Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 29Sa/6/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200832 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6016200832.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudcom JUDr. Jozefom Zlochom v právnej veci žalobcu: S.. D.. W. J., nar. XX. V. XXXX, trvale bytom J. I. XXXX/X, XXX XX Q., proti žalovanému Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici, Krajský dopravný inšpektorát, 9. mája č. 1, 974 86 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. KRPZ-BB- KDI2-14-002/2016 zo dňa 02. júna 2016 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Obvodné oddelenie Policajného zboru Banská Bystrica-západ predložilo Okresnému riaditeľstvu PZ, Okresný dopravný inšpektorát Správu o objasňovaní priestupku na úseku cestnej dopravy č.ORPZ- BB-OPP3-648/2015-P zo dňa 20. októbra 2015 (ďalej len „Správa o objasňovaní priestupku"), nakoľko bolo zistené spáchanie skutku, z ktorého bol podozrivý žalobca a ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 10. októbra 2015 o 13.30 hod. na ulici T. O. v D. D. viedol vozidlo Škoda Rapid, Q.-M. smerom od E. SC, pričom počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. OO PZ Banská Bystrica - západ k Správe o objasňovaní priestupku pripojilo Úradný záznam č.:ORPZ-BB-OPP3-648/2015-P zo dňa 20. októbra 2015 (ďalej len „Úradný záznam"), evidenčnú kartu vodiča a údaje o osobe zo systému REGOB. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Lučenec, Okresný dopravný inšpektorát vydal Rozkaz o uložení sankcie za priestupok pod č. ORPZ-LC-ODI2-547/2015-P dňa 30. novembra 2015 (ďalej len „Rozkaz o uložení sankcie za priestupok") a rozhodol, že „žalobca dňa 28. októbra 2015 v čase od 13.40 hod. ako účastník cestnej premávky porušil ustanovenie § 4 ods. 2, písm. l) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.8/2009 Z.z."), pretože vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky", alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla. Menovaný vodič viedol ako vodič osobné motorové vozidlo Škoda Rapid, ev. č. Q. M. v Banskej Bystrici na ulici T. O., kde bol v čase o 13.40 hod. zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica-západ, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica a bolo zistené, že menovaný vodič používal telefónny prístroj počas vedenia motorového vozidla". Žalobca tak bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1, písm. l) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.") a podľa § 22 ods. 2), písm. f) zákona č. 372/1990 Zb. mu bola uložená sankcia: pokuta vo výške 20.-Eur, ktorú bol žalobca povinný uhradiť do 15 dní od právoplatnosti Rozkazu o uložení sankcie za priestupok. Proti Rozkazu o uložení sankcie za priestupok podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odpor, ktorý odôvodnil tým, že Rozkaz o uložení sankcie za priestupok považuje za predčasný, nedôvodný a nepreskúmateľný. Uvedeného priestupku sa nedopustil, čo uvádzal aj službukonajúcim príslušníkom PZ. Uviedol, že má za to, že bol zastavený bez služobne relevantného dôvodu za účelom vybratia pokuty v blokom konaní za neexistujúci priestupok. Mal zato, že vydanie rozkazu o uložení sankcie za priestupok je arbitrárne, bez náležitého zistenia skutkového stavu veci. Navrhol, aby príslušný orgán verejnej správy konanie zastavil. Prvostupňový orgán verejnej správy pod č.: ORPZ-LC-ODI2-547/2015-P dňa 28. januára 2016 upovedomil žalobcu o začatí konania a predvolal ho na ústne pojednávanie. Žalobca zásielku s termínom ústneho pojednávania prevzal dňa 03.03.2016. Na ústne pojednávanie boli ako svedkovia predvolaní ako N.. F. C., N.. O. J.. Ústne pojednávanie sa uskutočnilo 21. marca 2016, ktorého sa žalobca ako obvinený z priestupku nezúčastnil. Podľa zápisnice z ústneho pojednávania sa žalobca bez náležitého ospravedlnenia nedostavil a neuviedol ani žiadne dôvody, prečo sa na prvostupňový orgán verejnej správy vo veci prejednania priestupku nedostavil. Zo zápisnice vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy vychádzal pri svojom rozhodovaní zo Správy o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy ORPZ-BB-OPP3-648/2015-P zo dňa 20. októbra 2015, z Úradného záznamu hliadky PZ zo dňa 20.10.2015, evidenčnej karty vodiča, Rozkazu o uložení sankcie za priestupok a odporu proti Rozkazu o uložení sankcie za priestupok. Na ústnom pojednávaní boli ako svedkovia vypočutí N.. F. C. a N.. O. J.. Po vykonanom ústnom pojednávaní prvostupňový orgán verejnej správy vyhlásil rozhodnutie o priestupku. Rozhodnutím o priestupku č. ORPZ-LC-ODI2-547/2015-P dňa 21. marca 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") uznal prvostupňový orgán verejnej správy žalobcu za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1, písm. l) zákona č. 372/1990 Zb. a bola mu uložená sankcia: pokuta vo výške 20 Eur a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur. Proti rozhodnutiu o priestupku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.KRPZ-BB-KDI2-14-002/2016 zo dňa 2. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie"). 2. Prvostupňový orgán verejnej správy svojím rozhodnutím o priestupku č. ORPZ-LC-ODI2-547/2015- P zo dňa 21. marca 2016 uznal žalobcu za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1, písm. l) zákona č. 372/1990 Zb., nakoľko: „ako účastník konania porušil ustanovenie § 4 ods. 2, písm. m) zákona č. 8/2009 Z.z. tým, že dňa 20.10.2015 v čase od 13.40 hod. ako účastník cestnej premávky porušil ustanovenie § 4 ods. 2, písm. m) zákona č. 8/2009 Z.z., pretože vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky" alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla. Menovaný vodič viedol ako vodič osobné motorové vozidlo Škoda Rapid, evidenčné číslo Q. M. v D. D. na ulici T. O., kde bol dňa 20. októbra 2015 v čase od 13.40 hod. zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica-západ, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Banská Bystrica a bolo zistené, že menovaný vodič používal telefónny prístroj počas vedenia motorového vozidla. S.. D.. W. J. si nebol vedomý priestupku a z toho dôvodu s ním bola spísaná Správa o výsledku objasňovania priestupku, do ktorej sa odmietol vyjadriť a takisto aj podpísať". Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy prihliadol na listinné dôkazy a to Správu o výsledku objasňovania priestupku, Úradný záznam a tiež na skutočnosti, ktoré zistil pri ústnom pojednávaní a na výpovede členov policajnej hliadky, ktorí priestupok na mieste riešili. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že obaja policajti uviedli, že menovaný vodič používal telefónny prístroj počas vedenia motorového vozidla, po celý čas s niekým komunikoval aj napriek tomu, že bol vo vozidle sám a s určitosťou vedeli povedať, že to bol telefónny prístroj, ktorý počas jazdy obsluhoval a nepoužíval systém „voľné ruky". Rovnako jednoznačne vyplývalo aj zo Správy o výsledku objasňovania priestupku, že žalobca v rozhodnom viedol osobné motorové vozidlo a počas vedenia motorového vozidla používal telefónny prístroj, pričom sa do Správy o výsledku objasňovania priestupku odmietol vyjadriť bez uvedenia dôvodu. Spáchanie priestupku mal prvostupňový orgán verejnej správy preukázané aj z Úradného záznamu. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca pri vyhlásení rozhodnutia mohol navrhnúť jeho doplnenie, vyjadriť sa k podkladom a spôsobom jeho zistenia, mohol vzniesť námietky a pripomienky, navrhnúť nové dôkazy a ich doplnenie, klásť otázky na svedkov a iných účastníkov, avšak na ústne pojednávanie o priestupku sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavil napriek tomu, že bol riadne predvolaný. Nakoľko neprejavil záujem o vyriešenie uvedeného priestupku pri ústnom pojednávaní, prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol v jeho neprítomnosti. Prvostupňový orgán verejnej správy na základe dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, ktoré považoval za hodnoverné a dôveryhodné a získané zákonným spôsobom dospel k záveru, že v danom prípade je obvinený dôvodne uznaný za vinného z priestupku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Vo vzťahu k druhu sankcie a jej výmery prvostupňový orgán verejnej správy prihliadal na závažnosť priestupku, spôsobu spáchania, jeho následky a okolnosti, za ktorých bol spáchaný a na osobu páchateľa. Bral do úvahy skutočnosť, že žalobca ako vodič motorového vozidla viedol motorového vozidlo a počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj a prvostupňový orgán verejnej správy nemal pochybnosť o tom, že svedkovia vypovedali o udalosti tak, ako to zaznamenali svojimi vnemami, ich výpovede sú zhodné v tom, že videli vozidlo priestupcu, ako počas vedenia používa telefónny prístroj. Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Prvostupňový orgán verejnej správy zaujal stanovisko, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v jednotlivých listinných dôkazoch a žalobca porušil pravidlá cestnej premávky, pričom sa protiprávneho konania sa dopustil na ceste druhej triedy v meste Banská Bystrica a mohol ohrozovať bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a hrozili vážne následky. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že prihliadal aj na osobu páchateľa, ktorý sa nedostavil na ústne pojednávanie, s prihliadnutím na skutočnosť, že v evidenčnej karte vodiča nemá za sledované obdobie posledných dvoch rokov žiadne priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Konštatoval, že uložená sankcia je primeraná a bude dostatočne preventívne a výchovne pôsobiť na osobu páchateľa, aby v budúcnosti obdobného skutku nedopustil. 3. Proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zmenil vo výroku v časti uložených trov konania, ostatné časti prvostupňového rozhodnutia ostali nedotknuté. Žalovaný považoval listinné dôkazy, na ktorých prvostupňový orgán verejnej správy založil svoje rozhodnutie, za hodnoverné a dôveryhodné, získané zákonným spôsobom. Tvrdenia žalobcu ako účastníka konania o tom, že priestupku, z ktorého bol uznaný vinným, sa nedopustil, a preto pokladá rozhodnutie za arbitrážne, bezdôvodné, predčasné, nepreskúmateľné a vydané bez náležitého posúdenia veci po právnej a skutkovej stránke považoval žalovaný za účelové a zavádzajúce v snahe vyhnúť sa postihu za protiprávne konanie. Žalovaný mal za to, že prvotnými, neodkladnými a neopakovateľnými dôkazmi ako aj výpoveďami policajtov, ktorí priestupok objasňovali, bolo jednoznačne preukázané, že účastník konania viedol motorové vozidlo, na ulici T. O. v D. D. bol zastavený a kontrolovaný hliadkou PZ z dôvodu, že počas vedenia motorového vozidla používal telefónny prístroj. Mal za to, že nie je dôvod spochybňovať tvrdenie policajtov, ktorí dokumentovali priestupok a ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že zreteľne videli, že účastník konania viedol motorové vozidlo a počas vedenia tohto vozidla používal telefónny prístroj. Policajti nemali žiadny motív si porušenie povinností účastníka konania ako vodiča vozidla vymyslieť. Reagovali na to, že jednoznačne videli, že účastník konania vedie vozidlo a počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Zodpovednosť policajtov je širšieho rozsahu, posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá ich spoločenskému postaveniu. Každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním, profesiou a svojím správaním vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Konanie policajtov sa pre služobné pomery posudzuje cez prizmu zloženej služobnej prísahy. Žalovaný nezistil okolnosti, ktoré by smerovali k tomu, že by príslušníci PZ konali v rozpore so zákonom, resp. so služobnou prísahou a sledovali iný zámer ako objasňovanie skutočností, ktoré vnímali a ktoré vyhodnotili ako podozrenie z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Žalovaný považoval výpovede policajtov za hodnoverné, dôveryhodné a postačujúce pre rozhodnutie. Nemal pochybnosti o dôkazoch, ktoré obsahoval predložený spisový materiál, bez ohľadu na to, z akého zdroja tieto dôkazy pochádzali. Dôkazy boli zadovážené a vykonané zákonným spôsobom a nebolo nutné k nim priraďovať ďalšie dôkazy. Iba v prípade pochybností je nevyhnutné zadovažovať ďalšie dôkazy na preukázanie skutkového stavu a v danom prípade ani prvostupňový orgán ani žalovaný pochybnosti o zistenom skutkovom stave nemal. Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je taký dôkaz vykonaný riadnym procesným spôsobom, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že príslušník polície voči účastníkovi konania ako podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v zásade v jeho záujme usvedčiť priestupcu zo spáchania priestupku. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal vnútornú rozpornosť prvostupňového rozhodnutia, toto tvrdenie považoval žalovaný za zavádzajúce. Poukázal na výpovede policajtov (N.. F. C., N.. O. J.) a obsah prvotných zistených dôkazov (Správa o výsledku objasňovania priestupku). Zdôraznil, že za účelové považoval aj tvrdenie účastníka konania o tom, že príslušníci PZ mali o skutku vypovedať absolútne zhodne a ich výpoveď bola len prekopírovaná, v dôsledku čoho vznikli dve absolútne totožné výpovede. K tomu žalovaný konštatoval, že obaja príslušníci PZ vykonávali dňa 20. októbra 2015 spoločne hliadkovú službu, objasňovanie priestupku vykonával N.. F. C., priamym svedkom celej udalosti bol jeho kolega ppráp. O. J., ktorý podozrenie z priestupku účastníka konania opísal vo vyhotovenom úradnom zázname ihneď po ukončení služby. Nakoľko policajti tvorili jednu hliadku a hliadkovú službu vykonávali spoločne, spoločne aj zaregistrovali, že účastník konania vedie motorové vozidlo, pričom počas vedenia používa telefónny prístroj. Žalovaný nemal dôvod spochybňovať výpovede policajtov, ktorí zhodne popísali predmetnú situáciu až po zastavenie vozidla, keďže spolu tvorili jeden celok a spoločne videli danú situáciu zhodne. Účastník konania sa mal možnosť v rámci ústneho pojednávania za využitia svojich práv účinne brániť obvineniu, ktoré logicky vyplynulo z obstaraných a vykonaných dôkazov. Toto právo nevyužil. Nevyužil tak ani právo klásť policajtom, ktorí priestupok objasňovali otázky, ktoré by z jeho pohľadu viedli k objasneniu daného priestupku. Žalovaný aj pasívneho postoja účastníka konania vyvodil úsudok o účelovosti vnesených námietok. Žalovaný tiež nemal pochybnosť o tom, že okrem popierania viny účastníkom konania tento nepredložil jediný fakt, nieto ešte dôkaz, ktorý by čo i len spochybňoval jeho vinu a ozrejmoval dôvod, pre ktorý by ho dvaja, pre neho neznámi príslušníci PZ, usvedčovali zo spáchania protiprávneho konania. Tvrdenie účastníka konania, že úradný záznam bol vypracovaný dodatočne tak považoval žalovaný za irelevantné. Ak žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/39/2012 a rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2T/137/2009, žalovaný konštatoval, že právnych záverov vyplývajúcich z uvedených rozsudkov sa nemožno v konaní pridŕžať z dôvodu odlišnosti prípadov. V danom prípade ide na jednej strane o svedecké výpovede dvoch policajtov, u ktorých v rámci dokazovania nevznikli pochybnosti o ich dôveryhodnosti a hodnovernosti a na druhej strane o tvrdenie účastníka konania. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán verejnej správy v danom prípade postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi, pri aplikácii Správneho poriadku vychádzal zo základných zásad konania, presne zistil skutočný stav veci zodpovedajúci reálnej skutočnosti. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán verejnej správy sa nedopustil ani žiadnych procesných pochybností, ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k uloženej sankcii žalovaný konštatoval, že úsudok, ktorý viedol prvostupňový orgán verejnej správy k uloženiu sankcie, bol v súlade s pravidlami logického myslenia, a preto je uložená sankcia v súlade s požiadavkou individuálnej prevencie, a vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť aj v súlade s požiadavkou generálnej prevencie. 4. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Uplatnil nárok na náhradu trov konania. V žalobe popísal obsah rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a obsah podaného odvolania, zdôraznil, že spáchania priestupku si nebol vedomý, do správy o objasňovaní priestupku sa odmietol vyjadriť a taktiež ju nepodpísal. Prvostupňové rozhodnutie považoval za arbitrárne, bezdôvodné, predčasné, nepreskúmateľné a vydané bez náležitého posúdenia veci po právnej aj skutkovej stránke. Hliadkou PZ bol zastavený bez služobne relevantného dôvodu a príslušníkmi PZ obvinený zo spáchania priestupku. Bol na neho vyvíjaný nátlak, aby sa priznal a zaplatil blokovú pokutu vo výške 60 Eur. Počas služobného zákroku svoju vinu popieral, nakoľko bol vtedy a aj v súčasnosti presvedčený, že sa priestupku nedopustil. Pri zákroku nebol žiadnym spôsobom poučený o svojich právach. Rozhodnutie o priestupku považoval za vnútorne rozporné, nakoľko mal viesť vozidlo po ulici T. O. v D. D., pričom príslušníci PZ v Úradnom zázname, ako aj vo svojich výpovediach uvádzali, že mal používať mobilný telefón počas jazdy na ulici Na T. v D. D.. Zasahujúci príslušníci PZ nemohli objektívne počas jeho jazdy vidieť, či používa mobilný telefón, zastavovali ho odzadu obehnutím jeho vozidla a jeho motorové vozidlo má od výrobcu stmavené sklá. Medzi motorovými vozidlami bola aj značná vzdialenosť približne 20-30 metrov, navyše v pohybe. Vo vzťahu ku konaniu poukázal na skutočnosť, že povinnosťou orgánu verejnej správy bolo zistiť všetky právne a skutkové rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčili v jeho neprospech alebo v jeho prospech. Orgán verejnej správy túto povinnosť nedodržal a všetky dôkazy vyhodnotil jednostranne v jeho neprospech, ako osoby obvinenej zo spáchania priestupku. Neobstojí argumentácia orgánu verejnej správy, v ktorej jeho neúčasť na ústnom prejednávaní priestupku vyhodnocuje v jeho neprospech a následne výrok o jeho vine zakladal na dôkazoch vychádzajúcich zo subjektívnych tvrdení príslušníkov PZ. Prvostupňový orgán verejnej správy si tak pri rozhodnutí o priestupku nesprávne vysvetlil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zamenil si ju za zásadu svojvoľného hodnotenia dôkazov. Poukázal na to, že rozhodnutie o priestupku je založené na dôkazoch, ktoré boli produkované príslušníkmi PZ. Tieto dôkazy však nie je možné bez akýchkoľvek pochybností považovať za vierohodné. Úradný záznam bol podľa názoru žalobcu vypracovaný dodatočne a klamlivo, nakoľko formálne sa dá vyhotoviť akýkoľvek doklad, ktorý bez preukázania vierohodnosti len simuluje želanú situáciu z pohľadu konajúcich príslušníkov PZ. Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice z ústneho pojednávania, v ktorej príslušníci PZ vypovedajú o skutku absolútne zhodne a zo zápisnice je zrejmé, že došlo len k prekopírovaniu ich výpovedí, čím vznikli dve absolútne totožné výpovede. Táto skutočnosť, že dve osoby v pozícii svedkov o nejakej skutočnosti vypovedajú absolútne zhodne, nie je vierohodná. Naopak, vykazuje znaky účelovej manipulácie dôkazov v neprospech žalobcu. Za uvedenej dôkaznej situácie mal orgán verejnej správy rozhodnúť s použitím zásady in dubio pro reo, nakoľko nie je možné vinu z priestupku jednoznačne preukázať. V prípade pochybností mal orgán verejnej správy rozhodnúť v prospech žalobcu ako obvineného z priestupku. Nedokázaná vina znamená dokázanú nevinu. V tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/39/2012 a rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2T/137/2009. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, toto považoval žalobca za nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich subjektívnych právach garantovaných mu Ústavou SR, Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tvrdil, že žalovaný v konaní nepostupoval správne, jeho rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Skutku kladeného mu za vinu sa nedopustil, zotrval na konštatovaní o svojej nevine a na dôvodoch odvolania, ktoré proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal. O dôkaznej núdzi prvostupňového orgánu verejnej správy svedčí okrem iného aj skutočnosť, že tento žalobcovi uložil sankciu - pokutu vo výške 20 Eur, pričom službu konajúci policajti na mieste požadovali uhradenie pokuty vo výške 60 Eur. Pochybenie prvostupňového orgánu verejnej správy videl aj v tom, že otázky kladené N.. O. J. a N.. F. C. boli zámerne kladené sugestívne, nakoľko položené otázky v sebe obsahovali účelovo zakomponované odpovede, resp. na zakomponovanú odpoveď priamo vypočúvanú osobu nabádajú. Tieto dôkazy tak považoval za nezákonné z dôvodu použitia nedovoleného spôsobu výsluchu. Výpovede oboch svedkov sú absolútne identické, vyhotovené jednoduchým počítačovým skopírovaním textu jednej výpovede a následne podpisom druhého svedka. Je nelogické a ťažko predstaviteľné, že dvaja svedkovia budú o nejakej skutočnosti, ktorú vnímali svojimi subjektívnymi zmyslami vypovedať absolútne totožne a „do bodky" zhodne. Žalobca taktiež tvrdil, že v administratívnom konaní neboli ani zákonným spôsobom vykonané všetky neodkladné opatrenia, ktoré mohli bez dôvodných pochybností skutok objasniť. Pokiaľ policajti mali istotu, že počas vedenia motorového vozidla používal mobilný telefón, tak v zmysle ustanovení Zákona o policajnom zbore mali využiť svoje zákonné oprávnenie a vec (mobilný telefón) zaistiť. Pokiaľ by službukonajúci policajti nemali pochybnosti o skutku, boli by ako osoby pod prísahou a osoby známe práva a svojich zákonných oprávnení vec zaistili z dôvodu zistenia skutkového stavu veci. Zo strany žalovaného, ako aj zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy, mala byť aplikovaná zásada in dubio pro reo a priestupkové konanie malo byť zastavené. Neaplikovaním tejto zásady došlo k závažnému porušeniu princípu prezumpcie neviny. Zdôraznil, že skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou dodržiavaniu právneho poriadku, nepostačuje k záveru, že objasňovanie priestupku bolo vykonané v súlade s § 58 až § 60 zák. č. 372/1990 Zb.. Nepostačuje vyjadrenie a tvrdenie obvineného z priestupku spochybniť, ale spáchanie skutku je správny orgán povinný obvinenému preukázať. V opačnom prípade je povinný konanie o priestupku zastaviť. Bolo povinnosťou orgánu verejnej správy zistiť presne a úplne skutkový aj právny stav. Úplnosť zistenia znamená, že boli vykonané všetky šetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam a presnosť zistenia znamená, že skutkové zistenia vyvodené z vykonaného prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne interpretované, ani skreslené, či už vedome alebo nevedome. 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a listinné dôkazy, ktoré orgány verejnej správy zabezpečili pred vydaním napadnutých rozhodnutí. Tvrdenia žalobcu považoval za účelové a zavádzajúce, v snahe vyhnúť sa postihu za protiprávne konanie. Mal za to, že prvotnými, neodkladnými a neopakovateľnými dôkazmi, ako aj výpoveďami policajtov, ktorí priestupok objasňovali, bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný sa dopustil priestupku kladeného mu za vinu. Nebol dôvod spochybňovať tvrdenie policajtov, ktorí dokumentovali priestupok a ktorí vo svojich výpovediach uviedli, že zreteľne videli, že účastník konania vedie osobné motorové vozidlo a počas vedenia tohto vozidla používa telefónny prístroj. Policajti nemali žiadny motív si porušenie povinností žalobcu ako vodiča vozidla vymyslieť. Reagovali na to, že jednoznačne videli, že žalobca vedie vozidlo a počas vedenia motorového vozidla používa telefónny prístroj, a preto sa rozhodli žalobcu zastaviť a skontrolovať. Žalovaný zopakoval svoje stanovisko vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia, že zodpovednosť policajtov je širšieho rozsahu, posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá ich spoločenskému postaveniu. Žalovaný nezistil okolnosti, ktoré by smerovali k tomu, že by príslušníci PZ konali v rozpore so zákonom, resp. so služobnou prísahou a sledovali iný zámer, ako objasňovanie skutočností, ktoré vnímali a ktoré vyhodnotili ako podozrenie z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Žalovaný považoval výpovede policajtov za hodnoverné, dôveryhodné a postačujúce pre rozhodnutie, nakoľko popis skutku uvedený v rozhodnutí je totožný so skutkom, ako ho popísali a zdokumentovali príslušníci PZ. Mal tiež za to, že v danom prípade neboli pochybnosti o dôkazoch, ktoré obsahoval spisový materiál, bez ohľadu na to, z akého zdroja tieto dôkazy pochádzali. Mal za to, že boli zadovážené a vykonané zákonným spôsobom a nebolo nutné k nim priraďovať ďalšie dôkazy. Iba v prípade pochybností bolo nevyhnutné zabezpečovať ďalšie dôkazy na preukázanie skutkového stavu. Žalovaný, ani prvostupňový orgán verejnej správy o zisťovanom skutkovom stave pochybnosti nemali, a preto nepovažovali za potrebné zadovažovať a vykonávať iné dôkazy. Vo vzťahu k tvrdenej vnútornej rozpornosti napadnutého rozhodnutia resp. rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy žalovaný konštatoval, že z výpovedí policajtov objasňujúcich priestupok jednoznačne vyplýva, že žalobcu spozorovali na kruhovom objazde pri obchodnom dome Europa, ako vedie motorové vozidlo a počas jeho vedenia používal telefónny prístroj. Od spozorovania tohto vozidla až po zastavenie žalobca telefonoval. Túto skutočnosť preukazuje aj prvotný listinný dôkaz „Správa o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy". Žalovaný dospel k záveru, že žalobca viedol motorové vozidlo aj po ulici T. O. v D. D., keďže bol na uvedenej ulici zastavený a kontrolovaný, pričom telefónny prístroj používal od spozorovania hliadkou polície až po miesto zastavenia na ulici T. O. v D. D.. Účelovosť tvrdenia žalobcu potvrdil aj samotný žalobca, ktorý vo svojom odvolaní k prvostupňovému rozhodnutiu uviedol, že službukonajúci policajti nemohli objektívne počas jeho jazdy vidieť, či používal mobilný telefón, nakoľko ho zastavovali na ulici T. O. v D. D. odzadu obehnutím jeho vozidla. Za účelové žalovaný považoval aj tvrdenia žalobcu o tom, že Úradný záznam bol vypracovaný dodatočne a klamlivo, ktorú skutočnosť má potvrdzovať aj zhodnosť výpovedí príslušníkov PZ v zápisnici z ústneho pojednávania. Zdôraznil, že z výpovedí policajtov je zrejmé, že tvorili jednu hliadku, hliadkovú službu vykonávali spoločne, a teda aj spoločne zaregistrovali, že žalobca vedie motorové vozidlo, pričom počas vedenia motorového vozidla používa telefónny prístroj. Mal za to, že nebol dôvod spochybňovať výpovede policajtov, ktorí zhodne popísali predmetnú situáciu až po zastavenie vozidla, keďže spolu tvorili jeden celok, spoločne situáciu vnímali a videli zhodne. Účelovosť námietok možno vyvodiť aj z pasívneho postoja účastníka konania vo vzťahu k ústnemu pojednávaniu, na ktorom mohol žalobca svoje práva využiť. Niet pochybností o tom, že žalobca okrem popierania viny nepredložil jediný fakt, nieto ešte dôkaz, ktorý by čo i len spochybňoval jeho vinu a ozrejmoval dôvod, pre ktorý by ho dvaja pre neho neznámi príslušníci PZ usvedčovali zo spáchania protiprávneho konania. Tvrdenie účastníka o tom, že úradný záznam bol vypracovaný dodatočne a klamlivo, tak žalovaný považoval za irelevantné. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zdôraznil, že priestupku, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, sa nedopustil. Konanie žalovaného a jeho aplikácia práva je v rozpore so zásadou materiálneho právneho štátu, je neprípustné, aby si v demokratickom právnom štáte príslušníci polície sami vytvárali skutkový stav, ktorého cieľom je sankcionovanie a vyberanie pokút. Žalovaný aj vo svojom vyjadrení k žalobe hrubo poprel princíp prezumpcie neviny, nakoľko v jeho neprospech uvádza jeho neúčasť na pojednávaní, ako aj nevyprodukovanie žiadnych dôkazov na jeho obhajobu. Nebolo jeho povinnosťou akýmkoľvek spôsobom dokazovať svoju nevinu. Žalovaný mal v procese hľadania objektívnej pravdy jeho vinu jednoznačne preukázať a pokiaľ nie, mal aplikovať zásadu in dubio pro reo a priestupkové konanie zastaviť. Ak v rámci ústneho pojednávania bola kopírovaná výpoveď jedného svedka do výpovede druhého svedka, nemožno to považovať za svedeckú výpoveď, ale účelovú manipuláciu dôkazov s cieľom poškodiť jeho práva. Zotrval na podanej žalobe, ako aj dôvodov v nej uvedených. 7. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení zotrval na záveroch a stanoviskách uvedených v napadnutom rozhodnutí a vyjadrení k žalobe. Doplnil, že pri zabezpečení materiálneho právneho štátu nie je len povinnosťou mocenských orgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ale je aj povinnosťou každej fyzickej ako aj právnickej osoby konať v súlade so zákonom, a preto jej povinnosťou je nielen poznať svoje práva, ale jej povinnosťou je aj bez výhrady povinnosti ustanovené v právnom predpise dodržiavať. Vo vzťahu k pasivite žalobcu zdôraznil, že vzhľadom na pasívny postoj žalobcu na inkriminovanom mieste nebol dôvod na iný postup, nakoľko žalobca nežiadal vykonať ďalšie dôkazy. Námietky ohľadne toho, že telefónny prístroj žalobca počas vedenia motorového vozidla nepoužíval, neuviedol žalobca ani do Správy o výsledku objasňovania priestupku, kde mal možnosť sa k podozreniu vyjadriť. V celom konaní mu bola daná možnosť uplatniť prostriedky na vlastnú obranu, tieto žalobca nevyužil, ústavný princíp rovnosti pred zákonom bol v plnej miere zachovaný. Mal za to, že účastník konania musí byť aktívny, čo vyplýva aj zo zásady právneho štátu, a teda že práva patria len bdelým, pozorným a starostlivým, a teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Naďalej zotrval na stanovisku, že neboli zistené také objektívne okolnosti, ktoré by preukázali, že príslušníci PZ objasňujúci predmetný priestupok, konali v rozpore so zákonom, so služobnou prísahou, alebo žeby sledovali iný cieľ, ako objasnenie skutočností, ktoré exaktne zistili a následne vyhodnotili ako podozrenie z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Povinnosť dokumentovať dopravný priestupok kamerovým systémom, fotografiou alebo iným technickým spôsobom policajnej hliadke neukladá ani zákon č. 372/1990 Zb., ani Správny poriadok. Výpovede policajtov v danom prípade je nutné považovať za hodnoverné, relevantné pre vydanie rozhodnutia, nakoľko na produkovanie ďalších dôkazov nebol zo strany žalobcu daný dôvod. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol. 9. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. Naďalej namietal, že napadnutí rozhodnutie žalovaného je arbitrárne, predčasné a vychádza z nesprávne zisteného a vyhodnoteného stavu veci. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že námietky od začiatku neuvádzal, resp. že bol v konaní pasívny. Ak na mieste (priestupku) odmietol vypísať a podpísať svod-ku, využil len svoje práva, ponáhľal sa a nemal čas na mieste niečo vypisovať a vysvetľovať policajtom, ktorý o to záujem ani nemali. Využitie ústavných práv nemôže byť vykladané na jeho neprospech. Celé konanie bolo zo strany žalovaného vedené jednostranne, s cieľom postihnúť ho za priestupok. Došlo k porušeniu jeho ústavných práv (čl.46 Ústavy Slovenskej republiky) ako aj čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štátne orgány sú povinné a to aj pri zastavení a kontrolovaní vodiča motorového vozidla, dbať na dodržiavanie princípu materiálneho právneho štátu. Tým nie je vytváranie fiktívneho skutkového stavu a postihovanie občana za údajný priestupok. Ak by si zasahujúci policajti boli jeho protiprávnym konaním istí, bolo ich povinnosťou skutok riadne zadokumentovať a využiť všetky právne prostriedky, napr. zaistenie telefónu v zmysle § 21 ods.1 Zákona o policajnom zbore. Žalobca zdôraznil, že pri správnom a riadnom výsluchu svedkov nie je možné dosiahnuť, aby boli dve samostatné výpovede gramaticky aj lingvisticky zhodné. Toto je možné dosiahnuť len prekopírovaním výpovede alebo podpísaním už vopred pripravenej výpovede zo strany orgánu verejnej správy. Toto je ale manipulácia s dôkazmi, vrátane kladenia sugestívnych a kapicióznych otázok svedkom pri ich výsluchu. V zhode so žalobou poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžv/39/2012, 10Sžv/7/2013 a rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp.zn. 2T/137/2005. Zdôraznil, že nepatrí medzi chronických páchateľov priestupkov a ako by sa ho dopustil, nemal by problém priznať vinu a zaplatiť požadovanú sankciu. Hlavnou pohnútkou podania žaloby bola jeho vedomosť o prekopírovaných výpovediach a teda manipulácii s dôkazmi. Dôvodom tejto manipulácie mohla vyť snaha o vybratie pokuty, má vedomosť, že ak by nebol z priestupku uznaný za vinného, bolo by to zasahujúcim vytýkané zo strany nadriadených. K Úradnému záznamu zdôraznil, že tento mohol byť vyhotovený kedykoľvek a môže len simulovať zo strany žalovaného želateľnú situáciu, aby sa dosiahol postih za priestupok. Úradný záznam bol vytvorení členom hliadky, ktorý bol veci zaujatý, nakoľko je zamestnancom žalovanej strany. Oveľa cennejším dôkazom je výpoveď svedkov ako formálne vyhotovený úradný záznam. Na otázku uviedol, že v motorovom vozidle mal niekoľko mobilný telefónov, nevie, o ktorý telefón malo ísť a on vtedy netelefonoval. 10. Žalovaný na pojednávaní navrhol žalobu zamietnuť. Navrhol, aby súd neprihliadal na tvrdenia žalobcu, ktoré nie sú podporené žiadnym dôkazom. K zhodným výpovediam zasahujúcich policajtov uviedol, že títo vykonávali hliadkovú službu spoločne, objasňovane priestupku, ktorého sa mal dopustiť žalobca, vykonával N.. F. C. a priamym svedkom bol jeho kolega N.. O. J., ktorý podozrenie z priestupku opísal v Úradnom zázname hneď po skončení hliadkovej služby. Ak policajti vykonávali hliadkovú službu spoločne, spoločne zaregistrovali, že žalobca vedie motorové vozidlo a počas vedenia motorového vozidla používa telefónny prístroj, nie je dôvod spochybňovať ich výpovede, keď zhodne popísali situáciu po zastavení vozidla. Žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy pritom pri vydaní rozhodnutia vychádzali predovšetkým z neodkladných a neopakovateľných listinných dôkazov, ktorými sú Správa o výsledku objasňovania priestupku a Úradný záznam. Vierohodnosť týchto dôkazov spochybnená nebola v priebehu celého konania a až následne boli reflektované aj výpovede policajtov. Svedkovia boli na ústne pojednávanie predvolaní primárne za účelom naplnenia práv žalobcu klásť im otázky. Žalobca ale túto možnosť nevyužil, na ústne pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil. Ak žalobca namietal, že na mieste mu bola ukladaná pokuta vo výške 60 Eur a následne mu bola prvostupňovým orgánom verejnej správy uložená pokuta vo výške 20 Eur, toto nevyplýva z obsahu spisu, v ktorom nie je ani zmienka o tom, že by mu bola ukladaná pokuta na mieste priestupku. Ak žalobca namietal kladenie sugestívnych a kapicióznych námietok, svedkovia konanie žalobcu kladené mu za vinu najprv popísali a uviedli, že používal telefónny prístroj počas vedenia motorového vozidla a napádané otázky prišli až následne po ich vypočutí. Prvostupňový orgán verejnej správy si len chcel doobjasniť situáciu, či išlo naozaj o telefónny prístroj. Pokiaľ ide o vykonávanie ďalších dôkazov, na to prvostupňovým orgánom verejnej správy nebol dôvod, nakoľko žalobca svojou nečinnosťou v priebehu administratívneho konania neskôr tvrdené skutočnosti nenamietal, námietky začal vznášať až v podanom odvolaní. Žalovaný mal priestupok za dostatočne objasnený obstaranými dôkazmi. Zo strany žalobcu doposiaľ nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že v danom čase a na danom mieste telefónny prístroj nepoužíval. Rozpor v prípadne prekopírovaných výpovediach by bol za prítomnosti žalobcu na ústnom pojednávaní odstránený. Nevylúčil, že k prekopírovaniu výpovedí došlo, mal zato, že to nemalo vplyv na skutočnosť, že zo strany žalobcu bola naplnená skutková podstata priestupku kladeného mu za vinu. 11. Podľa § 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 12. Podľa § 6 ods.1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. Podľa § 6 ods.1 písm.b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 14. Podľa § 194 ods.1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 15. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 16. Podľa § 197 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. 17. Podľa § 2 zákona č.372/1990 Zb. (1) Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. (2) Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia a) primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b) nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. 18. Podľa § 4 ods.2 písm.m) zákona č.8/2009 Z.z. vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky" alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zdrojov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh. 19. Podľa § 22 ods.1 písm.l) zákona č.372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 20. Podľa § 22 ods.2 písm.g) zákona č.372/1990 Zb. za priestupok podľa odseku 1 písm.l) možno uložiť pokutu do 100 Eur. 21. Podľa § 51 zákona č.372/1990 Zb. ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. 22. Podľa § 58 ods.1 zákona č.372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie, e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu. 23. Podľa § 60 ods.2 zákona č.372/1990 Zb. o úkonoch uvedených v odseku 1 napíše orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) záznam alebo ich výsledok zapíše do správy o výsledku objasňovania priestupku. 24. Podľa § 60 ods.3 písm.d) zákona č.372/1990 Zb. orgán oprávnený objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) predloží správu o výsledku objasňovania priestupku po zistení páchateľa priestupku príslušnému správnemu orgánu, ak tu nie sú dôvody na postup podľa písmen a) a c). 25. Podľa § 60 ods.3 ods.4 zákona č.372/1990 Zb. (4) Správa o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 3 písm. d) obsahuje a) označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, b) stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide, c) osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpovede. (5) K správe o výsledku objasňovania priestupku podľa odseku 4 sa pripoja všetky dôkazy, ktoré sa získali počas objasňovania priestupku. 26. Podľa § 67 ods.2 zákona č.372/1990 Zb. podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní. 27. Podľa § 73 zákona č.372/1990 Zb. (1) Občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. (2) Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať. 28. Podľa § 77 zákona č.372/1990 Zb. výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1). 29. Podľa § 87 zákona č.372/1990 Zb. ak je nepochybné, že obvinený z priestupku sa priestupku dopustil a ak vec nebola vybavená v blokovom konaní, môže správny orgán bez ďalšieho konania vydať rozkaz o uložení sankcie za priestupok (§ 13 ods. 2). 30. Podľa § 3 ods.1 ods.2 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 31. Podľa § 21 ods.1 ods.2 Správneho poriadku (1) Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. (2) Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. 32. Podľa § 22 ods.1 ods.2 Správneho poriadku (1) O ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. (2) Zo zápisnice musí byť najmä zrejmé, kto, kde a kedy konanie uskutočňoval, predmet konania, ktoré osoby sa na ňom zúčastnili, ako konanie prebiehalo, aké návrhy boli podané a aké opatrenia sa prijali; v zápisnici o hlasovaní sa uvedie aj výrok rozhodnutia a výsledok hlasovania. 33. Podľa § 34 Správneho poriadku (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 34. Podľa § 35 ods.1 Správneho poriadku každý je povinný vypovedať ako svedok; musí vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať. 35. Podľa čl.46 Ústavy Slovenskej republiky (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. (3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. (4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. 36. Podľa čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti. 2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. 3. Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí. 37. Predmetom preskúmavacieho konania v predmetnej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BB-KDI2-14-002/2016 zo dňa 2. júna 2016, v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy č. ORPZ-LC-ODI2-547/2015-P zo dňa 21. marca 2016 a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo. Žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolaním napadnuté prvostupňového orgánu verejnej správy zmenil v časti výroku týkajúceho sa uložených trov konania s tým, že ostatné časti odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy ostali nedotknuté. 38. Z napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že orgány verejnej správy mali za preukázané, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tým, že porušil zákaz ustanovený v § 4 ods.2 písm.m) zákona č.8/2009 Z.z., a teda počas vedenia motorového vozidla používal mobilný telefónny pristroj bez použitia systému „voľné ruky". Orgány verejnej správy založili svoje rozhodnutie na Správe o výsledkoch objasňovania priestupku, Úradnom zázname a výsledkoch dokazovania na ústnom pojednávaní, spočívajúcom predovšetkým vo výsluchu svedkov, N.. O. J. a N.. F. C., príslušníkov policajného zboru, ktorí v rámci výkonu služobných povinností vykonávali hliadkovú činnosť a zistili priestupok, ktorého sa mal žalobca dopustiť. 39. Pred prejednaním veci na nariadenom pojednávaní súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo aj z dôvodov uvedených v § 195 SSP, dôvod na postup podľa § 196 SSP nezistil. 40. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca nezákonnosť napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) videl v tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo arbitrárne, bezdôvodné, predčasné, nepreskúmateľné a vydané bez náležitého posúdenia veci po právnej a skutkovej stránke. V konkrétnostiach namietal, že - priestupku kladeného za vinu sa nedopustil, bol na neho vyvíjaný nátlak, aby sa priznal a zaplatil pokutu, - pri služobnom zákroku nebol poučený o svojich právach, - zasahujúci policajti nemohli vidieť, či používa mobilný telefón z dôvodu vzdialenosti motorových vozidiel, pohybu vozidiel a z dôvodu stmavených vozidiel na jeho motorovom vozidle, - orgány verejnej správy vyhodnotili dôkazy jednostranne v jeho neprospech, - neúčasť žalobcu na ústnom pojednávaní bola vyhodnotená v jeho neprospech, - výrok o vine sa zakladal na subjektívnych tvrdeniach zasahujúcich príslušníkov PZ, - nebola dodržaná zásada voľného hodnotenia dôkazov a bola zamenená za zásadu svojvoľného hodnotenia dôkazov, - dôkazy produkované príslušníkmi PZ nie je možné bez akýchkoľvek pochybností považovať za vierohodné (úradný záznam bol vyhotovený dodatočne a klamlivo a bez preukázania vierohodnosti len simuluje želanú situáciu z pohľadu zasahujúcich policajtov), - nie sú vierohodné výpovede svedkov (zasahujúcich policajtov), ktoré sú absolútne zhodné a vznikli ich prekopírovaním, pričom otázky im kladené mali charakter sugestívnych a kapicióznych otázok, - nebola aplikovaná zásada in dubio pro reo, - dôkaznú núdzu orgánov verejnej správy preukazuje skutočnosť, že v blokovom konaní bola navrhovaná sankcia vo výške 60 Eur a uložená sankcia bola vo výške 20 Eur, - neboli vykonané neodkladné opatrenia, ktoré mohli skutok bez akýchkoľvek pochybnosti objasniť, nedošlo k zaisteniu veci, - spáchanie priestupku je povinný orgán verejnej správy preukázať, - bolo povinnosťou orgánov verejnej správy presne a úplne zistiť skutkový stav a vykonať šetrenia a dôkazy, ktoré mali pre dané vec rozhodujúci význam. - došlo k porušeniu zásady materiálneho právneho štátu a - došlo k porušeniu jeho ústavného práva v zmysle čl.46 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu jeho práva garantovaného čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 41. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúcu sa procesného postupu orgánov verejnej správy správny súd poukazuje na skutočnosť, že vec bolo možné vybaviť v blokovom konaní za podmienok uvedených v § 84 zákona č.382/1990 Zb., a teda v prípade, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený je ochotný zaplatiť pokutu, či už na mieste alebo prevzatím pokutového bloku a následným zaplatením pokuty. Z administratívneho spisu bolo preukázané, že k takémuto postupu nedošlo, a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca ako podozrivý z priestupku poprel, že sa priestupku kladeného mu za vinu dopustil. Je však obvyklým postupom policajnej hliadky, že v prípade, ak má zato, že došlo k spáchaniu priestupku, toto zistenie oznámi jeho páchateľovi, oznámi mu výšku sankcie a zistí jeho stanovisko, či je ochotný sankciu v blokovom konaní zaplatiť. Takémuto postupu zasahujúceho policajta nemožno nič vyčítať a nemožno ho považovať za nátlak, aby sa priznal a aby zaplatil pokutu. Z administratívneho spisu nevyplýva žiadna taká skutočnosť, ktoré by podporovala tvrdenie žalobcu o vyvíjanom nátlaku, najmä žiadne takéto vyjadrenie nie je obsahom Správy o výsledku objasňovania priestupku. Práve Správa o výsledku objasňovania priestupku má obsahovať obsah výpovede podozrivého z priestupku (§ 60 ods.4 písm.c/ zákona č.372/1990 Zb.), v danom prípade však obsahuje len konštatovanie „odmietol sa vyjadriť bez uvedenia dôvodu". Toto korešponduje aj s tvrdením žalobcu uvedenom v žalobe, kde uviedol, že: „Spáchania priestupku som si nebol vedomý a do Správy o objasňovaní priestupku som sa odmietol vyjadriť a taktiež som ju nepodpísal". Žalobná námietka o vyvíjanom nátlaku na žalobcu je tak len tvrdením, ktoré nie je podložené žiadnymi dôkazmi a ani vlastným vyjadrením žalobcu, ktoré sa v prípade, že je jeho tvrdenie pravdivé, malo premietnuť do obsahu Správy o výsledku objasňovania priestupku. 42. Žalobca namietal, že pri služobnom zákroku nebol poučený o svojich právach. Zo Správy o výsledku objasňovania priestupku vyplýva, že jej obsahom bolo aj poučenie vo vzťahu k povinnosti podať nevyhnutné vysvetlenia, možnosti odopretia podania vysvetlenia a poučenie o následkoch nepravdivého alebo neúplného vysvetlenia. Žalobca ako podozrivý z priestupku mal možnosť oboznámiť sa s obsahom Správy o výsledku objasňovania priestupku, zo správy vyplýva, že ju vrátane poučenia odmietol podpísať, čo vyplýva aj z jeho vlastného žalobného tvrdenia. Žalobca tak nemôže dôvodne namietať, že pri služobnom zákroku nebol poučený o svojich právach. 43. V rovine tvrdení je aj žalobná námietka žalobcu o tom, že pôvodne mu mala byť v blokovom konaní uložená sankcia - pokuta vo výške 60 Eur a v dôsledku dôkaznej núdze mu bola uložená sankcia vo výške 20 Eur. Ustanovenie § 22 ods.2 písm.g) zákona č.372/1990 Zb. umožňuje za priestupok, kladený za vinu žalobcovi, uložiť pokutu až do výšky 100 Eur. Pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní (§ 12 ods.1 zákona č.372/1990 Zb.). Ak by aj bolo pravdivým tvrdenie žalobcu o tom, že v blokovom konaní mu bola navrhnutá sankcia vo výške 60 Eur, nemožno túto skutočnosť považovať za takú, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Táto sankcia mu v blokovom konaní uložená nebola, a ak žalobca tvrdí, že navrhovaná sankcia bola v správnom konaní znížená, je potrebné poukázať na argumentáciu uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí, a teda, na ktoré skutočnosti a kritériá prvostupňový orgán prihliadol pri určovaní druhu a výmery uloženej sankcie. 44. Vo vzťahu k zisteniu priestupku žalobca tiež namietal, že zasahujúci policajti nemohli vidieť, či používa mobilný telefón z dôvodu vzdialenosti motorových vozidiel, pohybu vozidiel a z dôvodu stmavených vozidiel na jeho motorovom vozidle, neboli vykonané neodkladné opatrenia, ktoré mohli skutok bez akýchkoľvek pochybnosti objasniť, nedošlo k zaisteniu veci. Ani táto námietka neobstojí. Žalobca v administratívnom ani v preskúmavacom konaní neponúkol žiaden dôkaz svojho tvrdenia o stmavených sklách, ktoré by mohli mať za následok nemožnosť spozorovania používania mobilného telefónu. Účastník konania má nielen právo navrhovať dôkazy (§ 33 ods.1 Správneho poriadku), ale aj povinnosť navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy (§ 34 ods.3 Správneho poriadku). Toto právo (a povinnosť) žalobca v administratívnom konaní nevyužil, dôkaz neoznačil, a teda jeho žalobná námietka predstavuje len tvrdenie, bez relevantného dôkazu. Zároveň, ak zasahujúci policajti mali priestupok spoľahlivo a nepochybne zistený najmä tým, že vlastnými zmyslami spozorovali, ako vodič motorového vozidla počas jazdy motorovým vozidlom používa mobilný telefón, nebol dôvod k postupu podľa § 21 ods.1 zákona č.171/1993 Z.z.. 45. Neobstojí ani námietka žalobcu, že jeho účasť na ústnom pojednávaní bola vyhodnotená v jeho neprospech. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe, alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti (§ 32 ods.1, ods.2 Správneho poriadku). Napadnuté rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy nie sú založené na tom, že žalobca sa ústneho pojednávania nezúčastnil. Sú založené na tom, že v konaní mali z listinných dôkazov a svedeckých výpovedí za preukázané, že žalobca sa dopustil priestupku, ktorý mu bol kladený za vinu. Žalobca ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku a účastník administratívneho konania mal možnosť využitia svojich zákonných práv, okrem iného práva vyjadrovať sa vo veci, zúčastniť sa prejednania veci, navrhovať dôkazy a klásť svedkom otázky. Nakoľko žalobca svoje práva v administratívnom konaní nevyužil, vo veci sa nevyjadril, nenavrhol konkrétne dôkazy a ani sa ústneho pojednávania nezúčastnil, je v súlade so zákonom, pokiaľ žalovaný svoje rozhodnutie založil na dôkazoch, ktoré v konaní zadovážil a ktoré v konaní vykonal, pokiaľ mu dávali dostatočný podklad pre rozhodnutie. Žalobca sa v administratívnom konaní v zásade obmedzil iba na tvrdenie, že sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu nedopustil. Pokiaľ žalovaný mal zato, že vykonané dokazovanie preukázalo zodpovednosť žalobcu zo spáchania priestupku, nebol dôvod na vykonávanie ďalších dôkazov, najmä pokiaľ nebolo návrhov na ich vykonanie. Žalobca ako osoba podozrivá z priestupku bol povinný navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenia (§ 34 ods.3 Správneho poriadku), túto povinnosť však nevyužil. Z administratívneho spisu pritom vyplýva, že v odpore proti Rozkazu o uložení sankcie za priestupok žiadnu relevantnú argumentáciu nevyužil a zameral sa len na tvrdenie, že priestupku sa nedopustil. Ani podané odvolanie okrem tvrdení žalobcu a jeho právnej argumentácie neobsahuje žiadne dôkazy, ktorými by žalobca preukázal svoje tvrdenia. Ak potom žalobca tvrdil, že orgány verejnej správy vyhodnotili vykonané dôkazy v jeho neprospech, toto tvrdenie je len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením dôkazov. Ide však o dôkazy (Správa o výsledku objasňovania priestupku, Úradný záznam, výpovede zasahujúcich policajtov), ktoré preukazovali, že žalobca sa priestupku dopustil a preto je v rozpore so zásadou logiky, aby boli hodnotené inak, ako bola skutočnosť, ktorú preukazovali. Správny súd tiež dospel k záveru, že nemožno konštatovať porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods.5 Správneho poriadku). Orgán verejnej správy môže hodnotiť len tie dôkazy, ktoré boli vykonané. Už prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na dôkazy, ktoré mal k dispozícií pri rozhodovaní a na skutkové zistenia, ktoré z nich vyplývali. Záver orgánov verejnej správy, že sa žalobca priestupku kladeného mu za vinu dopustil, vyplýva z jednoduchého logického úsudku, najmä ak neexistoval dôkaz opaku a ani žiaden ďalší dôkaz, ktorý by tento záver orgánu verejnej správy spochybnil. 46. Nemožno nesúhlasiť s tvrdením žalobcu, že spáchanie priestupku je povinný orgán verejnej správy preukázať a zároveň, že bolo povinnosťou orgánov verejnej správy presne a úplne zistiť skutkový stav a vykonať šetrenia a dôkazy, ktoré mali pre danú vec rozhodujúci význam. Žalobca bol pôvodne uznaný za vinného zo spáchania priestupku Rozkazom o uložené sankcie za priestupok. Zákon o priestupkoch ustanovuje povinnosť priestupok prejednať v prvom stupni na ústnom pojednávaní (§ 74 ods.1 prvá veta zákona č.372/1990 Zb.). Výnimku z tejto zásady predstavuje skrátené konanie vo forme blokového konania (§ 84 a nasl. zákona č.372/1990 Zb.) resp. rozkazného konania (§ 87 zákona č.372/1990 Zb.). Rozkaz o uložení sankcie za priestupok možno vydať, ak je nepochybné, že obvinený z priestupku sa priestupku dopustil a ak vec nebola vybavená v blokovom konaní. Prípadnú neobjektívnosť skráteného (rozkazného) konania, kedy prevažuje zásada hospodárnosti a rýchlosti priestupkového konania, odstraňuje legálna možnosť pokračovať na riadnom ústnom pojednávaní v dôsledku podania odporu. Včasným podaním odporu sa rozkaz zrušuje a správny orgán pokračuje v konaní. V ďalšom konaní, po podaní odporu, sa postavenie obvineného zhoršiť nemôže, ibaže by sa pri prejednávaní priestupku zistili nové podstatné skutkové okolnosti. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca svoje zákonné právo vyjadriť sa k zisteniam policajného orgánu do Správy o výsledku objasňovania priestupku nevyužil. Svoje právo využil po vydaní Rozkazu o uložení sankcie za priestupok, podal odpor, v ktorom uviedol, že priestupku sa nedopustil a bol zastavený bez služobne relevantného dôvodu za účelom vybratia pokuty v blokovom konaní za neexistujúci priestupok. Podaním odporu sa Rozkaz o uložení sankcie za priestupok zrušil. Za takéhoto stavu prvostupňový orgán verejnej správy, po ústnom prejednaní veci, vychádzal z dôkazov, ktoré mal k dispozícií, a ktoré v prvostupňovom rozhodnutí označil a vyhodnotil. Iný dôkaz zo strany žalovaného vykonaný nebol (okrem dôkazov vo vzťahu k druhu a výške uloženej sankcie), žalobca žiadne dokazovanie nenavrhol. Ak mal žalovaný spáchanie priestupku dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi, nebol dôvod ďalšie dôkazy vykonávať, najmä keď skutkové zistenia neboli spochybnené žiadnym dôkazom, iba tvrdením žalobcu o tom, že sa priestupku nedopustil, nakoľko pri vedení motorového vozidla netelefonoval. Naopak, bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy (§ 34 ods.3 Správneho poriadku). Zhodné tvrdenie zasahujúcich príslušníkov policajného zboru o tom, že žalobcu videli, ako počas vedenia motorového vozidla používal telefónny prístroj, ktoré sa premietli do žalobcom nepodpísanej Správy o výsledkoch objasňovania priestupku, Úradného záznamu a ich svedeckých výpovedí nemôže byť odmietnuté len z dôvodu tvrdenia podozrivého z priestupku o tom, že počas vedenia motorového vozidla netelefonoval a priestupku kladeného mu za vinu sa nedopustil. 47. Vo vyššie uvedenom smere žalobca poukazoval na skutočnosť, resp. namietal, že výrok o vine sa zakladal výlučne na subjektívnych tvrdeniach zasahujúcich príslušníkov policajného zboru a dôkazy nimi produkované nie je možné bez akýchkoľvek pochybností považovať za vierohodné, vyslovil podozrenie o dodatočnom a klamlivom vyhotovení Úradného záznamu. Orgány policajného zboru objasňujú priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 58 ods.4 písm.c/ zákona č.372/1990 Zb.), objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia orgánov oprávnených objasňovať priestupky (§ 59 ods.1 zákona č.372/1990 Zb.), objasňovaním priestupkov sa rozumie obstaranie podkladov potrebných pre rozhodnutie správneho orgánu. Z citovaných ustanovení zákona č.372/1990 Zb. je nesporné, že sú to práve orgány policajného zboru, ktoré boli oprávnené priestupok objasňovať a tvrdenie každej osoby o tom, čo vnímala svojimi zmyslami, je jej subjektívnym tvrdením. Ak zasahujúci policajt videl, že žalobca pri vedení motorového vozidla používa telefónny prístroj, vyjadrenie tejto skutočnosti je dôkazom s rovnakou váhou, ako iné dôkazy. Nemožno očakávať objasnenie priestupku v doprave bez výpovedí zasahujúcich príslušníkov polície, ktorí sú nielen zasahujúcim orgánom, ale i svedkami páchania priestupku. Ani dôkaz spočívajúci vo výpovedi zasahujúceho policajta nie je absolútnym, nevyvrátiteľným dôkazom, je možné ho spochybniť. Na spochybnenie dôkazu ale nepostačuje iba tvrdenie žalobcu, že priestupku kladeného mu za vinu sa nedopustil. Spochybňovanie Úradného záznamu je len polemikou žalobcu ad absurdum, bez toho aby o jeho dodatočnom a klamlivom vyhotovení ponúkol akýkoľvek dôkaz. 48. V preskúmavanej veci súd v plnom rozsahu súhlasí s tvrdením žalobcu, že orgán verejnej správy je povinný dokázať mu vinu, a teda že priestupok spáchal a nemožno na ňom požadovať, aby preukazoval svoju nevinu. Medzi vyjadreniami uvedenými v Správe o výsledku objasňovania priestupku, Úradnom zázname a na ústnom pojednávaní rozpory nevznikli. Žalobca sa mal skutku dopustiť tak, že počas vedenia motorového vozidla používal telefónny prístroj, motorové vozidlo viedol v smere od Europa Shopping Center, po ulici T. Andrašovana, čo je potvrdené Úradným záznamom. Rozdiel spočívajúci v tom, že motorové vozidlo bolo hliadkou spozorované už pri jazde na kruhovom objazde na ul. Na Troskách v Banskej Bystrici je nepodstatný, najmä N.. O. J. v Úradnom zázname uviedol, že následne išlo motorové vozidlo po ul. T. Andrašovana, kde bolo hliadkou zastavené. Obdobne zhodné vyjadrenie je vo vzťahu k tomu, či sa žalobca ako podozrivý z priestupku k nemu vyjadril a z akého dôvodu Správu o výsledku objasňovania odmietol podpísať. Rozpor nepriniesli ani svedecké výpovede zasahujúcich policajtov. Dôkazy založené na tvrdeniach zasahujúcich policajtov, tak ako sa premietli do Správy o objasňovaní priestupku, do Úradného záznamu a svedeckých výpovedí, nemajú zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní nielen v tom smere, že sú s ostatnými dôkazmi rovnocenné ale aj v tom smere, že nie je možné ich a priori považovať za nedostatočné pre posúdenie zodpovednosti podozrivej osoby zo spáchania priestupku. Oproti dôkazom zabezpečeným v priestupkovom konaní je postavené len tvrdenie žalobcu o tom, že sa priestupku nedopustil, bez toho, aby takéto tvrdenie žalobcu, v administratívnom konaní pasívneho, bolo podporené ďalším dôkazom, zadováženým orgánmi verejnej správy, prípadne predloženým žalobcom. 49. Vo vzťahu k namietaným výpovediam zasahujúcich policajtov ako svedkov na ústnom pojednávaní konanom dňa 21. marca 2016 je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že výpovede oboch svedkov sú zhodné, možnosť ich prekopírovania na pojednávaní pripustil aj zástupca žalobcu. V tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že tento rozpor mohol byť odstránený v prípade, že by sa žalobca, na ústne pojednávanie riadne predvolaný, ústneho pojednávania zúčastnil. Správny súd v tomto smere ale poukazuje na skutočnosť, že svedkovia vykonávali hliadkovú činnosť spoločne a z toho vyplýva, že aj porušenie predpisov zo strany žalobcu mohli, resp. museli z hliadkového vozidla vnímať rovnako. V rámci výsluchu sa svedkovi dá možnosť, aby sám súvisle vypovedal a až potom je vhodné klásť svedkovi otázky. Zaznamenáva sa podstatný obsah výpovede. Podstatnou skutočnosťou týkajúcou sa priestupku kladeného za vinu žalobcovi bol čas, miesto a spôsob, akým sa mal žalobca mal tohto priestupku dopustiť. Zápisnicu o úkonoch v konaní podpisujú po prečítaní všetky osoby, ktoré sa na konaní zúčastnili. Pokiaľ svedkovia po zákonnom poučení podľa § 35 ods.1 Správneho poriadku zápisnicu o výsluchu svedka podpísali, potvrdili, že skutočnosti uvedené v zápisnici zodpovedajú tomu, čo pri výsluchu uviedli, námietky zo strany vyslúchaných svedkov proti protokolácii neboli. Vo vzťahu k tvrdenému kapicióznemu a sugestívnemu charakteru kladených otázok tak ako sú obsiahnuté v zápisnici správny súd dodáva, že tieto boli nadbytočné, nakoľko svedkovia už pri svojej výpovedi uviedli že „vodič motorového vozidla používal počas vedenia motorového vozidla telefónny prístroj". Nadbytočnosť nesprávne položených otázok ale nespôsobuje nepoužiteľnosť ďalších tvrdení svedkov najmä v tom, že potvrdili porušenie zákazu uvedeného § 4 ods.2 písm.m) zákona č.8/2009 Z.z. zo strany žalobcu. 50. Žalobca napokon namietal, že konanie žalovaného a jeho aplikácia práva je v rozpore so zásadou materiálneho právneho štátu a je neprípustné, aby si v demokratickom právnom štáte príslušníci polície sami vytvárali skutkový stav, ktorého cieľom je sankcionovanie a vyberanie pokút. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane princíp právneho štátu prezentoval v právnom názore, ktorým vyslovil, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané." Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. V preskúmavanej veci tak povinnosť konať v súlade s právnym poriadkom sa neviaže len na konanie štátneho orgánu, ale aj na konanie jednotlivca. Ak štátny orgán, prostredníctvom policajnej hliadky mal podozrenie zo spáchania priestupku žalobcom, bol povinný tento priestupok objasniť, k priznaniu žalobca nútený nebol. V preskúmavacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tvrdeniu žalobcu, spočívajúce v účelovom vytváraní skutkového stavu s cieľom sankcionovania a vyberania pokút. Žalobcovi ako účastníkovi administratívneho konania neboli upreté jeho práva, v konečnom dôsledku žalobca námietku rozporu s princípom materiálneho právneho štátu nekonkretizoval, najmä nekonkretizoval, ktoré z jeho práv ako účastníka administratívneho konania mu boli upreté. Obdobné konštatovanie platí aj vo vzťahu k námietke porušenia práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu v zmysle čl.46 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 51. Žalobca napokon namietal porušenie zásady prezumpcie neviny a v tej súvislosti porušenie zásady in dubio pro reo. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že orgán verejnej správy je povinný dokazovať vinu obvineného z priestupku, a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku. Z obsahu napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že orgány vo verejnej správy pochybnosti o zodpovednosti za priestupok nemali, rozhodnutie založili na vykonanom dokazovaní, ktoré preukázalo, že sa stal skutok, ktorý je priestupkom a tento skutok spáchal žalobca ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku. Správny súd konajúc o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel rovnako k záveru, že v administratívnom konaní nevznikol dôvod na aplikáciu zásady in dubio pro reo, nakoľko oproti dôkazom svedčiacim o vine žalobcu stálo len tvrdenie žalovaného o tom, že priestupok nespáchal. Toto tvrdenie žalovaného samo o sebe nebolo spôsobilé vniesť pochybnosti do skutočného stavu zisteného vykonaným dokazovaním orgánmi verejnej správy. 52. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol. Súd nezistil ani iné skutočnosti, v žalobe neuvedené, ktorých následkom by bola nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. 53. O trovách konania správny súd rozhodoval podľa § 167 ods.1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspech nemal, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný, v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.