Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 52Cbi/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200643 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6012200643.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici samosudkyňou JUDr. Miroslavou Púchovskou v právnej veci žalobcu Mesto Liptovský Mikuláš, Štúrova 1989/41, Liptovský Mikuláš, IČO:00 315 524, zastúpeného Alušic, s. r. o., Madačova 1/A, 034 01 Ružomberok, IČO:50 648 420, za ktorého koná Mgr. Martin Alušic, konateľ a advokát proti žalovanému JUDr. Michal Miho, Mariánske námestie 20, 010 01 Žilina, správca konkurznej podstaty úpadcu MAYTEX a. s. „v konkurze", 1. mája 1207, Liptovský Mikuláš, IČO:31 561 616, o určenie právneho dôvodu a výšky správcom popretej pohľadávky vo výške 100.457,38 eur takto r o z h o d o l : I. Súd určuje, že pohľadávka žalobcu vo výške 100 457,38 Eur je oprávnená, čo do právneho dôvodu a výšky a je pohľadávkou proti podstate. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou z 9. 7. 2012 domáhal proti žalovanému určenia právneho dôvodu a výšky správcom popretej pohľadávky vo výške 100.457,38 eur. Pred zahájením pojednávania písomným podaním z 19. 10.2012 upravil svoju žalobu tak, že žiadal určiť, že pohľadávka žalobcu vo výške 100.457,38 eur, ktorá vznikla na základe nezaplatenej dani z nehnuteľnosti za rok 2005 určenej platobným výmerom č. 90/2005 je nesporná čo do právneho dôvodu a výšky a žalobca má nárok na jej uspokojenie ako pohľadávku proti podstate. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. 2. V odôvodnení žaloby uviedol, že žalovaný poprel pohľadávku žalobcu v celej výške z dôvodu, že si ju neuplatnil kvalifikovaným spôsobom. Žalobca nielen výzvou zo dňa 8. 11. 2012 vyzval žalovaného na úhradu daňového nedoplatku, ale najmä platobným výmerom č. 90/2005, ktorý bol žalovanému doručený dňa 11. 4. 2005 (resp. dňa 19.4. 2005 - dátum je ťažšie čitateľný), bola žalovanému oznámená výška dane z nehnuteľnosti. Daňová povinnosť vzniká zo zákona a v zmysle príslušného všeobecného záväzného nariadenia obce, ktoré je tiež všeobecne záväzným právnym predpisom vydávaným na základe zákona. Podkladom pre určenie dane z nehnuteľnosti je priznanie daňového subjektu, prípadne iné zistenie správcu dane. Výška dane je určená zákonom a všeobecne záväzným nariadením. Preto žalovanému bola výška pohľadávky proti podstate žalobcu známa zo zákona v zmysle 31. ods. 3 a ods. 5 zák. č. 328/1991 Zb. účinnom k 1. 1. 2005, čo je rozhodujúci dátum pre určenie výšky dane z nehnuteľnosti. V žalobe ďalej uviedol, že sám žalovaný oznamuje výšku daňovej povinnosti žalobcovi, a preto vyžadovať inú prihlášku okrem doručenia platobnému výmeru v zmysle vyššie citovaných zákonov by odporovalo princípom formálnej logiky. Zákon o správe daní, ani Zákon o konkurze a vyrovnaní neurčuje žalobcovi inú povinnosť než tú, ktorú si splnil. V doplnení žaloby z 19. 10. 2012 uviedol, že v zmysle § 31 ods. 5 ZKV pohľadávky proti podstate je potrebné uplatniť u správcu. Zákon nepredpisuje akou formou si má veriteľ nárok uplatniť. Ustanovenie § 20 ZKV predpisuje formu prihlásenia pohľadávok, táto úprava pri uplatnení pohľadávok priamo správcovi chýba. Logickým výkladom týchto ustanovení zákona nie je zákonom vyžadovaná osobitná forma prihlásenia pre pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Podľa § 7 ods. 2 zákona účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate, ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde okrem iného žalobou. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní účinný k 1. 1. 2005 obsahoval aj osobitné ustanovenie pre konkurzné a vyrovnacie konanie. Podľa § 95 ods. 8 tohto zákona bola prihlasovanie daňových pohľadávok uvedených v odseku 1, 3, 6 a 7 podriadené režimu Zákona o konkurze a vyrovnaní. Netýkalo sa to ale daňových pohľadávok vzniknutých po vyhlásení konkurzu uvedených v odseku 5 cit. § 95, z čoho vyplýva, že forma uplatnenia týchto nárokov spadala pod režim zákona o správe daní. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o premlčaní pohľadávky, úplne nesprávna je aplikácia Obchodného zákonníka pre premlčaciu dobu. Do konca roka 2011 účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní v § 95a ods. 4 posledná veta hovorí, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok a daňových záväzkov neplynú. Toto ustanovenie v novom daňovom poriadku (zákon č. 563/2009) chýba. Podľa § 69 je premlčacia doba šesť rokov od konca roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Preto pohľadávku nepovažuje žalobca za premlčanú (aj keby od 1. 1. 2012 premlčacia doba začala plynúť.). Zároveň upozornil na ust. § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. - nový daňový poriadok podľa ktorého daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Čo sa týka premlčacej doby a jej plynutia, ustanovenia zákona o správe daní v znení účinnom do 31. 12. 2011 sú špeciálnymi ustanoveniami voči ustanoveniam Obchodného zákonníka o premlčacej dobe a jej plynutí. 3. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52 Cbi/3/2012-39 zo dňa 12. 11. 2012 žalobe žalobcu vyhovel a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný a Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2Obo/9/2013-65 zo dňa 17. 12. 2013 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že žalobcom prihlásená pohľadávka predstavuje daňový nedoplatok za daň z nehnuteľnosti za rok 2005. V danom prípade ide preto o daňovú pohľadávku podľa § 95 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že uplatnená pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate, pretože vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a je splatná v priebehu konkurzu (ust. § 31 ods. 2 ZKV). Predmetnú pohľadávku si žalobca uplatnil v súlade s ust. § 31 ods. 5 ZKV priamo u správcu konkurznej podstaty, a to doručením platobného výmeru č. 90/2005, ktorý bol doručený správcovi konkurznej podstaty 19. 4. 2005. Keďže ustanovenie § 31 ods. 5 ZKV neupravuje striktne formu a v akej si veriteľ má uplatniť pohľadávku proti podstate u správcu, veriteľ tak môže urobiť aj doručením daňového platobného výmeru, z ktorého obsahu vyplýva bez pochybnosti charakter pohľadávky, jej výška a právny dôvod uplatnenia pohľadávky. Iné náležitosti uplatnenia pohľadávky proti podstate ako upravené v § 31 ods. 5 ZKV zákon neukladá. Preto námietku správcu, že žalobca (veriteľ) si u neho nemohol uplatniť pohľadávku proti podstate doručením platobného výmeru, bez označenia, že ide o konkurznú prihlášku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Uplatnenie pohľadávky proti podstate, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, priamo u správcu sleduje urýchliť, zjednodušiť a nekomplikovať prevádzku úpadcu správcom a jeho každodenné rozhodovanie o správe majetku úpadcu. Zo skutkových zistení súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca - veriteľ doručil platobný výmer na daň z nehnuteľnosti za rok 2005 správcovi konkurznej podstaty, tento prevzatie výmeru nenamietol, namietol nedodržanie formy uplatnenia pohľadávky, ktorá námietka z vyššie uvedeného nebola zistená ako dôvodná. Odvolací súd pri skúmaní dôvodnosti ďalšej námietky odvolateľa, námietky premlčania zistil, že touto námietkou sa súd prvého stupňa nezaoberal, resp. svoje rozhodnutie v tejto časti náležite neodôvodnil. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že považoval pohľadávku za uplatnenú u správcu konkurznej podstaty už doručením platobného výmeru, prípadne výzvy na zaplatenie daňových nedoplatkov, a preto nie je ani námietka premlčania vznesená žalovaným dôvodná. Súd prvého stupňa dospel k takémuto záveru bez toho, aby uviedol k akým skutkovým záverom a na základe akých vykonaných dôkazov k tomuto záveru dospel, necitoval právne predpisy, ktoré prípadne použil na posúdenie námietky premlčania a z ktorých vyvodil svoje právne závery. 4. Vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý námietku správcu konkurznej podstaty ohľadne nedodržania formy uplatnenia pohľadávky prípadne povinnosti žalobcu uplatniť pohľadávku prihláškou na súde považoval za nedôvodnú, prvostupňový súd sa v ďalšom konaní zameral len na to, či je námietka premlčania vznesená správcom konkurznej podstaty dôvodná. 5. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR súd vytýčil pojednávanie na ktorom právny zástupca žalobcu uviedol, že Najvyšší súd SR potvrdil, že pohľadávka bola zo strany Mesta Liptovský Mikuláš prihlásená u správcu konkurznej podstaty riadne v súlade s § 31 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. Čo sa týka ďalšej vznesenej námietky premlčania zo strany správcu konkurznej podstaty, právny zástupca žalobcu poukázal jednak na ust. § 165 ods. 1, 3 zákona č. 563/2009 Z.z., ako aj na ust. § 95a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý platil v čase prihlásenia pohľadávky, na ktoré ustanovenia poukazoval už na ostatnom pojednávaní. Zároveň uviedol, že správca konkurznej podstaty veriteľovi nezaslal žiadne oznámenie o tom, že by jeho pohľadávku neuznal s tým, že sa to dozvedel prvýkrát až z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 55K 1/2004 zo dňa 31. 5. 2012, keď bola veriteľovi súdom určená lehota 1 mesiac od doručenia tohto uznesenia na podanie žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky správcom popretej pohľadávky. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný, uviedol právny zástupca žalobcu, že pokiaľ by súd pripustil takýto výklad zákona, tak by akýkoľvek veriteľ prišiel o pohľadávku len z toho dôvodu, že by správca konkurznej podstaty mohol veriteľovi oznámiť, že mu jeho pohľadávku popiera až po uplynutí premlčacej doby. V tejto súvislosti tiež poukázal na ust. § 69 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý pojednáva o premlčaní pohľadávky. 6. Splnomocnená právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že trvá na premlčaní nároku žalobcu vzhľadom na pôvodné vyjadrenie žalovaného, ktorý sa vyjadroval k žalobe a námietku premlčania v tomto vyjadrení vzniesol s tým, že podľa jej názoru je premlčacia lehota štvorročná podľa Obchodného zákonníka. Na otázku súdu, kedy teda podľa názoru právnej zástupkyne mala začať plynúť premlčacia lehota, uviedla, že k tomu sa vyjadriť nevie a pridržiava sa len tejto námietky vznesenej pôvodne žalovaným. Žalobu z dôvodu premlčania žiadala zamietnuť. 7. Krajský súd po rozhodnutí Najvyššieho súdu doplnil dokazovanie ohľadne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného a zistil, že žalobca si uplatnil priamo u správcu konkurznej podstaty svoju pohľadávku titulom nezaplatenej dane z nehnuteľnosti za rok 2005 ako pohľadávku proti podstate, pretože mu vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, ktorý bol vyhlásený 27. 2. 2004. Žalobca si predmetnú pohľadávku uplatnil priamo u správcu konkurznej podstaty, a to doručením platobného výmeru č. 90/2005, ktorý bol doručený správcovi konkurznej podstaty dňa 19. 4. 2005. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR si žalobca uplatnil svoju pohľadávku u správcu konkurznej podstaty správne. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 52Cbi/3/2012-78 zo dňa 31. 3. 2014 opätovne určil, že pohľadávka žalobcu vo výške 100.457,38 eur je oprávnená čo do právneho dôvodu a výšky a je pohľadávkou proti podstate a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,50 eur za zaplatený súdny poplatok a vo výške 537,77 eur na trovy právneho zastúpenia. 9. Voči rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný, žalobca v časti výroku o náhrade trov konania. 10. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2Obo/33/2014-109 zo dňa 31. 5.2016 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie keď v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem iného uviedol, že dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v súvislosti s námietkou premlčania žalovaného nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutie podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., preto mu vrátil vec na ďalšie konanie. 11. Už v uznesení č. k. 20bo/9/2013-65 zo dňa 17. 12. 2013, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12.11.2012 k spôsobu uplatnenia pohľadávky žalobcu uviedol, že tento si ju uplatnil v súlade s ust. § 31 ods. 5 ZKV priamo u správcu konkurznej podstaty, a to doručením platobného výmeru č. 90/2005, ktorý bol doručený správcovi konkurznej podstaty dňa 19.4.2005 a námietku správcu, že žalobca si u neho nemohol uplatniť pohľadávku proti podstate doručeným platobného výmeru bez označenia, že ide o konkurznú prihlášku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Zo skutkových zistení súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca - veriteľ doručil platobný výmer na daň z nehnuteľností za rok 2005 správcovi konkurznej podstaty, tento prevzatie výmeru nenamietol, namietol nedodržanie formy platenia prihlášky, ktorá námietka nebola zistená ako dôvodná. Vzhľadom na tieto závery Najvyššieho súdu SR Krajský súd v Banskej Bystrici sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá už len vznesenou námietkou premlčania nároku zo strany žalovaného, keďže forma uplatnenia pohľadávky proti podstate zo strany žalobcu bola tak súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom vyhodnotená za správnu a nespornú. 12. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 55K/1/2004-2169 zo dňa 5. 10. 2016 súd ustanovil za správcu konkurznej podstaty Mgr. Michala Miha, Mariánske námestie 20, 010 01 Žilina. 13. Na pojednávaní konanom dňa 10. 4. 2017 právny zástupca žalobcu uviedol, že na žalobe trvá, pridržiava sa doterajšej argumentácie. Podľa jeho názoru premlčacia doba v tomto prípade nezačala plynúť doteraz a vôbec, vzhľadom na to, že § 95a ods. 4 zák. 511/1992 v znení účinnom do 31.12.2011 hovorí, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok a daňových záväzkov neplynú. Má za to, že ani po 1.1.2012 táto premlčacia doba nezačala plynúť vzhľadom na § 165 ods. 2 zák. 563/2009 Z.z., teda prechodné ustanovenie nového daňového poriadku, podľa ktorého daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa ukončia podľa doterajších predpisov. Ak by sa aj toto ustanovenie nedalo aplikovať na tento prípad, tak premlčacia doba začala plynúť najskôr 1.1.2012. Upozornil aj na svoju predchádzajúcu argumentáciu, kde upozorňoval súd na to, že žalobca nemal vedomosť o tom, že správca poprel pohľadávku a na to, že premlčanie začína plynúť prvým dňom vtedy, kedy mohla byť prvýkrát uplatnená pohľadávka, ale v tomto prípade si žalobca nemohol uplatniť pohľadávku kvôli tomu, že mu nebolo známe popretie, a prvýkrát kedy si žalobca mohol túto pohľadávku uplatniť, bolo doručenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý stanovil lehotu na podanie žaloby na určenie pravosti pohľadávky, teda ktorou sa začalo toto konanie. Upozornil aj na výkladové pravidlo reductio ad absurdum, ktoré predpokladá, že zákonodarca je racionálny a neprijal by výklad práva, ktorý by mal nelogické alebo neférové dôsledky. Takýmto spôsobom v podstate by boli popreté práva žalobcu na to, aby mu bola zaplatená pohľadávka, pretože by jednoduchým úkonom správca mohol spôsobiť, že sa pohľadávka premlčí, bez toho aby čokoľvek mohol, v tomto prípade žalobca, urobiť a je presvedčený, že toto zákonodarca nemohol mať na mysli. 14. Žalovaný sa na pojednávanie konané dňa 10.4.2017 nedostavil, z neúčasti sa ospravedlnil, uviedol, že trvá na právnej argumentácii uvedenej v odvolaní zo dňa 30.11.2012 a súhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Súd preto pojednával v neprítomnosti žalovaného. 15. Súd vykonal dokazovanie predmetnou žalobou, platobným výmerom z roku 2005, výzvou na zaplatenie daňových nedoplatkov, vyjadrením žalovaného zo dňa 12.9.2012, rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ktorými boli rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušené, oznámením bývalého správcu konkurznej podstaty žalobcovi 11.6.2004, ktorým mu oznamoval, že obdržal výzvu na zaplatenie nedoplatku na dani na nehnuteľnosti za obdobie do 4.6.2004 a týmto listom zasielal stanovisko k tejto výzve. 16. Podľa § 95a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom v čase uplatnenia pohľadávky vyhlásením konkurzu sa nesplatné daňové pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu stávajú splatnými. Vyhlásením konkurzu sa stávajú splatnými aj nesplatné daňové záväzky. V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok a daňových záväzkov neplynú. 17. Podľa § 69 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. právo vybrať daňový nedoplatok je premlčané po šiestich rokoch po skončení roka, v ktorom vznikol. 18. Podľa § 69 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. ak správca dane vykoná úkon na vybratie daňového nedoplatku, premlčacia lehota začína plynúť znovu po skončení kalendárneho roku, v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený; daňový nedoplatok je však možné vybrať najneskôr do 20 rokov po skončení roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. 19. Podľa ust. § 165 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 20. Podľa ust. § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. 21. Podľa ust. § 29 ods. 5 ZKV súd vyzve veriteľov pohľadávok, ktoré správca neuznal alebo zaradil do iného poradia podľa § 31 ods. 7, aby v lehote určenej súdom svoje právo uplatnili na súde, ktorý vyhlásil konkurz. 22. Právny zástupca žalobcu poukázal vo svojej výpovedi na ust. § 95a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 a mal za to, že podľa uvedeného ustanovenia premlčania doba ani nezačala plynúť. 23. Súd konštatuje, že konkurz na úpadcu bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.2.2004. Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 95a ods. 4zákona č. 511/1992 Zb. účinnom do 31.12.2011 v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok alebo daňových záväzkov neplynú a podľa prechodných ustanovení (§165 ods. 2) sa daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov. V danom prípade došlo k uplatneniu pohľadávky zo strany žalobcu ako pohľadávky proti podstate priamo u správcu konkurznej podstaty, a to doručením platobného výmeru č. 90/2005, ktorý bol správcovi konkurznej podstaty doručený dňa 19.4. 2005. Vzhľadom na vyššie cit. ustanovenie § 95a ods. 4 má súd za to, že lehoty ustanovené pre premlčanie v danom prípade neplynuli, a preto sa pohľadávka žalobcu premlčať nemohla. 24. Krajský súd v Banskej Bystrici sa zaoberal aj názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesením č. k. 2Obo/33/2014, ktorý poukázal na ust. § 69 ods. 2 Zák. č. 511/1992 Zb., že súd prvej inštancie neskúmal existenciu ďalšej výzvy žalobcu okrem tej, ktorá bola žalovanému doručená dňa 14.11.2005. Súd zistil, že iná výzva na zaplatenie nedoplatku ako výzva doručená žalovanému dňa 14.11.2005 zo strany žalobcu žalovanému doručovaná nebola, opätovne však súd poukazuje na vyššie cit. ustanovenie § 95a ods. 4 a na ust. § 29 ods. 5 ZKV, podľa ktorého súd vyzve veriteľov pohľadávok, ktoré správca neuznal alebo zaradil do iného poradia, aby v lehote určenej súdom svoje právo uplatnili na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V konaní nebolo sporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 55K/1/2004 zo dňa 31.5.2012 určil veriteľovi - žalobcovi lehotu 1 mesiac od doručenia tohto uznesenia na podanie žaloby na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že zo zoznamu pohľadávok proti podstate predloženého správcom dňa 10.5.2012 zistil, že správca poprel pohľadávku veriteľa v celej výške z dôvodu, že si ju neuplatnil kvalifikovaným spôsobom. Ak by v danom prípade nebolo možné postupovať podľa ust. § 95a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. a prechodných ustanovení § 165 ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z. z., má súd za to, že na daný prípad nemožno aplikovať ust. § 69 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., pretože žalobca sa o tom, že správca konkurznej podstaty mu jeho uplatnenú pohľadávku poprel v celej výške, dozvedel až z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 31.5.2012, na základe ktorého podal proti žalovanému žalobu o určenie pravosti pohľadávky. Premlčanie začína plynúť od vtedy, ako mohla byť pohľadávka prvýkrát uplatnená. V danom prípade bola pohľadávka uplatnená už doručením platobného výmeru (19.4.2005), kedy došlo k uplatneniu pohľadávky zo strany žalobcu priamo u žalovaného (ktorú skutočnosť potvrdil aj odvolací súd) čím sa plynutie premlčacej lehoty prerušilo. Následne sa žalobca až z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici dozvedel, že správca mu pohľadávku poprel, preto na základe tohto uznesenia podal proti žalovanému žalobu. O skutočnosti, že žalovaný mu pohľadávku poprel, sa mohol dozvedieť najskôr z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.5.2012, (pokiaľ mu túto skutočnosť žalovaný neoznámil skôr, čím sa však žalovaný v konaní nebránil), preto nemohla dovtedy premlčacia lehota uplynúť. Táto odo dňa uplatnenia pohľadávky u správcu konkurznej podstaty (19.4.2005; spočívala až dovtedy, kým sa žalobca dozvedel o popretí jeho pohľadávky zo strany žalovaného). Vzhľadom na názor Najvyššieho súdu SR, uvádza súd prvej inštancie, že za rozhodujúcu skutočnosť v súvislosti s otázkou premlčania nároku považoval jednak deň uplatnenia pohľadávky u správcu konkurznej podstaty, a to či doručením platobného výmeru prípadne výzvy na zaplatenie daňových nedoplatkov, za dôležité považuje ust. § 95 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení do 31.12.2011, podľa ktorého od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok a daňových záväzkov neplynú v spojení s prechodnými ustanoveniami (§ 165 ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z. z.) a za rozhodujúcu považuje aj skutočnosť, že k premlčaniu pohľadávky zo strany žalobcu nemohlo dôjsť z dôvodu, že žalobca sa až z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici dozvedel o tom, že mu žalovaný poprel pohľadávku a má podať proti nemu žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky správcom popretej pohľadávky. Podľa názoru súdu nemohla začať premlčacia lehota plynúť skôr ako si žalobca mohol svoju pohľadávku popretú správcom na súde voči správcovi konkurznej podstaty uplatniť, čo bolo až doručením predmetného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31.5.2012. 25. V tejto súvislosti poukazuje súd aj na stanovisko právneho zástupcu žalobcu, ktorý uviedol, že by správca konkurznej podstaty pri uplatnení pohľadávky mohol jednoduchým úkonom spôsobiť, že sa pohľadávka veriteľa premlčí tým, že ani veriteľovi ani súdu neoznámi, že jeho pohľadávku poprel a táto pohľadávka by sa premlčala bez toho, aby mohol veriteľ čokoľvek urobiť a správne poukázal na skutočnosť, že zákonodarca nemohol mať na mysli takýto výklad práva, s čím sa súd stotožňuje. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobe vyhovel, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 27. O trovách konania rozhodol súdu podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím, ktorý vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia dvojmo, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom tunajšieho súdu. V odvolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach podania podľa ust. § 127 CSP uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa ust. § 365, CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) podľa ust. § 363 CSP. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za podmienok stanovených v ust. § 366 CSP. Rozsah odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 358 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podal návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.