Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/1017/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113201615 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6113201615.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej K. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., E. XX, do 30. 06. 2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 906,84 EUR s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/397/2013-189 zo dňa 17. 09. 2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. III. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal zaplatenia sumy 1.789,51 EUR s prísl. titulom nesplatenej časti úveru na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 14. 02. 2007, ktorú pohľadávku žalobca nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28. 06. 2011 od právneho predchodcu Slovenská sporiteľňa, a. s. 2. Okresný súd o žalobe znovu rozhodol potom, čo jeho predchádzajúci rozsudok č. k. 13C/397/2013-90 z 07. 11. 2013, ktorým žalobe vyhovel, odvolací súd uznesením č. k. 16Co/114/2014-121 z 29. 10. 2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby okresný súd zisťoval, či dohoda o uznaní záväzku a splátkovom kalendári je alebo nie je platným právnym úkonom a aby sa vysporiadal s námietkou premlčania neuhradených splátok úveru. 3. Vedľajší účastník na strane žalovanej namietal nedostatok vecnej legitimácie na strane žalobcu, lebo žalobca nepreukázal dodržanie postupu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, že jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a. s. vyzvala žalovanú na úhradu dlhu po tom, čo bola 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním dlhu a ďalej žalobca nepreukázal, že postúpenie pohľadávky sa týkalo len splatných splátok úveru. Vzniesol aj námietku premlčania splátok úveru, splatných do 24. 01. 2009. Žalobca v písomnom vyjadrení z 24. 02. 2015 uviedol, že on ani pôvodný veriteľ nedisponujú výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mal za to, že nezosplatnenú pohľadávku banky je možné postúpiť osobe, ktorá nie je bankou. Čiastočne zobral pôvodnú žalobu späť. Súčasne žalobu zmenil tak, že požadoval úhradu 36 nepremlčaných splátok splatných od 20. 02. 2009 do 20. 01. 2012 v celkovej sume 906,84 EUR s prísl. Uznesením č. k. 13C/397/2013-177 z 31. 03. 2015 okresný súd zmenu žaloby pripustil a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. 4. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že dňa 14. 02. 2007 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. 0403132403, na základe ktorej sa banka žalovanej poskytla peňažné prostriedky v sume 27.000 Sk s 18,4 % úrokom ročne a RPMN 25,24 %, a žalovaná mala úver splatiť v 59 mesačných splátkach po 759 Sk, splatných vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci s dátumom prvej splátky 20. 03. 2007 a poslednej splátky 20. 01. 2012. Žalobca tvrdil, že pohľadávku vo výške 1.829,51 EUR voči žalovanej z uvedenej úverovej zmluvy nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou 28. 06. 2011, kde je pohľadávka uvedená pod por. č. 1587. Pohľadávka pozostávala z istiny 1.678,88 EUR a úrokov z omeškania 150,63 EUR. Postúpenie pohľadávky oznámila banka žalovanej listom zo dňa 18. 07. 2011. Žalobca listom z 18. 07. 2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 18. 07. 2011 a žiadal vrátiť sumu 1.988,02 EUR do 01. 08. 2011. Žalovaná po postúpení pohľadávky uhradila 40 EUR. Dňa 30. 05. 2012 žalobca a žalovaná uzavreli dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z úverovej zmluvy č. 0403132403, podľa ktorej dlžná suma pozostávala z istiny 1.658,88 EUR a nákladov na inkasné konanie 150 EUR. Dlh sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach, ktorých výška nebola uvedená, splatných 20. dňa v mesiaci od 20. 06. 2012. Žalovanej mal byť poskytnutý splátkový kalendár s rozpisom splátok. Za žalobcu dohodu podpísala osoba, ktorá nemala osobitné splnomocnenie a nebola konateľom ani prokuristom žalobcu. Po čiastočnom späťvzatí žaloby bola predmetom konania suma 906,84 EUR s prísl. 5. Okresný súd mal preukázané, že dňa 28. 06. 2011 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky z úverovej zmluvy voči žalovanej a že postúpenie pohľadávky banka oznámila žalovanej listom zo dňa 18. 07. 2011. Okresný súd zaujal záver, že banka mohla postúpiť iba splátky úveru, ktoré boli nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a súčasne za predpokladu, že banka písomne vyzvala žalovanú na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bola v omeškaní nepretržite 90 dní. Žalobca súdu oznámil, že uvedenou výzvou preukazujúcou splnenie podmienok na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách nedisponuje. Žalobca tak nepreukázal, že jeho právny predchodca vyzval žalovanú na úhradu dlhu, so splácaním ktorého bola 90 kalendárnych dní v omeškaní a nepreukázal ani to, že boli na neho postúpené len splatné splátky úveru. Ak bola z banky na žalobcu postúpená pohľadávka 1.829,51 EUR, potom banka postúpila na žalobcu aj splátky, ktoré v tom čase neboli splatné, lebo banka predčasnú splatnosť úveru sama nevyhlásila. Vzhľadom na zistené skutočnosti považoval zmluvu o postúpení pohľadávky voči žalovanej zo dňa 28. 06. 2011 za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom a pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobu zamietol. 6. Okresný súd tiež posudzoval Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 30. 05. 2012. Vychádzal z toho, že uznanie dlhu upravené v § 558 Občianskeho zákonníka, je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý vychádza z vôle dlžníka a zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzok. Spôsob, akým došlo k uzavretiu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 30. 05. 2012 je nekalá obchodná praktika podľa § 4 ods. 2, § 8 ods. 3, 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Išlo o vopred pripravenú formulárovú dohodu, ktorej obsah žalovaná dlžníčka nemohla ovplyvniť. V bode 3 dohody žalobca uviedol vedomosť o premlčaní dlhu a v texte dohody nie je zmienka o tom, že dlžníčka bola poučená o význame premlčania a o dôsledkoch uznania dlhu. Dohoda so žalovanou nebola uzatváraná s cieľom poskytnutia výhody splátok, lebo v dohode výška splátok nebola vyplnená. Účelom uzavretia dohody na strane žalobcu bolo dosiahnutie predĺženia premlčacej doby na 10 rokov na úkor spotrebiteľa. Dohoda bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti o spotrebiteľa. Z toho dôvodu išlo o neplatný právny úkon podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi a so zákonom na ochranu spotrebiteľa. 7. Okresný súd ďalej v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa z úradnej moci posudzoval premlčanie pohľadávky podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Vychádzal z toho, že k zosplatneniu úveru zo strany banky nedošlo a že vzhľadom na všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu zostalo nepremlčaných 24 splátok po 25,19 EUR splatných od 20. 02. 2010 do 20. 01. 2012 v celkovej výške 604,56 EUR. Keďže ale nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcovi nárok na peňažné plnenie vo výške nepremlčaných splátok nepriznal. 8. Na právne posúdenie okresný súd uviedol § 39, § 52 ods. 2, § 54 ods. 1, 2, § 101, § 103, § 524 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2, veta prvá OSP, čiastočne podľa úspechu žalovanej v konaní a čiastočne z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že dôvodom späťvzatia žaloby bolo správanie žalovanej. Žalovanej náhradu trov nepriznal, lebo trovy neuplatnila a zo spisu nevyplývali. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal okresný súd náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú boli uplatnené za štyri úkony právnej služby v sume 428,57 EUR v súlade s § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. 9. Žalobca vo včas podanom odvolaní namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Na preukázanie aktívnej legitimácie žalobca predložil oznámenie postupcu adresované žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie písomnosti žalovanej. Uvedené skutočnosti bez ďalšieho preukazujú aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd mal z oznámenia banky vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Uvedené ustanovenia nehovoria o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale upravujú výnimky z bankového tajomstva, kedy nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Z toho vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené iba sankcie vyplývajúce z § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Keďže omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok, právny predchodca žalobcu neporušil § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak by písomnú výzvu dlžníkovi nezaslal. Z právnej úpravy § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku a teda peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca, lebo ide o právo upravené v bode 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a. s., a toto právo žalobca nadobudol spolu s postúpenou pohľadávkou. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil žalobca po postúpení pohľadávky. Zosplatnenie dlhu v dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníka závisí na vôli veriteľa a znamená, že splatným je celý dlh, ktorý už nie je možné zaplatiť v splátkach. Okresný súd pri posúdení premlčania nesprávne použil Občiansky zákonník, lebo zmluva o úvere je absolútny obchodný vzťah aj napriek tomu, že zmluvnou stranou je spotrebiteľ. Úverová zmluva bola uzavretá 14. 02. 2007, kedy sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a zmluvy upravené v Občianskom zákonníku. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Žalobca nesúhlasil s povinnosťou nahradiť trovy vedľajšieho účastníka, lebo nejde o účelne vynaložené trovy na bránenie práva. Vedľajší účastník nemal žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a pri vstupe do konania len z označenia účastníkov usudzoval, že ide o spotrebiteľskú vec. Dôvodom pre vstup do konania nebola ochrana spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe trov právneho zastúpenia. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel alebo aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v sume 107,67 EUR. 10. Žalovaná sa vecne k odvolaniu nevyjadrila. Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré predložil 26. 11. 2015, navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zopakoval, že písomná výzva banky klientovi banky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky na inú osobu. Žalobca taký dôkaz nepredložil. Z argumentácie žalobcu vyplýva, že banka ani žalobca za porušenie uvedených ustanovení nenesú žiadne dôsledky. To by znamenalo obchádzanie zákona bez kontroly Národnej banky Slovenska, lebo správa bankového úveru by prešla na nebankový subjekt, ktorý na takú činnosť nie je oprávnený. Prednostné použitie Občianskeho zákonníka na posúdenie premlčania bolo upravené v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2014, ktoré vyjadrilo prax všeobecných súdov v spotrebiteľských veciach. Vzťahuje sa aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Vyjadrenia vedľajšieho účastníka predložené v tomto v konaní boli vecné a účelné. Práve vďaka argumentácii vedľajšieho účastníka o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu bola žaloba zamietnutá. Náhrada trov je prostriedkom ochrany úspešného účastníka. Navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a súčasne uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 107,66 EUR za vyjadrenie k odvolaniu. 11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contr. CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 12. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa § 291 ods. 1 CSP spotrebiteľ sa môže dať v spotrebiteľskom spore zastupovať právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ môže mať len jedného takto zvoleného zástupcu. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. S účinnosťou od 01. 04. 2015 bol uvedený text právnej normy doplnený treťou vetou, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Podľa § 1 Zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 1 ods. 1 Zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom od 01. 05. 2014 súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30. 06. 2016, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 13. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Okresný súd správne na posúdenie veci aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších predpisov na ochranu spotrebiteľa. Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa ( sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. 06. 2013). 14. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu. Uvedený právny záver považuje odvolací súd za správny, urobený na základe správne zisteného skutkového stavu. Ak žalobca tvrdil, že vstúpil do práv banky ako jej právny nástupca, ktorý nadobudol pohľadávku z úverovej zmluvy, ktorú uzavreli banka a žalovaná, bol povinný preukázať, že banka dodržala postup podľa § 92 ods. 8 (pôvodne § 92 ods. 7) Zákona o bankách. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že banka bola povinná svojho klienta (dlžníka) vyzvať na splnenie peňažného záväzku, s úhradou ktorého bol dlžník banky čo len sčasti v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Za predpokladu preukázania splnenia predpísaného postupu banky pred zamýšľaným prevodom mohla byť banková pohľadávka postúpená zmluvou na žalobcu ako tretiu osobu aj bez súhlasu dlžníka. Žalobca splnenie uvedenej podmienky nepreukázal a preto na žalobou uplatnenú pohľadávku bolo potrebné hľadieť ako na pohľadávku, ktorej postúpenie bolo v priamom rozpore so zákonom. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že s nedoručením takejto výzvy banky žalovanej mohli byť spojené iba sankcie bankového dohľadu Národnej banky Slovenska, vyplývajúce z § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Tým žalobca vlastne potvrdil, že bez splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách by dochádzalo k neprípustnému obchádzaniu zákona, keďže na žalobcu sa uvedená právna úprava nevzťahovala. Žalobca ďalej prehliada, že Zákon o bankách v § 1 uvádza, že tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace s podnikaním bánk. Pod podnikanie sa rozumie aj obchodovanie s pohľadávkami. Pokiaľ právna úprava podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách umožňuje banke pri obchodovaní s bankovými pohľadávkami prelomiť bankové tajomstvo, je potrebné dodržanie právnej úpravy vyžadovať tým skôr, že táto právna úprava neobsahuje žiadnu ďalšiu výnimku. Z uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu, ktorá nie je bankou. Na splnení tejto podmienky je potrebné trvať tým skôr, že žalobca nepodlieha bankovému dohľadu ako banka podľa Zákona o bankách. 15. Žalobca nesprávne interpretuje právnu úpravu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, ktorú treba posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Prehliada, že v čase, keď banka uzavrela so žalovanou úverovú zmluvu, platil zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca nespochybňoval, že by úverová zmluva so žalovanou, a teda pohľadávka banky nevyplývala zo spotrebiteľského úveru podľa tejto právnej úpravy. Právna úprava úverovej zmluvy uvedená v Obchodnom zákonníku nie je ani zďaleka vyčerpávajúca a na podrobnejšiu úpravu banky používajú svoje vlastné obchodné podmienky. Pokiaľ by obchodné podmienky nezohľadňovali platné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, súd by musel v takom prípade chrániť slabšiu zmluvnú stranu, ktorou je vždy spotrebiteľ. 16. Okresný súd správne vec posudzoval nielen z hľadiska osobitnej právnej úpravy Zákona o bankách, ale aj právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa v Občianskom zákonníku a zákone na ochranu spotrebiteľa a nemohol sa uspokojiť iba s tým, že oznámenie o postúpení pohľadávky bolo doručené žalovanej. Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorú predložil žalobca, bola v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že postúpenie pohľadávky odporovalo zákonu. Na neplatnosť právneho úkonu bol súd povinný prihliadnuť ex offo podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd bol povinný poskytnúť ochranu tej zmluvnej strane, ktorá sa na dodržanie podmienok vyplývajúcich zo zákona spoliehala. 17. Postúpenie pohľadávky žalobca nemôže preukazovať iba tým, že banka a klient sa na možnosti postúpa dohodli vo Všeobecných obchodných podmienkach banky, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere. Takáto dohoda by bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou z dôvodu, že postúpenie práv z banky na tretiu osobu by bolo pre spotrebiteľa nepredvídateľné a uskutočnenie postúpenia by pre rozpor so zákonom podstatne zhoršilo zmluvné postavenie spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 18. Odvolací súd dodáva, že na správnosti rozhodnutia okresného súdu nič nemení to, že okresný súd sa zbytočne zaoberal posudzovaním splatnosti pohľadávok banky voči žalovanej, ktoré mali byť predmetom postúpenia, lebo banka mohla za predpokladu splnenia postupu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách postúpiť na tretiu osobu celý peňažný záväzok, nielen splatné splátky, resp. celý peňažný záväzok až po vyhlásení predčasnej splatnosti zo strany banky. 19. Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu neplatnosti postúpenia pohľadávky banky voči žalovanej. Keďže žalobca svoj právny nárok mohol odvodzovať len z právneho vzťahu, ktorý vznikol na základe úverovej zmluvy medzi bankou a žalovanou, na posúdenie veci nemal vplyv ďalší správny záver okresného súdu, ktorý považoval dohodu o uznaní záväzku uzavretú medzi žalobcom a žalovanou dňa 30. 05.2012 (č. l. 23) za neplaný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi a za nekalú obchodnú praktiku žalobcu. 20. Právne postavenie vedľajšieho účastníka, vystupujúceho v konaní na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov vyplýva z článku 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov. Podľa článku 3 na účely tejto smernice sa „oprávneným subjektom“ rozumie každý orgán alebo organizácia riadne zriadená podľa práva niektorého členského štátu, ktorá má legitímny záujem zabezpečovať plnenie ustanovení uvedených v článku 1. Tvrdenie žalobcu o neúčelnosti úkonov vedľajšieho účastníka bolo vyvrátené tým, že vedľajší účastník na strane žalovaného vzniesol námietku aktívnej vecnej legitimácie a námietku premlčania. Na uvedené podania okresný súd prihliadol, čo uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. 21. Hoci právna úprava Civilného sporového poriadku od 01. 07. 2016 procesné postavenie vedľajšieho účastníka neprevzala, vzhľadom na prechodné ustanovenia § 470 ods.1, 2 CSP je potrebné pri posudzovaní práv a povinnosti vychádzať z procesných úkonov, ktoré vedľajší účastník urobil v čase účinnosti predošlej právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku. Nebolo sporné, že vedľajší účastník vstúpil do konania na strane spotrebiteľa. Vedľajší účastník mal v konaní do 30. 06. 2016 rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na strane ktorého v konaní vystupoval. Z gramatického a logického výkladu § 93 ods. 4 OSP vyplýva, že ak sú splnené zákonné podmienky, mohol súd vedľajšiemu účastníkovi priznať právo na náhradu trov konania. Okresný súd priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov, ktoré boli uplatnené v podaní právneho zástupcu vedľajšieho účastníka zo dňa 13. 01. 2015 v sume 428,57 za štyri úkony právnej služby (č. l. 137). Z obsahu spisu vyplýva, že predchádzajúci rozsudok okresného súdu zrušil odvolací súd na základe odvolania, ktorý podal vedľajší účastník v prospech žalovanej. Okresný súd prihliadol na námietky vedľajšieho účastníka týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu a premlčania. Tým bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu, že dôvodom pre vstup do konania nebola ochrana spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe trov právneho zastúpenia. Základom trov právneho zastúpenia bola pôvodne uplatnená žalobná pohľadávka 1.789,51 EUR, lebo k čiastočnému späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie žalovanej, ale pre námietku premlčania, ktorú vzniesol vedľajší účastník. 22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). Vzhľadom na to, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS predložilo vyjadrenie k odvolaniu ešte v čase, keď vystupovalo v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške nároku rozhodne súd prvej inštancie s prihliadnutím na predmet konania potom, ako súd právoplatne rozhodol o čiastočnom zastavení konania. 23. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli. Z toho dôvodu odvolací súd rozhodol, že žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).