Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/888/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914209902 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6914209902.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom Ul. Teplická č. 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti žalovanej E. C., rod.č. XXXXXX/ XXXX, bytom O. M. XX, D., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, pôvodne za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, v konaní o zaplatenie 1.893,07 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 14C/276/2014-55 zo dňa 19. 03. 2015, takto r o z h o d o l : Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako osobitný subjekt do odvolacieho konania nepriberá. Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Vo zvyšku zostáva rozsudok nedotknutý. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 470,53 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 470,53 € od 16.07.2014 do zaplatenia, s tým, že na uvedenú sumu povolil súd žalovanej uhrádzať priznaný nárok žalobcovi v splátkach vo výške po 20 € mesačne so splatnosťou ku poslednému kalendárnemu dňu toho ktorého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pod stratou výhody splátok v prípade, že sa žalovaná dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek splátky alebo jej časti. Uvedenú povinnosť uložil okresný súd žalovanej titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 28. 12. 2010. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vyššie uvedená zmluva o úvere neobsahuje splatnosť prvej a poslednej splátky úveru, presný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ani rozpis jednotlivých splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré spolu tvoria jednotlivú splátku vo výške 58,43 €, t. j. údaj o tom, z čoho pozostáva úverová splátka s tým, že osobitne pri každej jednotlivej splátke malo byť zvlášť uvedené, aká suma predstavuje výšku samotnej splátky, aká suma predstavuje úverový úrok a aká suma predstavuje ďalšie náklady spotrebiteľa. V dôsledku čoho považoval poskytnutý spotrebiteľský úver zo strany žalobcu žalovanej za bezúročný a bez poplatkov. Konštatoval ďalej, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje konkrétny údaj o konečnej splatnosti úveru alebo konkrétne termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemôže byť tento nedostatok odstránený tým, že sa veriteľ odvolá na skutočnosť, že z úverovej zmluvy vyplýva počet splátok, ktoré je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť, takže z tohto údaja si vie spotrebiteľ dostatočným spôsobom sám určiť deň konečnej splatnosti úveru. K dojednaniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve v podobe intervalu „od - do“ okresný súd uviedol, že takéto dojednanie RPMN znemožňuje spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci intervalu je pre neho aktuálna. Stav neistoty spotrebiteľa ohľadom takéhoto určenia výšky RPMN zostáva zachovaný a nevylučuje sa možnosť zavádzania spotrebiteľa. Pre žalobcu sa tak vytvára priestor, aby si vybral takú hodnotu z určeného intervalu, vrátane maximálnej, ktorá je pre neho výhodná, pričom výber tejto hodnoty bude pre spotrebiteľa nepreskúmateľný, nakoľko spotrebiteľ nebude vedieť objektívne zistiť, ktorú hodnotu RPMN nakoniec žalobca ako dodávateľ použije. Pokiaľ bol preto žalovanej poskytnutý úver vo výške 2.250 € a žalovaná uhradila v prospech žalobcu spolu sumu 1.779,47 €, potom okresný súd považoval za dôvodný a preukázaný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 470,53 € ako rozdiel medzi celkovou výškou úveru 2.250 € a sumou, ktorú žalovaná žalobcovi už uhradila, a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na poistné vo výške 11,91 € zdôraznil, že spotrebiteľ - žalovaná nemala možnosť v úverovej zmluve na výber, či poistenie uzavrie alebo nie, resp. nemala možnosť vybrať si typ poistenia a posúdiť jeho výhodnosť, resp. nevýhodnosť. Poistenie sa nachádza na úverovej zmluve vo forme predtlačeného, vopred preddefinovaného textu, bez možnosti si ho zvoliť, resp. nezvoliť. Ak teda spotrebiteľ chcel úverovú zmluvu uzavrieť, musel súhlasiť aj s poistením. 3. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. . 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu, ktorým mu bola spôsobená materiálna ujma. Namietal, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení dospel k nesprávnym právnym záverom, keďže výška RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, čo s ohľadom na spôsob spracovania úverovej zmluvy v informačnom systéme žalobcu trvá istý objektívne dlhý čas. Bol preto nútený pristúpiť k vymedzeniu RPMN prostredníctvom jeho minimálnej a maximálnej výšky, nemal možnosť určiť RPMN k dátumu podpisu úverovej zmluvy. Následne zastáva názor, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne čl. 10 ods. 2 písm. h). Uviedol, že do predmetnej zmluvy o úvere uviedol výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa v súlade so znením tejto smernice. Súd prvej inštancie tak svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva. Nestotožnil sa s tým, ako okresný súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu sankciu obsiahnutú v § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., pretože poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a súčasne neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Písomná forma právneho úkonu však nikdy nebola spochybnená. Súd prvej inštancie tak spojku „a“ v § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. vykladá bez akéhokoľvek odôvodnenia vo význame spojky „alebo“, čím do veľkej miery zmenil obsah tohto ustanovenia. 5. Na záver žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p.. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby zmenil predmetný rozsudok tak, že predmetnej žalobe v celom rozsahu vyhovie. 6. Dňa 21. 08. 2014 vstúpil do konania vedľajší účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, ktorý dňa 13. 07. 2015 zaslal k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v jeho napadnutej časti za správne po stránke právnej i skutkovo, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Argumentáciu žalobcu ohľadom dojednania RPMN a konečnej splatnosti považoval aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov za bezpredmetnú a odvolanie žalobcu za skôr účelové ako účelné. Má za to, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Účelom zákona je vyššia ochrana spotrebiteľov na finančnom trhu a posilnenie prevencie pred takým konaním účastníkov finančného trhu, ktoré by mohlo viesť ku škodám na majetku spotrebiteľov. Z uvedeného možno logicky podľa neho vyvodiť, že vyššiu ochranu spotrebiteľov je možné zabezpečiť jedine korektným prístupom dodávateľov ako odborne spôsobilých subjektov na finančnom trhu voči spotrebiteľom tým, že spotrebiteľovi budú poskytnuté informácie, ktoré budú určité, jasné a zrozumiteľné tak, ako to vyžaduje zákon. RPMN je podľa neho možné považovať za jeden z najpodstatnejších inštitútov slúžiacich na orientáciu na trhu spotrebiteľských úverov a v prípade, že nie je možné z úverovej zmluvy zistiť presnú výšku RPMN, nemožno takéto dojednanie považovať za platné. Aj dojednanie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru iba počtom mesiacov považuje za neurčité, keďže zákon vyžaduje určenie konečnej splatnosti presným konkrétnym dátumom. Spotrebiteľ má naviac už pri podpise zmluvy vedieť, aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov. Predmetná zmluva však neobsahuje žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu aj na náhradu trov odvolacieho konania. 7. Súd prvej inštancie o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 19. 03. 2015. Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa 21. 10. 2015. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS 36/1995). 8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok v poradí II.) a v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania (výrok v poradí III. a IV.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 9. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 470,53 € s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s možnosťou splatiť dlh v splátkach po 20 € mesačne (výrok v poradí I.), nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 367 ods. 2 CSP zostáva nedotknutý. 10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietajúcu časť rozhodnutia. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivosti naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné : 12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte len ,,zákon č. 129/2010 Z. z.“) účinný v čase uzavretia zmluvy. 13. Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval súd prvej inštancie poskytnutý úver žalovanej za bezúročný a bez poplatkov bola okolnosť, že uvedená zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 03. 01. 2011 neobsahuje presný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ak dojednanie RPMN v podobe intervalu ,,od - do“ znemožňuje spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci intervalu je pre neho aktuálna. V tomto rozsahu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 7 piaty a šiesty odsek, v ktorom súd prvej inštancie podrobne zdôvodňuje, na základe akých skutočností nepovažoval určenie RPMN v podobe intervalu za súladné so zákonom. Aj odvolací súd poznamenáva, že určenie RPMN v podobe intervalu nezávisí od samotného čerpania predmetného úveru žalovanou. Ročná percentuálna miera nákladov musí byť vypočítaná na základe určitých údajov, na ktoré v odvolaní sám žalobca poukazoval s tým, že výpočtom možno dospieť k jednému konkrétnemu výsledku a tým je vylúčená možnosť uvedenia RPMN v určitom rozpätí. Naviac, určenie RPMN je náležitosťou zmluvy, ktorú náležitosť je nevyhnutné určiť ku dňu uzavretia tejto zmluvy, nie ku dňu, kedy boli finančné prostriedky spotrebiteľovi poskytnuté. 14. Pokiaľ ide o údaj týkajúci sa konečnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie dôvodne poukázal na to, že v zmysle zákona sa vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby vstupné údaje matematicko-logickými postupmi premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude predstavovať konečnú splatnosť úveru. Mal za to, že nepostačí len uvedenie celkového počtu splátok, ktoré by mali byť uhrádzané mesačne, resp. nepostačuje ani určitý údaj o lehote splatnosti 72 mesiacov od poskytnutia úveru, ak zo zmluvy nevyplýva, kedy budú finančné prostriedky poskytnuté spotrebiteľovi a v zmluve nie je uvedená ani splatnosť prvej a poslednej splátky úveru. 15. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že pojem ,,termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. V zmluve nie je uvedená ani splatnosť prvej a poslednej splátky. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným termínom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôle ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom. 16. Výklad ponúkaný žalobcom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol, resp. by to tak upravil. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je aj v priamom rozpore s tým, že v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, a samostatným ust. v § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona vyžaduje, aby bol okrem týchto vyššie uvedených skutočností uvedená aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje a neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2 písm. f), len odkazom na prípadný výpočet z iných údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. napr. § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia ). 17. Hlavný význam ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom práve úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to, že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru, matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva neobstojí. Naviac, ak odvolateľ v odvolaní poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, zákon č. 129/2010 Z. z. jej účel a zmysel napĺňa. Nie je v rozpore s účelom a cieľom tejto smernice, ak zákon č. 129/2010 Z. z. konkretizuje a upresňuje znenie smernice, jej obsah. Ak teda predmetný zákon podrobnejšie rozoberá, aké informácie pre spotrebiteľa má zmluva o úvere obsahovať, je každý, teda i dodávateľ povinný dodržiavať tento zákon, ktorý nie je v rozpore so smernicou, naopak napĺňa účel a charakter tejto smernice. 18. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. neobstojí. Žalobca totiž v odvolaní namietal, že aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. nie je dôvodná, ak písomná forma právneho úkonu nebola nikdy spochybnená, pričom v tomto ustanovení zákonodarca aplikoval spojku ,,a“, ktorú však súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vyložil vo význame spojky ,,alebo“, čím zmenil obsah tohto ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že výsledkom výkladu ponúkaného odvolateľom by súd prvej inštancie nemohol skúmať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §-u 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., práve vtedy, ak právny úkon nebol urobený v písomnej forme. Výklad ponúkaný odvolateľom by tak absolútne znemožnil prieskum náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona a spôsoboval by obsolentnosť tejto právnej normy. Ak by totiž všeobecný súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) tohto zákona, bolo by uvedené zistenie bez akéhokoľvek významu, nakoľko je zrejmé, že ak k takýmto právnym záverom dospel, zmluva musela spĺňať písomnú formu, inak by nebolo možné tento prieskum a následné skutkové a právne závery z nej vyvodiť. K tomu, že išlo o nedôslednú právnu úpravu účinnú ku dňu uzavretia zmluvy o úvere nasvedčuje i postup zákonodarcu, ktorý predmetné ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. následne novelizoval a podmienku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom odčlenil od obligatórnych náležitostí, ktoré je súd prvej inštancie povinný skúmať ex offo v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). K odčleneniu nedošlo použitím spojky „alebo“ namiesto spojky „a“, ale uvedené zákonodarca dokonca odčlenil do vzájomne nepodmienených ustanovení tohto zákona (viď § 9 ods. 1 - Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu ) účinný od 01.12.2011 a § 9 ods. 2 písm. a) až y) - obligatórne náležitosti vyžadované zákonom, účinný od 01.12.2011). Aj ďalšími novelizáciami je predpoklad platnosti zmluvy - jeho písomná forma a následne zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí v zmysle tohto zákona obsahovať uvedené v odlišných ustanoveniach. Na základe uvedeného následne zákonodarca upravil ust § 11 ods. 1 zákona č. 129/201 Z. z. účinného od 10.06.2013 tak, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak : a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Pre správnosť rozhodnutia a záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v ods. 1 § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v § 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 19. Pre správnosť rozhodnutia a záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v ods. 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v §-e 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 20. V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva bola uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom, a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne, napr. aj vo vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu s tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 13 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). 21. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodol na základe toho, že žalovaná bola v tomto konaní tou účastníčkou, ktorá mala vo veci úspech v časti 75,14 % a jej miera úspechu je preto 50,28 %, ktorej zodpovedá suma 175,96 € ako odmena právneho zástupcu žalovanej vo výške 268,46 € (za prípravu a prevzatie zastúpenia, podaný odpor dňa 03. 10. 2014 a účasť na pojednávaní dňa 19. 03. 2015 + režijný paušál), hotové výdavky - cestovné z dôvodu účasti na pojednávaní dňa 19. 03. 2015, ako aj náhradu za stratu času dňa 19. 03. 2015 + DPH. Vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovanej si právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd prvej inštancie právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie preto o náhrade trov konania rozhodol vecne správne aplikujúc ust. § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len „vyhláška“). Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo výslovne stranami sporu napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, ktorej však v odvolacom konaní trovy konania (ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by bolo možné považovať za účelne vynaložené výdavky), nevznikli. Na strane žalovanej v konaní pôvodne vystupoval ako vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. V zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 30. 06. 2016), zostávajú zachované. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník na strane žalovanej dňa 21. 08. 2014 vznikol nárok na náhradu trov konania, vrátane náhrady trov odvolacieho konania za právne úkony, ku ktorým došlo do 30. 06. 2016. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 zdieľal vedľajší účastník úspech či neúspech žalovanej, na strane ktorej vystupoval. Združeniu tak vznikol nárok na náhradu tak trov konania, ako aj trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli do 30. 06. 2016, a ktoré boli preukázané a odôvodnené, a ktoré možno považovať za účelne vynaložené výdavky. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS tak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si pôvodne v konaní vystupujúci ako vedľajší účastník pôsobiaci na strane žalovanej, teda na strane úspešnej strany sporu do 30. 06. 2016 riadne a včas uplatnil. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. V priebehu odvolacieho konania podalo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 13. 07. 2016 podanie, ktorým navrhlo, aby odvolací súd s ním, ako právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, naďalej konal počnúc od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením - osobitný subjekt konania v zmysle §-u 95 ods. 1 CSP. 24. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí. 25. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 26. Z ust. §-u 95 ods. 1 CSP vyplýva, že súd môže aj bez návrhu do konania pribrať právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, a to na ochranu práv strany. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci vstúpilo dňa 21. 08. 2014, aj bez návrhu do konania Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS poskytlo ochranu práv žalovanej ako spotrebiteľky pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom s tým, že v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov tohto združenia, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, teda do 30. 06. 2016, sú zachované. Ak teda pôvodný vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovanej v priebehu odvolacieho konania podal dňa 13. 07. 2015 vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom chránil práva žalovanej ako spotrebiteľky, realizoval tým predmet svojej činnosti, ktorou je ochrana práv spotrebiteľa. Počas konania súdu prvej inštancie ako i odvolacieho konania skutkovo i právne argumentoval na podporu tvrdení žalovanej, teda na ochranu spotrebiteľky a účinky jeho úkonov do 30. 06. 2016 zostali zachované. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd na tieto úkony urobené do 30. 06. 2016 prihliadal a aj na základe pôsobenia pôvodného vedľajšieho účastníka v konaní bolo následne vo veci samej rozhodnuté. 27. Odvolací súd preto považuje za daného stavu v prejednávanej veci pribratie totožného združenia - Združenia na ochranu občana HOOS v zmysle § 95 ods. 1 CSP od 01. 07. 2016, ako osobitného subjektu v odvolacom konaní za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne, ak vedľajší účastník pôvodne v konaní vystupujúci na strane žalovanej (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) vykonal na ochranu práv spotrebiteľky v čase do 30. 06. 2016 všetky nevyhnutné úkony a odvolací súd na tieto úkony v zmysle vyššie uvedenej úpravy § 470 ods. 2 CSP prihliadal. Možno uzavrieť, že v tomto štádiu odvolacieho konania bola ochrana práv spotrebiteľky - žalovanej aj postupom samotného Združenia na ochranu občana HOOS ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa za dostatočná a v plnom rozsahu napĺňajúca účel jeho postavenia v konaní. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že rozhodol v tejto veci o náhrade trov odvolacieho konania pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do 30. 06. 2016. Súd do konania môže pribrať podľa § 95 ods. 1 CSP právnickú osobu, predmetom činnosti ktorej je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať tento osobitný subjekt, súhlasí. Z obsahu spisu však zatiaľ taktiež nevyplýva ani to, že by žalovaná, na strane ktorej by mal tento osobitný subjekt v konaní vystupovať, s jeho vstupom ako s osobitným subjektom v zmysle novej právnej úpravy súhlasila. Uvedenú skutočnosť však odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal. 28. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd návrhu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS jeho vstup do konania od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením nevyhovel a združenie ako osobitný subjekt v zmysle § 95 ods. 1 CSP nevyhovel a združenie ako osobitný subjekt v zmysle § 95 ods. 1 CSP do odvolacieho konania nepribral. 29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).