Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/70/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213312 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213312.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 14C/237/2012-43 zo dňa 12. 05. 2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorou sa domáhal proti žalovanej náhrady škody vo výške 125€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 398,30 €, ktorej sa domáhal na základe nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Rimavská Sobota v exekučnej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 2Er/1455/2010 proti povinnému C. V. v prospech oprávneného - žalobcu, pretože uvedený súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom stanovenej dobe. 2. Z obsahu exekučného spisu sp. zn. 2Er/1455/2010 okresný súd, okrem iného, zistil, že žiadosť exekútora JUDr. Krutého na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo bola doručená na exekučný súd v predmetnej veci dňa 28. 05. 2010. Listom súdu zo dňa 02. 08. 2010 bol rozhodcovský súd vyzvaný na predloženie kompletného spisového materiálu, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul a exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 06. 09. 2010. Podľa názoru okresného súdu, Okresný súd Rimavská Sobota ako exekučný súd sa nedopustil porušenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože uvedené zákonné ustanovenie žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neukladá. Zákonná lehota v § 44 ods. 2, druhá veta, Exekučného poriadku (teda Exekučného poriadku platného a účinného v čase začatia exekúcie, ktorá začala dňa 16. 04. 2010, teda v znení účinnom do 31. 05. 2010), určovala 15-dňovú lehotu len na vydanie písomného poverenia exekútora, aby vykonal exekúciu. Súd mal za to, pokiaľ ide o škodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany odporcu v konkrétnej exekučnej veci, nepreukázal dôvodnosť žalovanej výšky škody spočívajúcej vo výdavkoch "vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky", resp. nepreukázal, že ku vzniku ním žalovanej škody v tejto exekučnej veci vôbec došlo, nepreukázal existenciu bezprostredného a priameho vzťahu medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného a vznikom tvrdenej škody. Poukázal pritom na to, že výdavky žalobcu spojené s pracovnými výkonmi zamestnancov pomocou informačného systému, udržiavanie a správy informačného systému, sú takými výdavkami, ktoré museli žalobcovi vznikať v priebehu predmetného exekučného konania bez ohľadu na porušenie právnej povinnosti exekučným súdom v tomto konaní. Taktiež súd poukázal na to, že v exekučnom spise sa do vydania rozhodnutia o žiadosti o poverenie nenachádza žiadna žiadosť žalobcu o informácie na stav konania. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd mal za to, že poškodený, pokiaľ je ním právnická osoba, musí v konaní preukázať, aké závažné následky vznikli v jeho pracovnej (podnikateľskej) oblasti, a to v bezprostrednej (nielen tvrdenej a predpokladanej) príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti orgánom verejnej moci, avšak žalobca existenciu takýchto závažných následkov nepreukázal. Súd prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k tvrdenej ujme došlo, pričom konštatoval, že v období, keď bola podávaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie boli na tunajší exekučný súd zo strany žalobcu postupne podávané hromadné podania v počtoch výrazne negatívne ovplyvňujúcich plynulé vybavovanie exekučnej agendy okresným súdom v zákonom stanovených lehotách, následkom čoho došlo k mimoriadnej zaťaženosti okresného súdu ako exekučného súdu. Prihliadol tiež na to, že rozhodcovský súd v priebehu predmetného exekučného konania maril vydanie rozhodnutia, keď dlhodobo nerešpektoval príkaz exekučného súdu v určenej lehote doručiť ich kompletný spisový materiál. 3. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 05. 2010), podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj z ust. § 79 ods. 2 a § 120 ods. 1, vety prvej O. s. p.. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1, prvej vety a ods. 2 O. s. p. . Mal za to, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si aj uplatnil náhradu trov konania, avšak ich nevyčíslil, a preto súd mal za to, že nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že v konaní došlo k vadám, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súčasne vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd nezistil úplne skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/ O. s. p., § 205a O. s. p.). 5. Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, pričom z ust. § 101 ods. 2 O. s. p. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody na jeho odročenie, súd preto nemohol postupoval podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil, že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Ďalej namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Namietal, že žalobca nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal, pričom má právo oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Ďalej tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadeného pojednávania. Súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Žalobu v časti náhrady skutočnej škody okresný súd zamietol z dôvodu jej nedôvodnosti, avšak v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdavkov. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správy pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. K nemajetkovej ujme žalobca namietal, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“, ako aj právna „prejedanie“ veci v primeranej lehote, predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie. 6. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 7. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 12. 05. 2014. Odvolanie proti jeho rozhodnutiu podal žalobca dňa 23. 06. 2014 a vec bola predložená krajskému súdu, ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie o odvolaní dňa 01. 02. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP, resp. v čase vydania rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo strán sporu na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). V súdenej veci nie je sporné, že žalobca požiadal riadne a včas o zrušenie okresným súdom vytýčeného pojednávania, avšak zhodne s okresným súdom, podľa názoru odvolacieho súdu v súdenej veci žalobca neuviedol žiadne dôležité dôvody, pre ktoré by sa pojednávanie nemalo uskutočniť. Takýmito dôvodmi nebola ani tá skutočnosť, že žalobca podal návrh na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej by malo byť rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.. Žalobca bol na pojednávanie riadne predvolaný, pojednávania sa nezúčastnil, preto nie je možné mať za to, že postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. 10. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 41NcC/193/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, ktorým súd, okrem iného, žiadneho zo sudcov okresného súdu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci veci vedenej pod sp. zn. 14C/237/2012. 11. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Viery Kvetkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5NcC/61/2012, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobca. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo. 12. Podľa § 101 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 boli strany sporu povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračoval v konaní, aj keď boli strany nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 13. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 26. 01. 2015 v neprítomnosti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s. p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej poskytoval Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016. Takým procesným právom strany sporu bolo aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jej prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti strany. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť strane poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana nemohla zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či stranou tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Žalobca však Okresnému súdu Zvolen doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Zvolen vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 12. 05. 2014, na ktoré mu bolo doručené predvolanie včas, a z ktorého pojednávania sa žalobca ospravedlnil. Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Rimavská Sobota už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30. 06. 2016 a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 14. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v návrhu. 15. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 26. 01.. 2015, ak bolo predvolanie tak žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi riadne a včas doručené. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní žalovaného. 16. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami žalovaného a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.). 17. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný sudca, prejednal následne odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej. 18. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, keď žiadosť súdneho exekútora JUDr. Krutého na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 28. 05. 2010 a exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 06. 09. 2010, t. j. 3 mesiace a 9 dní po podaní žiadosti. Okresný súd v rozhodovaní riadne a dostatočne odôvodnil, že Exekučný poriadok platný a účinný v čase začatia exekúcie neobsahoval žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia, tento predpis určoval 15 dňovú lehotu len na vydanie písomného povernia exekútora, aby vykonal exekúciu. K tomu odvolací súd udáva, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzniká, pokiaľ sú splnené tri podmienky : 1. vznik škody, 2. porušenie právnej povinnosti verejného orgánu, 3. príčinná súvislosť medzi nimi. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil z akého dôvodu mal za to, že ku škode na strane žalobcu nedošlo, a prečo nepovažoval danú príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti na strane žalovaného. Keďže v súdenej veci nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany okresného súdu, nemôže byť daná ani príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti a z toho dôvodu okresný súd správne žalobu zamietol. 19. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 151 ods. 1, prvej vety a ods. 2 O. s. p. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).