Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 5CoE/173/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6815204237 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6815204237.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Babjaka a členov senátu JUDr. Jána Deáka a JUDr. Petra Chovanka, v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova č.13, proti povinnému: D. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX J., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 1 729,46 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, pod spisovou značkou EX 8084/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.k. 10Er/732/2015-35 zo dňa 09.05.2016, takto r o z h o d o l : Späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie p r i p ú š ť a. Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 10Er/732/2015-35 zo dňa 09.05.2016 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom Sienkiewiczova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 862 882 pod spis. značkou IA-C/0214/2270 zo dňa 10.04.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 31.03.2011 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v pravidelných mesačných splátkach. Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú integrálnou súčasťou uzavretej zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä s poukazom na ust. § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Pri vyslovení uvedeného právneho záveru vychádzal súd z predmetu zmluvy medzi účastníkmi konania, keďže ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje spotrebiteľovi poskytnúť spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Vzhľadom na túto skutočnosť na tento právny vzťah aplikoval normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) zaručujúce spotrebiteľovi ochranu jeho práv pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. 3. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, normy európskeho práva, predovšetkým Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a judikatúru Európskeho súdneho dvora konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podstatným pre vyslovenie tohto záveru je spôsob predkladania návrhu zmluvy o úvere, ktorý formulár bol vopred pripravený dodávateľom a spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jeho obsah, vrátane rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľ mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj navrhnutej rozhodcovskej doložke. Vzhľadom na to, že obsah rozhodcovskej doložky bol vopred pripravený dodávateľom, len ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. K neprijateľnosti rozhodcovskej doložky súd ďalej uviedol, že spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, obmedzuje právo spotrebiteľa domáhať sa svojich práv na všeobecnom súde. Spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nie je preto možné akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv ako dodávateľ tak ako je to v predmetnej veci, keďže spotrebiteľ je slabší prvok v rámci záväzkového vzťahu a nie je mu jasný význam a dôsledky rozhodcovskej doložky. 4. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská doložka upravená tak, ako tomu je v predmetnej zmluve o úvere, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľským zmlúv, ako aj s ustanoveniami Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je vykonateľným rozhodnutím, na podklade ktorého by sa mohla viesť exekúcia. Na základe toho súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s § 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. 6. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č. 244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších súvislostiach sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. 7. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy, predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská doložka, postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi oprávneným a povinným došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní. 8. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite. 9. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. 10. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané dňa 09.05.2016 a odvolanie oprávneného doručené Okresnému súdu Revúca dňa 06.06.2016, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 12. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je dôvodné zrušiť a konanie zastaviť. 14. Z predlženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 30.06.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie oprávneného zo dňa 14. 06.2016, v ktorom oprávnený s poukazom na ust. § 38 ods. 3 Exekučného poriadku vzal návrh na vykonanie exekúcie v prejednávanej veci v celom rozsahu späť a žiadal vrátiť zaplatený súdny poplatok. 15. Podľa § 38 ods. 3 Exekučného poriadku, ak oprávnený vezme späť návrh na začatie exekučného konania skôr, ako súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, súd exekučné konanie zastaví a rozhodne o trovách konania. 16. Podľa § 370 ods. 1, ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 17. Odvolací súd primeraným použitím ustanovení Civilného sporového poriadku pripustil späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným, ktorý dispozičný úkon mu až do vydania poverenia súdnemu exekútorovi prináleží (§ 38 od. 3 Exekučného poriadku), a to aj bez súhlasu exekučného súdu, či kauzálnej spätosti s inou právnou skutočnosťou, napr. súhlasom povinného. Oprávnený svojím dispozitívnym úkonom prejavil vôľu nebyť viac účastníkom exekučného konania a súd musí túto jeho vôľu rešpektovať. Od oprávneného ako účastníka exekučného konania nemožno žiadať, aby zotrvával vo svojom procesnom postavení proti svojej vôli. 18. Na základe dispozitívneho úkonu oprávneného súd pripustil späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie a podľa § 370 ods. 2 CSP veta druhá napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. 19. Oprávnený žiadal, aby súd zároveň rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku. Vzhľadom k tomu, že vo veciach poplatkov je podľa § 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oprávnený rozhodovať ten orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon, bude úlohou okresného súdu rozhodnúť o žiadosti oprávneného o vrátenie zaplateného súdneho poplatku. 20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).