Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/511/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914206007 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6914206007.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Justičná 9, proti odporcovi Q. H., nar. X. XX. XXXX, bytom P., L. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 1.143,62 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 7C/202/2014-45 zo dňa 3. 3. 2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania vo výške 166,68 EUR p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie okresného súdu nedotknuté. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 21,02 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením konanie zastavil a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 37,30 EUR. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania vo výške 166,68 EUR v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.143,62 EUR s príslušenstvom z titulu nesplnenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril odporca s navrhovateľom. Dňa 11. 12. 2014 (správne má byť 10. 12. 2014 - poznámka odvolacieho súdu) podal vedľajší účastník písomné vyjadrenie k veci a navrhol žalobu zamietnuť. Písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 11. 12. 2014 navrhovateľ vzal svoj návrh v plnom rozsahu späť, navrhol konanie zastaviť a vrátiť časť zaplateného súdneho poplatku. Na základe uvedeného, zohľadňujúc dispozičné oprávnenie navrhovateľa so svojim návrhom, okresný súd konanie zastavil a v zmysle § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku navrhovateľovi. O trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 2 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), keď konštatoval zavinenie navrhovateľa na zastavení konania a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, režijný paušál a DPH v celkovej sume 166,68 EUR. Odporcovi, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy konania nevznikli, okresný súd náhradu trov konania nepriznal. Proti výroku uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že nie je možné stotožňovať právo na zastúpenie advokátom, ktoré nepochybne prináleží i vedľajšiemu účastníkovi, s právom na náhradu trov konania, ktoré účastníkovi (i tomu vedľajšiemu) prináleží len v prípade, ak bol účastník v konaní úspešný a ak boli trovy konania vynaložené účelne. Trovy vedľajšieho účastníka však v prejednávanom prípade za účelné považovať nemožno, pretože neboli nevyhnutne potrebné na bránenie práva odporcu, keď vedľajší účastník v konaní uskutočnil len jediný úkon, a to oznámenie o vstupe do konania, ktoré bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 5. 12. 2014. Zdôraznil, že k späťvzatiu návrhu na začatie konania nedošlo z dôvodu procesnej aktivity vedľajšieho účastníka a jeho vstup do konania so zastavením konania nemal žiaden súvis. Odkázal tiež na viaceré uznesenia všeobecných súdov, ktoré sa vyjadrili k neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia v prípadoch zastúpenia vedľajšieho účastníka advokátom. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná, prípadne, aby predmetné uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukázal na skutočnosť, že vstúpil do konania legitímne v súlade s § 93 ods. 2, 3 O. s. p. z vlastného podnetu, s tým, že takto zvolený procesný postup vstupu vedľajšieho účastníka do konania je zákonne rovnocenný so vstupom do konania na základe výzvy niektorého z účastníkov konania. Vstup vedľajšieho účastníka bol pre spotrebiteľa efektívny, keď konanie bolo pre späťvzatie návrhu zastavené až po tom, čo vedľajší účastník podal písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania. Trovy, ktoré boli vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne napadnutým výrokom uznesenia okresného súdu priznané, potom bezprostredne súviseli s konaním, a preto je ich nutné považovať za účelne vynaložené. Podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Tým pádom má právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom (čl. 47 Ústavy SR) a v prípade úspechu v spore, aj právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia treba pritom považovať v každom prípade za účelné, čo vo viacerých prípadoch potvrdil aj Ústavný súd SR (pod sp. zn. II. ÚS/78/03, II. ÚS 31/04 a pod.). Na základe uvedeného vedľajší účastník navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok uznesenia okresného súdu ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 21,02 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a odvolaním napadnutý výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté. V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom, a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O. s. p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p., ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014). Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať "právny záujem na jeho výsledku", pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane odporkyne (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014 výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. V prejednávanom prípade došlo k zastaveniu konania preto, že navrhovateľ zobral návrh v plnom rozsahu späť, pričom svoje rozhodnutie disponovať s návrhom na začatie konania týmto spôsobom nijakým spôsobom nezdôvodnil. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Z citovaných ustanovení vyplýva, že ak došlo k zastaveniu konania, v zásade žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Možnosť, aby niektorému z účastníkov konania bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania nastáva až vtedy, ak sú v danom prípade zastavenia konania splnené podmienky uvedené v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p.. Ustanovenie druhého odseku § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou a preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ návrh voči odporcovi v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu nevyplýva (a netvrdí to v podanom odvolaní ani navrhovateľ), že by dôvodom späťvzatia návrhu bolo správanie odporcu (napr. dobrovoľná úhrada pohľadávky po začatí konania a pod.), možno konštatovať len jediný záver, a to, že predmetný návrh navrhovateľa bol podaný (objektívne) nedôvodne a že k jeho späťvzatiu došlo v dôsledku jeho procesného zavinenia. Preto mu podľa prvej vety § 146 ods. 2 O. s. p. vznikla povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ktorý si trovy konania uplatnil, trovy konania, ktorých súčasťou sú i trovy právneho zastúpenia. Odvolací súd pritom (rovnako ako súd prvostupňový) považoval úkony vedľajšieho účastníka uskutočnené v konaní za účelné, a to z nasledovných dôvodov: V prvom rade je potrebné uviesť, že návrh na začatie konania bol právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka doručený dňa 4. 12. 2014. V nadväznosti na uvedené doručenie návrhu vedľajšiemu účastníkovi, tento okresnému súdu už dňa 10. 12. 2014 doručil vyjadrenie zo dňa 5. 12. 2014, v ktorom v prvom rade poukázal na skutočnosť, že právny vzťah založený zmluvou o úvere uzatvorenou medzi navrhovateľom a odporcom je vzťahom spotrebiteľským, a zároveň vzťahom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z.. Po preskúmaní zmluvy o úvere dospel vedľajší účastník k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje údaj o sume, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, z ktorého dôvodu je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej z listinných dôkazov predložených navrhovateľom vedľajší účastník zistil, že odporca od navrhovateľa čerpal sumu 2.620,05 EUR a navrhovateľovi vrátil až sumu 3.423,07 EUR, t. j. viac, ako čerpal. Z poukazom na uvedené, nakoľko je predmetný úverový vzťah bezúročným a odporca už navrhovateľovi uhradil celú čerpanú istinu, vedľajší účastník navrhol návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť. Zo stručného popisu citovaného vyjadrenia je teda zrejmé, že vedľajší účastník predmetným úkonom právne relevantne argumentoval za účelom dosiahnuť ochranu práv spotrebiteľa. Vedľajší účastník teda citovaným vyjadrením sledoval a priamo realizoval ochranu práv odporcu (spotrebiteľa) proti uplatňovanému nároku navrhovateľa, s tým, že jeho vyjadrenie bolo uskutočnené bezprostredne na to, ako mu bol doručený návrh na začatie konania. Zároveň je nutné konštatovať, že podľa potvrdenky o prijatí vyhotovenej elektronickou podateľňou (na č. l. 40 spisu), bolo uvedené písomné podanie doručené okresnému súdu dňa 10. 12. 2014, zatiaľ čo späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľom bolo okresnému súdu doručené až dňa 11. 12. 2014. Vedľajší účastník teda uskutočnil svoje vyjadrenie včas (jeho procesnoprávne účinky nastali už dňa 10. 12. 2014, kedy bolo toto podanie doručené okresnému súdu) a zároveň v rozhodnom čase nemohol mať vedomosť o tom, že o jeden deň neskôr vezme navrhovateľ svoj návrh na začatie konania späť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj keď je pravda, že uvedené podanie vedľajšieho účastníka nebolo navrhovateľovi doručené, uvedené je však podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné vo vzťahu k účelnosti takéhoto úkonu vedľajšieho účastníka. Účelnosť, prípadne neúčelnosť trov totiž nie je možné posudzovať podľa toho, či jednotlivé úkony aj boli skutočne resp. včas doručené ostatným účastníkom konania. V opačnom prípade by totiž aj pochybenie súdu v doručovaní, t. j. že súd nejaké podanie nedoručil protistrane vôbec, prípadne doručil podanie protistrane neskoro, malo automaticky za následok, že účastníkovi, ktorý takéto nedoručené alebo neskoro doručené podanie urobil, nie je možné priznať náhradu trov konania, a to napriek tomu, že takéto podanie súdu doručené bolo. Uvedené by potom znamenalo, že bez ohľadu na obsah úkonov jednotlivých účastníkov, by priznanie trov za ich uskutočnenie záviselo od toho, kedy a či vôbec boli tieto úkony ostatným účastníkom prostredníctvom súdu doručované (argumentum ad absurdum). Ako už bolo uvedené vyššie, vedľajší účastník dňa 10. 12. 2014 doručil súdu písomné vyjadrenie zo dňa 5. 12. 2014, v ktorom relevantne argumentoval v prospech odporcu. Okresný súd uvedené podanie vedľajšieho účastníka navrhovateľovi neodoslal, a to z dôvodu, že nasledujúci deň po doručení vyjadrenia vedľajšieho účastníka, bolo okresnému súdu doručené späťvzatie návrhu navrhovateľom. Uvedené značí, že len v dôsledku toho, že vyjadrenie vedľajšieho účastníka bolo doručené okresnému súdu len jeden deň pred doručením spätvzatia návrhu na začatie konania, nebolo vyjadrenie vedľajšieho účastníka doručené navrhovateľovi ešte predtým, ako tento vzal svoj návrh na začatie konania späť. Ako však už uviedol odvolací súd vyššie, uvedená skutočnosť nemá žiaden vplyv na účelnosť riadne vynaložených trov vedľajšieho účastníka, a to osobitne s poukazom na to, že odvolací súd nezdieľa názor navrhovateľa, že späťvzatie návrhu navrhovateľom nemá súvis s pôsobením vedľajšieho účastníka v konaní. K uvedenému je totiž potrebné uviesť, že aj keď navrhovateľ vo svojom späťvzatí výslovne neuviedol dôvod späťvzatia svojho návrhu na začatie konania, z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ k tomuto úkonu pristúpil hneď po tom, čo mu bolo dňa 5. 12. 2014 doručené oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Vzhľadom na uvedené nemá odvolací súd žiadne pochybnosti o tom, že dôvodom späťvzatia návrhu na začatie konania navrhovateľom bola práve účasť vedľajšieho účastníka v konaní a nakoľko tento v konaní uskutočnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu len dva úkony (t. j. nedá sa hovoriť o jeho snahe o maximalizáciu trov konania), odvolací súd uvedené za účelne vynaložené považoval. Z týchto dôvodov odvolací súd výrok uznesenia okresného súdu o trovách konania vedľajšieho účastníka podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti (výroky o zastavení konania, o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku navrhovateľovi a o trovách odporcu) zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca i vedľajší účastník na jeho strane boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania odporcu nerozhodoval (§ 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe uvedeného odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v celkovej sume 21,02 EUR za jeden úkon právnej služby, a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa spolu s paušálnou náhradou výdavkov (režijný paušál) za uvedený úkon právnej služby a 20 % DPH. Z tarifnej hodnoty veci predstavuje tarifná odmena za jeden úkon právnej služby 9,13 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty veci podľa § 10 ods. 1, s použitím § 13a ods. 2 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej aj "Vyhláška"), režijný paušál 8,39 EUR (§ 16 ods. 3 Vyhlášky) a 20 % DPH - 3,50 EUR (§ 18 ods. 3 Vyhlášky), spolu 21,02 EUR. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.