Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/50/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200414 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6016200414.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: DREVINSLOVAKIA spol. s r.o., so sídlom Železničná 95/294, 050 01 Revúca, IČO: 36 624 420, zast. Mgr. Mariánom Jankovičom, advokátom so sídlom Bernolákova 151/9, 050 01 Revúca proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 041 01 Košice o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/2330, O-727/2015 zo dňa 19.02.2016 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy") vykonal dňa 06.03.2015 v sídle žalobcu a v dňoch 31.03., 25.05., 08.07., 09.07., 21.07. a 30.07.2015 v sídle prvostupňového orgánu verejnej správy inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov a kontrolu nelegálneho zamestnávania osôb u žalobcu. Inšpektori pri výkone inšpekcie o.i. zistili, že žalobca ako zamestnávateľ uzatváral v kontrolovanom období od januára do marca 2015 na plnenie svojich úloh alebo zabezpečenie svojich potrieb s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer (dohody o pracovnej činnosti), pričom tieto neuzatváral výnimočne. O výsledku inšpekcie práce bol vyhotovený Protokol č.: IBB-10-39-23/P-A24,25-15 č.ú. 15110 zo dňa 30.07.2015 (ďalej aj „Protokol"). Žalobca k zisteným skutočnostiam do Protokolu uviedol, že zisteným nedostatkom porozumel a nedostatky odstráni v určených lehotách. Následne vo vyjadrení k Protokolu doručenom prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 26.08.2015 uviedol, že zistené nedostatky boli odstránené. Na základe zistených skutočností bolo začaté správne konanie o správnom delikte, o čom bol žalobca informovaný Oznámením o začatí správneho konania o správnom delikte zo dňa 25.09.2015, ktoré bolo žalobcovi podľa údajov na doručenke doručené 29.09.2015. Vo vyjadrení k predmetnému Oznámeniu zo dňa 02.10.2015, ktoré bolo prvostupňovému orgánu verejnej správy doručené 05.10.2015, prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobca namietal, že z ust. § 223 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce") vyplýva možnosť zamestnávateľa tento inštitút v pracovnoprávnych vzťahoch využiť, pričom z hľadiska výnimočnosti tento pojem nie je nijakým spôsobom v zákone vymedzený a je možný jeho výklad s poukazom na vykonávané práce alebo na práce vymedzené výsledkom. Citované zákonné ustanovenie žiadnym spôsobom neobmedzuje počet zamestnancov, ktorí takouto formou môžu práce pre zamestnávateľa vykonávať. Možnosť voľby je teda na zamestnávateľovi. Žalobca mal za to, že charakter jeho práce je založený na výnimočnosti uvádzanej v dohodách s fyzickými osobami, pričom práca, ktorú vykonávajú zamestnanci, je prácou príležitostnou a táto závisí od potrieb zamestnávateľa a uzavretých objednávok. Druh vykonávanej práce je špecifikovaný všeobecne, ale zahŕňa niekoľko príležitostných druhov prác (napr. triedenie a ukladanie dosiek, hranolov, foršní podľa jednotlivých kategórií, nakladanie a vykladanie drevených paliet, čistenie skladových priestorov, odkôrnenie dosiek a pod.). Táto práca je nárazová a príležitostná a vyžaduje si činnosť mnohých dohodárov, avšak len na krátky čas 1-2 hodiny denne. Žalobca poukázal na to, že má stálych zamestnancov, ktorí bežne postačujú, avšak dohodárov potrebuje pri kompletizácii paliet, kde stáli pracovníci vykonávajú všetky potrebné hlavné práce. Žalobca poukázal na § 228a Zákonníka práce, v zmysle ktorého je možné uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti najviac na dobu 12 mesiacov a počíta s príležitostnou prácou počas celého roka. Uviedol, že všetci zamestnanci boli riadne prihlásení do Sociálnej poisťovne. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. 236/15-1.0/pok/r. zo dňa 18.11.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 125/2006 Z.z." alebo „Zákon o inšpekcii práce") pokutu vo výške 600,- € za správny delikt spočívajúci v porušení povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov a to konkrétne za porušenie povinností ustanovených v § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúcich v tom, že účastník konania v pozícii zamestnávateľa v kontrolovanom období - mesiacoch január až marec 2015, na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to dohody o pracovnej činnosti, výnimočne. V mesiaci 1/2015 zamestnával spolu 11 zamestnancov, z toho len 2 zamestnancov v pracovnom pomere na pracovnú zmluvu (PZ) a ďalej zamestnával 9 zamestnancov - dohodárov na Dohodu o pracovnej činnosti (ďalej len „DPČ") s dohodnutým druhom práce - kompletizácia drevených paliet s dohodnutou dobou vykonávania prác od 02.01.2015 do 31.12.2015 a to: 1. J. X., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 2. R. W., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 3. N. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 4. Y. W., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 5. E. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 6. E. R., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 7. M. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 8. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 9. P. R., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015. V mesiacoch 2/2015 a 3/2015 - zamestnával spolu 12 zamestnancov, z toho len 2 zamestnancov v pracovnom pomere a zamestnával 10 zamestnancov - dohodárov na DPČ s dohodnutým druhom práce - kompletizácia drevených paliet s dohodnutou dobou vykonávania prác od 02.01.2015 do 31.12.2015 a to: 1. J. X., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 2. R. W., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 3. N. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 4. Y. W., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 5. E. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 6. E. R., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 7. M. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 8. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 9. P. R., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 01.01.2015, 10. S. A., nar. XX.XX.XXXX, DPČ zo dňa 30.01.2015. Správny delikt je uvedený v bode č. 8 Protokolu č. IBB-10-39-2.3/P-A24, 25-15 zo dňa 30.07.2015. Výkon inšpekcie práce, pri ktorom bol zistený sankčný delikt, bol vykonaný dňa 06.03.2015 v sídle účastníka konania a v dňoch 31.03., 25.05., 08.07., 09.07., 21.07. a 30.07.2015 na Inšpektoráte práce Banská Bystrica. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na výsledky vykonanej inšpekcie práce, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol zo dňa 30.07.2015, pričom bolo zistené porušenie povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov tým, že v kontrolovanom období - v mesiacoch január až marec 2015 na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb žalobca neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to dohody o pracovnej činnosti, výnimočne, čím porušil § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na to, že v mesiaci január 2015 žalobca zamestnával spolu 11 zamestnancov, z toho 2 zamestnancov v pracovnom pomere na pracovnú zmluvu a 9 zamestnancov - „dohodárov" na dohodu o pracovnej činnosti s dohodnutým druhom práce - kompletizácia drevených paliet s dohodnutou dobou vykonávania prác od 02.01.2015 do 31.12.2015 („dohodári" boli špecifikovaní tak, ako vo výroku rozhodnutia) a v mesiacoch február 2015 a marec 2015 zamestnával spolu 12 zamestnancov, z toho 2 zamestnancov v pracovnom pomere na pracovnú zmluvu a 10 zamestnancov - dohodárov na dohodu o pracovnej činnosti s dohodnutým druhom práce - kompletizácia drevených paliet s dohodnutou dobou vykonávania prác od 02.01.2015 do 31.12.2015, resp. v jednom prípade od 01.02.2015 do 31.12.2015 (špecifikácia „dohodárov" bola uvedená zhodne ako vo výroku rozhodnutia). Ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že pracovný pomer je základným druhom pracovnoprávneho vzťahu a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú len výnimočnou formou zamestnávania. Žalobca však v kontrolovanom období zabezpečoval predmet svojej činnosti nie výnimočne, ale prevažne zamestnancami, s ktorými mal založený pracovnoprávny vzťah dohodami o pracovnej činnosti. Následne stručne opísal priebeh administratívneho konania. Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na predmet činnosti žalobcu a na skutočnosť, že pri výkone inšpekcie práce bolo zistených 8 nedostatkov spočívajúcich v porušení povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov. Špecifikoval doklady, z ktorých vychádzal pri vydaní svojho rozhodnutia, o.i. výplatnú listinu miezd za mesiac január, február a marec 2015, evidenciu dochádzky za mesiac január, február a marec 2015, dohody o pracovnej činnosti uzatvorené s jednotlivými (vyššie uvedenými) zamestnancami, doklady o prihlásení poistencov - zamestnancov do Sociálnej poisťovne, vrátane výpisov z registra poistencov Sociálnej poisťovne zo dňa 20.10.2015. Z predložených dokladov prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že zamestnanci - dohodári podľa evidencie dochádzky za mesiace január až marec 2015 pracovali každý pracovný deň a každý deň podľa evidencie dochádzky odpracovali 1 hodinu, resp. 2 hodiny, z čoho vyvodil, že dohody o pracovnej činnosti neboli uzatvárané na príležitostné práce, ale na práce, ktoré žalobca ako zamestnávateľ potreboval zabezpečiť každý pracovný deň. Z predložených listinných dôkazov bolo výkonom inšpekcie práce zistené, že žalobca v kontrolovanom období - v mesiacoch január až marec 2015 na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to dohody o pracovnej činnosti, výnimočne, čím porušil § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca v kontrolovanom období zabezpečoval plnenie svojich úloh prevažne zamestnancami, s ktorými mal založený pracovnoprávny vzťah dohodami o pracovnej činnosti, pretože z 11 zamestnancov v mesiaci január 2015 len s 2 zamestnancami mal založený pracovnoprávny vzťah pracovnou zmluvou, v mesiaci február a marec 2015 z 12 zamestnancov taktiež len s 2 zamestnancami mal založený pracovnoprávny vzťah pracovnou zmluvou. Žalobca uzatváral v celom kontrolovanom období dohody o pracovnej činnosti na plnenie svojich úloh nie výnimočne, ale prevažne, čím poškodil aj zamestnancov na ich pracovnoprávnych nárokoch, pretože zamestnancom z dohôd z pracovnej činnosti nevzniká nárok na dovolenku na zotavenie, na odmeňovanie sa nevzťahujú mzdové predpisy, zamestnanec nie je chránený pri skončení tohto právneho vzťahu, nemá nárok na odstupné a odchodné a pod. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa prvostupňový orgán verejnej správy vyjadril k vyjadreniu žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania so záverom, že na základe zistených skutočností prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že sa nejedná o výnimočné zamestnávanie na základe uzatvorených dohôd o pracovnej činnosti, pričom konštatoval, že zabezpečovať plnenie úloh zamestnávateľa v prevažujúcej miere dohodami je obchádzaním zákona. Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú len doplnkovou formou k pracovnoprávnym vzťahom založeným pracovnou zmluvou. Zamestnávateľ nemôže pri plnení svojich úloh vyplývajúcich z predmetu činnosti počítať s dohodami ako s rovnocennými inštitútmi k pracovným zmluvám, pretože zamestnanec v pracovnom pomere je plne chránený ustanoveniami Zákonníka práce, čo pri dohodách v plnom rozsahu neplatí. Ďalej konštatoval, že pri uvedenom správnom delikte sa vychádza z objektívnej zodpovednosti účastníka konania, čo znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému nedostatku, teda k porušeniu došlo, bez ohľadu na následné odstránenie zistených nedostatkov a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej odôvodnil výšku uloženej pokuty s poukazom na § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z., pričom uloženú pokutu vo výške 600,- € považoval za primeranú a odôvodnenú závažnosťou zisteného nedostatku a závažnosťou jeho dôsledkov, pretože žalobca poškodil svojich zamestnancov na ich pracovnoprávnych nárokoch. Pri ukladaní pokuty zohľadnil veľkosť zamestnávateľa, ktorý v čase výkonu inšpekcie práce zamestnával 12 zamestnancov, dĺžku obdobia, v ktorom bol nedostatok zistený, ako aj skutočnosť, že sa jednalo o systémový nedostatok. Prihliadol aj k skutočnosti, že žalobca v správe o odstránení nedostatkov uviedol, že nedostatok odstránil, avšak z registra poistencov Sociálnej poisťovne prvostupňový orgán verejnej správy dňa 20.10.2015 zistil, že aj v čase rozhodovania o uložení pokuty žalobca zamestnával 7 zamestnancov a to výlučne na základe dohôd vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda ďalej porušuje ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/2330, O-727/2015 zo dňa 19.02.2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného") tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil s odôvodnením, že ako odvolací orgán sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty, ako aj s výškou uloženej pokuty, pričom dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je zákonné, vydané v súlade s § 47 Správneho poriadku a žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci, a preto jeho argumentácia nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na ust. § 1 ods. 3 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré sú dispozitívne, tzn. že zamestnávateľ môže uzatvoriť so zamestnancom aj dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, stanovujú však podmienku „výnimočnosti", a teda nepripúšťajú uzatváranie dohôd bez aplikácie tejto zákonnej podmienky. Zamestnávateľ má teda zabezpečiť predmet svojej činnosti, predovšetkým zamestnancami v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru má využívať výnimočne. Poukázal na to, že k výkonu inšpekcie práce boli predložené dohody o pracovnej činnosti, ktoré uzatvoril žalobca v kontrolovanom období so svojimi zamestnancami, z ktorých vyplýva, že v mesiaci január 2015 zamestnával spolu 11 zamestnancov, z toho 2 zamestnancov v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy a 9 zamestnancov na základe dohôd o pracovnej činnosti uzatvorených zhodne od 01.01.2015 s dohodnutým druhom práce - kompletizácia drevených paliet s dohodnutou dobou vykonávania prác od 02.01.2015 do 31.12.2015 a v mesiacoch február a marec 2015 zamestnával spolu 12 zamestnancov, z toho 2 zamestnancov v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy a 10 zamestnancov na základe dohôd o pracovnej činnosti - s totožnými zamestnancami, ako v januári, naviac dňa 30.01.2015 uzatvoril ďalšiu dohodu o pracovnej činnosti. Žalovaný vzhľadom na zistené skutočnosti konštatoval, že bolo explicitne preukázané porušenie povinností žalobcu vyplývajúcich z § 223 Zákonníka práce tým, že žalobca využíval v kontrolovanom období závislú prácu svojich zamestnancov v rozpore s podmienkami ustanovenými v Zákonníku práce, nesplnil požiadavky platných právnych predpisov, pretože na plnenie svojich úloh, resp. na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral dohody o vykonaní práce výnimočne, pričom jedným z predpokladov uzatvorenia týchto dohôd je práve výnimočnosť. Zakotvenie zásady, že zamestnávateľ má zabezpečovať prevažujúci predmet činnosti najmä zamestnancami v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer má využívať len výnimočne, má zabrániť tomu, aby zamestnávatelia zneužívali na výkon závislej práce v prevažujúcej miere uvedené dohody. Účelom takejto právnej úpravy je predovšetkým ochrana zamestnancov, ktorú im v podstatne väčšej miere zabezpečuje výkon pracovnej činnosti v pracovnom pomere. Žalobca však v kontrolovanom období zamestnával prevažne zamestnancov na základe dohôd o pracovnej činnosti, z čoho vyplýva, že nebola splnená podmienka výnimočnosti, vzhľadom na celkový počet zamestnancov v uvedenom období. Žalovaný poukázal na to, že Zákonník práce jednoznačne favorizuje zamestnávanie osôb v pracovnom pomere, a preto stanovuje zákonnú podmienku výnimočnosti dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Zistené opakovanie uzatvárania dohôd je podľa žalovaného porušením uvedených ustanovení Zákonníka práce z dôvodu nedodržania zákonnej podmienky výnimočnosti uzatvárania týchto dohôd. Nešlo o náhodnú, výnimočnú alebo ojedinelú prácu, ani o prácu malého rozsahu, vykonávanie ktorej v pracovnom pomere by bolo neefektívne a neekonomické, čo vyvracia námietky účastníka konania (žalobcu), ktoré považoval za účelové. V kontrolovanom období teda žalobca zamestnával fyzické osoby v pracovnom pomere skôr ojedinele a prevažujúcu časť svojej činnosti vykonával prostredníctvom osôb zamestnaných mimo pracovného pomeru, z čoho podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že nešlo o náhodnú, výnimočnú prácu, resp. prácu malého rozsahu, ktorej vykonávanie v pracovnom pomere by bolo neefektívne či neekonomické. Zamestnávateľ nepreukáže výnimočnosť (výnimočnú situáciu), ak na zabezpečenie svojich úloh nepotreboval takmer žiadnych zamestnancov v pracovnom pomere (v kontrolovanom období mal len dvoch zamestnancov v pracovnom pomere) a svoju činnosť zabezpečuje prevažne s využitím zamestnancov na základe dohôd o pracovnej činnosti, z čoho žalovaný vyvodil, že ide o zrejmé porušenie povinností vyplývajúcich z § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný uzavrel, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a popísaný skutkový stav bolo porušenie povinností v rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy posúdené správne a bolo zdôvodnené porušením platného právneho predpisu. Stotožnil sa preto s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý na základe zistených skutočností rozhodol o uložení pokuty vo výške 600,- €. Ďalej konštatoval, že žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny relevantný dôkaz a s jeho argumentáciou sa vysporiadal prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí. K uloženiu pokuty a jej výške uviedol, že táto je dôvodná, má naplniť ako preventívny, tak aj výchovný charakter a bola uložená v súlade s § 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z.z. v nadväznosti na § 3 ods. 4 Správneho poriadku (zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní). Výšku uloženej pokuty považoval za primeranú vzhľadom na skutočnosť, že porušenie povinnosti v oblasti odmeňovania je zásadne považované za závažné, pretože môže ohroziť sociálne istoty zamestnancov, ide však o skutok spáchaný v relatívne malom rozsahu a protiprávny stav trval relatívne krátky čas. Preto bola pokuta uložená na spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Poukázal na preventívny i represívny charakter uloženia pokuty. Takýto účinok môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť ani neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž-o-KS-56. 4. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu 18.04.2016 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a tvrdil, že rozhodnutiami a postupom orgánov verejnej správy bol ukrátený na svojich právach, ktorými zasiahli do jeho majetkových práv, keď mu uložili pokutu, aj keď sa žalobca domnieva, že žiaden zákon neporušil, keď postupoval v medziach Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že ukrátenie na právach žalobcu možno v prípade právoplatného rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty v prípade nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce vidieť aj v tom, že žalobca je tak po určitú dobu vedený v registri firiem, ktorým bola uložená pokuta za porušenie zák. č. 82/2005 Z.z. v spojení so Zákonníkom práce a z toho dôvodu nemôže žiadať o dotáciu od štátu, napríklad na vytvorenie pracovných miest. Žalobca v žalobe poukázal na ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh, alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti a dohody o brigádnickej práci študentov) ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov). Pojem „výnimočne" považoval za vágny pojem, ktorý Zákonníkom práce nie je vopred definovaný a je otázne, či možno v tomto pojme vidieť porušenie zákona, ako to urobil žalovaný len v tom, že žalobca uzatvoril dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a to konkrétne dohody o pracovnej činnosti. Poukázal na to, že žalovaný nezistil žiadne porušenie napr. nedostatok obsahových náležitostí dohôd o pracovnej činnosti, ani iné nedostatky, ktoré by spadali pod pojem „nelegálne zamestnávanie", resp. „nelegálna práca". Žalovaný zistil u žalobcu ako zamestnávateľa porušenie zákona len v tom, že žalobca neuzatvoril dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru výnimočne. Zo samotného znenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce podľa žalobcu vyplýva možnosť zamestnávateľa tento inštitút pracovnoprávnych vzťahov využiť. Z hľadiska výnimočnosti tento pojem nie je nijakým spôsobom zákonne vymedzený a jeho výklad je možný s poukazom na vykonávané práce alebo na práce vymedzené výsledkom. Zákonné ustanovenie žiadnym spôsobom neobmedzuje počet zamestnancov, ktorí takouto formou môžu práce pre zamestnávateľa vykonávať. Žalobca mal za to, že charakter jeho práce je založený na výnimočnosti uvádzanej v dohodách o pracovnej činnosti s fyzickými osobami. Práca, ktorú vykonávajú zamestnanci, je prácou príležitostnou, ktorá závisí od potrieb zamestnávateľa a uzavretých objednávok. Druh vykonávanej práce nie je špecifikovaný všeobecne, ale zahŕňa niekoľko príležitostných druhov prác ako je triedenie a ukladanie dosiek, hranolov, foršní podľa jednotlivých kategórií, nakladanie a vykladanie drevených paliet, čistenie skladových priestorov, odkôrnenie dosiek a pod. Práve táto práca je podľa žalobcu nárazová a príležitostná, vyžaduje si činnosť mnohých dohodárov, aj to len na krátky čas 1-2 hodiny denne. Žalobca nie je spoločnosťou, ktorá by dokázala zamestnať na plný pracovný úväzok dohodárov uvedených v Protokole z vykonanej kontroly, nakoľko by počas celého mesiaca pre nich nemal prácu. Žalobca v žalobe poukázal na svoju ekonomickú činnosť a vo vzťahu k prácam vykonávaným na dohodu tieto považoval za výnimočné, ojedinelé, nepravidelné, podľa okamžitej potreby spoločnosti spočívajúcej najmä v prekládke tovaru. Ďalej poukázal na ust. § 228a Zákonníka práce, ktoré hovorí o možnosti uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti najviac na dobu 12 mesiacov, a teda počíta s príležitostnou prácou počas celého roka. Všetci zamestnanci boli riadne prihlásení do Sociálnej poisťovne, a teda nedošlo k žiadnemu porušeniu pracovnoprávnych predpisov. Žalobca ďalej namietal, či v tejto veci bola daná právomoc inšpektorátu práce a či predmetné šetrenie spadalo do oblasti správneho trestania, nakoľko uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je podľa neho výlučne v kompetencii zamestnávateľa a zamestnanca, ktorí túto dohodu uzatvárajú slobodne na základe ich prejavenej vôle bez donútenia a ich prípadné spory, t.j. spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy v zmysle § 14 Zákonníka práce. V prípade, že zamestnávateľ a zamestnanec uzavrú dohodu o pracovnej činnosti v zmysle § 228a Zákonníka práce, ktorá je obsahovo v súlade so zákonom, tak podľa žalobcu takýto akt uzatvárania dohody o pracovnej činnosti zamestnávateľom nemôže byť hodnotený ako porušenie zákona správnym orgánom, ale nanajvýš súdom v civilnom sporovom konaní. Žiadal preto, aby správny súd rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a to s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a/, c/ až e/ O.s.p. K zrušovaciemu dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. žalobca uviedol, že správny orgán podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje alebo sa nevzťahuje v uvedenom rozsahu. Orgán verejnej správy dáva za vinu žalobcovi porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce, konkrétne v tom jeho obsahu, že neuzatváral dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru výnimočne. Namietal právomoc prvostupňového orgánu verejnej správy (inšpektorátu práce) na vykonanie šetrenia v tejto veci a na uloženie pokuty s odôvodnením, že spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy v zmysle § 14 Zákonníka práce. Z tohto dôvodu sa podľa žalobcu javí právne posúdenie konštatovania a porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce správnym orgánom za nenáležité, nemajúce oporu v jeho kompetencii, nakoľko správny orgán vychádzal prvotne z porušenia ustanovení týkajúcich sa nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce a nemal by vstupovať do riadne a v súlade so zákonom uzatvorených pracovných zmlúv a dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ktoré spĺňajú všetky zákonom požadované obsahové náležitosti. Namietal nesprávne právne posúdenie veci orgánom verejnej správy. K zrušovaciemu dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. uviedol, že orgán verejnej správy nevykonal náležité dokazovanie za účelom správneho posúdenia skutkového stavu daného prípadu, keďže sa v tomto prípade nezaoberal povahou prác, ktorú vykonávali tzv. dohodári pre žalobcu, t.j. či sa jednalo o nárazovú prácu, resp. sústavnú prácu, neskúmal zaťaženosť žalobcu ako zamestnávateľa prácami, t.j. počet zákaziek, ktoré vykonával žalobca prostredníctvom dohodárov, taktiež vôbec neskúmal počet hodín, ktoré títo zamestnanci odpracovali, či tento počet hodín zodpovedal zákonu. Naopak, sám svojvoľne len skonštatoval, že tým, že žalobca má 9 dohodárov, porušil § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Orgán verejnej správy tak prijal záver o porušení zákona žalobcom na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. K zrušovaciemu dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. uviedol, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti v tom smere, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy správny orgán vykonal. S poukazom na argumentáciu uvedenú k zrušovaciemu dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. uviedol, že rozhodnutie orgánu verejnej správy konštatujúce porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce len na podklade jediného slova, slova „výnimočne", t.j. že žalobca neuzatváral dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru výnimočne, možno považovať za nedostatočne odôvodnené, nemajúce oporu v doposiaľ stroho vykonanom dokazovaní orgánom verejnej správy. V tejto súvislosti poukázal na povinnosť orgánu verejnej správy riadne odôvodniť každé rozhodnutie a to aj s poukazom na rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/111/2010. K zrušovaciemu dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. žalobca uviedol, že obsahom tohto žalobného dôvodu je, že vada správneho orgánu spočíva v porušení práv žalobcu ako účastníka konania a uplatnenie tohto žalobného dôvodu vidí konkrétne v tom, že je otázne, či v tejto veci bola daná právomoc inšpektorátu práce, a teda či predmetné šetrenie spadalo do oblasti správneho trestania, nakoľko uzatváranie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je výlučne v kompetencii zamestnávateľa a zamestnanca, pričom spory z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy v zmysle § 14 Zákonníka práce. Z tohto dôvodu sa javí podľa žalobcu právne posúdenie, t.j. konštatovanie porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce orgánom verejnej správy za nenáležité, nemajúce oporu v jeho kompetencii, a teda bolo konané so žalobcom v správnom konaní orgánom verejnej správy, aj keď nebola v tomto prípade podľa názoru žalobcu daná jeho právomoc. 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť ako nedôvodnú. Poukázal na rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy i napadnuté rozhodnutie žalovaného. K dôvodom uvedeným v žalobe uviedol, že tieto vychádzajú z vyjadrení predložených žalobcom v priebehu administratívneho konania, pričom žaloba neobsahuje žiadne nové skutočnosti ani argumenty. Vyslovil názor, že so samotným skutkom, ako aj s dôvodmi uloženia pokuty sa dostatočne vysporiadal ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí. Následne poukázal na zásadné aspekty predmetu rozhodnutia, resp. porušenia povinností, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta. Konštatoval, že v administratívnom konaní rešpektoval všetky príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, pričom vychádzal zo Zákonníka práce, podľa ktorého je stav, kedy právnická osoba využíva závislú prácu fyzickej osoby na základe dohody o pracovnej činnosti a pritom nesplnila zákonom stanovené podmienky pre uzatvorenie tohto pracovnoprávneho vzťahu, považovaný za protiprávny. Inšpekcia práce bola vykonaná v súlade so Zákonom o inšpekcii práce, ktorý ako príslušný kompetenčný zákon upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce. Zákon o inšpekcii práce jednoznačne a nespochybniteľne vymedzuje predmet a rozsah inšpekcie práce v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1., o.i. dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov a inšpekciou práce je aj kontrola dodržiavania podmienok stanovených pre uzatváranie pracovnoprávnych vzťahov založených dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, preto bol jej výkon v danom prípade u žalobcu legitímny. Z predloženého administratívneho spisu podľa žalovaného vyplýva, že bolo zistené porušenie povinností zo strany žalobcu tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Žalovaný s poukazom na § 223 ods. 1 Zákonníka práce a výsledky vykonaného dokazovania v administratívnom konaní, konštatoval, že bolo explicitne preukázané porušenie povinností vyplývajúcich z § 223 ods. 1 Zákonníka práce žalobcovi tým, že tento využíval v kontrolovanom období závislú prácu svojich zamestnancov v rozpore s podmienkami ustanovenými v Zákonníku práce. Nesplnil požiadavky platných právnych predpisov, pretože na plnenie svojich úloh, resp. na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral dohody o vykonaní práce výnimočne, pričom jedným z predpokladov uzatvorenia týchto dohôd je práve výnimočnosť. Žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového rozhodnutia. Zameral sa najmä na vysvetlenie pojmu „výnimočne" použitého v ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce, pričom tento pojem sa vzťahuje na časový rozmer uzatvárania dohôd alebo na charakter prác, ktoré nie sú klasickým predmetom činnosti zamestnávateľa, teda osobitný druh pracovných úloh, ktoré zamestnávateľ bežne nevykonáva. Tento pojem „výnimočnosť" je možné podľa žalovaného vyložiť aj tak, že ide o výkon špecializovanej činnosti vykonávanej krátkodobo či nesústavne, či v striktne limitovanom rozsahu, ktorej výkon je podmienený faktormi do značnej miery nezávislými na vôli zadávateľa prác (nárazové zákazky, práce závislé na počasí a pod.). Splnenie legálnej definície pojmu „výnimočne" zamestnávateľ nepreukáže, ak na zabezpečenie svojich úloh nepotreboval takmer žiadnych zamestnancov v pracovnom pomere (v kontrolovanom období mal len 2 zamestnancov v pracovnom pomere) a svoju činnosť zabezpečuje prevažne s využitím zamestnancov na základe dohôd o pracovnej činnosti. V takomto prípade ide o zrejmé porušenie povinností vyplývajúcich z § 223 ods. 1 Zákonníka práce. K argumentácii žalobcu uvedenej v žalobe, ktorú považoval za neopodstatnenú a nedôvodnú, navyše uviedol, že postup obidvoch orgánov verejnej správy, ako aj samotné posúdenie správneho deliktu je v súlade s príslušnými právnymi predpismi (Zákonníkom práce a Zákonom o inšpekcii), ako aj s aplikačnou praxou a aktuálnou súdnou praxou (napr. rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/70/2004). K námietkam žalobcu týkajúcim sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zdôraznil, že postup obidvoch orgánov verejnej správy v priebehu celého konania bol v súlade so Správnym poriadkom a správnymi predpismi platnými a účinnými na území SR, s námietkami žalobcu sa tak prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán verejnej správy plne vysporiadali a k jeho vyjadreniam zaujali v obidvoch napadnutých rozhodnutiach relevantné stanovisko. Vykonané dôkazy posúdili a tieto považovali za dostatočné pre objektívne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho bolo správne rozhodnuté o uložení pokuty, ktorá bola riadne odôvodnená. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil počas administratívneho konania žiadne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by ho zbavili (objektívnej) zodpovednosti, nepredložil žiadne listinné dôkazy, ani nenavrhol vykonanie nových dôkazov na podporu svojich tvrdení, resp. ktoré by pomohli objasniť skutočnosti, ktoré podľa žalobcu neboli dostatočne preukázané. Obidva orgány verejnej správy podľa žalovaného konali bez dôvodných pochybností, v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a v rozsahu potrebnom na riadne a spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci, čo patrí medzi základné procesné zásady. Rozhodnutia orgánov verejnej správy obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania a všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Sžo/4/2013. Poukázal na to, že správnym deliktom je protiprávne konanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá orgán verejnej správy sankciu ustanovenú normou správneho práva. Z uvedenej definície sa odvodzujú všeobecné pojmové znaky, medzi ktoré patrí aj sankcia. Úvaha orgánu verejnej správy o výške pokuty je v niektorých prípadoch limitovaná priamo príslušným právnym predpisom, v danom prípade orgán verejnej správy uložil pokutu vo výške 600,- € (vo vyjadrení bolo nesprávne uvedené 400,- €) za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce a pri ukladaní sankcie a určení jej výšky vychádzal zo Zákona o inšpekcii práce ako svojho kompetenčného zákona a zároveň aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR v oblasti ukladania sankcií. Podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce má inšpektorát práce zohľadniť preventívne pôsobenie sankcie a pri určovaní jej výšky prihliadnuť najmä na skutočnosti uvedené v bodoch a/ až e/. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/16/2011 zo dňa 30.05.2012 spĺňa podľa žalovaného výška pokuty, ktorá bola uložená v spodnej hranici zákonnej sadzby výchovný účel, ktorý má v budúcnosti odradiť žalobcu od protiprávneho konania, ale zároveň nemá byť uložená pokuta pre žalobcu likvidačná, nakoľko cieľom sankcie nie je len trest, ale aj prevencia. Žalovaný dospel k záveru, že postup pri rozhodovaní o uložení pokuty bol plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákona o inšpekcii práce a Správneho poriadku, preto námietky žalobcu uvedené v žalobe sú neopodstatnené. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k žalobe uviedol, že trvá na žalobe a vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že v prípade žalobcu nešlo o uzatváranie dohôd o pracovnej činnosti výnimočne. Poukázal na to, že v kontrolovanom období zamestnával 11 zamestnancov, z toho 2 boli zamestnaní v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy a 9 zamestnancov pracovalo na dohodu, t.j. formou mimopracovného pomeru. Argumentoval, že žalobca sa v rámci svojho predmetu činnosti zaoberá predovšetkým nákupom drevnej hmoty a jej následným spracovaním do drevených prvovýrobkov (porez drevnej hmoty, jeho spracovanie do hranolov a výrobou paliet). Dvaja stáli zamestnanci v pracovnom pomere pracujú na gátri a robia porez dreva a v prípade dodania drevnej hmoty a jej hrubého opracovania vypomáhajú u žalobcu dohodári. Žalobca poukázal na to, že drevnú hmotu odoberá prevažne od štátneho podniku Lesy SR, pričom množstvo dreva nie je vždy rovnaké, niekedy drevná hmota nie je dodaná vôbec. Lesy SR, š.p. dodávajú pre žalobcu menší počet m3 drevnej hmoty, než aký žalobca žiadal, konkrétne v 1. štvrťroku 2015 objednal žalobca 1 027 m3, dodaných mu však bolo len 50 m3. Žalobca v prílohe predložil kópie objednávok za 1., 2., a 3. štvrťrok 2015, ako aj kópie kúpnych zmlúv uzavretých v tomto období so štátnym podnikom Lesy SR. Z dôvodu nepravidelnosti dodávok drevnej hmoty žalobca zamestnáva dohodárov, pretože pre 9 zamestnancov na trvalý pracovný pomer (pracovné zmluvy) by nemal prácu. Žalobca vyslovil názor, že výnimočnosť napĺňa druh práce, ktorú mali u neho vykonávať dohodári. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení odkázal na súdnu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/70/2014, žalobca uviedol, že síce išlo o obdobný prípad posudzovania výnimočnosti uzatvárania dohôd mimo pracovný pomer, ale v rozsudku uvedený subjekt uzatváral takéto dohody výlučne a v kontrolovanom období uzavrel 470 dohôd o výkone prác mimo pracovný pomer, za čo mu bola uložená pokuta 2.000,- €. Tento prípad teda nie je podľa neho možné stotožniť s prípadom žalobcu, ktorému za 9 dohôd bola uložená pokuta 600,- €, čo je neprimerane prísna hranica. 7. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") úč. od 01.07.2016, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, aplikujúc ustanovenia SSP a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 9. Zástupca žalobcu na pojednávaní trval na dôvodoch žaloby. Zdôraznil, že nezákonnosť rozhodnutia žalovaného vidí najmä v nesprávnom právnom posúdení veci, konkrétne nesprávnej aplikácii ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný vychádzal pri posudzovaní veci len z listín a nezisťoval, akú prácu v skutočnosti dohodári vykonávali, a preto rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žiadal rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušiť. 10. Štatutárny zástupca žalobcu na pojednávaní opísal priebeh kontroly. Uviedol, že pri výkone inšpekcie nebol u žalobcu (v sídle žalobcu) nikto prítomný, a preto bol žalobca vyzvaný na zaslanie dokladov. Doklady zaslané žalobcom e-mailom neprešli, preto ich doručili osobne do Banskej Bystrice. Žalobca bol prítomný pri prejednaní Protokolu, pričom uviedol, že mu inšpektori povedali, že všetko je v poriadku a nebudú vyvodené žiadne dôsledky. Namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy neskúmal okolnosti, za ktorých zamestnával dohodárov, ani to, či išlo o prácu príležitostnú. Dohody o pracovnej činnosti boli v poriadku a dohodári boli nahlásení do Sociálnej poisťovne. Uviedol, že je problém zamestnávať v trvalom pracovnom pomere takéto fyzické osoby, keďže sa jedná o Rómov, ktorí majú problém s dodržiavaním povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. Rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie preto navrhol zrušiť. 11. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 12. Podľa § 1 Zákona o inšpekcii práce tento zákon a) upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, b) vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu (ďalej len "dohľad"), 1) c) ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. 13. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, 2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 14. Podľa § 7 ods. 3 písm. a/, i/ Zákona o inšpekcii práce Inšpektorát práce a) zabezpečuje vykonávanie inšpekcie práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 a vykonávanie dohľadu, najmä dozerá, či požiadavkám ochrany práce zodpovedajú 1. výber, umiestnenie, usporiadanie, používanie, udržiavanie a kontrola pracoviska, pracovného prostredia, pracovných prostriedkov, ochranných prostriedkov, chemických faktorov, fyzikálnych faktorov, biologických faktorov, faktorov ovplyvňujúcich psychickú pracovnú záťaž a sociálnych opatrení a 2. pracovné postupy, pracovný čas, organizácia ochrany práce a systém jej riadenia, i) rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu. 17a) 15. Podľa § 12 ods. 1 písm. b/ Zákona o inšpekcii práce inšpektor práce je pri výkone inšpekcie práce oprávnený vykonávať kontrolu, skúšku, vyšetrovanie a iné úkony s cieľom zistiť, či sa dodržiavajú predpisy uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv. 16. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. 17. Podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 18. Podľa § 21 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 19. Podľa § 3 ods. 1, 2, 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 20. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 21. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (4) Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. (5) V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. 22. Podľa § 223 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. v znení úč. k 31.12.2015 (ďalej len „Zákonník práce") zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). 23. Podľa § 224 ods. 2 písm. e/ Zákonníka práce na základe uzatvorených dohôd podľa § 223 je zamestnávateľ povinný najmä viesť evidenciu pracovného času zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na základe dohody o brigádnickej práci študentov a dohody o pracovnej činnosti, tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, a viesť evidenciu vykonanej práce u zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na základe dohody o vykonaní práce, tak, aby v jednotlivých dňoch bola zaznamenaná dĺžka časového úseku, v ktorom sa práca vykonávala. 24. Podľa § 228a ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce (1) Na základe dohody o pracovnej činnosti možno vykonávať pracovnú činnosť v rozsahu najviac 10 hodín týždenne. (2) Dohodu o pracovnej činnosti je zamestnávateľ povinný uzatvoriť písomne, inak je neplatná. V dohode o pracovnej činnosti musí byť uvedená dohodnutá práca, dohodnutá odmena za vykonanú prácu, dohodnutý rozsah pracovného času a doba, na ktorú sa dohoda uzatvára. Jedno vyhotovenie dohody o pracovnej činnosti je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. (3) Dohoda o pracovnej činnosti sa uzatvára na určitú dobu, najviac na 12 mesiacov. V dohode možno dohodnúť spôsob jej skončenia. Okamžité skončenie dohody možno dohodnúť len na prípady, v ktorých možno okamžite skončiť pracovný pomer. Ak spôsob skončenia nevyplýva priamo z uzatvorenej dohody, možno ju skončiť dohodou účastníkov k dohodnutému dňu a jednostranne len výpoveďou bez uvedenia dôvodu s 15-dennou výpovednou dobou, ktorá sa začína dňom, v ktorom sa písomná výpoveď doručila. 25. Predmetom preskúmavacieho konania v predmetnej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím orgánu verejnej správy, ako aj konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo. V administratívnom konaní bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 600,- € za správny delikt, nakoľko orgány verejnej správy dospeli k záveru, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych predpisov, konkrétne povinnosti stanovené v § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca v pozícii zamestnávateľa v kontrolovanom období január, február a marec 2015 na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, a to dohody o pracovnej činnosti, výnimočne. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné a neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod na jeho zrušenie. 26. Pokiaľ žalobca namietal, že rozhodnutie je nezákonné, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca videl nesprávne právne posúdenie v tom, že žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy konštatovali porušenie ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce žalobcom, keď neuzatváral dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer výnimočne a v tom, že nebola daná právomoc prvostupňového orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania, pretože uzatváranie dohôd o pracovnej činnosti je podľa žalobcu výlučne v kompetencii zamestnávateľa a zamestnanca a spory medzi nimi prejednávajú súdy. Z tohto dôvodu považoval právne posúdenie a konštatovanie porušenia ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce orgánom verejnej správy za nemajúce oporu v jeho kompetencii. Argumentoval, že dohody o pracovnej činnosti majú zákonom stanovené obsahové náležitosti a žalovaný nezistil nedostatok náležitostí týchto dohôd, porušenie zákona zistil len v tom, že žalobca neuzatvoril dohody o pracovnej činnosti (dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer) výnimočne. Pokiaľ sa jedná o kompetenciu inšpektorátu práce (prvostupňový orgán verejnej správy) šetriť porušenie ustanovení Zákonníka práce vo vzťahu k uzatváraniu dohôd o pracovnej činnosti, správny súd uvádza, že kompetencia inšpektorátu práce (prvostupňový orgán verejnej správy) vykonávať dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, teda aj Zákonníka práce, vyplýva z ust. § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z., konkrétne ide o kompetenciu vykonávať dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku a kolektívne vyjednávanie, ako aj z ust. § 7 ods. 3 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z., podľa ktorého o.i. zabezpečuje vykonávanie inšpekcie práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 cit. zákona a súčasne z ust. § 7 ods. 3 písm. i/ zák. č. 125/2006 Z.z. inšpektorátu práce vyplýva kompetencia vyvodzovať zodpovednosť za porušenie predpisov, a teda rozhodovať o uložení pokút o.i. podľa § 19 zák. č. 125/2006 Z.z. Z ust. § 12 ods. 1 písm. b/ cit. zákona inšpektor práce je pri výkone inšpekcie oprávnený vykonávať kontrolu, skúšku, vyšetrovanie a iné úkony s cieľom zistiť, či sa dodržiavajú predpisy uvedené v § 2 ods. 1 písm. a/ a záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv. Námietka žalobcu, že inšpektorát práce nemá kompetenciu vykonávať dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov (teda aj Zákonníka práce) a vyvodzovať zodpovednosť v prípade, ak zistí porušenie pracovnoprávnych predpisov, t.j. uložiť žalobcovi pokutu (správne trestanie), je teda nedôvodná. 27. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že dohody o pracovnej činnosti obsahovali všetky náležitosti ustanovené v § 228a Zákonníka práce a zamestnanci boli nahlásení do Sociálnej poisťovne, a teda že nedošlo k porušeniu pracovnoprávnych predpisov a je teda výsledkom nesprávneho právneho posúdenia záver žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy), že žalobca porušil ustanovenie Zákonníka práce (§ 223 ods. 1) správny súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu ku konštatovaniu porušenia ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce irelevantná. Rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného boli totiž založené na tom, že v administratívnom konaní bola preukázaná protiprávnosť konania žalobcu spočívajúca v nedodržaní podmienky výnimočnosti uzatvárania dohôd o pracovnej činnosti. Dôvodom pre uloženie sankcie nebolo zistenie porušenia pracovnoprávnych predpisov - Zákonníka práce spočívajúce v porušení ust. § 228a Zákonníka práce (napr. zistenie, že by dohody o pracovnej činnosti nemali náležitosti stanovené zákonom), resp. ustanovení zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnom zamestnávaní. Z tohto dôvodu ani žalobcova argumentácia, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, lebo v prípade právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty v prípade nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce je žalobca po určitú dobu vedený v registri firiem, ktorým bola uložená pokuta za porušenie zák. č. 82/2005 Z.z. v spojení so Zákonníkom práce (v dôsledku čoho nemôže žiadať o dotáciu od štátu napr. na vytvorenie pracovných miest), nemá oporu v preskúmavanom rozhodnutí, ani v zistenom skutkovom stave. Napadnutým rozhodnutím žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy) nebola totiž žalobcovi uložená pokuta za nelegálne zamestnávanie podľa zák. č. 82/2005 Z.z. a ani netvrdil (a napokon ani nepreukázal), že by bol v dôsledku vydania napadnutého rozhodnutia vedený v príslušnom registri podľa osobitných predpisov. 28. Správny súd poukazuje na to, že v administratívnom konaní bolo zistené, a tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, že žalobca ako zamestnávateľ v kontrolovanom období január 2015 mal uzatvorených 9 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer - konkrétne dohôd o pracovnej činnosti, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy a zamestnával 2 zamestnancov v pracovnom pomere na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy; v období február a marec 2015 mal uzatvorených 10 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer - dohôd o pracovnej činnosti, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a zamestnával 2 zamestnancov v pracovnom pomere na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy (v tejto súvislosti správny súd poukazuje na skutočnosť, že v administratívnom spise sa nachádza len jedna pracovná zmluva a to pracovná zmluva uzatvorená so zamestnancom J. R. zo dňa 25.03.2014). Z dohôd o pracovnej činnosti nachádzajúcich sa v administratívnom spise vyplýva, že tieto boli uzatvorené na obdobie od 01.02.2015 do 31.12.2015 so zamestnancami J. X., R. W., N. A., Y. W., E. A., E. R., M. A., N. Y. a P. R. a na obdobie od 01.02.2015 do 31.12.2015 so zamestnancom S. A., pričom predmetom všetkých dohôd bolo vykonávanie prác zamestnancami pre zamestnávateľa spočívajúcich v „kompletizácii drevených paliet". Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel Sro, vl. č. 9024/S vyplýva, že predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu je výroba drevených obalov a prírezov v rozsahu voľných živností, porez guľatiny a výroba drevených prvovýrobkov v rozsahu voľnej živnosti, pílenie, hobľovanie a impregnovanie dreva a iné činnosti uvedené v predmetnom výpise. Z Protokolu o výkone inšpekcie vyplýva, že predmetom hlavnej činnosti žalobcu je podľa ŠÚ SR výroba drevených kontajnerov (SK NACE 16240). Z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že v rámci svojho predmetu činnosti sa zaoberá predovšetkým nákupom drevnej hmoty a jej následným spracovaním do drevených prvovýrobkov, porezom drevnej hmoty, jej spracovaním do hranolov a výrobou paliet. Uvedené zistenia boli relevantné pre právne posúdenie splnenia, resp. nesplnenia podmienok, resp. predpokladov výnimočnosti vo vzťahu k uzatvoreným dohodám o pracovnej činnosti so zamestnancami žalobcu v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce. 29. Správny súd predovšetkým poukazuje na to, že popri pracovnom pomere ako základnom druhu pracovnoprávneho vzťahu, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru predstavujú ďalšie druhy ekonomických aktivít fyzických osôb formou závislej činnosti. Týmito dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú dohoda o vykonaní práce (§ 226 Zákonníka práce), dohoda o pracovnej činnosti (§ 228a Zákonníka práce) a dohoda o brigádnickej práci študentov (§ 227 a § 228 Zákonníka práce). Napriek tomu, že pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru patria do oblasti pracovného práva, majú osobitný charakter (sui generis) a ich uzavretím zásadne nevzniká pracovný pomer. Tieto pracovnoprávne vzťahy sú vo vzťahu k pracovnému pomeru doplnkovými pracovnoprávnymi vzťahmi. Nevzťahujú sa na ne tie ustanovenia Zákonníka práce a ostatných pracovnoprávnych predpisov, ktoré sa týkajú výlučne pracovného pomeru a ktorých uplatnenie je priamo vylúčené alebo ktorých aplikácia vo vzťahu k dohodám nie je reálna vzhľadom na ich osobitný charakter (napr. ustanovenie o rozvrhnutí pracovného času, tretia časť Zákonníka práce); inak pre ne platia všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy vznikajúce z pracovného pomeru (napr. ustanovenia prvej časti Zákonníka práce). Zákonník práce jednoznačne preferuje zamestnávanie osôb v pracovnom pomere, ktorý zamestnancovi garantuje väčšiu mieru stability a ochrany (napr. pri skončení pracovnoprávneho vzťahu), pred výkonom pracovných činností na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. To sa prejavuje o.i. stanovením zákonnej podmienky výnimočnosti takýchto dohôd, ako aj obmedzením predmetu a rozsahu pracovnej činnosti, ktorú možno na ich základe vykonávať. Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru by mali byť teda uzatvárané zásadne len vtedy, keď zamestnávateľ potrebuje špecializovaného zamestnanca na prácu, ktorá je vymedzená nejakým výsledkom, prípadne ak je potreba navýšenia personálnych kapacít a táto je prítomná len v určitom období, resp. rozsahu. Inými slovami, len za takých okolností, keď je vytvorenie nového pracovného miesta na plný pracovný úväzok neúčelné. Využívanie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru je obvyklé napr. v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, evidencie, zaistenia bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnanec povinný vykonávať podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov a pod.). Výnimočnosť pracovnoprávnych vzťahov na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru vyplýva priamo zo Zákonníka práce a je vyjadrením politiky štátu na trhu práce, ktorá je zameraná na podporu vzniku a udržanie stabilných pracovných vzťahov. Výnimočnosť uzatvárania týchto dohôd predstavuje právnu povinnosť zamestnávateľa vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov prostredníctvom dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru iba v takých prípadoch, kedy je vznik pracovného pomeru s ohľadom na druh práce či inú okolnosť objektívne nevhodný a neúčelný. 30. V preskúmavanej veci tvorili podklady rozhodnutí kontrolné zistenia obsiahnuté v Protokole zo dňa 30.07.2015, konkrétne zistenia špecifikované v bode 8, fotokópie dohôd o pracovnej činnosti uzatvorené medzi žalobcom a jednotlivými zamestnancami (špecifikovanými vo výroku prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy), ktoré boli uzatvorené s poukazom na § 228a Zákonníka práce s dobou trvania zmluvného vzťahu od 02.01.2015 (v prípade zamestnanca S. A. od 01.02.2015) do 31.12.2015, resp. od 01.01.2015 do 31.12.2015 (v prípade ostatných zamestnancov), pričom predmetom dohôd bolo vykonávanie prác: kompletizácia drevených paliet v rozsahu 8 hodín týždenne. Ďalej Evidencia dochádzky za január, február a marec 2015, z ktorej vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ evidoval len počet hodín odpracovaných zamestnancami v uvedený pracovný deň (napr. 1 hodinu, resp. 2 hodiny), pričom v evidencii nie je zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom konkrétny zamestnanec zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti vykonával prácu tak, ako to ustanovoval § 224 ods. 2 písm. e/ Zákonníka práce. Zo zistení uvedených v Protokole (bod 9) vyplýva, že v niektorých prípadoch v mesiaci január, február a marec 2015 a to konkrétne pri zamestnancoch zamestnaných u žalobcu na základe dohody o pracovnej činnosti E. A., M. A., N. A., J. X., P. R., E. R. a S. A. odpracovali v niektorých týždňoch 10 hodín týždenne, čím bol prekročený rozsah pracovného času dohodnutého medzi zamestnancami a zamestnávateľom (žalobcom) v dohodách o pracovnej činnosti (a to v dohodnutom rozsahu 8 hodín týždenne). Z vyššie uvedených podkladov vyplýva, že žalobca v kontrolovanom období od januára do marca 2015 mal uzatvorených 9, resp. 10 dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohody o pracovnej činnosti špecifikované vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy), pričom v tomto období celkovo zamestnával 11, resp. 12 zamestnancov, z ktorých len s dvomi mal uzavreté pracovné zmluvy (v administratívnom spise sa vo fotokópii nachádza len pracovná zmluva s jedným zamestnancom). Z uvedeného vyplýva, že v kontrolovanom období žalobca zabezpečoval plnenie svojich úloh, resp. svojich potrieb v rámci vykonávania predmetu svojej činnosti prevažne zamestnancami, s ktorými mal uzatvorené dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Žalobca v konaní nepreukázal relevantné argumenty, prečo v kontrolovanom období zakladal pracovnoprávne vzťahy v prevažnej miere na základe dohôd o pracovnej činnosti a nepreukázal ani výnimočné okolnosti, pre ktoré nemohla byť dohodnutá závislá práca vykonávaná v pracovnom pomere. Svojím správaním na trhu práce urobil z výnimočného zmluvného nástroja nástroj pravidelný. 31. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z. definuje skutkovú podstatu správneho deliktu nielen vo väzbe na plnenie si konkrétnych povinností vyjadrených slovami „je povinná/povinný" alebo „má povinnosť", ale aj vyjadrením konkrétnych podmienok obsahu právnej normy, ktorých naplnenie podmieňuje uskutočnenie právnych úkonov, teda aj platné uzavretie dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Žalobca v žalobe poukázal na to, že z cit. ustanovenia Zákonníka práce (§ 223 ods. 1) vyplýva možnosť zamestnávateľa tento inštitút pracovnoprávnych vzťahov využiť, pričom z hľadiska výnimočnosti tento pojem nie je nijakým spôsobom v zákone vymedzený. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že žalobca nemal povinnosť uzatvárať v posudzovanom období dohody, ak ich však uzavrel (mohol ich uzavrieť), bol povinný preukázať výnimočnosť tohto postupu a to vo väzbe na konkrétne uzavreté dohody s konkrétnymi osobami a najmä vo väzbe na konkrétny druh práce. Žalobca okrem predloženia dohôd nepreukázal v administratívnom konaní žiadnymi dôkazmi naplnenie podmienky výnimočnosti pri uzatváraní uvedených dohôd a naviac z obsahu predložených dohôd existenciu výnimočnosti konania žalobcu ani nie je možné vyvodiť (zistiť). V predložených dohodách o pracovnej činnosti sa v čl. I bod 2: Predmet dohody uvádza záväzok zamestnanca, že bude pre zamestnávateľa (žalobcu) vykonávať práce: Kompletizácia drevených paliet. Tieto práce mal podľa čl. II bod 2 zamestnanec vykonávať podľa potreby v rozsahu 8 hodín týždenne. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k žalobe vo vzťahu k preukazovaniu „výnimočnosti" vykonávania práce dohodármi (t.j. v preskúmavacom konaní) argumentoval (s poukazom na predmet svojej podnikateľskej činnosti - nákup drevnej hmoty, jej následné spracovanie - porez drevnej hmoty a jej spracovanie do hranolov a ďalej výroba paliet) uviedol, že u žalobcu neustále pracujú dvaja stáli zamestnanci v trvalom pracovnom pomere, ktorí „pracujú na gátri a robia porez dreva a v prípade dodania drevnej hmoty a jeho hrubého opracovania vypomáhajú u žalobu „dohodári", kedy je potrebné drevo ihneď opracovať do určitej jeho formy". Z uvedeného tvrdenia teda logicky vyplýva, že tzv. „stáli" zamestnanci žalobcu v rámci svojej pracovnej náplne nevykonávali činnosti súvisiace so spracovaním opracovanej drevnej hmoty, t.j. kompletizáciu paliet, naopak, práve „dohodári" prakticky vykonávali jednu z činností, ktoré tvoria predmet podnikateľskej činnosti žalobcu, a to kompletizáciu drevených paliet sústavne, pravidelne, každý deň, v rozsahu 8-10 hodín týždenne (t.j. síce v zákonom stanovenom rozsahu, avšak v niektorých prípadoch nad rozsah dohodnutý v dohodách o pracovnej činnosti). Samotné tvrdenie žalobcu teda nasvedčuje práve tomu, že sa nejednalo o prácu príležitostnú, výnimočnú. Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že tvrdenie žalobcu o zamestnávaní dvoch stálych zamestnancov v trvalom pracovnom pomere platilo len vo vzťahu ku kontrolovanému obdobiu, keďže podľa zistení prvostupňového orgánu verejnej správy prostredníctvom údajov v registri poistencov Sociálnej poisťovne žalobca už v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nemal uzatvorený pracovnoprávny vzťah vo forme pracovnej zmluvy so žiadnym zamestnancom a na zabezpečenie svojej podnikateľskej činnosti, t.j. na plnenie svojich úloh, resp. potrieb využíval závislú prácu (zamestnával) 7 zamestnancov a to výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer. Žalobca ďalej v replike argumentoval, že u neho nie je isté, či vôbec dostane drevnú hmotu od svojho dodávateľa (Lesy SR, š.p.) a v akom množstve a či na spracované výrobky bude mať odberateľov, pričom tvrdil, že niekedy spracuje dodanú drevnú hmotu za krátke časové obdobie (napr. 2 týždne), kedy „nárazovo" potrebuje dohodárov. Žalobca však nepreukázal, že by o tento prípad „nárazovej" práce išlo v prejednávanom prípade a v kontrolovanom období. Napokon, z evidencie dochádzky predloženej samotným žalobcom takáto skutočnosť ani nevyplýva, keďže tzv. dohodári vykonávali túto činnosť sústavne, pravidelne, t.j. každý pracovný deň a to v celom kontrolovanom období troch mesiacov, teda nie nárazovo, príležitostne alebo len v niektorých dňoch. 32. K námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Pokiaľ žalobca namietal, že orgán verejnej správy nevykonal náležite dokazovanie, keď sa nezaoberal povahou prác, ktorú vykonávali tzv. „dohodári" pre žalobcu, správny súd uvádza, že povaha prác vyplývala priamo zo samotným žalobcom predložených dohôd o pracovnej činnosti, v ktorých bol ako predmet činnosti „dohodárov" uvedený: kompletizácia drevených paliet. Práve takýto druh práce mohli tzv. dohodári pre žalobcu vykonávať. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy sa nezaoberal skúmaním, či „dohodári" vykonávali pre žalobcu nárazovú prácu, resp. sústavnú prácu, že neskúmali zaťaženosť žalobcu ako zamestnávateľa prácami, resp. počet zákaziek, ktoré žalobca vykonával prostredníctvom dohodárov, neskúmali počet hodín, ktoré títo zamestnanci odpracovali a či tento počet hodín zodpovedal zákonu, správny súd uvádza, že z administratívneho spisu (súčasťou ktorého je aj Protokol o výsledku zistení vykonanej inšpekcie, a Evidencia dochádzky), ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že orgány verejnej správy zistili, že tzv. dohodári pracovali pre žalobcu každý pracovný deň 1-2 hodiny, t.j. práce vykonávali každý deň pravidelne, pričom skúmali aj počet odpracovaných hodín dohodármi a konštatovali, že tento zodpovedá zákonu, hoci v niektorých prípadoch nezodpovedal rozsahu prác dohodnutých v jednotlivých dohodách o pracovnej činnosti. Z uvedených skutkových zistení vyvodili orgány verejnej správy záver, že žalobca zabezpečoval plnenie svojich úloh prevažne zamestnancami na dohodu o pracovnej činnosti (9 z 11, resp. 10 z 12 zamestnancov), pričom títo zamestnanci pracovali pre žalobcu každý deň, t.j. nie príležitostne. Z dokazovania vykonaného orgánmi verejnej správy bol preto vyvodený správny záver, že žalobca porušil ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ totiž žalobca v konaní nepreukázal podmienky na uzavretie dohôd o pracovnej činnosti, teda nepreukázal výnimočnosť ich uzatvárania, skutkový stav zistený orgánmi verejnej správy odôvodňuje záver o porušení povinnosti stanovenej v § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Správny súd mal za to, že správne orgány pri hodnotení dôkazov postupovali v súlade s ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku, vyhodnotili dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Orgány verejnej správy správne aplikovali zásadu voľného hodnotenia dôkazov definovanú v cit. ustanovení Správneho poriadku a ich závery sú v súlade so zásadami logického uvažovania. Skutkový stav bol preto podľa názoru správneho súdu zistený dostatočne na to, aby bol vyvodený právny záver, že došlo k porušeniu pracovnoprávnych predpisov, konkrétne § 223 ods. 1 Zákonníka práce. 33. Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť, resp. nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná. Rozhodnutie žalovaného má všetky zákonom stanovené náležitosti (§ 46 Správneho poriadku), je odôvodnené v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku a to aj vo vzťahu k odôvodneniu uloženej sankcie (pokuty). V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že správne orgány určite a zrozumiteľne vymedzili skutkovú podstatu správneho deliktu, keď skutková podstata obsahuje uvedenie právnej kvalifikácie správneho deliktu, ktorého sa žalobca dopustil, ďalej uvedenie zákonného ustanovenia, ktoré porušil a vymedzenie skutkových okolností, ktoré porušenie citovanej právnej normy spôsobili, spočívajúce v konaní žalobcu ako zamestnávateľa, ktorý v období od januára do marca 2013 v pozícii zamestnávateľa na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to dohody o pracovnej činnosti, výnimočne, pričom jednotliví zamestnanci i jednotlivé dohody o pracovnej činnosti boli vo výroku prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dostatočne špecifikované. Výroková časť prvostupňového rozhodnutia naplňuje atribúty riadne vymedzeného správneho deliktu a má náležitosti správneho rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta za správny delikt. Napokon je potrebné poukázať na to, že orgány verejnej správy náležite odôvodnili aj uloženie sankcie v rámci určeného rozpätia, pričom je potrebné poukázať na to, že určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je vecou voľného uváženia, pričom voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán verejnej správy zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa sankcionovanej osoby. Pri uložení sankcie v preskúmavanom prípade orgány verejnej správy prihliadali na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. V napadnutom rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy boli zohľadnené všetky relevantné kritériá pre uloženie sankcie upravené v § 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z.z. Žalobca v žalobe nenamietal výšku uloženej sankcie a správny súd v intenciách ust. § 195 SSP nezistil porušenie základných zásad trestného konania, zásad ukladania trestov, ani skutočnosť, že by uložený druh sankcie a jej výška vybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Tá skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s vyhodnotením skutkového stavu a považuje ho za nedostatočný, nemôže sama o sebe spôsobiť nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného alebo jeho nezákonnosť. 34. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že v konaní orgánu verejnej správy sa vyskytla vada spočívajúca v porušení práv žalobcu ako účastníka konania, za ktorú považoval spochybnenie právomoci inšpektorátu práce a jeho šetrenia v rámci oblasti správneho trestania s argumentáciu zhodnou, ako je uvedená v bode 26 tejto žaloby, správny súd uvádza, že aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s tým, že kompetencia inšpektorátu práce v predmetnej veci vyplýva z ustanovení zák. č. 125/2006 Z.z. tak, ako to v podrobnostiach správny súd uviedol v bode 26 tohto rozsudku. Správny súd teda nezistil, že by došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 35. Keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok, za ktorých je možné uzatvoriť dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, konkrétne nepreukázal výnimočnosť ich uzatvárania vymedzenú druhom a rozsahom práce vo vzťahu ku každej konkrétnej uzatvorenej dohode o pracovnej činnosti, porušil ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Záver žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy), že porušením povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1. zák. č. 125/2006 Z.z., v ktorom sú definované pracovnoprávne predpisy, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy (najmä Zákonník práce), žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu vymedzenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z., je preto podľa správneho súdu výsledkom správneho právneho posúdenia, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade so zákonom. Je potrebné uviesť, že porušenie povinnosti, za ktoré ukladajú orgány verejnej správy pokuty v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 125/2006 Z.z. sa zaraďuje medzi správne delikty, ktoré sú založené na princípe objektívnej zodpovednosti, bez možnosti liberácie. Na vznik zodpovednosti nie je preto potrebné zisťovať zavinenie a tejto zodpovednosti sa žalobca v postavení zamestnávateľa (kontrolovaného subjektu) nemôže zbaviť. Na vznik zodpovednosti kontrolovaného subjektu za správny delikt v takomto prípade stačí preukázať, že došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej týmto zákonom. 36. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na to, že je v jeho dispozícii, či sa ako zamestnávateľ rozhodne využiť inštitút uzatvorenia dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v pracovnoprávnych vzťahoch, t.j. v podstate poukázal na zmluvnú voľnosť v podobe slobodnej vôle žalobcu ako zamestnávateľa pri výbere druhu pracovného vzťahu, ktorý si zvolí, správny súd uvádza, že v zmysle § 3 Zákonníka práce predstavuje zmluvná sloboda základné sociálne právo a slobodu. Zákonník práce nepochybne zamestnávateľovi umožňuje uzatvoriť aj dohody mimo pracovného pomeru, avšak len za splnenia podmienky výnimočnosti. Splnenie tejto (zákonnej) podmienky žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca má povinnosť uplatňovať zmluvnú slobodu v súlade s platnými právnymi predpismi, a teda bol povinný uzatvárať dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v súlade s právnou úpravou podľa § 223 ods. 1 v nadväznosti na § 1 ods. 3 Zákonníka práce. 37. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 190 SSP zamietnuť, nakoľko preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali ich zrušenie. 38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. 39. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.