Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 4CoE/68/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715206288 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bobor ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715206288.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a členov senátu JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a JUDr. Jozefa Mikluša, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. H. č. XXX, XXX XX L. H., vedenej pod sp. zn. EX 24963/15 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.395,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 9Er/82/2015-35 zo dňa 09.11.2015, takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekučné konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade dňa 18.03.2015 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1.395,14 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07153/09 zo dňa 20.07.2009. 2. Súd prvej inštancie pri skúmaní podmienok konania a po preštudovaní listinných dôkazov zistil procesnú prekážku, ktorú nemožno odstrániť. V tomto smere poukázal na ust. § 251 ods. 4, § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3/ O.s.p. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha vykonania exekúcie na základe toho istého exekučného titulu a voči tomu istému povinnému ako v konaní, ktoré už bolo vedené na tomto súde pod sp. zn. 24Er/781/2009. Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 24Er/871/2009-55 zo dňa 08.11.2010, právoplatným dňa 02.05.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14CoE/53/2011 zo dňa 23.03.2011 v tomto konaní zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonania exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky a právoplatné rozhodnutie exekučného súdu predstavuje prekážku res iudicata. V prejednávanej veci tak existuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania spočívajúci v prekážke už skôr právoplatne rozhodnutej veci. Takýto nedostatok podmienok konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu, pričom súčasne bráni tomu, aby exekučný súd skúmal podmienky pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Exekučný súd preto exekučné konanie zastavil. 3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého" konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. 4. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1, 4/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice musia byť úplne zjavné. Ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? 5. Ďalej oprávnený ďalej namietal, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď vo veci nevytýčil ústne pojednávanie, aj keď bol na to podľa zákona povinný. Namietal tiež nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd, konajúci z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), pretože predovšetkým notár bol povinný pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( § 36 ods. 1/ Notárskeho poriadku). Pokiaľ teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1/ Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je priamo v rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Notársky poriadok zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné úkony notára právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný súd nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. 6. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. 7. Oprávnený ďalej v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Exekučným súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a porušil tak zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré súd plnomocenstvo vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, udelením plnomocenstva povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Povinný navyše mohol toto plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v čase, kedy dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný vzdal týmto úkonom svojho práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. 8. Oprávnený sa nestotožňuje ani s dôvodmi súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je v jeho neprospech. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto úlohu nesplnil a zápisnicu by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy povinného boli v rozpore so záujmami zastúpeného. Povinný udelil plnomocenstvo nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi, ktorý je pri výkone právnych služieb nezávislý. Taktiež oprávnený nesúhlasí so záverom, že notárska zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s oprávneným. Takýto záver nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom oprávnený poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Co 7/2007. 9. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 11. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. 12. Odvolací súd z odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje exekučné konanie v prejednávanej veci prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. 13. Podľa § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 14. Podľa § 470 ods. 1/ CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 17. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods. 2/ CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti zachované. 18. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. 19. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. 20. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. 21. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. 22. Zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. 23. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79). 24. Podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. 25. Z ustanovenia § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v druhej časti Civilného sporového poriadku v § 162, a nebolo ho možné prerušiť ani z dôvodov uvedených v predchádzajúcom procesnom predpise, a to Občianskom súdnom poriadku, ktorý bol k 30.06.2016 zrušený. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). 26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v prejednávanej veci vôbec neaplikoval § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, súlad ktorého s Ústavou Slovenskej republiky namietal oprávnený, považoval odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP za nedôvodný. 27. Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. v znení do 30.06.2016 a ani obsahom totožného § 162 ods. 1 písm. c) CSP, účinného od 01.07.2016 dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhne otázku, ktorá má byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežná otázka predložená, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhovanú predbežnú otázku za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom jej prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položenú otázku za relevantnú pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)). 28. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. 29. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07153/09 zo dňa 20.07.2009. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 25.06.2008. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere, a ktoré v bode 17 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. 30. Odvolací súd ďalej zistil, že na Okresnom súde Zvolen bolo pod sp. zn. 24Er/781/2009 vedené exekučné konanie medzi totožnými účastníkmi a na základe totožného exekučného titulu ako v predmetnej veci, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07153/09 zo dňa 20.07.2009. V tejto veci okresný súd uznesením č.k. 24Er/781/2009-55 zo dňa 08.11.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/53/2011 zo dňa 23.03.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2011. 31. Exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, ktoré môže iniciovať oprávnený, ak povinný dobrovoľne nesplní povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Podmienky začatia a priebehu tohto konania sú upravené predovšetkým v Exekučnom poriadku, ako aj v Civilnom sporovom poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia §9a ods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné konanie aplikuje Exekučný poriadok ako lex specialis a v prípade, že ide o problematiku neupravenú v Exekučnom poriadku (a povaha veci to nevylučuje), aplikuje sa subsidiárne Civilný sporový poriadok ako lex generalis. 32. Základnými predpokladmi pre to, aby súdne konanie mohlo prebiehať, sú splnené procesné podmienky konania, ktoré musí konajúci súd skúmať predtým, ako sa začne zaoberať vecou samou. Ak procesné podmienky nie sú splnené, konajúci súd zvolí ďalší procesný postup v závislosti od toho, či nedostatok podmienok konania je odstrániteľný alebo nie je (odstrániteľné alebo neodstrániteľné nedostatky procesných podmienok konania). Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd ešte pred preskúmavaním súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, musí skúmať splnenie procesných podmienok konania. 33. Podľa ustanovenia § 161 ods. 1/ CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť ( ďalej len "procesné podmienky"). 34. Podľa ustanovenia § 161 ods. 2/ CSP, ak ide o nedostatok podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 35. Podľa ustanovenia § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 36. Ako už bolo uvedené, medzi procesné podmienky patrí aj prekážka veci rozhodnutej - res iudicata, ktorá v Exekučnom poriadku nie je osobitne upravená a je predmetom právnej úpravy len v ustanovení § 230 CSP. Ak sa v exekučnom konaní zistí, že o tej istej exekučnej veci už bolo raz právoplatne rozhodnuté, ide o neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, ktorý má za následok zastavenie konania, pretože exekučný súd už nemôže konať o exekučnej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo. Ak ten istý oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie voči tomu istému povinnému na základe toho istého exekučného titulu, je potom nevyhnutné, aby exekučný súd posúdil, či nejde o exekučné konanie, v ktorom sa má opakovane rozhodovať o tom istom nároku. K posudzovaniu prekážky veci rozhodnutej v exekučnom konaní je potrebné pristupovať vždy s prihliadnutím na špecifiká vykonávacieho konania a zohľadniť osobitosť rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní. 37. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v exekučnom konaní vedenom na exekučnom súde pod sp. zn. 24Er/781/2009, bola právoplatným uznesením exekučného súdu č.k. 24Er/781/2009-55 zo dňa 08.11.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/53/2011 zo dňa 23.03.2011 zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Uvedené uznesenie má charakter konečného rozhodnutia a je zdôvodnené takými nedostatkami exekučného titulu, ktoré nie je možné reparovať. 38. Keďže prekážka veci rozhodnutej je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, exekučný súd správne rozhodol, keď exekučné konanie zastavil. 39. Odvolanie oprávneného považoval odvolací súd za nedôvodné, keďže vecne na napadnuté uznesenie nereagovalo a oprávnený v ňom neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia exekučného súdu, ktorým zastavil exekučné konanie z dôvodu, že existuje prekážka už raz právoplatne rozhodnutej veci, ktorá bráni exekučnému súdu v tejto veci ďalej konať. 40. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje uznesenie exekučného súdu za vecne správne a podľa ustanovenia § 387 ods. 1/ CSP ho potvrdil. 41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1/ CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1/ CSP).