Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/44/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914203535 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6914203535.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa: D. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom v U., Ul. X. E. XXX, zast. JUDr. Jánom Čipkom, advokátom, Advokátska kancelária 981 01 Hnúšťa, Partizánska 197, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, IČO 00166481, o zaplatenie 1 387,22 € s prísl., na odvolanie odporcu zo dňa 19. 11. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C/8/2015-45 zo dňa 14. 10. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 1 278,04 € s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 13. 03. 2014 do zaplatenia, ako aj 442,38 € trov právneho zastúpenia a 69,94 € iných trov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom trovy je povinný zaplatiť na účet alebo do rúk právneho zástupcu navrhovateľa, p o t v r d z u j e. V nenapadnutej časti, pokiaľ sa navrhovateľ domáhal na odporcovi zaplatenia ďalších 109,18 € s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 13. 03. 2014 do zaplatenia a návrh bol zamietnutý, zostáva rozsudok súdu prvého stupňa nedotknutý. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania - právneho zastúpenia v sume 83,76 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. Návrhu odporcu na vyslovenie prípustnosti dovolania nevyhovuje. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 1 278,04 € s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 13. 03. 2014 do zaplatenia, ako aj 442,38 € trov právneho zastúpenia a 69,94 € iných trov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť tieto trovy na účet alebo do rúk právneho zástupcu navrhovateľa. V ďalšej časti, pokiaľ sa navrhovateľ domáhal na odporcovi zaplatenia ďalších 109,18 € s 5,25 % úrokmi z omeškania ročne od 13. 03. 2014 do zaplatenia bol návrh zamietnutý. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Navrhovateľ dňa 19. 03. 2014 podal návrh proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, ktorý odôvodnil tým, že dňa 03. 09. 2013 požiadal v súlade s ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodov uvedených v § 4 ods. 1 písm. f/ bod 1 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Generálnu prokuratúru SR o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím prokurátora Okresnej prokuratúra v Rimavskej Sobote sp. zn. 2Pv/725/07-17 z 24. 10. 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť zo 17. 10. 2010 proti nezákonnému rozhodnutiu vyšetrovateľa PZ Okresného riaditeľstva PZ v Rimavskej Sobote, Úradu justičnej a kriminálnej polície Rimavská Sobota ČVS: ORP-902/RS-OEK-2007 zo dňa 23. 09. 2008, ktorým bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. Prokurátora dňa 09. 12. 2008 podal proti nemu obžalobu na Okresný súd v Rimavskej Sobote. Domnieva sa, že spĺňa všetky zákonné predpoklady pre úspešné odškodnenie, lebo rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 1T/195/08 z 28. 04. 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4To/70/11 z 26. 10. 2011, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 26. 10. 2011, bol spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený. Sám nemá právnické vzdelanie, nedokázal by sa účinne brániť proti vzneseným obvineniam, a preto po podaní obžaloby využil svoje právo obvineného a zvolil si obhajcu a to JUDr. Jána Čipku. V súvislosti s nedôvodným trestným stíhaním mu vznikla značná majetková ujma, keď ako odmenu za advokátske úkony a náhradu hotových výdavkov advokátovi zaplatil 1.387,22 eur. Na podaný návrh na predbežné prejednanie nároku mu Generálna prokuratúra SR oznámila, že postupuje žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR ako príslušnému orgánu. Ministerstvo spravodlivosti SR mu podaním zo dňa 15. 10. 2013 oznámilo, že žiadosť nepovažuje za takú, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti a postúpilo ju na vybavenie Generálnej prokuratúre SR, ktorá mu následne oznámila, že zotrváva na pôvodnom právnom závere, že nie je orgánom, ktorý by mal vo veci konať. Vo veci bol dňa 28. 10. 2014 vydaný platobný rozkaz č. 4Ro/247/2014-26, proti ktorému žalovaný podal odpor, namietajúc hlavne to, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý by mal vo veci konať za Slovenskú republiku, pretože škodu nespôsobila prokuratúra. Návrh nemožno akceptovať ani vecne, pretože je nedôvodný. Navrhovateľ si začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia svojím postupom a konaním zavinil sám, a preto akákoľvek náhrada škody zo strany štátu by bola v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Obč. zák.). Napokon ani uznesenie o vznesení obvinenia a následné trestné stíhanie nemožno bez ďalšieho automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Na pojednávaní zástupca navrhovateľa žiadal návrhu vyhovieť, poukazujúc aj na to, že navrhovateľ sa od začiatku v trestnom konaní bránil, že čin, na základe ktorého bolo proti nemu vznesené obvinenie nie je trestným činom, po podaní obžaloby využil svojho práva zvoliť si obhajcu a v trestnom konaní bol na súde oslobodený, čo má rovnaké účinky ako zrušenie rozhodnutia, pričom konať za odporcu je príslušná Generálna prokuratúra, lebo sťažnosť obvineného bola zamietnutá a bola podaná obžaloba. Navrhovateľ pritom žiada len skutočnú majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Poukaz odporcu na údajné porušenie dobrých mravov považuje len za účelovú obranu, lebo orgány činné v trestnom konaní majú dostatočné mocenské aj personálne vybavenie na vyhodnotenie dôkazov. Vo veci došlo k vzneseniu obvinenia až po roku od podania trestného oznámenia. Tento časový úsek mal byť dostatočný na to, aby sa mohlo vyhodnotiť, že navrhovateľ nespáchal trestný čin. V danom prípade navrhovateľ od začiatku tvrdil, že nenesie trestnoprávnu zodpovednosť a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie krajského súdu, kde z odôvodnenia vyplýva, že išlo o obchodnoprávny vzťah, do ktorého bolo nadbytočné vstupovať orgánom činným v trestnom konaní. Trestné konanie trvalo takmer 3 roky, pričom navrhovateľ ako obvinený bol obmedzovaný, pretože bol povinný strpieť jednotlivé úkony a pritom žiada len skutočnú finančnú ujmu. Ak navrhovateľ vyplatil ako klient celú odmenu podľa faktúry, tak sa dá konštatovať, že došlo fakticky k dohode o zmluvnej odmene. Nie je ani možné povedať, že by uplatňovaná náhrada bola neprimeraná. Zástupca odporcu žiadal na pojednávaní návrh v plnom rozsahu zamietnuť namietajúc hlavne to, že za odporcu nemá konať Generálna prokuratúra SR. Okrem toho samotné oslobodenie spod obžaloby nespôsobuje spätne nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Toto konanie bolo na základe podkladov a dôkazov. Tieto dôkazy boli vyhodnotené tak, že sú splnené predpoklady na podanie obžaloby, obžaloba však nie je rozhodnutím. Nemožno ho vyhodnotiť ako nesprávne len kvôli tomu, že sa neskôr nepotvrdilo, že došlo k trestnému činu. Neboli takto splnené ani podmienky na priznanie náhrady. Uznesenie o začatí trestného stíhania ani uznesenie o vznesení obvinenia neboli zrušené. Postup orgánov bol správny vzhľadom na existujúci situáciu a tým, že bol obžalovaný oslobodený, nedošlo k splneniu podmienok na náhradu škody a nedošlo ani k porušeniu základných práv navrhovateľa v trestnom konaní. Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, oboznámením spisu 1T/195/2008 Okresného súdu Rimavská Sobota, vyúčtovania odmeny advokáta za zastupovanie v trestnej veci, dokladov o zaplatení trov obhajoby, návrhu na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. aj s poštovým podacím hárkom, odpovedí Generálnej prokuratúry SR a Ministerstva spravodlivosti SR a vec posúdil takto: Uznesením Okresného riaditeľstva v Rimavskej Sobote, Úradu justičnej a kriminálnej polície PZ Rimavská Sobota zo dňa 03. 12. 2007 ČVS: ORP-902/OEK-RS-07 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. proti neznámemu páchateľovi. Uznesením zo dňa 23. 09. 2008 bolo vo veci vznesené obvinenie proti navrhovateľovi. Sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola uznesením Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota ako nedôvodná zamietnutá. Dňa 09. 12. 2008 prokurátor Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota podal na navrhovateľa ako obvineného obžalobu na súd. Rozsudkom zo dňa 28. 04. 2011 č. 1T/195/08 bol navrhovateľ podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., lebo skutok nie je trestným činom. Tohto sa mal podľa obžaloby dopustiť tak, že ako zástupca spoločnosti Leto, s. r. o. Hnúšťa v období od 30. 05. 2006 do 31. 12. 2007 na základe zmluvy o spolupráci pri rozširovaní produkcie vydavateľstva Perfekt, a. s., Bratislava prevzal do svojho skladu v Hnúšti knižné tituly, ktoré distribuoval a ďalej predával odberateľom, pričom podľa zmluvy knižné tituly aj po ich prevzatí boli majetkom vydavateľa až do ich uhradenia, pričom bol povinný raz mesačne hlásiť stav a pohyb zverených titulov, čo však nedodržal, prevažnú väčšinu titulov predal a obdržané peňažné prostriedky použil pre svoju potrebu, čím spôsobil škodu nie menej ako 172.953,- Sk. Odvolanie okresného prokurátora Rimavská Sobota Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 26. 10. 2011 č. 4To/70/11 zamietol. V odôvodnení uvádza, že skutok sa síce stal, ale nie je trestným činom. Bolo nadbytočné vstupovať orgánom činným v trestnom konaní do tohto vzťahu, pretože medzi spoločnosťou Perfekt, a. s. Bratislava a spoločnosťou Leto, s. r. o. Hnúšťa sa jedná o obchodnoprávny vzťah upravený Obchodným zákonníkom, čo jednoznačne vyplýva zo zmluvy o spolupráci pri rozširovaní produkcie vydavateľstva Perfekt, a. s. a nejedná sa o trestnoprávny vzťah. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon"), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zdržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c) - e/ necitované f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, g) - l/ necitované m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Podľa § 4 ods. 2 zákona ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 3 zákona ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Podľa § 5 ods. 1 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa ods. 2, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Podľa § 16 ods. 1 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 18 ods. 1 zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Podľa ods. 2 náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s neprávnym úradným postupom. Podľa ods. 3 súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Otázka, či štát zodpovedá za škodu aj v prípade, že došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, sa riešila už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr.: "V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých rozhodnutiach. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesením obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010)." "Systematickým a logickým extenzívnym výkladom sa dospelo k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postu ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (uznesenie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009)." "Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1-4 zák. č. 58/69 Zb." (poznámka: ide o zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z., podstata vzniku zodpovednosti je však rovnako upravená) "zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný ( (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93). Súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona, keď základ návrhu považoval za daný tým, že navrhovateľ bol spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený, lebo skutok, za ktorý bol navrhovateľ obžalovaný, nie je trestným činom. Navrhovateľ preto má právo na náhradu škody (§ 5 ods. 1 zákona) z dôvodu, že bol spod obžaloby oslobodený, a za takúto škodu štát objektívne zodpovedá. Pokiaľ odporca žiadal návrh zamietnuť poukazujúc aj na to, že nemožno trestné konanie vyhodnotiť ako nesprávne len kvôli tomu, že sa neskôr nepotvrdilo, že došlo k trestnému činu a pri podaní obžaloby bol dostatočne odôvodnený záver resp. zistený skutkový stav, súd dáva za pravdu navrhovateľovi, ktorý nespochybňoval, že nie každé oslobodenie musí byť dôvodom na priznanie náhrady podľa zákona o zodpovednosti štátu, ale v danom prípade došlo k vzneseniu obvinenia až 9 mesiacov od podania trestného oznámenia a ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorým obžalovaného spod obžaloby oslobodil, aj z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku zamietol, jednalo sa o obchodnoprávny vzťah upravený Obchodným zákonníkom, čo jednoznačne vyplýva zo zmluvy o spolupráci, a nejedná sa o trestnoprávny vzťah. Orgány činné v prípravnom trestnom konaní takto nesprávne vyhodnotili, že navrhovateľ sa dopustil prečinu sprenevery a trestné konanie voči nemu vôbec nemalo byť vedené resp. malo byť zastavené, prokurátor však podal proti nemu obžalobu na súd. K námietke, že za štát nemá konať Generálna prokuratúra SR súd uvádza, že ku škode navrhovateľa došlo v trestnom konaní. Podľa odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zn. 3 Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011 (obdobná vec, teda kde navrhovateľ bol rozsudkom súdu oslobodený spod obžaloby) v danom prípade došlo ku škode žalobkyne v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Tr. por.). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ Policajného zboru. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá a šiesta Tr. por.). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (§ 206 ods. 1 veta prvá Tr. por.). Po skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie (§ 209 ods. 1 veta prvá Tr. por.). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Tr. por.) a vykonáva úkony podľa § 230 ods. 2 Tr. por. Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu (§ 231 písm. a/ Tr. por.). Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom-ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý začal konať vo veci ako prvý (§ 4 ods. 1 písm. l/ zákona - pozn.: v súčasnosti písm. m/). Navrhovateľ dňa 03. 09. 2013 podal návrh na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru SR, ktorá listom zo dňa 18. 09. 2013 postúpila túto žiadosť, doručenú jej 12. 09. 2013 podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgánu príslušnému na konanie, lebo sa javí, že je možné aplikovať len ustanovenie § 4 ods. 2 zákona a teda ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa odseku 1, tak v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd k tomuto poznamenáva, že má vedomosť o tom, že v tom období bolo viacero rozhodnutí či už okresných súdov alebo Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde sa konalo s Ministerstvom spravodlivosti SR z dôvodu, že sa vychádzalo z názoru, že nie je možné určiť, ktorý je orgánom príslušným na konanie, lebo škodu spôsobilo viac orgánov, pričom tento názor už je prekonaný, ako je to zrejmý aj z vyššie uvádzaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Ministerstvo spravodlivosti dňa 15. 10. 2013 vrátilo postúpený návrh navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na Generálnu prokuratúru SR, lebo ju nepovažuje za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná Ministerstvom spravodlivosti SR. Listom zo dňa 23. 10. 2013 Generálna prokuratúra SR oznámila navrhovateľovi, že zotrváva na pôvodnom právnom závere, že nie je tým orgánom, ktorý by mal v danej veci konať, ale v zmysle platnej právnej úpravy je na konanie príslušné práve Ministerstvo spravodlivosti SR. Súd podľa § 4 ods. 1 písm. m) zákona dospel k záveru, že Generálna prokuratúra SR je správne označená ako orgán konajúci v mene štátu, lebo ku škode navrhovateľa došlo jednak konaním vyšetrovateľa a jednak konaním prokurátora, ako orgán konajúci v mene štátu tak prichádzajú do úvahy Ministerstvo vnútra SR aj Generálna prokuratúra SR, žiadosť bola 12. 09. 2013 doručená Generálnej prokuratúre SR, ktorá ju postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR a toto následne žiadosť vrátilo Generálnej prokuratúre SR. Keď vo veci má za štát konať z viacerých príslušných orgánoch ten orgán, na ktorom bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, a v danej veci je to Generálna prokuratúra SR (na Ministerstvo vnútra SR žiadosť ani nebola podaná), je tento orgán správne označený ako orgán konajúci za štát. Keď navrhovateľ podal návrh na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona a jeho žiadosti nebolo vyhovené do 6 mesiacov od dňa prijatia žiadosti (žiadosť bola Generálnou prokuratúrou SR prijatá 12. 09. 2013 a listom zo dňa 23. 10. 2013 bolo navrhovateľovi oznámené zamietavé stanovisko), podal návrh na súd (§ 16 ods. 1 zákona). Súd podľa § 5 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 18 zákona zaviazal odporcu na náhradu škody vo výške 1.278,04 eur, pričom ide o účelne vynaložené trovy obhajoby navrhovateľa v trestnom konaní. Za obhajcu si zvolil advokáta JUDr. Jána Čipku, ktorému na trovách obhajoby uhradil vyfakturovanú sumu 1.387,22 eur. Navrhovateľ síce podaným návrhom žiadal zaplatenie 1.387,22 eur, ktoré mu boli vyfakturované ako trovy právneho zastúpenia a ktoré aj vyplatil obhajcovi, avšak po kontrole vyčíslených trov obhajoby (zisťovanie skutočnej škody) súd zistil, že pri vyúčtovaní za úkony právnych služieb pri položkách podania na súd 21. 05. 2010, 23. 09. 2010 a 09. 02. 2011 bola vyúčtovaná cena po 60,11 eur za úkony v roku 2010 a 61,75 za úkon v roku 2011, teda v plnej výške. Podľa § 14 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení v čase vykonávania úkonov za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3 patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. V podaní z 21. 05. 2010 obhajca oznámil návrh otázok pre znalca, v podaní z 23. 09. 2010 navrhol predvolať na pojednávanie znalkyňu a v podaní z 09. 02. 2011 oznámil, že predkladá knihu záväzkov, knihu pohľadávok a knihu analytickej evidencie. Súd je toho názoru, že ide o úkony, najbližšie k § 14 ods. 3 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení v čase vykonávania úkonov, teda k úkonu návrh na zabezpečenie dôkazu a za úkony podľa § 14 ods. 3 patrí odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, preto pri týchto položkách znížil uplatňovanú náhradu na polovicu v súlade s uvedeným § 14 ods. 3 písm. a/ a ods. 8 cit. vyhlášky, t. j. priznal z nich sumy 2 krát po 30,055 eur za úkony v roku 2010 a 30,87 eur za úkon v roku 2011. Ostatné položky boli vyúčtované v súlade s ust. § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 12 ods. 3, § 14 ods. 1 a až 5, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení ku dňu vykonania úkonov, čo súd zistil prekontrolovaním každej jednotlivej položky vo faktúre zo dňa 15. 12. 2011. Takto súd priznal odmenu za nasledovné úkony: prevzatie veci 25. 06. 2009 v sume 57, 95 eur, účasť na hlavnom pojednávaní 07. 09. 2009 v sume 57,95 eur, účasť na hlavnom pojednávaní 05. 10. 2009 v sume 57,95 eur, účasť na odročenom pojednávaní 25. 03. 2010 v sume 15,03 eur, účasť na hlavnom pojednávaní 14. 04. 2010 v sume 60,11 eur, podanie z 21. 05. 2010 v sume 30,055 eur, podanie z 23. 09. 2010 v sume 30,055 eur, účasť na odročenom pojednávaní 27. 10. 2010 v sume 15,03 eur, účasť na hlavnom pojednávaní 01. 12. 2010 v sume 60,11 eur, podanie z 09. 02. 2011 v sume 30,87 eur, účasť na hlavnom pojednávaní 28. 04. 2011 v sume 61,75 eur, vyjadrenie k odvolaniu z 02. 09. 2011 v sume 61,75 eur, verejné zasadnutie 26. 10. 2011 v sume 61, 75 eur, spolu 600,36 eur + prináležiace paušalizované odmeny 3 krát po 6,95 eur za úkony v roku 2009, 6 krát po 7,21 eur za úkony v roku 2010 a 4 krát po 7,41 eur za úkony v roku 2011, spolu 93,75 eur + 370,92 eur cestovného a náhrady za stratu času pri 7 cestách na pojednávania v Rimavskej Sobote (vzdialenosť Rimavská Sobota - Hnúšťa 26 km) a verejné zasadnutie v Banskej Bystrici (vzdialenosť Banská Bystrica - Hnúšťa 85 km). Spolu takto súd priznal 1.065,03 eur +213,- eur DPH, čo činí súčtom 1.278,04 eur, ktorú sumu navrhovateľ uhradil ako účelne vynaložené trovy obhajoby, teda vzniknutú skutočnú škodu, kým v prevyšujúcej časti návrh zamietol, lebo vyplatená odmena nad rámec odmeny podľa vyhlášky nemôže ísť na úkor odporcu, lebo túto škodu nezavinil. Pokiaľ zástupca navrhovateľa uviedol, že keď navrhovateľ ako klient vyplatil celú odmenu podľa faktúry, tak sa tu dá konštatovať, že došlo fakticky k dohode o zmluvnej odmene, súd sa s týmto nestotožňuje, lebo nebolo preukázané, že by k takejto dohode došlo. Samotné vyplatenie podľa faktúry takýmto dôkazom nie je, pričom je viac ako pravdepodobné, že klient bežne ani nie je dostatočne zbehlý na to, aby vedel (prípadne považoval za nutné) kontrolovať po svojom advokátovi vyfakturovanú odmenu. Keď odporca nezaplatil podľa žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, prevzatej 12. 09. 2013 do 6 mesiacov, teda v lehote podľa § 16 ods. 4 zákona, súd odporcu podľa § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. zaviazal aj na zaplatenie úrokov z omeškania od 13. 03. 2014, teda od nasledujúceho dňa po uplynutí 6 mesiacov po obdržaní žiadosti až do zaplatenia, ako to žiadal navrhovateľ, a to vo výške podľa ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a priznal navrhovateľovi, ktorý mal v konaní prevažný úspech (priznaná náhrada 1.278,04 eur, čo činí 92,13 % a zamietnutý návrh ohľadom 109,18 eur, čo činí 7,87 %) uplatňovanú náhradu trov konania, a to vo výške 84,26 % ako rozdielu medzi pomerom úspechu a neúspechu. Navrhovateľ na trovách konania uplatnil 525,02 eur trov právneho zastúpenia a 83,- eur iných trov (zaplatený súdny poplatok) Trovy právneho zastupovania boli vyčíslené v súlade s ust. § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Konkrétne ide o 5 hlavných úkonov (prevzatie veci 02. 09. 2013, podanie návrhu na predbežné prerokovanie 03. 09. 2013, podanie návrhu 18. 03. 2014, vyjadrenie 22. 06. 2015 a účasť na pojednávaní 14. 10. 2015) po 71,36 eur, teda spolu 356,80 eur -plus prináležiace paušalizované trovy 2 krát po 7,81 eur za úkony v r. 2013, 1 krát 8,04 eur za úkon v roku 2014 a 2 krát po 8,39 eur za úkony v roku 2015), spolu paušalizovaná náhrada trov 40,44 eur, -cestovné náhrady za účasť na pojednávaní 14. 10. 2015 vo výške 12,32 eur (cesta Hnúšťa - Rimavská Sobota a späť, 2 x 26 km, spotreba 5,9 l, cena pohonných hmôt 0,916 eur, paušalizovaná náhrada 0,183 eur/km 12,32 eur a -náhrada za stratu času pri účasti na pojednávaní 14. 10. 2015 za 2 polhodiny po 13,98 eur, teda spolu 27,96 eur. Trovy právneho zastúpenia takto činia 437,52 eur + 87,50 eur ako 20 %-né DPH, spolu 525,02 eur. Súd takto z uplatnených trov 525,02 eur trov právneho zastúpenia a 83,- eur iných trov (zaplatený súdny poplatok) priznal náhradu 442,38 eur trov právneho zastúpenia a 69,94 eur iných trov, teda vo 84,26 % ako rozdielu medzi percentom úspechu a neúspechu. Zaplatenie trov právnemu zástupcovi navrhovateľa je odôvodnené ustanovením § 149 ods. 1 O. s. p.“. Proti rozsudku podal obsiahle odvolanie odporca. V úvode odvolania tvrdí, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a náležite neprihliadal na preukázané skutočnosti vyplývajúce z vyjadrení odporcu a dôkazy hodnotil nesprávne. Odporca naďalej trvá na právnom názore, že žalovanú stranu, teda Slovenskú republiku, nemá v tomto konaní zastupovať Generálna prokuratúra SR ale Ministerstvo spravodlivosti SR. Škoda nebola spôsobená orgánom prokuratúry a nemožno príslušnosť určiť podľa ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Okresný súd Rimavská Sobota vydal 02. 03. 2009 trestný rozkaz, ktorým uznal XQ. vinným zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona za spáchanie ktorého mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu jedného roka. Súd si teda osvojil výsledky prípravného konania a vydaním trestného rozkazu potvrdil jeho zákonnosť. Podľa § 353 ods. 1 Trestného poriadku samosudca môže bez prejedania veci na hlavnom pojednávaní vydať trestný rozkaz, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi. Okresný súd obžalovaného po podaní odporu a doplnení dokazovania nakoniec spod obžaloby oslobodil a Krajský súd v Banskej Bystrici odvolanie prokurátora zamietol. Právo na náhradu škody v zmysle § 5 ods. 1 zákona 514/2003 spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákon neustanovuje vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, resp. uzneseniu o zamietnutí sťažnosti odchýlnu právnu úpravu. Orgánom, ktorý by mohol označené uznesenia zrušiť, je len generálny prokurátor. Súd „veľkoryso prehliadol“, že elementárnou podmienkou zákona pre vyvodenie zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktoré je označené ako titul pre náhradu škody. Táto podmienka nebola naplnená a súčasne v prípravnom konaní neboli využité možnosti vedúce k prípadnému zrušeniu uzneseniu prokurátora, aj keď trestný poriadok takýto postup umožňuje. Ide o § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosť, že súd navrhovateľa ako obžalovaného spod obžaloby oslobodil, nespôsobuje spätne nezákonnosť rozhodnutí orgánov prípravného konania. Úvaha, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby spôsobuje nezákonnosť uznesení orgánov prípravného konania je v rozpore so zákonom. V ďalšom odvolateľ rozoberá štádiá a postup trestného konania, rozoberá čo je podmienkou začatia trestného konania, čo je podmienkou vznesenia obvinenia a čo je podmienkou podania obžaloby. Aj súdy konštatovali, že skutok sa stal. Súdy však konanie D. A. nepovažovali za trestný čin z dôvodu, že sa obžalovanému nepodarilo preukázať úmysel, teda z dôvodu absencie zavinenia. Preukazovanie zavinenia je vždy úlohou dokazovania. Po rozsiahlom teoretickom rozbore postupu orgánov činných v trestnom konaní dochádza odporca aj k názoru, že D. A. nevznikol nárok na náhradu škody. Pre vydanie rozhodnutí orgánov prípravného konania, teda uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia prokurátora o zamietnutí sťažnosti obvineného, ktoré bolo označené ako titul pre náhradu škody, boli splnené všetky zákonné podmienky. Prokurátor postupoval v súlade so zákonom aj pri podaní obžaloby. Skoršia judikatúra všeobecných súdov, ktorá uplatňovala analogický výklad so záverom, že ide o špecifický prípad zodpovednosti za škodu s tým, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, nie je správna a v súlade so zákonom. Oslobodenie spod obžaloby nemôže bez ďalšieho spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa či prokurátora. Predchádzajúce závery niektorých všeobecných súdov, podľa ktorých podstata nároku na náhradu škody vyplýva zo samotného výsledku trestného stíhania a ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, neobstoja, sú nesprávne, nelogické a vo svojej podstate popierajúce zmysel a logiku trestného konania. Postup orgánov prípravného konania nebol chybný ani mylný, práve naopak, bol správny vzhľadom na v tom čase existujúcu dôkaznú situáciu a nedošlo k bezdôvodnému zásahu do základných práv a slobôd navrhovateľa. Podľa § 18 ods. zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti, ktoré bolo označené ako titul pre náhradu škody, nemožno považovať za nezákonné. Nie je splnená základná podmienka zákona, aby bolo možné rozhodnúť o priznaní náhrady škody a D. A. nárok na náhradu škody nevznikol. Odporca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záverom odporca navrhol, ak by napriek vzneseným argumentom krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, žiadal, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu s prihliadnutím na riešenie otázky oprávnenosti konkrétneho štátneho orgánu konať v mene štátu, vzhľadom na aplikáciu ust. § 4 ods. 1 zákona, berúc do úvahy nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov, osobitne s prihliadnutím na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca. Uviedol, že nesúhlasí s odvolaním navrhovateľa a rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne. Názor odvolateľa, že pre jeho úspešné odškodnenie je nevyhnutné, aby ním označené rozhodnutia vyšetrovateľa a prokurátora okresnej prokuratúry boli zrušené v predpísanom konaní je iluzórny, najmä s prihliadnutím na teoretické vývody odvolateľa popisované v rozsiahlych dôvodoch odvolania. Nie je možné poprieť, že postupy orgánov činných v trestnom konaní z týchto teoretických záverov odvolateľa vychádzajú. To však neznamená, že by orgány činné v prípravnom konaní, teda vyšetrovateľ aj prokurátor, neboli povinné postupovať tak, aby nedošlo k neoprávneným zásahom do majetkovej alebo nemajetkovej sféry občana z dôvodu vydávania nezákonného rozhodnutia. Za takúto škodu je nesporne potrebné považovať aj majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá vznikla tým, že svoje ústavné právo zvoliť si obhajcu využil a následne tým mu vznikla podľa zmluvy o poskytovaní právnej služby povinnosť uhradiť advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov. Zodpovednosť štátu za náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia je objektívna a preto nie je túto objektívnu zodpovednosť akýmkoľvek spôsobom vyviňovať. Už v priebehu konania poukazoval na svoje závery o procesnej oprávnenosti Generálnej prokuratúry SR konať v mene štátu vo veci, a to najmä z dôvodu ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona. Navrhovateľ zastáva názor, že oslobodenie spod obžaloby aj bez rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 má rovnaký význam ako by bolo zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo nezákonné a zároveň má taký význam ako by malo zrušenie uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti nezákonnému uzneseniu o vznesení obvinenia. Popiera, že by si zavinil vznesenie obvinenia. Od začiatku popieral, že by sa dopustil úmyselného konania popísaného v uznesení o vznesení obvinenia. Prokurátor vykonávajúci dohľad nad prípravným konaním mal vyhodnotiť všetky okolnosti tak ako to v konečnom dôsledku vyhodnotil súd. K návrhu odvolateľa pripustiť dovolanie uviedol, že otázka orgánu štátu oprávneného konať v mene štátu, nie je otázkou tak zásadného významu, že by ju bolo potrebné riešiť v dovolacom konaní, najmä ak všeobecné súdy túto otázku majú už vyriešenú. Navrhovateľ žiadal priznať aj trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní a to za jeden úkon advokáta. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva, že procesný súd správne postupoval, keď rozhodol v zmysle enunciátu svojho rozsudku. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) a na doplnenie a zvýraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza. Odvolanie odporcu neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôkazy než tie, ktoré boli predložené pred súdom prvého stupňa a tento súd sa nimi zaoberal. Odvolací súd bez nariadeného ďalšieho dokazovania nemôže prehodnocovať závery súdu prvého stupňa a zistený skutkový stav (§ 213 ods. 1 OSP). Možnosť iného právneho posúdenia veci vzhľadom k odvolateľovým argumentom nie je zákonným dôvodom na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. Iný právny názor odvolateľa podložený poukazom na povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a na závery, ktoré tieto orgány robia zo zistených skutočností, neusvedčuje rozhodnutie súdu prvého stupňa z arbitrárnosti. Odvolací súd naviac poukazuje aj na zbierku stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016, kde je výslovne uvedené: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“. Za tohto stavu veci krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako správny. V nenapadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa nemohol byť preskúmavaný a preto tento zostal nedotknutý. Vzhľadom k citovanému stanovisku uverejnenému v Zbierke súdnych rozhodnutí, nepovažoval odvolací súd za vhodné pripustiť vo veci dovolanie. Naviac, pokiaľ ide o dovolanie, dovolacia otázka nebola riadne a zreteľne odvolateľom formulovaná. Dovolacia otázka navrhovaná účastníkom konania musí mať formu resp. musí byť podobná žalobnému petitu. V odvolacom konaní bol navrhovateľ úspešný. S poukazom na ust. § 224 ods. 1 OSP s použitím ust. § 142 ods. 1 OSP bola mu preto priznaná aj náhrada trov odvolacieho konania a to právneho zastúpenia. Tieto trovy predstavujú za jeden úkon právnej služby a to podanie vyjadrenia advokáta k odvolaniu odporcu vo výške 61,41 €, s pripočítaním režijného paušálu 8,39 € a 20 % DPH, spolu 83,76 €. Priznané trovy zaplatí odporca navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu v lehote troch dní. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.