Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/973/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213249 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213249.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 16C/181/2012-34 zo dňa 02.10.2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania nepovažoval za dôvodný. Poukázal na to, že navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý podľa názoru navrhovateľa nesprávne nevylúčil sudcov Okresného súdu Rimavská Sobota z prejednávania predmetnej veci a preto je potrebné vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu o jeho sťažnosti. O námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Rimavská Sobota rozhodoval príslušný nadriadený súd; zákonný sudca nebol vylúčený z rozhodovania prejednávanej veci, pretože nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v spojení s ktorou mala vzniknúť navrhovateľovi tvrdená škoda. Okresný súd zdôraznil, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Vzhľadom na to, že o týchto námietkach bolo zákonným spôsobom rozhodnuté, nič nebráni okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol. Z uvedených dôvodov okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) O.s.p. Tvrdil, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal aj na podľa neho nedostatočné odôvodnenie výroku uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, nakoľko uznesenie neobsahuje opis konkrétnych okolností a dôvodov umožňujúcich súdu pokračovať v konaní. Navrhovateľ ďalej uviedol, že dôvod na prerušenie konania súdu preukázal, pretože ešte pred rozhodnutím okresného súdu mu elektronicky na zverejnenú adresu elektronickej pošty doručil návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou ústavnou sťažnosťou, v ktorej namieta porušenie základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom. Zdôraznil, že už v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Sudca Okresného súdu Rimavská Sobota má pomer k veci. K takémuto názoru dospeli aj iné krajské súdy v Slovenskej republike, ktoré v dôvodoch rozhodnutí o vylúčení sudcov konkrétneho súdu uviedli, že súd musí konať nestranne a musí sa navonok aj javiť ako nestranný. Pomer zákonného sudcu k veci ako aj pomer každého zo sudcov konkrétneho okresného súdu možno vzhliadnuť v tom, že je sudcom vecne a miestne príslušného okresného súdu, postupom ktorého mala byť spôsobená navrhovateľovi škoda. Vyjadril názor, že rozhodnutie krajského súdu vo veci nestrannosti neobstojí pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, preto podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nie je prípustné, aby sa do rozhodnutia ústavného súdu v konaní o veci samej pokračovalo a aby vylúčený sudca naďalej vykonával úkony a rozhodoval. Právo na nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces garantovaného Ústavou Slovenskej republiky aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. V návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota nie sú z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení. Rozhodnutím nadriadeného súdu, ktoré hodnotí navrhovateľ ako nesprávne, malo byť zasiahnuté do základného práva navrhovateľa zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom a tiež do základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. práva na nestranný súd zriadený zákonom. Navrhovateľ predložil súdu aj fotokópiu ústavnej sťažnosti, v ktorej tvrdí, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43NcC/216/2012 zo dňa 11.10.2012 boli porušené jeho základné práva a slobody. Okresný súd teda mal k dispozícii všetky listiny predkladané navrhovateľom spolu s návrhom na prerušenie konania. K námietke navrhovateľa, že napriek rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu nadriadeného o tom, či je a ktorý sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, musí okresný súd prerušiť konanie vo veci samej do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43NcC/216/2012 sa vzťahuje tá časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, kde okresný súd uviedol, že o námietke zaujatosti navrhovateľa riadne rozhodol jeho nadriadený súd, preto mu nič nebráni vo veci konať a rozhodnúť. Nie je preto dôvodná námietka navrhovateľa, že okresný súd v dôvodoch rozhodnutia nerozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom v prejednávanej veci rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43NcC/167/2012 zo dňa 11.10.2012 tak, že zákonnú sudkyňu, ktorá prejednávala a rozhodovala vec, a ktorá vydala aj napadnuté uznesenie z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Predložená sťažnosť navrhovateľa adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky sa má týkať uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43NcC/216/2012. Rozhodnutie krajského súdu ako súdu nadriadeného pod takouto spisovou značkou vydané nebolo z dôvodu, že konanie o námietkach zaujatosti vedené aj pod sp. zn. 43NcC/216/2012 spojil krajský súd na spoločné konanie pod sp. zn. 43NcC/167/2012 a práve uznesením pod sp. zn. 43NcC/167/2012 zo dňa 11.10.2012 rozhodol aj o tom, ktorí sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 16C/181/2012. Podľa odvolacieho súdu nebol dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. I.ÚS/89/2013 zo dňa 06.02.2013 alebo sp. zn. I.ÚS/92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Navyše podľa zistenia odvolacieho súdu bola uvedená ústavná sťažnosť navrhovateľa uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/553/2013 zo dňa 30.10.2013 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie. Okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistoval dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože v čase jeho rozhodovania neprebiehalo žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Samotné tvrdené podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľom nebolo dôvodom, ktorý by zakladal obligatórnu povinnosť prerušiť konanie, pretože v danom prípade išlo o otázku procesného charakteru, ktorá nemala priamy dopad na posúdenie nároku navrhovateľa a nemala priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej, a teda nešlo o prejudiciálnu otázku, od vyriešenia ktorej závisel výsledok sporu. Žiadna z odvolacích námietok navrhovateľa nebola uplatnená dôvodne a preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.