Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/184/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809201138 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6809201138.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25 a súčasne právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Q., M. č. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod sp. zn. EX 1297/2009, o vymoženie sumy 916,13 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/137/2009-26 zo dňa 30.05.2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1 a 2, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že poverením č. 5608015800 zo dňa 17.04.2009 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného v sume 916,13 € s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35922761, Bratislava, Karloveské rameno č. 8, zn. SR 09084/2008 zo dňa 29.09.2008. Okresný súd po predložení preskúmal zmluvu o úvere so všeobecnými podmienkami k nej, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú okresný súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný mal postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti); predmetná zmluva musí spĺňať zákonné podmienky, predovšetkým nesmie obsahovať neprijateľné podmienky. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluvy sa považujú aj ustanovenia, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Predmetná zmluva o úvere obsahuje v článku 17 všeobecných podmienok rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory zo zmluvy rozhodne Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s. alebo príslušný súd SR. Rozhodcovská doložka bola upravená vo všeobecných podmienkach, s ktorými sa mohol povinný oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Všeobecné podmienky boli vyhotovené oprávneným vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohol len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne. Rozhodcovská doložka síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo rozhodcovský súd, v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ tomuto konanie podrobiť. Okresný súd mal za to, že toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd a tým povinný stratil možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bol nútený podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. V uvedenom obmedzení možnosti výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor vzniknutý zo zmluvy, videl okresný súd nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech povinného. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v článku 17 všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s povinným dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Toto ustanovenie zmluvy o úvere je preto zo zákona neplatné. Rozhodcovský súd rozhodoval o pohľadávke oprávneného voči povinnému zo zmluvy o úvere a dňa 29.09.2008 vydal rozsudok sp. zn. SR 09084/08 a to napriek tomu, že rozhodcovská doložka je neplatná, keďže ide o neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol teda vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy a teda celý exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom. Ide teda o nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať. Nie je teda naplnená podmienka vykonateľnosti exekučného titulu. Na tento nedostatok súd prihliada z úradnej moci. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcie, nie je vykonateľný, okresný súd exekúciu zastavil z úradnej moci v súlade s citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Trovy exekúcie okresný súd súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože tento si ich do rozhodnutia súdu nevyčíslil ani na základe výzvy. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 17.06.2013 (č.l. 34-57 spisu). Namietal, že exekučný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil vedenie kontradiktórneho konania, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastoleným samotným okresným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Aplikácia smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách okresným súdom odporuje správnej aplikácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý vyžaduje v rámci aplikácie smernice vedenie spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti v základnom konaní ako aj v exekučnom konaní; z tohto hľadiska exekučný súd nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej oprávnený uviedol, že exekučný súd sa mal obrátiť na súdny dvor vo veci výkladu smernice v zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí riešiť spory s dodávateľom v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadaní na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu v Českej republike by exekučný súd nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair a to, že výklad a správna aplikácia smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje okrem zohľadnenia jazykových verzií textu, používania terminológie, právnych pojmov komunitárneho práva so zreteľom na odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov, keď exekučný súd si túto povinnosť nesplnil, pretože uvedené komunitárne súdy rozhodujú zásadne odlišne ako exekučný súd, resp. slovenské súdy (oprávnený poukázal na dve konkrétne rozhodnutia uvedeného nemeckého súdu a dve konkrétne rozhodnutia českého ústavného súdu). Oprávnený namietol aj skutočnosť, že exekučný súd prihliadal na neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve bez toho, aby dal priestor povinnému ako spotrebiteľovi dovolať sa neprijateľnej zmluvnej podmienky s tým že ak by tento neprijateľnosť zmluvnej podmienky nenamietal, mal na ňu exekučný súd prihliadať ako na prijateľnú zmluvnú podmienku (na túto otázku navrhol položiť aj prejudiciálnu otázku). Ďalej oprávnený ako dôvod odvolania uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. Všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ds. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b), c) zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Poukázal na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený navrhol odvolaciemu súdu, pokiaľ jeho odvolaniu nevyhovie, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európske únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré formuloval v závere podania. Súčasne oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a predložil Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s článkom 1 odsek 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok v súvislosti s možnosťou opätovného skúmania exekučného titulu exekučným súdom bez akejkoľvek časovej limitácie. Povinný ani súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý sa k doručenému (č.l. 61 spisu) odvolaniu oprávneného nevyjadrili. Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. odvolaniu oprávneného nemienil v celom rozsahu vyhovieť (č.l. 63 spisu) a okresný súd vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (č.l. 65 spisu; č.l. 124 spisu). Krajský súd v Banskej Bystrici už o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením č.k. 17CoE/103/2013-66 zo dňa 30.10.2013, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený včas dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Oboer/206/2014-118 zo dňa 27.08.2015 zrušil uznesenie odvolacieho súdu č.k. 17CoE/103/2013-66 zo dňa 30.10.2013 vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu z dôvodu, že odvolací súd opomenul rozhodnúť o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu uložil najvyšší súd posúdiť návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. K vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v časti potvrdzujúceho výroku sa dovolací súd žiadnym spôsobom nevyjadril. Exekučný poriadok ukladá súdu skúmať vykonateľnosť exekučného titulu nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalších nadväzujúcich ustanoveniach, konkrétne v ustanovení § 57 Exekučného poriadku, v ktorom uvádza viaceré dôvody na zastavenie exekúcie pre prípad, že bola (nesprávne) nariadená. S týmto názorom oprávnený nesúhlasí a tvrdí, že súd by mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky "pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva". Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Článok 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.) znie: Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nemá účastník konania právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996 zo dňa 22.07.1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008 zo dňa 06.05.2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04.05.2005). Povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. má súd len v prípade, ak sám dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa § 36 ods.5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Problematikou postupu všeobecného súdu pri prerušení exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. za účelom predloženia návrhu ústavnému súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci, s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, sa plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky zaoberalo už vo veci vedenej pod sp. zn. PL.ÚS/16/2002, kde v uznesení zo dňa 20.05.2002 ústavný súd vyslovil svoj právny názor a z neho vyplývajúci záver, že: „Podľa § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 Občianskeho súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Z uvedených procesných predpisov vyplýva, že navrhovateľ ako exekučný súd nemohol exekučné konanie pred ním prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“ K odôvodneniu rozhodnutia pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL.ÚS/16/2002 je pripojené aj odlišné stanovisko Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v znení: „tým, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pre výkon svojej funkcie a pri rozhodovaní viazaní na rozdiel od právneho stavu do 1. júla 2001 nielen zákonom, ale aj ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z odseku 2 cit. článku priamo vyplýva oprávnenie súdu v prípade, že sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Iný záver ako vyššie uvedený by podľa mňa bol neakceptovaním ústavnoprávneho princípu, ktorého uplatnenie nemôže byť limitované zákonom, resp. každý zákon upravujúci procesný postup súdu musí rešpektovať tento ústavnoprávny princíp, aj keď túto možnosť prerušenia konania výslovne neupravuje.“ Odvolací súd rešpektuje názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL.ÚS/16/2002 o nemožnosti prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. z dôvodu pravidla zakotveného v ustanovení § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, súčasne však v zhode s odlišným názorom sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej k tej časti odôvodnenia unesenia PL.ÚS/16/2002, ktoré sa týka možnosti prerušenia exekučného konania podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je toho názoru, že ak by súd dospel k názoru o potrebe postupu podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v exekučnom konaní, mohol by Ústavnému súdu SR podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Posúdením veci odvolací súd nedospel k záveru o rozpore ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravujúceho spôsob rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky, preto neuplatňuje postup podľa čl. 125 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa odvolacieho súdu v rozpore s princípom právneho štátu zakotvenom v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je v rozpore možnosť exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmať, či predložený exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nebol dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že exekúcia v danom prípade bola dôvodne zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol okresný súd. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. K odvolacej námietke oprávneného smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), že súd nielen v procesnom štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale aj počas celého exekučného konania je oprávnený a súčasne povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá (je povinný sa zaoberať) tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad v uzneseniach sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 a sp. zn. 3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže súčasne v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania uznesením o zastavení exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23.11.2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je tzv. prekážkou res iudicata, t.j. veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z článku 6 citovanej smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. V exekučných konaniach, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom. Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 02.04.2008 (č.l. 17 spisu) vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver v sume spolu 464,71 €. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35922761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku pristúpil okresný súd správne k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti O. P. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci. Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy), pričom výkon práv a povinností z doložky odporuje dobrým mravom. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal). Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že v konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne, pretože okresný súd mu neumožnil vyjadriť sa k možnosti posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací súd uvádza, že je mu známe rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/499/2012 zo dňa 10.07.2013, v posudzovanej veci však podľa názoru odvolacieho súdu uvedený postup okresného súdu neukrátil oprávneného o možnosť vyjadriť sa, pretože z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských rozsudkov ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného a odvolacieho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch; uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz.ÚS/1/2014 zo dňa 07.05.2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému možnosť vyjadriť sa reálne poskytnutá v odvolacom konaní. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že spotrebiteľa núti, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu. Spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom, preto nikoho nezaväzuje a nie je vykonateľný. Uvedená skutočnosť je zákonným dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Odvolací súd poznamenáva, že povinný mal pri uzavieraní zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. už právoplatne rozhodol uznesením č.k. 17CoE/103/2013-66 zo dňa 30.10.2013. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.