Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sa/7/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016201044 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6016201044.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej veci žalobcov: 1/ J.. N. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, 2/ J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, obaja právne zastúpení advokátom: Mgr. Radova Hrádek, so sídlom Drieňová 3, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, P.O.BOX 45, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/7307/2016 zo dňa 12. septembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/7307/2016 zo dňa 12. septembra 2016 a jemu predchádzajúce rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Zvolen č. 2016/1058-705 Si zo dňa 23. júna 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. II. Žalobcom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Zvolen (ďalej RÚVZ Zvolen) začal priestupkové konanie v súlade s § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. voči žalobcom, a to na základe oznámenia (Hlásenia odmietnutia povinného očkovania) od J.. D. F. ohľadom nesplnenia si povinnosti zabezpečiť povinné očkovanie ich maloletého dieťaťa M. Y., nar. XX.XX.XXXX, a to v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam a očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke v pätnástom mesiaci života. 2. RÚVZ Zvolen uskutočnil pojednávanie dňa 16.06.2016 za účasti otca maloletej (zároveň splnomocnený matkou maloletej) a za účasti advokáta J.. N. F., zastupujúceho oboch účastníkov administratívneho konania. 3. Na pojednávaní prvostupňový orgán verejnej správy upozornil na zákonnú povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie maloletého dieťaťa a poučil účastníka konania o možných zdravotných rizikách a následkoch odmietnutia povinného očkovania. Účastníkovi konania bolo umožnené, aby sa k prejednávanej veci vyjadril (§ 73 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.), čo aj využil a uviedol dôvody, prečo je proti očkovaniu, zároveň aj označil pramene (knihy a články odborníkov z danej oblasti). Svoje stanovisko predložil aj v písomnom podaní, ktoré je prílohou zápisnice z pojednávania úradu. 4. Na základe výsledkov pojednávania, obsahu administratívneho spisu vydal orgán verejnej správy - RÚVZ vo Zvolene rozhodnutie č. s.: 2016/1058-705 Si zo dňa 23.06.2016, ktorým rozhodol, že J.. N. Y. a J. Y., ako zákonní zástupcovia maloletej M., sa uznávajú vinnými zo spáchania priestupku na Úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorého sa dopustili tým, že nezabezpečili povinné očkovanie maloletej M. v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam a očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke v pätnástom mesiaci života, čím porušili § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č. 2 časť A, bod 1 písm. a) a bod 2 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení Vyhlášky MZ SR č. 544/2011 Z. z., keď očkovanie maloletej odmietli zabezpečiť v ambulancii J.. D. F., M.. Ako dôvody odmietnutia uviedli: obavy z otravy ťažkými kovmi, nečisté vakcíny. Za spáchaný priestupok bola obvineným uložená pokuta vo výške 150,00 Eur podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Zároveň bola obvineným uložená povinnosť zaplatiť trovy priestupkového konania vo výške 16,00 Eur. 5. Pri určení výšky pokuty prihliadal orgán verejnej správy na mieru rizika ohrozenia verejného zdravia prenosnými ochoreniami, proti ktorým účastníci konania odmietli očkovanie. Zohľadnil, že dieťa nebolo od narodenia zaočkované prvou, druhou ani treťou dávkou vakcín proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam. Dieťa preto nie je proti týmto ochoreniam dostatočne chránené a je náchylné voči infekcii. Prihliadol na skutočnosť, že dieťa nebolo od narodenia očkované vakcínou proti osýpkam, mumpsu a ružienke a z tohto dôvodu je nechránené a náchylné voči infekcii. Účastníci konania odmietli a naďalej rezolútne odmietajú povinné očkovanie bez toho, aby preukázali existenciu kontraindikácií. Pôvodcovia ochorení, ktoré sú preventabilné očkovaním, neustále cirkulujú v ľudskej populácii. Pri nízkej zaočkovanosti detí, vysokej hustote obyvateľstva, blízkosti štátnych hraníc dávajú vysoký predpoklad na zavlečenie a šírenie sa hlavne respiračných ochorení. 6. Proti rozhodnutiu RÚVZ Zvolen podali účastníci administratívneho konania prostredníctvom advokáta J.. N. F. odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Odvolaním sa domáhali, aby odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu ako nedôvodné. Odvolanie podali z dôvodov: 1. Protizákonného a protiústavného konania prvostupňového orgánu verejnej správy; pre rozpor s Dohovorom Rady Európy o ľudských právach a biomedicíne. 2. Pre nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia. 3. Pre nezohľadnenie individuálnych životných podmienok klientov a ich detí, zásad životného štýlu a svetonázorového presvedčenia; výhrada svedomia. 7.Úrad verejného zdravotníctva SR, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. OLP/7307/2016 zo dňa 12.09.2016 odvolanie žalobcov zamietol a rozhodnutie RÚVZ Zvolen č. 2016/1058-705 Si zo dňa 23.06.2016 potvrdil. 8. K odvolacím námietkam pod bodom 1 žalovaný konštatoval, že o protiústavnosti platného právneho predpisu v SR je oprávnený rozhodovať v súlade s Ústavou SR len Ústavný súd SR v zmysle článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. Preto o protiústavnosti platného zákona nie je príslušný rozhodovať, ani sa k nemu vyjadrovať, či inak hodnotiť prvostupňový orgán verejnej správy, a ani odvolací orgán, rovnako ani odvolávateľ. Poukázal na to, že Ústavný súd SR rozhodol nálezom: PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, ktorým návrhu Krajského súdu v Nitre na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a ustanovenia § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. s Ústavou SR nevyhovel. Preto námietku v odvolaní o protiústavnosti ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. , resp. vyhl. č. 585/2008 Z. z. považoval za bezpredmetnú. 9. Poukázal na to, že zákon č. 355/2007 Z. z. bol harmonizovaný s právom Európskej únie. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto Dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd. Z uvedeného jasne vyplýva, že povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie ustanovená zákonom č. 355/2007 Z. z. nie je ani v rozpore s Dohovorom, nakoľko ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia. Práve nerešpektovanie povinného očkovania môže ohroziť zdravie populácie nárastom počtu nebezpečných a život ohrozujúcich ochorení. Neočkovaná osoba je vnímavá voči infekciám a predstavuje vhodný terén pre vznik a šírenie epidémii v populácii. Očkovanie je prínosom najmä pre osobu, ktorá má byť očkovaná, zároveň má význam z hľadiska vytvárania kolektívnej imunity, kedy vďaka vysokej zaočkovanosti a dosiahnutiu potrebnej hladiny protilátok sa ochorenie v populácii nešíri. V krajinách, kde je nižšia úroveň zaočkovanosti, sa opakovane vyskytujú epidémie infekčných ochorení, ktorým možno predchádzať očkovaním. Migrácia neočkovaných osôb predstavuje riziko šírenia prenosných ochorení v populácii. 10. K tvrdenému právu každého občana odmietnuť povinné očkovanie žalovaný uviedol, že ochrana, podpora a rozvoj verejného zdravia regulovaná zákonom č. 355/2007 Z. z. je vecou celospoločenskou, t. j. celej populácie a zabezpečenie verejného zdravia nie je možné ponechať na „slobodnej voľbe jednotlivca“. Povinné očkovanie nemôže byť viazané na „súhlas“ alebo „nesúhlas“ jednotlivca; v takom prípade by celoplošnú ochranu verejného zdravia nebolo možné zabezpečovať. 11. Očkovanie je jedným z najúspešnejších výdobytkov medicíny. Na Slovensku sa vykonáva od 50- tych rokov minulého storočia, vďaka čomu sa u nás nevyskytujú ochorenia ako je detská obrna, záškrt, tetanus novorodencov a mladistvých a situácia vo výskyte ďalších ochorení, proti ktorým sa povinne očkuje, je dlhodobo priaznivá. Pokiaľ by sa očkovanie nezaviedlo, boli by vysoké počty chorých, ako aj úmrtí. Liečba by bola oveľa nákladnejšia ako je očkovanie. V krajinách, kde je zaočkovanosť nízka, t. j. nie je dostatočná kolektívna imunita, dochádza k epidemickým výskytom týchto ochorení. Vzhľadom na súčasnú migráciu obyvateľstva, nie je vylúčené zavlečenie infekčného ochorenia na naše územie a jeho šírenie v nezaočkovanej populácii. Každé odmietnuté očkovanie znamená existenciu vnímavého jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby, a tým ohroziť zdravie populácie. 12. K odvolacím námietkam v bode 2 žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal s podanými námietkami účastníkov administratívneho konania. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol situáciu v očkovaní u konkrétnych ochorení, čo sa týka prevencie, výskytu ochorenia, situácie na Slovensku a v Európe. Konštatoval, že očkovacie programy sa neustále upravujú a rozširujú v súlade s najnovšími poznatkami. Národný imunizačný program Slovenskej republiky sa opiera o najnovšie vedecké poznatky v oblasti imunizácie a postupne ich implementuje do očkovacej praxe. Realizuje ich v súlade s odporúčaniami Európskej komisie SZO, Európskeho centra pre kontrolu a prevenciu prenosných ochorení a v súlade s praxou ostatných členských štátov EÚ. Pravidelné povinné očkovanie detí sa vykonáva v záujme zdravia dieťaťa v rámci špecifickej preventívnej starostlivosti. 13. Konkrétne k osýpkam uviedol, že patria k najzávažnejšiemu vírusovému ochoreniu detského veku. V krajinách s nízkou úrovňou zaočkovanosti sa stále vyskytujú epidémie osýpok. V Slovenskej republike sú eliminované od roku 1998 vďaka vysokej zaočkovanosti (okolo 99 %). V prípade zrušenia povinného očkovania a následného poklesu zaočkovanosti sa nedá vylúčiť vznik epidémie po importe osýpok aj na Slovensko. 14. K rubeole žalovaný konštatoval (odvolatelia namietali zbytočnosť očkovania u chlapcov), že infekcia tehotnej ženy môže viesť k potratu alebo poškodeniu plodu rôzneho rozsahu (mentálna retardácia, slepota, hluchota, srdcové chyby) a pod. Pred zavedením očkovania sa na Slovensku evidovalo tisíce ochorení ročne, až zavedením pravidelného očkovania detí oboch pohlaví od roku 1985 došlo k výraznému poklesu tohto ochorenia. Vysoká preočkovanosť populácie zabezpečuje kolektívnu imunitu a ochraňuje predovšetkým budúcu generáciu. 15. K mumpsu (žalobcovia v odvolaní namietali zbytočnosť očkovania u dievčat), žalovaný poukázal na to, že cieľom očkovania je zabrániť najmä vzniku komplikácií spojených s prirodzenou infekciou, keď najčastejšou komplikáciou je zápal semenníkov a nadsemenníkov s následnou neplodnosťou. Ďalšími komplikáciami však môže byť aj zápal mozgových blán, zápal mozgu, zápal nervov s následkom trvalej straty sluchu, keď mumps toto spôsoboval často pred očkovaním. Špecifická liečba ochorenia neexistuje a najúčinnejšou prevenciou je očkovanie. Na Slovensku od zavedenia očkovania v roku 1987 došlo k výraznému poklesu tohto ochorenia. 16. Vírusová hepatitída typu B je vírusové ochorenie vyústiace do cirhózy pečene alebo hepatocelulárneho karcinómu. Pravdepodobnosť vzniku chronických následkov je závislé na veku pacienta, vysoká je u novorodencov a u dojčiat. Ochorenie sa môže prenášať z matky na dieťa počas tehotenstva a počas pôrodu novorodenca. Prežívanie vírusov v prostredí je dlhodobé. K významnému poklesu chorobnosti došlo od zavedenia povinného očkovania dojčiat v roku 1998. 17. K odvolacím námietkam v bode 3 žalovaný uviedol, že orgány verejného zdravotníctva nie sú oprávnené skúmať názory a náboženské presvedčenia účastníkov konania. Rodič, ktorý neumožní, aby jeho dieťa bolo zaočkované, v prípade neexistencie kontraindikácie očkovania napriek právnej povinnosti, nielenže zbavuje dieťa jeho práva na fyzické a duševné zdravie na najvyššej úrovni, ale ohrozuje rovnaké právo ostatných, ktorí vzhľadom na zdravotnú kontraindikáciu očkovania alebo nedosiahnutý vek, nemôžu byť chránení pred prenosným ochorením očkovaním. 18. Povinné očkovanie sa realizuje očkovacími látkami, ktoré sú riadne registrované v rámci Európskej únie aj v rámci národnej registrácie. Výroba všetkých liekov, vrátane očkovacích látok podlieha bezpečnostnej, ako aj etickej kontrole. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boli dve bunkové kultúry MRC-5 a WI-38 pripravené z dvoch legálnych potratov, lebo použitie materiálu zo spontánneho potratu nezabezpečovalo sterilitu získaného tkaniva. Odvtedy sú komerčne dostupné a používané vo výskume a čiastočne aj pri výrobe očkovacích látok. K ďalším potratom už nedochádza. K uvedenému problému sa vyjadrila aj Pápežská akadémia pre život vo Vatikáne. V jej stanovisku sa uvádza, že rodičia môžu dať zaočkovať svoje deti takýmito očkovacími látkami. Môžu sa však zasadzovať vhodnými spôsobmi o to, aby boli v budúcnosti nahradené očkovacími látkami, ktoré neboli pripravené na tkanivových kultúrach, ktorých bunky boli získané spôsobom, ktorý možno považovať za morálne problematický, resp. nevhodný. K podobnému záveru prišla aj Etická komisia Ministerstva zdravotníctva SR a Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska. Podľa nich fakt, že bunkové kultúry boli pripravené z tkanív, pochádzajúcich z legálnych potratov, nebráni ich využívaniu pri výrobe očkovacích látok. 19. V zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia na tunajšom súde správnu žalobu. Žalobcovia žiadali zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy. Zároveň žiadali priznať náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Žalobcovia podľa petitu žaloby žiadali aj to, aby súd nariadil prvostupňovému orgánu verejnej správy zaplatiť žalobcom sumu 150,00 Eur a sumu 16,00 Eur do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, t. j. súm, na zaplatenie ktorých boli zaviazaní rozhodnutím RÚVZ vo Zvolene v spojení s rozhodnutím žalovaného. Žalobcovia v žalobe namietali a uvádzali najmä tieto skutočnosti (body 20-28): 20. Žalobcovia v žalobe poukázali a zotrvali na odvolacích námietkach, ktoré v podstatnej časti zopakovali, pričom namietali, ako sa s nimi žalovaný vysporiadal. Namietali, že pokiaľ žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že RÚVZ Zvolen sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vysporiadal s podanými námietkami žalobcov v konaní, toto sa nezakladá na materiálnej pravde. Navyše, žalovaný supluje povinnosť RÚVZ Zvolen, ktorý mal riadne odôvodniť, resp. vyvrátiť námietky žalobcov. Žalovaný len zdôvodňuje, prečo je potrebné očkovanie proti TBC, detskej obrne, čiernemu kašľu, vírusovej hepatitíde typu B, osýpkam, rubeole, mumpsu a v tej súvislosti konštatuje, že námietky žalobcov sú bezpredmetné. 21. Žalobcovia v žalobe tvrdia, že rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie sú v rozpore s pravidlami a zásadami správneho konania, najmä so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Nebol spoľahlivo zistený stav, ktorý by mal byť podmienkou každého rozhodnutia vo veci. 22. Rozhodnutia sú v rozpore so zásadou zákonnosti, ktorá je jednou z najdôležitejších zásad. Je správno-právnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov sa požaduje súlad zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov s Ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorým je SR viazaná a zároveň aj ich dodržiavanie. Poukázali na hmotno-právny a procesno-právny rozmer zásady zákonnosti. 23. Podľa žalobcov z článku 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR vyplýva, že pre správny orgán je zakázané všetko, čo nie je dovolené, kým pre žalobcov je dovolené všetko, čo nie je zakázané. 24. RÚVZ Zvolen postupoval nesprávne a porušil zásadu materiálnej pravdy tým, že na ústnom pojednávaní sa nezúčastnila J.. J. R. T., lekárka z oddelenia epidemiológie. Z uvedeného dôvodu na otázky žalobcu 1/ nebolo riadne zodpovedané. Odpovede pracovníčky úradu z oddelenia epidemiológie J.. H. Y. ho neuspokojili do tej miery, aby s očkovaním jeho dieťaťa súhlasil. 25. V súlade so zápisnicou z ústneho pojednávania na RÚVZ Zvolen, ktorá konštatuje, že žalobcovia nepreukázali existenciu kontraindikácií pre uvedené povinné očkovanie, žalobca 1/ v zápisnici uviedol, že úrad nepreukázal ani neexistenciu. 26. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí o odvolaní odmietol zaoberať námietkami žalobcov, keď ich považoval za bezpredmetné, a to konkrétne námietkami, že postup úradu je protizákonný a protiústavný, že povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie stanovené zákonom č. 355/2007 Z. z. je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, že neboli zohľadnené individuálne životné podmienky žalobcov a ich detí, zásad životného štýlu, svetonázorového presvedčenia a výhrady svedomia. 27. Žalovaný pripustil v rozhodnutí o odvolaní kontinuálne používanie bunkových kultúr z potratov na výrobu očkovacích látok, čo je proti presvedčeniu žalobcov, výhrada svedomia. 28. Vyjadrenie sa žalovaného ohľadom argumentov žalobcov, týkajúcich sa dokumentov Pápežskej akadémie (P.A.V.) a encykliky pápeža Jána Pavla II. boli nesprávne interpretované, resp. bola žalovaným ignorovaná skutočnosť o ich aplikácii, hoci sú pre žalobcov absolútne podstatné. 29. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby žalobe nebolo vyhovené. Vo vyjadrení uvádzal najmä tieto skutočnosti (body 30-35): 30. To, kto za správny orgán, v danom prípade Regionálny úrad verejného zdravotníctva Zvolen koná, je vecou tohto orgánu, pričom spôsobilým mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania má len výrok rozhodnutia. 31. S otázkou Dohovoru Rady Európy o ľudských právach a biomedicíne sa úrad podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia v tom zmysle, že Dohovor v článku 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení, uvedených v tomto Dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam, ako tým, ktoré predpisuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany verejného zdravia a uviedol, že povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie ustanovená zákonom č. 355/2007 Z. z. nie je v rozpore s týmto Dohovorom, nakoľko ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia. Zákonom stanovená povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu (§ 51 ods. 1 písm. d) je zákonnou povinnosťou a splnenie tejto povinnosti nie je viazané na súhlas alebo nesúhlas očkovanej osoby, resp. jeho zástupcu. 32. Poukázal na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 s tým, že tento nález je pre orgány verejného zdravotníctva SR záväzný, a tieto orgány nie sú oprávnené nález Ústavného súdu akoukoľvek formou komentovať, resp. nerešpektovať. Tiež konštatoval, že liečebný poriadok nebol predmetom rozhodovania orgánu verejného zdravotníctva v žalobou napadnutých rozhodnutiach. Zdôraznil, že ochrana, podpora a rozvoj verejného zdravia je vecou celospoločenskou a zabezpečenie verejného zdravia nie je možné ponechať na „slobodnej voľbe jednotlivca“, a preto neprichádza do úvahy odmietnutie povinného očkovania. Žalovaný poukázal na opodstatnenosť očkovania proti jednotlivým ochoreniam a zastával názor, že v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia boli tieto otázky dostatočne zodpovedané. 33. K namietanému, že nebol náležite zistený skutkový stav veci a porušená zásada materiálnej pravdy žalovaný konštatoval, že žalobcovia si preukázateľne nesplnili povinnosť podľa § 51 ods. 1 písm. d) v spojení s ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. tým, že pre maloletú M. nezabezpečili vyššie uvádzané povinné očkovanie, čím naplnili skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) tohto zákona, a preto prvostupňový orgán postupoval správne, keď žalobcov uznal vinnými z uvedeného priestupku, za čo im uložil pokutu 150,00 Eur podľa § 56 ods. 2 druhá veta citovaného zákona. 34. K namietanému porušeniu zásady zákonnosti žalovaný konštatoval súladnosť postupu v administratívnom konaní s nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2016-146 zo dňa 10.12.2014. K nepreukázaniu neexistencie kontraindikácií pre uvedené očkovanie zo strany RÚVZ Zvolen, žalovaný poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., v zmysle ktorého očkovanie osôb vykonáva lekár na základe preskripčného obmedzenia po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej informácie pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku. Kontraindikáciu zisťuje teda očkujúci lekár. Na prípadnú kontraindikáciu môže upozorniť rodič, ak takýto doklad má od iného lekára. Ak teda očkujúci lekár, a ani zástupca dieťaťa, kontraindikáciu k očkovaniu neudáva, nemôže ju preukázať ani Úrad verejného zdravotníctva. 35. Žalovaný odmietol tvrdenia v žalobe, že Úrad verejného zdravotníctva SR sa v odôvodnení svojho žalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberal namietaným používaním bunkových kultúr z potratov na výrobu očkovacích látok, výhradou svedomia žalobcov. S dokumentom Pápežskej akadémie pre život vo Vatikáne k predmetnej veci sa žalovaný dostatočne vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia na str. 12. 36. Súd doručil právnemu zástupcovi žalobcov vyjadrenie žalovaného k žalobe s poučením o možnosti podať k nemu repliku v súlade s § 106 ods. 1 SSP. Žalobcovia svoje právo vyjadriť sa k nemu v lehote určenej súdom nevyužili. 37. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 27. 04. 2017. 38. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní poukázal na rozporné stanoviská odborníkov, laikov, či politikov na otázku povinného očkovania. Namietal, prečo by malo byť povinné očkovanie v Slovenskej republike, ak v pätnástich štátoch Európskej únie tomu tak nie je. Z hľadiska správneho konania považoval za dôležité to, že na pojednávaní pred Úradom verejného zdravotníctva vo Zvolene nebola prítomná lekárka, čo spôsobilo vadu v konaní. K nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 uviedol, že nálezom bolo rozhodnuté len o tom, či konkrétne ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. a vykonávacej vyhlášky nie sú v rozpore s konkrétnymi článkami Ústavy SR, ale Ústavný súd sa nezaoberal výhradou svedomia, čo považujú za podstatné. Žalobcovia sú silne veriaci, a pre nich je akékoľvek manipulovanie s embriami neprijateľné. Úrad mal povinnosť prihliadať na vierovyznanie žalobcov. Okrem iného poznamenal, že žalobca v 1/ rade je poslancom Národnej rady SR za Ľudová strana Naše Slovensko, preto sú mu známe niektoré okolnosti aj z parlamentu, napríklad, že vo februári 2017 bol touto stranou predložený návrh na novelizovanie zákona č. 355/2007 Z. z. 39. Žalobca v 1/ rade na pojednávaní zdôraznil, že sa jedná o kontroverznú tému, ako aj celý systém ohľadom zákonom ustanoveného povinného očkovania. Nepovažuje za zákonné vynucovať očkovanie sankcionovaním, podľa neho je to v rozpore s Ústavou SR, ako aj s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne. Na dopyt súdu uviedol, že so žalobkyňou 2/ sú manželia a majú tri maloleté deti (maloletý U., nar. XX.XX.XXXX, maloletá M., nar. XX.XX.XXXX a maloletá G., nar. XX.XX.XXXX), pričom ani jedno z detí nie je očkované. Na adrese súčasného bydliska bývajú od roku 2014, predtým žili v Bratislave. Potvrdil, že stanovisko žalobkyne 2/ je rovnaké ako jeho stanovisko. 40. V súlade s § 196 SSP boli na pojednávaní účastníci konania oboznámení s tým, že správny súd mimo žalobných bodov zistil, že sú dané vady uvedené v § 195, najmä, že rozhodnutie je vydané v rozpore so zásadami trestania, že neboli dodržané zásady ukladania trestov, najmä bol porušený princíp individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, v zmysle ktorého páchateľ priestupku zodpovedá v rozsahu svojho zavinenia len za vlastné protiprávne konanie, ktorá vada sa preniesla aj do porušenia zásad trestania pri ukladaní sankcie. Prítomnému zástupcovi žalovaného bola daná možnosť vyjadriť sa k zisteným a oboznámeným vadám, k čomu uviedol, že nemá žiadnu protiargumentáciu a v podstate túto skutočnosť ani nerozporuje. 41. Súd na pojednávaní vylúčil na samostatné konanie vec o návrhu žalobcov, ktorý uviedli v petite v takomto znení: „Krajský súd v Banskej Bystrici nariaďuje Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva vo Zvolene zaplatiť žalobcom sumu 150,00 Eur, ktorá im bola uložená titulom ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. a sumu 16,00 Eur, ktorá im bola uložená titulom paušálnej náhrady trov konania o priestupku v znení vyhlášky MV SR č. 531/2008 Z. z., všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku“, a to podľa § 166 ods. 2 CSP v spojení s § 25 SSP, nakoľko sa v žalobe podanej na správnom súde uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia (neprináleží rozhodovať správnemu súdu o žalobách o splnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. a) CSP) v rámci konania o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vylúčená vec bola zapísaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24Sa/8/2017 a uznesením zo dňa 28.04.2017 bola postúpená na ďalšie konanie vecne a miestne príslušnému Okresnému súdu vo Zvolene. 42. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). 43. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 2 SSP). 44. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 45. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd vecne a miestne príslušný (§ 13 ods. 1 SSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie vrátane postupu orgánu verejnej správy a dospel k záveru, že v dôsledku zistených vád uvedených v § 195 SSP došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, čo súvisí s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, preto rozhodnutie napadnuté žalobou zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa v zmysle § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP. 46. Predmetom sporu je posúdenie, či žalobcovia boli oprávnení odmietnuť zabezpečiť povinné očkovanie maloletej dcéry, a či svojím konaním, ak nezabezpečili jej povinné očkovanie, naplnili skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva, za čo im bola uložená pokuta vo výške 150,00 Eur. 47. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR; štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 48. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR; každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 49. Podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy SR; nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. 50. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. 51. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR; medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. 52. Podľa článku 15 ods. 1; každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. 53. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR; nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 54. Podľa čl. 40 Ústavy SR; každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. 55. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene zákonov; fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácií a karanténnym opatreniam. 56. Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.; ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa ods. 1 a 2 zástupca dieťaťa. 57. Podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z.; priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nezabezpečí, ako zástupca dieťaťa, plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2. 58. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z.; za priestupok podľa ods. 1 možno uložiť pokutu do 1.659,00 Eur a v blokovom konaní do 99,00 Eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331,00 Eur. 59. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.; priestupky podľa tohto zákona prejedávajú v rozsah svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva, Regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g). Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis (podľa poznámky pod čiarou zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch). 60. Podľa § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. 61. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z.; orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, ak tento zákona neustanovuje inak (osobitným predpisom je podľa poznámky pod čiarou zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní Správny poriadok). 62. Podľa § 3 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku; správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. 63. Podľa § 5 ods. 3 Vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii prenosných ochorení podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek a na povinné a na odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2. 64. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky, očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek. 65. Podľa § 6 ods. 1 citovanej vyhlášky; očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa. 66. Podľa § 6 ods. citovanej vyhlášky; očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od pätnásteho mesiaca života dieťaťa. 67. Podľa prílohy č. 2, časť A bod 1 písm. a) citovanej vyhlášky očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva tromi dávkami v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života, pričom prvá dávka sa podá najskôr v prvom dni desiateho týždňa života. Podľa prílohy č. 2 časť A bod 2 citovanej vyhlášky očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva najskôr v prvom dni pätnásteho mesiaca života, najneskôr v osemnástom mesiaci života; preočkovanie sa vykoná v jedenástom roku života. 68. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.), ktorý v článku 8 upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, podľa ods. 2;" Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných." 69. Dohovor Rady Európy o ľudských právach a biomedicíne zverejnený ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 40/2000 Z. z., záväzný pre SR od. 01.12.1999 (ďalej Dohovor): podľa čl. 5 citovaného Dohovoru; zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa to týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. 70. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru; zákrok na osobe, ktorá nie je spôsobilá vyjadriť súhlas, sa vykoná iba v prípade, ak ide o jej priamy prospech. 71. Podľa čl. 2 ods. 2 Dohovoru na maloletom, ktorý podľa zákona nie je spôsobilý vyjadriť súhlas so zákrokom, sa môže zákrok vykonať jedine so súhlasom jeho zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom. 72. Podľa čl. 26 ods. 1 Dohovoru; výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam, ako tým, ktoré predpisuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných. 73. Podľa čl. 26 ods. 2 citovaného dohovoru; obmedzenia uvedené v ods. 1 sa nesmú týkať článkov 11, 13, 14, 16, 17, 19, 20 a 21. 74. Právny rámec povinného očkovania vyplýva z § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. Za maloletého zodpovedajú za splnenie si tejto povinnosti zástupcovia dieťaťa, v danom prípade rodičia v súlade s § 51 ods. 3 citovaného zákona. Skutková podstata priestupku, z ktorého boli uznaní vinnými žalobcovia, je zadefinovaná v ustanovení § 56 ods. 1 písm. k) citovaného zákona tak, že priestupku na úseku verejného zdravotníctva za dopustí ten, kto nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2. Sankcia za spáchanie tohto priestupku vyplýva z ustanovenia § 56 ods. 2 tohto zákona, v zmysle ktorého za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331,00 Eur. 75. Z hľadiska právneho posúdenia veci je významné, že zákon č. 355/2007 Z. z. bol harmonizovaný s právom Európskej únie. Pojem "ohrozenie verejného zdravia" je uvedený v § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. a do právneho poriadku SR sa zaviedol zákonom č. 172/2011 Z. z. v dôsledku implementácie Medzinárodných zdravotných predpisov. Žalovaný správne poukazuje aj na článok 26 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne (Dohovor uvádza pojem "ochrana verejného zdravia"), v zmysle ktorého výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v Dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam, ako tým, ktoré predpisuje zákon, a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme, v danom prípade ochrany verejného zdravia. Preto povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie, ktoré vyplýva zo zákona č. 355/2007 Z. z. nie je v rozpore s predmetným Dohovorom, ktorý sám vo výnimočných prípadoch pripúšťa obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia. 76. Z hľadiska právneho posúdenia veci je významná skutočnosť, že danou problematikou sa už zaoberal Najvyšší súd SR, ale najmä Ústavný súd SR, ako aj ESĽP v Štrasburgu. 77. Podľa § 131 SSP; správny súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny súd je tiež viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. 78. Podľa nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a ustanovenia § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, nie je v rozpore s článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, článkom 15 ods. 1, článkom 16 ods. 1 v spojení s článkom 40 Ústavy SR. 79. Ústavný súd SR konštatoval, že nedotknuteľnosť osoby v zmysle článku 16 ods. 1 Ústavy predstavuje ochranu osoby a jej súkromia pred nezákonným zásahom. V prípade súkromia ide o sféru spoločenských vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, a to nevyhnutným spôsobom, pričom, ak tak robí, jeho zásah musí byť legálny. Na druhej strane, v prípade právnej úpravy povinného očkovania ide o naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení, a zároveň ide o výkon pozitívneho záväzku štátu chrániť životy obyvateľov (článok 15 Ústavy) a ich zdravie (článok 40 Ústavy) prijímaním vhodnej legislatívy v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Inak povedané, parafrázujúc textáciu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj Dohovoru (napr. čl. 8 ods. 2), ide o legislatívne opatrenie potrebné na ochranu života a zdravia iných. Ústavný súd konštatoval, že povinné očkovanie je spojené s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka, ktorej ochrana spadá pod právo na súkromie fyzickej osoby v zmysle článku 16 ods. 1 Ústavy. 80. Dospel k záveru, že v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostávajú dva Ústavou chránené záujmy, pričom právo na súkromie je v tomto smere zákonom obmedzené v prospech verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení stanovením povinnosti každej fyzickej osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu. Ústavný súd posudzoval, či toto obmedzenie práva na súkromie je proporcionálne vo vzťahu k uprednostneniu verejného záujmu. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru ESĽP venujúcu sa problematike povinného očkovania a zásahu do práva na rešpektovanie súkromného života. Konkrétne citoval z rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin v. Ukrajina č. 24429/03 z 15.03.2012 a konštatoval, že Európsky súd pre ľudské práva v posudzovanej veci dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Ústavný súd SR tiež poukázal na to, že problematike povinného očkovania sa venovala aj bývalá Európska komisia pre ľudské práva v prípade Boffa and 13 others v. San Maríno, zo záveru ktorej vyplýva, že zásah, voči ktorému smeruje sťažovateľova sťažnosť je primeraný sledovanému cieľu a môže byť považovaný za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti pre ochranu zdravia, ako je uvedené v článku 8 ods. 2 Dohovoru (ide o rozhodnutie č. 26536/95, z 15.01.1998). 81. Ústavný súd SR vyslovil názor, že účelom článku 2 ods. 2 Ústavy je vymedziť základný princíp ústavnej ochrany jednotlivca v spoločnosti. Podstatou ustanovenia článku 2 ods. 3 Ústavy je prísľub Slovenskej republiky zabezpečiť každému také postavenie, ktoré mu umožní, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť, ktorá nebude podliehať ľubovôli verejnej moci existujúcej na území štátu. Jedine to, čo všeobecne záväzná právna norma zakáže skôr, než sa človek začne správať určitým spôsobom, je nedovoleným správaním podľa článku 2 ods. 3 Ústavy. Taktiež na základe právnej úpravy povinného očkovania nikto nie je nútený konať nič, čo by zákon neukladal, t. j. povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ukladá zákon o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia. 82. Najvyšší súd SR rozsudkom 1 Szd/1/2013 zo dňa 30.06.2015 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.03.2013 č. k. 15S/72/2012-82, ktorým krajský súd, ako súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako aj v tejto veci bola uložená sankcia zákonnej zástupkyni maloletého za to, že žalobkyňa nezabezpečila povinné očkovanie dieťaťa, čím naplnila skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Konajúci senát Najvyššieho súdu v tejto veci prerušil konanie uznesením zo dňa 06.08.2013 a predložil Súdnemu dvoru EÚ podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky na rozhodnutie. Sám sa nepripojil k návrhu podanému Krajským súdom v Nitre na Ústavný súd SR, čo považoval za nehospodárne. Súdny dvor (deviata komora) uznesením zo dňa 17.07.2014 rozhodol tak, že zjavne nie je príslušný odpovedať na otázky položené v tejto veci, pričom daná problematika je výlučne záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a súdnictva. 83. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/181/2015 zo dňa 29.09.2016, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že Najvyšší súd pri rozhodovaní tiež vychádzal zo záverov nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, z ktorého citoval: „Rozhodnutie zákonodarcu o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným poriadkom danú (pomerne širokú) možnosť legislatívnych zásahov v oblasti verejného zdravotníctva, stanovenú okrem iného explicitne aj v článku 26 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny. Ide o rozhodnutie, ktoré je v prvom rade otázkou politickou a expertnou, a preto je tu i veľmi obmedzená možnosť ingerencie Ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu vychádza z pomerne veľkého priestoru pre politické uváženie (margin of appreciation), v rámci ktorého nie je možné rozhodnutie zákonodarcu (resp. vykonávacieho právneho prepisu exekutívy) o ustanovení povinnosti podrobiť sa určitému druhu očkovania bez ďalšieho preskúmavať“. Pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť správnych súdov v Slovenskej republike v súvislosti s povinným očkovaním maloletých detí, Najvyšší súd SR považoval za potrebné poukázať aj na závery rozsudku ESĽP vo veci Solomakhin, z ktorého vyplýva, že právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru) nemožno považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj porušenie tohto práva. Správny súd len poznamenáva, že pokiaľ Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi odškodnenie 2.400,00 Eur vo veci 24429/03 Solomakhin versus Ukrajina, bolo to v súvislosti so zistenými prieťahmi v súdnom konaní, ku ktorým došlo postupom ukrajinských súdov, t. j. za porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP konštatoval, že nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, ktorý hovorí o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života v súvislosti s povinným očkovaním, t. j. v tejto časti sťažovateľ nebol v konaní pred ESĽP úspešný. 84. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 8Sžo/181/2015 zo dňa 29.09.2016 dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa sa tým, že odmietla dať zaočkovať maloleté dieťa, dopustila ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý jej správny orgán oprávnene uložil sankciu. 85. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Szd 1/2013 zo dňa 16.04.2014 (zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS a súdov SR 5/2015 pod č. 68) jednoznačne vyplýva právny záver, že pokiaľ zákonný zástupca maloletého dieťaťa odmietne dať svoje maloleté dieťa, môže sa dopustiť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý mu správny orgán môže uložiť finančnú sankciu - pokutu. Právo na rešpektovanie súkromného života (čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd) nemožno považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj jeho porušenie. Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. 86. Podstatná časť žalobných námietok smerovala voči tomu, že zákonom stanovená povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie je v rozpore s Ústavou a základnými právami a slobodami. V tomto smere dostatočnú odpoveď na nastolené otázky dal Ústavný súd v citovanom náleze, keď konštatoval, že zákonodarca pri prijímaní relevantnej právnej úpravy povinného očkovania konal na základe Ústavy v jej medziach a nedošlo k porušeniu žiadneho z princípov, ktoré je pri obmedzení základných práv a slobôd, alebo ukladaní povinností fyzickým osobám zákonodarca povinný dodržať. 84. Správny súd pri rozhodovaní je povinný prihliadať na relevantnú judikatúru súdov (§ 139 ods. 2 SSP), a pokiaľ sa odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, je povinný svoje rozhodnutie dôkladne odôvodniť. V súlade s článkom 131 SSP je správny súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou SR ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ako aj rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. 87. Právna prax musí byť ústavne konformná. Rozhodnutia Ústavného súdu nastavujú jednotné parametre výkladu a aplikácie právnych predpisov súdov v správnom súdnictve v druhovo obdobných veciach. 88. Súd si preto osvojil v plnom rozsahu závery, k akým dospel pri posudzovaní obdobného prípadu Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, ako aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1 Szd/1/2013 zo dňa 30.06.2015, sp. zn. 8Sžo/181/2015 zo dňa 29.09.2016 a sp. zn. 2 Szd 1/2013 zo dňa 16.04.2014 (zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS a súdov SR 5/2015 pod č. 68). Konajúci správny súd nezistil dôvody, prečo by sa mal odchýliť od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a od rozhodnutia Ústavného súdu SR, keďže sa jedná o rovnaké skutkové okolnosti oboch prípadov, nedošlo k zmene právneho prostredia, ani k prijatiu odlišného zjednocovacieho stanoviska. Iné rozhodnutie by znamenalo zásah do zásady právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy a mohla by byť signálom ľubovôle súdu pri rozhodovaní. 89. Žalovaný sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami. Rovnako RÚVZ Zvolen dostatočne odôvodnil, prečo neboli námietky proti očkovaniu akceptované. V konaní bol dostatočne zistený stav veci, nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy. Vadou v konaní, ktorá by mala spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia, nie je skutočnosť, že na pojednávaní pred RÚVZ vo Zvolene bola prítomná len pracovníčka z oddelenia epidemiológie J.. Y., a nie lekárka J.. R. T.. Skutková podstata priestupku bola preukázaná. Žalobcovia nepreukázali existenciu kontraindikácií pre očkovanie u mal. M.. Nemožno zohľadniť námietku žalobcu 1/, že úrad nepreukázal ani ich neexistenciu. K uvedenému správny súd poznamenáva, že negatívnu skutočnosť, resp. neexistenciu niečoho nie je možné preukázať. Navyše, právna úprava úrad k tomu ani nezaväzuje. Naopak, očkovaným osobám, resp. ich zástupcom umožňuje v prípade preukázania kontraindikácií nesplniť si povinnosť podriadiť sa/zabezpečiť povinné očkovanie. 90. Úrad vyhodnotil aj námietky - dôvody nesúhlasu pre tvrdené vierovyznanie žalobcov, ich životný štýl, keď uviedol aj stanoviská predstaviteľov cirkvi. Výhrada svedomia nie je v zákone upravená. Je potrebné rozlišovať výhrady svedomia u brancov, či gynekológov, na čo poukázal žalobca 1/ na pojednávaní, keď sa dovolával výhrady svedomia poukázaním na tieto subjekty, pretože nesplnenie si povinnosti brancu, resp. odmietnutie vykonávania niektorých zákrokov v lekárskej praxi sa dotýka výlučne ich osoby na rozdiel od očkovania, ktoré sa dotýka celej populácie, ide o vec celospoločenského záujmu v rámci garantovania práva na ochranu zdravia každému (čl. 40 Ústavy). To, že právna úprava o povinnom očkovaní v spojení so sankcionovaním za porušenie tejto povinnosti nie je v rozpore s čl. 16 ods. 1 Ústavy, ktorý garantuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zodpovedal už Ústavný súd SR. Rovnako rozhodol, že nie je v rozpore ani s čl. 15 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého každý má právo na život, pričom ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. 91. Podaná žaloba je svojou povahou žalobou v oblasti správneho trestania, preto súd posudzoval jej opodstatnenosť nielen na základe žalobných bodov, ale aj nad ich rozsah, v zmysle § 195 SSP. 92. Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd v zásade nebol "súdom skutkovým“, ale súdom, ktorý posudzoval iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Istú výnimku z tejto zásady tvorilo ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, ktoré bolo do piatej časti OSP zakotvené zákonom č. 424/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2003 ako revízna právomoc správnych súdov a podľa ktorého, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nebol prvýkrát v zmysle procesného predpisu viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. 93. Túto úpravu vyvolala predovšetkým judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa viacerých rozsudkov tohto súdu vo veciach, v ktorých nesúhlas s rozhodnutím orgánu verejnej správy môže viesť k „sporu o občianske práva“, vo veciach týkajúcich sa disciplinárneho konania a uloženia sankcií musí mať súdny orgán plnú právomoc zaoberať sa vecou. V týchto veciach súdne preskúmavanie týkajúce sa iba zákonnosti administratívneho rozhodnutia nie je z hľadiska pojmu „súd“ uvedeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačujúce a musí existovať možnosť úplného súdneho preskúmania takého rozhodnutia. Rovnako vo veciach, ktoré súd zaradil pod pojem „trestné obvinenie“ (vrátane vecí správneho trestania), musí napadnuté rozhodnutie podliehať úplnej kontrole súdu, ktorý musí mať zároveň aj právomoc zmeniť ho v každom bode, týkajúcom sa tak skutkových, ako aj právnych otázok. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že správny súd koná v plnej jurisdikcii pri preskúmavaní zákonnosti sankcionovania v ktorejkoľvek oblasti verejného práva. (Porovnaj závery Najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn.: 5Sžhuv/2/2011 zo dňa 26.01.2012 a Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010.) 94. Požiadavka „plnej jurisdikcie“ správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy vo veciach správneho trestania, t. j. rozhodovanie o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie bola zakomponovaná v ustanovení § 195 SSP, účinného od 1. júla 2016, v zmysle ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby vo veciach správneho trestania ak zistí vady uvedené v tomto ustanovení. Výrazom „plnej jusdikcie“ je aj možnosť použitia sankčnej moderácie súdom za podmienok upravených v ustanovení § 198 SSP. 95. Ústava SR osobitne neupravuje požiadavky na trestanie správnych deliktov, ústavné princípy sa výslovne vzťahujú len na trestné činy. Základné princípy vzťahujúce sa tiež na správne trestanie však možno odvodiť zo všeobecných princípov demokratického a právneho štátu, ako aj z požiadaviek obsiahnutých v medzinárodných zmluvách, ako aj z judikatúry ESĽP, Ústavného súdu SR a NS SR. 96. Významným dokumentom je Odporúčanie Výboru ministrov R (91) členským štátom o správnych sankciách, ktoré je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy, slúži k výkladu zákonov týkajúcich sa správneho trestania a vymedzuje zásady ako minimálne spoločné štandardy ochrany jednotlivca v rámci správneho trestania. Odporúčanie ustanovuje nasledovné zásady: 1. zásadu zákonnosti (modifikácie princípu nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege), 2. zásadu zákazu retroaktivity, 3. zásadu ne bis in idem, 4. zásadu konania o správnom delikte v primeranej lehote, 5. zásadu ukončenia správneho konania o delikte rozhodnutím, 6. zásady osobitné - právo byť informovaný o obvinení, právo na primeraný čas na obhajobu, právo na informácie o dôkazoch, právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia, 7. zásadu, že dôkazné bremeno nesie orgán verejnej správy, 8. zásadu preskúmateľnosti rozhodnutia, ktorým sa ukladá sankcia. 97. Jednou zo skutočností, na ktoré teda musí správny súd v konaní administratívneho trestania prihliadať ex offo (bez ohľadu na to, či je to namietané v žalobe), je, či v administratívnom konaní boli dodržané základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné v zmysle vyššie uvedeného aplikovať aj na správne trestanie (§ 195 písm. c) SSP), či boli dodržané zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona (§ 195 písm. d) SSP) , či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy (§ 195 pís. e) SSP). 98. V súlade s § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. sa na priestupky a na ich prejednávanie vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. 99. Z rozhodnutia vydaného Regionálnym úradom verejného zdravotníctva vo Zvolene vyplýva, že žalobcovia boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva, pretože nezabezpečili povinné očkovanie ich dcéry maloletej M. Y., za čo im bola uložená pokuta vo výške 150,00 Eur. 100. Zákon o priestupkoch vychádza z princípu individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, ktorá vylučuje možnosť uplatnenia kolektívnej zodpovednosti - každá fyzická osoba (páchateľ) zodpovedá za vlastné protiprávne konanie. Táto zodpovednosť sa označuje ako deliktuálna zodpovednosť. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch je priestupkom zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov alebo o trestný čin. Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. 101. Vzhľadom na princíp individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, môže byť subjektom priestupku len samostatná fyzická osoba, ktorá je páchateľom priestupku. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie. 102. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán verejnej správy sa v rámci správneho trestania dopustili vady spočívajúcej v porušení princípu individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby za spáchaný priestupok, ak uznali žalobcov vinnými zo spáchania priestupku a zároveň im za toto protiprávne konanie bola uložoná sankcia 150,- Eur, pričom z výroku rozhodnutia jednoznačne nevyplýva, či sankcia bola uložená osobitne každému z páchateľov alebo bola uložená len jedna sankcia pre oboch páchateľov. 103. Výrok rozhodnutia je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania v danom prípade, v čom spočívalo spáchanie priestupku (každého z páchateľov), aká sankcia (každému z páchateľov) bola uložená. K významu výrokovej časti rozhodnutí vydaných v správnom trestaní porovnaj závery Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 06.03.2008, sp. zn. 3Sžp/5/2008 zo dňa 23.07.2009, z ktorých vyplýva, že riadne formulovaný výrok a v ňom konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, ktorá konkrétna povinnosť bola páchateľom porušená, a aké opatrenia, či sankcie mu boli uložené. Nerešpektovanie formálnych náležitostí sankčného rozhodnutia má za následok nezákonnosť rozhodnutia (porovnaj závery rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžo/45/2011). 104. Ako už bolo uvedené vyššie, Odporúčanie Výboru ministrov R (91) 1 o správnych sankciách je najdôležitejším aktom garantujúcim minimálny štandard upravujúce tak procesnoprávne ako aj hmotnoprávne aspekty správneho trestania za administratívne delikty. Jedným z princípov je princíp vyjadrujúci právo obvineného zo správneho deliktu, aby konanie o jeho delikte bolo ukončené rozhodnutím. Subsumuje v sebe aj princíp právnej istoty, z čoho vyplýva, že rozhodnutie musí obsahovať všetky náležitosti, musí byť z neho zrejmý výsledok rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy vo vzťahu k trestanému zo spáchania správneho deliktu. Súd zastáva stanovisko, že v danom prípade orgán verejnej správy sa vôbec nevysporiadal s individuálnym zavinením ako so subjektívnou stránkou priestupku u každého z páchateľov priestupku, t. j. osobitne u žalobcu 1. a žalobkyne 2. V podstate nie je zrejmý ani výsledok rozhodnutia u každého obvineného z priestupku, keď kľúčovým je výrok o jeho vine a o sankcii, pričom z výroku preskúmavaného rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa tento výrok o vine a sankcii vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe absentuje. Rovnako absentuje aj posúdenie kritérií pri ukladaní výšky sankcie u každého zo žalobcov samostatne. Pri ukladaní sankcií je potrebné zohľadniť kritériá, či už v zmysle § 12 až 15 Zákona o priestupkoch alebo každého osobitného zákona. Posudzujú sa subjektívne a objektívne okolnosti u každého obvineného zvlášť. Okrem iného sa prihliada aj na samotnú osobu páchateľa, čo v danom prípade absentuje. Z celého administratívneho spisu nevyplýva, aké je stanovisko žalobkyne 2., pretože od samotného začiatku od vznesenia obvinenia voči nej za ňu koná, či už splnomocnený právny zástupca alebo manžel. V zmysle zásad má obvinená osoba právo byť pred vynesením rozhodnutia vypočutá. 105. Vzhľadom na povahu zistenej vady v konaní pred orgánom verejnej správy, správny súd považoval za dostatočné oboznámiť účastníkov konania o nej na pojednávaní s prihliadnutím na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 5 ods. 7 SSP s tým, že poverený zástupca žalovaného mal možnosť k súdom zistenej a oboznámenej vade zaujať stanovisko na pojednávaní. Súd zohľadnil závažnosť pochybenia orgánu verejnej správy pri rozhodovaní, keď došlo k porušeniu princípu individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby, v zmysle ktorého každá fyzická osoba (páchateľ) zodpovedá za vlastné protiprávne konanie a v súvislosti s porušením tohto princípu došlo aj k porušeniu zásad pri ukladaní sankcie obvinenému z priestupku. Je neprípustné, aby za spáchanie jedného priestupku boli uznaní vinní spoločne dvaja páchatelia, a aby im bola uložená jedna spoločná sankcia. Kolektívna zodpovednosť pri trestaní za priestupok je vylúčená. Uvedená vada je podľa názoru správneho súdu jednoznačným dôvodom pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, pričom správny súd nemohol takúto vadu prehliadnuť vzhľadom na ustanovenie § 195 SSP. Akékoľvek odročovanie pojednávania by bolo len predlžovaním súdneho konania, pričom jednou zo zásad uplatňovaných pri ukladaní správnych sankcií je aj princíp postihu v primeranej lehote, preto je v záujme účastníkov konania, aby k rozhodnutiu o priestupku na základe vzneseného obvinenia voči každému z páchateľov došlo v primeranej lehote, najneskôr pred márnym uplynutím lehôt, ktoré spôsobujú zánik zodpovednosti osoby za priestupok. 106. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd uzatvára, že k zrušeniu rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia došlo výlučne pre zistené vady mimo žalobných bodov a nie na základe tvrdení v žalobe. Samotnú argumentáciu žalobcov súd nepovažoval za relevantnú privodiť zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia. 107. V ďalšom konaní bude úlohou Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vo Zvolene vydať nové rozhodnutie na základe vznesených obvinení zo spáchania priestupku voči žalobcovi 1/ a voči žalobkyni 2/, u každého samostatne vyhodnotiť zavinenie, zohľadniť kritériá pre sankcionovanie, prihliadnuť na osobu páchateľa a uložiť každému sankciu zvlášť, rešpektujúc princíp individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby za priestupok. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). 108. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 3 SSP, v zmysle ktorého žalobcom, ktorí v konaní mali úspech ( preto im patrí právo na náhradu trov konania v zmysle § 167 ods. 1 SSP), náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že dôvodom zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia boli len zistené vady súdom uvedené v § 195, na ktoré súd musel prihliadnuť ex offo, t. j. mimo žalobných bodov. Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.