Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 4CoE/51/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715206360 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bušík, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715206360.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. , so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. W. XXX/XX, XXX XX A., vedenej pod sp. zn. EX 5255/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 7,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 5Er/214/2015-15 zo dňa 30.09.2015, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekučné konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade dňa 19.03.2015 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky 7,97 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 4418/07 zo dňa 11.07.2007. Okresný súd pri skúmaní podmienok konania a po preštudovaní listinných dôkazov zistil procesnú prekážku, ktorú nemožno odstrániť. V tomto smere poukázal na ust. § 251 ods. 4, § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3/ O.s.p. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha vykonania exekúcie na základe toho istého exekučného titulu a voči tomu istému povinnému ako v konaní, ktoré už bolo vedené na tomto súde pod sp. zn. 11Er/5088/2007. V tomto konaní bola exekúcia uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5088/2007-25 zo dňa 05.04.2013 vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 16.09.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.08.2014. Oprávnený teda podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade toho istého exekučného titulu, u ktorého súd už raz konštatoval absenciu jeho vykonateľnosti, čo spôsobuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci a ďalšie návrhy na vykonanie exekúcie nie sú prípustné, preto súd exekučné konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Ohľadom platnosti rozhodcovskej doložky v prvom rade poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013. Podľa oprávneného činnosťou súdu došlo k porušeniu jeho práv, keď exekučný súd pri aplikácii smernice 93/13/EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej a následne dať možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v rámci ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používanie terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišností interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členský štátov. Súd si túto povinnosť nesplnil. V tomto smere oprávnený poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré podľa neho podporujú uvedenú právnu argumentáciu. Z týchto je podľa neho zrejmé, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu predmetného článku smernice zásadne odlišne. Samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky podľa oprávneného nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z ktorého je podľa oprávneného zrejmé, že ak exekučný súd už vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné aby v nasledujúcich procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky a na takého posúdenie potom viazal jej zastavenie, pretože ide o nezákonný postup, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, pretože toto podľa neho svedčí o opodstatnenosti ním uplatnených odvolacích dôvodov. Ďalej namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O.s.p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni vyhovieť. Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1/ O.s.p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania uznesenie okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom oprávneného na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Z odvolania oprávneného odvolací súd zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Z ustanovenia § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie je možné prerušiť len z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia konania podľa osobitného zákona, preto s poukazom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 4418/07 zo dňa 11.07.2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 17.01.2007. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť Zmluvy o úvere, a ktoré v bode 17 stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Napadnutým uznesením okresný súd zastavil konanie s poukazom na § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3/ O.s.p. Zo spisového materiálu ďalej odvolací súd zistil, že na Okresnom súde Zvolen bolo pod sp. zn. 11Er/5088/2007 vedené exekučné konanie medzi totožnými účastníkmi a na základe totožného exekučného titulu ako v predmetnej veci, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 4418/07 zo dňa 11.07.2007. Okresný súd v tejto veci vydal dňa 21.11.2007 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5611 017867. Uznesením č.k. 11Er/5088/2007-25 zo dňa 05.04.2013 okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku s poukazom na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.09.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 6CoE/86/2014 zo dňa 28.08.2014. Podľa § 251 ods. 1/ O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Podľa § 251 ods. 4/ O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Podľa § 159 ods. 3/ O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Exekučný súd ešte pred preskúmavaním súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku skúma splnenie procesných podmienok konania, nesplnenie ktorých je v prípade, že ide o neodstrániteľné podmienky dôvodom na zastavenie exekučného konania. Exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, ktoré môže začať na návrh oprávneného, ak povinný dobrovoľne nesplní povinnosť vyplývajúcu mu z exekučného titulu. Podmienky začatia a priebehu tohto konania upravuje predovšetkým Exekučný poriadok, ako aj Občiansky súdny poriadok. V zmysle citovaného ustanovenia § 251 ods. 4/ O.s.p. sa na exekučné konanie aplikuje Exekučný poriadok ako lex specialis a v prípade, že ide o problematiku, ktorú Exekučný poriadok neupravuje, aplikuje sa Občiansky súdny poriadok ako lex generalis. V zmysle § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Toto ustanovenie ukladá súdu povinnosť v každom štádiu konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania) na to, aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol rozhodnúť. Ak procesné podmienky nie sú splnené, konajúci súd zvolí ďalší procesný postup v závislosti od toho, či nedostatok podmienok konania je odstrániteľný alebo neodstrániteľný. Ďalej možno procesné podmienky konania rozdeliť na procesné podmienky na strane súdu, procesné podmienky na strane účastníkov, vecné procesné podmienky a negatívne procesné podmienky. Medzi negatívne procesné podmienky patrí aj prekážka veci rozhodnutej- res iudicata, ktorá v Exekučnom poriadku nie je osobitne upravená a je predmetom právnej úpravy len v ustanovení § 159 ods. 3/ Občianskeho súdneho poriadku. Ide o neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok konania, ktorý vždy vedie konajúci súd k zastaveniu konania. Súd nemôže konať o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo. Totožnosť veci je daná tým, že ide o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania, čo v podmienkach exekučného konania znamená, že v prospech oprávneného by bol od povinného vymáhaný ten istý nárok na základe toho istého exekučného titulu. Vzhľadom na to, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v Exekučnom poriadku výslovne upravená, podľa § 251 ods. 4/ O.s.p. je potrebné použiť subsidiárne ustanovenia O.s.p. s tým, že je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 4Cdo/311/2012 zo dňa 28.03.2013, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil obdobný právny názor. Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, IČO: 365 807 598 podal návrh na začatie exekúcie a súdny exekútor následne požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti tomu istému povinnému v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11Er/5088/2007, ako aj v konaní vedenom pod 5Er/214/2015, a to na základe tohto istého exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 4418/07 zo dňa 11.07.2007, s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňa 30.07.2007 a vykonateľnosti 02.08.2007. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, v konaní vedenom pod sp. zn. 11Er/5088/2007 bola exekúcia podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku právoplatne vyhlásená za neprípustnú a zastavená s poukazom na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Keďže v exekučnom konaní už bol právoplatne konštatovaný taký nedostatok exekučného titulu, pre ktorý exekúciu nebolo možné vykonať, a ktorý nie je možné nijakým spôsobom reparovať, pri dodržaní procesnej zásady ne bis in idem vyjadrenej v § 159 ods. 3/ O.s.p. nie je v prípade opätovného podania návrhu na vykonanie exekúcie na základe takéhoto nevykonateľného exekučného titulu možné v exekučnom konaní pokračovať. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1/ O. s. p. potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.