Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/199/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715205434 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715205434.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, spol. s r.o., so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, zastúpený splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., so sídlom Advokátska kancelária so sídlom 821 01 Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému: P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XXX, o vymoženie pohľadávky v sume 387,41 Eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorský úrad 960 01 Zvolen, Borovianska č. 17 pod spisovou značkou Ex 2618/2015, o odvolaní oprávneného zo dňa 29.09.2015 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 9Er/49/2015-21 zo dňa 10.09.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 7812/2015. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Obchodných podmienok pre úver, ako súčasti formulárovej Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 07.09.2006. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti, alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy. Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd, ako exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a prekročil zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002Z.z.). Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech interpretácie ustanovenia § 37 ZoRK svedčia jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby opätovne bola vec exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“ konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania zákonných predpokladov pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený ako právny nástupca O. K. bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán. Oprávnený ďalej namietal, že v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4. Občianskeho zákonníka a porušením § 153 ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel oprávnenému právo byť účastným na konaní, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ súdom prvého stupňa. Nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Postupom súdu došlo k neprijateľnému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Oprávnený na podporu svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného súdu SR. V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname vedenom MS SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, obzvlášť však pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva, že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19). Okrem záverov obsiahnutých v predmetných rozhodnutiach odvolací súd upriamuje pozornosť aj na právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013, ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR vo veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave v skutkovo a právnej totožnej veci a mimoriadne dovolanie ako nedôvodené zamietol. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak, ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19 dokonca povinnosti) exekučného súdu skúmať platnosť a zákonnosť vydania rozhodcovského rozsudku, ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná. Návrhom datovaným dňa 15.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom v Bratislave spisovej značky : II/2014-1857 zo dňa 28.04.2014. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 07.09.2006, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky Z.. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Všeobecných obchodných podmienok, obsahujúcich rozhodcovskú doložku v čl. IX. bod 3., vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebného úvere súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v § 52 ods. 4 Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex specialis - konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetným ustanovením bol aproximovaný do nášho právneho poriadku článok 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorý zhodne s citovaným zákonným ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto smernice pod pojmom "spotrebiteľ" má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný zmluvný vzťah medzi oprávneným a dlžníkom za spotrebiteľský vzťah aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov, a - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva zo Všeobecných obchodných podmienok Z. v čl. IX. bod. 3, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany „dohodli“, že akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše s vopred určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ tak nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.