepostačuje. Je potrebné, aby spotrebiteľ už pri podpise konkrétnej zmluvy bol informovaný o tom, koľko z ktorej splátky pripadá na istinu, koľko na úroky, resp. na iné poplatky, ak to vyžaduje zákon, ktorý výnimky pre určité typy zmlúúúvvv neupravuje. Spotrebiteľ mal mať možnosť už pri vstupe do takéhoto právneho vzťahu zohľadniť danú situáciu a byť informovaný o tom, v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere o to viac, ak priamo pri uzatváraní zmluvy bol už žalovanému poskytnutý úverový rámec vo výške 600 €, teda bol známy rozsah finančných prostriedkov, ktoré boli spotrebiteľovi poskytnuté. Zároveň bola určená mesačná splátka vo výške 57,40 € a napriek tomu, že bol známy v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere úverový rámec na sumu 600 €, žalobca ako dodávateľ mal povinnosť potom uviesť v zmluve údaj o výške, počte, termíne splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov minimálne vo vzťahu k úverovému rámcu 600 €, ktorý bol v tom čase žalovanému poskytnutý. Zároveň dodávateľ neurčil ani ročnú percentuálnu mieru nákladov vo vzťahu k úverovému rámcu vo výške 600 €, ktorý bol v tom čase žalovanému poskytnutý, túto výšku uviedol len príkladmo a súčasne neuviedol ani celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré by boli vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré v prípade ich zmeny, ak by k nej bolo došlo, a na ktorú i žalobca poukazuje, mohol aktualizovať. Uvedenie výšky splátky, ich počet a frekvencia nie sú v zmluve uvedené tak, že by umožňovali žalovanému - spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať jednotlivé splátky. Zákon č. 129/2010 Z. z. výnimky z povinnosti uviesť údaje tak, ako ich vyžaduje § 9 ods. 2 tohto zákona pre zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, tak ako tvrdí žalobca v odvolaní, neuvádza. 14. Pre správnosť rozhodnutia a záver okresného súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v tomto ustanovení, aby bolo možné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu uvádzanými v odvolaní týkajúcich sa ďalších, okresným súdom kvalifikovaných vád zmluvy o úvere ( doba trvania zmluvy, či termín konečnej splatnosti), ak tieto námietky žalobcu sú bez vplyvu na výsledok rozhodnutia o tom, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 15. Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý žalobcom žalovanému v zmysle zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 05. 09. 2011 za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru, pretože neuvedením zákonom vyžadovaných náležitostí bolo žalovanému ako spotrebiteľovi znemožnené posúdiť rozsah svojho zmluvného záväzku. Žalovanému preto dôvodne uložil povinnosť zaplatiť sumu 161,10 € spolu s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy uzavretej medzi stranami, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý. Keďže žalovanému bol poskytnutý úver v celkovej výške 1.300 € a žalovaný uhradil sumu 1.139,90 €, v dôsledku uvedeného vznikla žalovanému povinnosť doplatiť výšku sumy, v ktorej bol úver bez úrokov a bez poplatkov poskytnutý, teda rozdiel medzi sumou 1.300 € a sumou 1.139,90 €, ktorá predstavuje sumu 161,10 € s príslušenstvom aplikujúc ust. § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení platnom ku dňu omeškania. 16. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. 17. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 18. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo výslovne stranou v odvolaní konkrétnymi dôvodmi napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).