Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoE/95/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6907201707 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6907201707.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinným: 1/ J. G., nar. 9. 1. XXXX, bytom X., K. republiky XXX, 2/ X. Z., nar. X. XXXX, bytom X., I. XXX, 3/ H. P., nar. 2. XX. XXXX, bytom X., K. republiky XXX, 4/ X. D., nar. XX. 4. XXXX, bytom X., I. XXX a 5/ J. Z., nar. XX. 9. XXXX, bytom X., K. republiky XXX (dedičom pôvodného povinného X. G., nar. XX. 6. XXXX, zomr. XX. 3. XXXX, naposledy bytom X., K. republiky XXX), vedenej súdnym exekútorom JUDr. Petrom Cirbesom, Exekútorský úrad so sídlom Košice, Letná č. 47, pod sp. zn. EX 82/2007, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 3.101,64 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, č. k. 4Er/3144/2008-29 zo dňa 14. 4. 2016, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ust. § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie podľa ustanovenia § 53 ods. 4 OZ, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Zmluvný vzťah medzi oprávneným a pôvodným povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval naň okrem vnútroštátnej právnej úpravy (Občiansky zákonník) aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), konkrétne čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1,3 a čl. 6 ods. 1 Smernice. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k Smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že vo svojich dôsledkoch bola rozhodcovská doložka spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu. Uviedol, že rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, je to dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a následné zastavenie. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. K uvedenému osobitne zdôraznil, že pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak teda dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Nesúhlasil tiež s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, ako to urobil exekučný súd. Poukázal na skutočnosť, že s povinným bola uzatvorená zmluva o úvere obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, keď je nepochybné, že rozhodcovská doložka umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Poukázal na to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. písm. r/ Občianskeho zákonníka. Uviedol, že prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie vo vzťahu k spotrebiteľom úplne. V závere svojho podania zdôraznil, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, preto vzdialenosť spotrebiteľa od miesta rozhodcovského konania nemala žiaden vplyv na možnosť uplatnenia jeho práv v rozhodcovskom konaní. Na základe vyššie uvedeného oprávnený navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku). Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu pritom vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 14. 2. 2007 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie, na podklade exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 5458/06 zo dňa 6. 11. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 11. 2006 a vykonateľnosť dňa 2. 12. 2006. Z daného rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovský súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť oprávnenému (žalobcovi) sumu 102.760 Sk (3.411,01 EUR) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 102.520 Sk (3.403,04 EUR) od 29. 7. 2006 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 4. 5. 2006, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc primárne z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku v rozhodnom čase považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa, ako aj z § 23a, kde je stanovené, čo je možné rozumieť spotrebiteľskými zmluvami. Vychádzajúc z ustanovenia § 6 ods. 3 tohto zákona, je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluvu uzavretú dňa 4. 5. 2006 možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia danej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Možno teda uzavrieť, že aj posudzovaná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou (vzhľadom aj na vymedzenie oprávneného v citovanej zmluve ako podnikateľského subjektu a povinného ako fyzickej osoby označenej menom, priezviskom, miestom trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu) a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Osobitne je k uvedenému potrebné uviesť, že pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa, uvedená argumentácia nie je právne relevantná. Oprávnený totiž v priebehu konania a ani v samotnom odvolaní neuviedol ani jedinú skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že mohol pri uzatváraní predmetnej zmluvy predpokladať, že pôvodný povinný v procese kontraktácie nevystupoval v postavení spotrebiteľa. Uvedené nevyplýva z obsahu zmluvy o úvere (povinný je v nej označený menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a nie údajmi, ktoré by ho identifikovali ako osobu podnikajúcu, či osobu vykonávajúcu akúkoľvek obchodnú činnosť) a ani z ďalšieho obsahu spisu. Navyše nie je možné opomínať ani skutočnosť, že v prípade existencie pochybnosti tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Všeobecné predpoklady uskutočnenia rozhodcovského konania sú upravené v § 1, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. 1. 2015 (ďalej aj „ZRK“), kde je vymedzený okruh sporov, ktoré možno prejednať v rozhodcovskom konaní a tiež rozhodcovská zmluva alebo doložka ako predpoklad jeho vykonania. Zákon o rozhodcovskom konaní v § 1 v znení účinnom do 1. 1. 2015 vo všeobecnosti nevylučuje prejednanie sporov zo zmluvy o úvere voči spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní. Preto bolo potrebné skúmať, či rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru neodporuje právnej úprave obsiahnutej v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa okrem prípadov, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Nakoľko v prejednávanom prípade rozhodcovská doložka sa netýka hlavného predmetu plnenia a ani ceny, oprávnene exekučný súd pristúpil k posudzovaniu, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola individuálne dojednaná a či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zaradenie rozhodcovskej doložky do článku 17 Všeobecných podmienok pre poskytovanie úveru, už samo o sebe pojmovo vylučuje možnosť, že uvedená podmienka bola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne. Spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah a navyše ju nemohol ani odmietnuť bez toho, aby tým nezmaril uzatvorenie úverovej zmluvy ako celku. Konštituovanie rozhodcovskej doložky ako alternatívnej následne vylučuje aplikovanie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ na uvedený prípad, čo však nevylučuje vyslovenie jej neprijateľnosti, keď výpočet neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutý v § 53 ods. 4 OZ je len exemplifikatívny. Pokiaľ teda exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka zakotvená v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, s uvedeným záverom sa odvolací súd stotožňuje. Uvedená podmienka totiž núti spotrebiteľa, pokiaľ veriteľ podá žalobu na rozhodcovský súd, podrobiť sa právomoci toho rozhodcovského súdu, ktorý bol v predtlači Všeobecných podmienok poskytnutia úveru uvedený, čo fakticky spotrebiteľovi znemožňuje obranu a vzbudzuje odôvodnené pochybnosti o dodržiavaní zásady rovnosti účastníkov konania v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa v tejto súvislosti poukazuje na množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, čo naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), a navyše už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. V tejto súvislosti sú potom úvahy o písomnosti alebo ústnosti konania pred rozhodcovským súdom irelevantné. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči pôvodnému povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedeného záveru potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.