Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/332/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113234946 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6113234946.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému Q. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. D. XX/X, XXX XX Z., za účasti dovtedajšieho vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, právne zast. JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, AK so sídlom Dobrovičova 13, 811 09 Bratislava, o zaplatenie sumy 18 177,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.04.2016, č. k. 15C/41/2014-170, takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného titulom trov právneho zastúpenia 2 497,80 Eur na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením, že zmluva o postúpení pohľadávok medzi W. W., a.s. a žalobcom je v zmysle ust. § 39 OZ neplatným právnym úkonom, nedošlo preto k platnému postúpeniu pohľadávky a žalobca nemohol pohľadávku uvedenú v žalobe tak uplatňovať, pretože mu chýbala aktívna vecná legitimácia. Okrem toho mal za to, že by do úvahy prichádzalo tiež premlčanie pohľadávky, ktorá bola uplatnená, pretože do podania žaloby uplynula všeobecná premlčacia doba na uplatnenie tohto práva. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní úspech nemal, tak súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 497,80 Eur s tým, že mu uložil povinnosť tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu v lehote troch dní. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a v súlade s tým aj nedostatočne zistil skutkový stav veci. Podľa názoru žalobcu boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku zo strany žalobcu, pretože došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi W. W., a. s. a žalobcom. W. W., a. s. ako banka mohla postúpiť svoju pohľadávku ako celok na žalobcu. Táto mohla postúpiť svoju pohľadávku aj keď ešte nebola splatná. V tomto smere neplatilo pre ňu ani obmedzenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože toto obmedzenie je zaradené systematicky v časti, ktorá sa dotýka ochrany bankového tajomstva, a to z dôvodu, aby tretie subjekty neboli oboznamované s údajmi bankového tajomstva. Táto okolnosť však neznamená, že banka nemôže postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu ako celok. Nesprávny je preto aj záver súdu prvej inštancie o tom, že za splnenie podmienok v § 92 ods. 8 Zákona o bankách mohla banka postúpiť len splatnú pohľadávku, teda len časť svojho peňažného záväzku. Mal teda za to, že ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nehovorí o tom, že by banka nemohla postúpiť pohľadávku na iný subjekt ako banku z neukončeného živého úveru. Banka tak mohla postúpiť peňažný záväzok ako celok vrátane jeho príslušenstva, čo sa v danom prípade aj stalo. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky pristúpil práve žalobca majúc za to, že vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Okrem toho tým, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo strany W. W., a. s. na žalobcu, mohol tento aktívne uplatňovať nárok v rámci súdneho konania a bola daná jeho aktívna legitimácia. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo zasielané žalobcom žalovanému, kde bola zaslaná aj výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Všetky podmienky pre platné postúpenie pohľadávky teda boli splnené, a preto nie je správny záver súdu prvej inštancie, že nebola daná aktívna legitimácia na strane žalobcu. Pokiaľ ide o premlčanie pohľadávky, ktorá bola uplatnená žalobcom vo vzťahu k žalovanému, tak ani tu nepovažoval záver súdu prvej inštancie za správny. Na daný právny vzťah súd prvej inštancie použil ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca sa však domnieva, že takýto postup zo strany súdu nebol správny, pretože na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V danom prípade sa teda mali použiť aj ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, a teda malo sa vychádzať z ust. § 397 Obchodného zákonníka, v ktorom sa uvádza, že ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. V takomto prípade bol nárok nesporne zo strany žalobcu uplatnený včas. Súd prvej inštancie tak nesprávne aplikoval aj výklad podľa ust. § 101 a § 103 OZ v spojení s § 565 OZ. Podľa jeho názoru by mala začať plynúť premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka od 13.11.2012, teda deň nasledujúci po splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Aj za daných okolností by bol potom nárok uplatnený v lehote. Žiadal okolnosti uvedené v podanom odvolaní zohľadniť a rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu. 3. Na odvolanie žalobcu sa vyjadril dovtedajší vedľajší účastník. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Za správne považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie jednak v rozhodnutí vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania. Mal za to, že súd prvej inštancie správne pri postupovaní pohľadávky vychádzal zo špeciálneho právneho predpisu, ktorým je Zákon o bankách. Preto ak neboli dodržané podmienky tohto zákona pre postúpenie pohľadávky, tak nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky a tým k tomu, aby žalobca mohol takúto pohľadávku v súdnom konaní uplatňovať. V dôvodoch rozhodnutia poukazovali aj na závery iných krajských súdov k uvedenej právnej otázke. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, tak dovtedajší vedľajší účastník poukazoval na rozhodovaciu prax súdov, kde v prípade úspechu žalovaného a na jeho strane vystupujúceho vedľajšieho účastníka priznali tomuto v prípade úspechu aj náhradu trov konania. Je nesporné, že boli uplatňované len účelne vynaložené trovy v konaní, a preto pokiaľ súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného aj trovy konania, rozhodol správne. Žiadal preto potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. 4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok - CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 5. Krajský súd poznamenáva, že od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - CSP, ktorý ako nový procesný predpis nahradil zákon č . 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - O.s.p.. Do ust. § 470 ods. 1, 2 CSP boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6. Z vyššie uvedenej právnej úpravy vyplýva, že nový právny predpis dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. Predkladateľ však pamätá aj na situácie, kedy by nová právna úprava zhoršovala postavenie strany a toto rieši v prechodnom ustanovení § 470 ods. 2, vete druhej CSP. 7. Z obsahu spisu je nesporné, že konanie v danej veci začalo ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.. Podľa tohto procesného predpisu došlo v rámci konania k procesnému konaniu súdu, strán sporu, bolo vykonávané dokazovanie a rozhodnuté rozsudkom. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie boli podané za účinnosti ešte pôvodného právneho predpisu aj odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj vyjadrenie k podanému odvolaniu. Vzhľadom na uvedené, v zmysle článku 2 ods. 1, 2 a článku 3 ods. 1 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP pri rozhodovaní musel krajský súd rešpektovať nielen nový procesný predpis, ale vychádzať aj zo stavu, ktorý tu bol do 30.06.2016 podľa pôvodného procesného predpisu, teda zákona č. 99/1963 Zb. - O.s.p. z hľadiska právnej istoty, keď u strán sporu je legitímne očakávanie, že predmet sporu bude spravodlivo posúdený a vo vzťahu k stavu, ktorý tu nastal za účinnosti aj pôvodnej procesnej normy. 8. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.. V tom čase platilo ust. § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Keďže krajský súd pristúpil k prejednaniu veci a k rozhodnutiu už za účinnosti nového procesného predpisu, tak sa musel zaoberať tým, či aj na základe nového procesného predpisu je daný takýto rozsah preskúmavacej činnosti krajského súdu. Porovnaním nového procesného stavu zistil, že ust. § 212 ods. 1 O.s.p. zodpovedá ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Aj podľa týchto ustanovení je krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. 9. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia preto krajský súd, aj keď odvolanie bolo podané pred 30.06.2016, mohol preskúmať rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska rozsahu a dôvodov tam uvedených. 10. Podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 citovaného zákonného ustanovenia. Aj vo vzťahu k tomuto zákonnému ustanoveniu musel krajský súd skúmať, či aj nový procesný predpis má ustanovenie zodpovedajúce § 213 ods. 1 O.s.p.. Tomuto ustanoveniu zodpovedá podľa zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP ust. § 380, z ktorého vyplýva, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podmienky zopakovania dokazovania alebo jeho doplnenia sú uvedené v ust. § 384 ods. 1, 2 CSP, kde v ust. § 384 ods. 2 CSP pri doplňovaní dokazovania je už prísnejšia formulácia podmienok, za ktorých možno dokazovanie vo veci doplniť, a to s ohľadom na nový spôsob dokazovania. 11. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na pojednávaní súdu prvej inštancie, ktoré sa konalo 15.03.2016 a kde boli prítomní aj právni zástupcovia strán sporu, ako aj samotný žalovaný, dostali strany sporu poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Dostali poučenie o tom, že skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O.s.p.. Po tomto poučení právni zástupcovia strán sporu vyhlásili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, pričom právny zástupca žalobcu prehlásil, že nemá ani ďalšie listinné dôkazy, ktoré by bolo treba predložiť vo vzťahu k predmetu sporu, pretože všetky sú už súčasťou súdneho spisu. Po tomto poučení súd prvej inštancie správne v súlade s § 118 ods. 4 O.s.p. vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili jednak k skutkovej stránke sporu, ako aj k právnej stránke veci. Po ich vyhláseniach vyhlásil uznesením ďalšie dokazovanie za skončené. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené potom aj krajský súd v danej veci bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a preto z tohto skutkového stavu pri rozhodovaní aj vychádzal, keď mal za to, že neboli dôvody na opakovanie dôkazov ani doplnenie dokazovania. 13. V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcu dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., teda s vtedy platnými ustanoveniami procesného predpisu. Hodnotenie dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie podľa ust. § 132 O.s.p. zodpovedá aj obsahu znenia v ust. § 191 ods. 1 CSP a dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie taktiež zodpovedajú aj ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie sa preto krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje. 15. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že tento nepreukázal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, ktorou sa domáhal vyplatenia dlžnej sumy vo vzťahu k žalovanému. K takémuto záveru súd prvej inštancie dospel na základe toho, že neboli dodržané podmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Mal za to, že ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, a preto W. W., a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho celkom inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávky bola preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ. Okrem toho žalobca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru a okrem toho nebol dodržaný ani postup podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. S takýmto právnym záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalobca, keď mal za to, že banka mohla postúpiť žalobcovi pohľadávku, ktorá nebola splatná, pričom nebola viazaná ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže toto ustanovenie je zaradené v časti bankového tajomstva a súvisí len s podmienkami oboznamovania sa s bankovým tajomstvom, ak je pohľadávka postupovaná subjektu, ktorý nie je bankou. Podľa jeho názoru, ak pohľadávka bola W. W., a. s. postúpená žalobcovi platne, bola urobená aj výzva vo vzťahu k žalovanému o zaplatenie pohľadávky, ku ktorej bolo pripojené aj oznámenie o postúpení pohľadávky, taktiež aj oznámenie o splatnosti dlhu. Boli teda splnené všetky podmienky pre to, aby žalobca mohol uplatniť svoju pohľadávku na súde. 16. V podanom odvolaní žalobca namietal použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval za potrebné poukázať na to, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bolo treba považovať za spotrebiteľský právny vzťah ako súd prvej inštancie správne konštatoval, preto na daný právny vzťah správne použil ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 2 OZ, tretiu vetu tohto zákonného ustanovenia, z ktorej vyplýva, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Táto veta bola zavedená do § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z.. Zákonodarca k tomuto doplnenému ustanoveniu nepripojil osobitné prechodné ustanovenie, preto obsah ust. § 52 ods. 2, vety tretej OZ sa použije aj na všetky právne vzťahy, ktoré boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti daného právneho predpisu. Pokiaľ teda žalobca v podanom odvolaní poukazoval na to, že v prípade úverovej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným išlo o právny vzťah vyplývajúci z Obchodného zákonníka, teda absolútny obchod, s preto sa mali použiť normy obchodného práva, tak v danom prípade toto tvrdenie nie je správne. Za správne nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie sa nemal zaoberať otázkou platnosti postúpenia pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, ktoré sa dotýkalo aj žalovaného. Keďže išlo o spotrebiteľský právny vzťah, tak súd prvej inštancie musel vziať do úvahy aj ohľad na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, lebo ako orgán rozhodujúci o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný prihliadnuť na každý zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Na strane súdu prvej inštancie bol teda daný právny dôvod, aby sa zaoberal otázkou, či v danom prípade došlo medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, na základe ktorého postúpenia túto uplatňoval v rámci súdneho konania. 17. Keďže v danej veci išlo o právny vzťah zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorá bola uzatvorená medzi W. W., a. s. a žalovaným, tak správne súd prvej inštancie skúmal, či pri postupovaní pohľadávky boli splnené podmienky zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a to práve v § 92 ods. 8. To, že tieto podmienky musia byť splnené, vedel aj postupca W. W., a. s., pretože v zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 v článku IV. bode 4.2. písm. d) je uvedené, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. 18. V § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú upravené špeciálne podmienky pre postúpenie pohľadávky, ak sa pohľadávka postupuje subjektu, ktorý nie je bankou. 19. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak aj napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobne, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých pohľadávok v omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Predpokladom postúpenia časti splatnej pohľadávky zo strany banky tretiemu subjektu, ktorý nie je bankou je, že sú splnené podmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, teda že banka preukáže písomnú výzvu, ktorú urobila vo vzťahu k žalovanému ako dlžníkovi na plnenie si svojich povinností a ak aj napriek tejto výzve by si dlžník svoje povinnosti neplnil a bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, tak banka v takomto prípade mohla svoju splatnú pohľadávku postúpiť inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. K tomu, aby boli splnené podmienky platného postúpenia pohľadávky, jednoznačne musí byť preukázaná písomná výzva banky, omeškanie dlžníka dlhšie ako 90 kalendárnych dní a splatnosť omeškaného dlhu. Je teda nesporné, že postup podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sa týka časti splatnej pohľadávky, s ktorou je dlžník vo vzťahu k banke v omeškaní. Netýka sa splatnosti celej pohľadávky. 20. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca nevedel preukázať výzvu, ktorú by urobila banka - W. W., a. s. podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách vo vzťahu k žalovanému tak, aby bolo možné využiť potup podľa uvedeného zákonného ustanovenia na postúpenie pohľadávky. Žalovaný, ktorý bol vypočutý v rámci konania pred súdom prvej inštancie, vo svojej výpovedi uviedol, že žiadne písomnosti zo strany W. W., a. s. takéhoto druhu neobdržal a neobdržal ich ani od žalobcu, pretože mu boli doručené len písomnosti súvisiace až s týmto súdnym konaním. Výpoveď samotného žalovaného nasvedčuje tomu, že výzva zo strany banky vo vzťahu k žalovanému na plnenie si jeho povinností z úverovej zmluvy preukázaná nebola. Pokiaľ tieto podmienky neboli splnené, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neboli splnené podmienky pre postúpenie časti splatnej pohľadávky zo strany W. W., a. s. na žalobcu. 21. Obranu žalobcu v podanom odvolaní spočívajúcu v tom, že W. W., a. s. mohla postúpiť aj svoju nesplatenú pohľadávku v prospech žalobcu, pretože nebola viazaná ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, vzhľadom na vyššie uvedené nepovažoval krajský súd za dôvodnú. Túto obranu žalobcu vyvracia aj obsah zmluvy o postúpení pohľadávok, kde práve aj v článku IV. bode 4.2. písm. d) je uvedené, že pohľadávky spĺňajú podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Teda postupca o tejto okolnosti vedel, ale napriek tomu táto okolnosť v rámci súdneho konania preukázaná nebola. 22. Z obsahu dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že ani tento súd nevylúčil možnosť postúpenia pohľadávky, ku ktorej by bola vykonaná mimoriadna splatnosť za splnenia zákonných podmienok. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukazuje na obsah znenia § 53 ods. 9 OZ. Podľa tohto ustanovenia, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť svoje právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozorní spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 23. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX vyplýva, že medzi W. W., a. s. a žalovaným bola dohodnutá výška úveru 11 620,00 Eur, pričom bolo dohodnuté, že úver sa bude splácať v splátkach, pričom bola dohodnutá výška splátky vo výške 187,40 Eur, splatnosť prvej splátky istiny dňa 12.03.2009 s tým, že ďalšie splátky budú v kalendárnom mesiaci vždy ku 12-temu dňu a celkovo bolo plnenie rozpočítané na 119 splátok s tým, že konečná splatnosť úveru bude 12.04.2019. V článku I. bode 7 boli určené aj podmienky, kedy môže dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky, pričom v tomto smere je odkaz na Všeobecné obchodné podmienky a všeobecne záväzné právne predpisy. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo upravené vo Všeobecných obchodných podmienkach W. W., a. s. a v bode 7.6.1 tak, že ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany dlžníka alebo ak je dlžník v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, môže banka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient - dlžník je povinný túto pohľadávku zaplatiť zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Za splnenia Všeobecných obchodných podmienok je však banka povinná postupovať aj v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V konaní však nebolo preukázané, že by bola banka pred postúpením pohľadávky takýmto spôsobom postupovala. Vzhľadom na znenie § 53 ods. 9 OZ sa uplatní pre spotrebiteľský právny vzťah osobitný právny režim v prípade záväzkových vzťahov, ktoré vznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré má spotrebiteľ ako dlžník vykonať v splátkach, môže veriteľ ako dodávateľ žiadosťou o zaplatenie uplatniť stratu výhody splátok až po uplynutí troch mesiacov od omeškania s úhradou splátky, pokiaľ súčasne upovedomí spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Pokiaľ ide o upozornenie v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, tak zákonodarca má na mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa a z ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu v § 53 ods. 9 a jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ v súlade s § 53 ods. 9 OZ. V tejto súvislosti treba preto uviesť, že ak jednostranné predčasné splatenie pohľadávky nebude spĺňať náležitosti riadneho právneho úkonu, bude trpieť vadami podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch, nebude vychádzať zo splnenia zákonných podmienok ustanovených v odseku 9 alebo nebude doručené do sféry dispozície jeho adresáta, nikdy nevyvolá zamýšľané právne účinky a dodávateľ svojim konaním založí protiprávny stav, proti ktorému bude svedčiť súdna ochrana spotrebiteľa. Nebolo totiž preukázané, že by postupca bol v súlade s vyššie uvedeným postupoval. 24. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky zo strany W. W., a. s. na žalobcu bolo neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, tak aj krajský súd považuje tento záver súdu prvej inštancie za vecne správny. Pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky nebolo postupované v súlade so zákonom a pohľadávka bola neplatne postúpená žalobcovi, tak potom žalobca nemohol nadobudnúť aktívnu legitimáciu na vymáhanie predmetnej pohľadávky v konaní pred súdom. Žalobca potom ani nemohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky vo vzťahu k žalovanému, pretože toto oprávnenie mala len banka. 25. Ak teda súd prvej inštancie žalobu žalobcu pre nedostatok aktívnej legitimácie zamietol, rozhodol správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie z tohto dôvodu v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 26. Pokiaľ v podanom odvolaní sa žalobca zaoberal aj otázkou premlčania nároku, tak vzhľadom na to, že žaloba žalobcu bola zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, nebol daný právny dôvod, aby sa týmito okolnosťami krajský súd bližšie zaoberal, pretože nebol dôvod, aby sa otázkou premlčania nároku žalobcu v takomto prípade zaoberal aj súd prvej inštancie, keďže jeho dôvodom na zamietnutie žaloby bol iný právny dôvod, ako premlčanie nároku žalobcu. 27. Krajský súd nepovažoval za dôvodné odvolanie žalobcu ani v časti pokiaľ namietal priznanie trov konania dovtedajšiemu vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného ako vedľajší účastník na základe zákona č. 99/1963 Zb., § 93 ods. 2 O.s.p.. Z obsahu spisu je nesporné, že vedľajší účastník platne vstúpil do konania, o čom bolo v rámci konania procesným postupom súdu rozhodnuté, vykonal procesné úkony smerujúce k ochrane práva spotrebiteľa - žalovaného tým, že podal vyjadrenie k podanej žalobe a doplňujúce vyjadrenie k podanej žalobe a zúčastnil sa aj pojednávania vo veci samej na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie priznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka len účelne vynaložené trovy súvisiace so zastupovaním vedľajšieho účastníka v konaní na ochranu práv žalovaného ako spotrebiteľa. Je nesporné, že vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania, takisto ako každý iný účastník konania sa mohol dať zastúpiť právnym zástupcom, ktorého si zvolil, a to advokátom, či advokátskou kanceláriou. V tejto súvislosti treba poukázať na článok 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. V úprave ust. § 93 ods. 2 O.s.p. bola zákonodarcom zvýšená ochrana spotrebiteľa, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Keďže účastníci podľa § 18 O.s.p. mali v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie, tak podľa § 24 O.s.p. sa účastník mohol dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolil a takýmto zástupcom podľa § 25 ods. 1 O.s.p. mohol byť aj advokát. Označený vedľajší účastník v konaní teda postupoval v súlade s právnymi predpismi a pokiaľ bol zastúpený advokátom a tento úspešne poskytol právnu pomoc na ochranu práv spotrebiteľa - žalovaného a v konaní bol úspešný, má právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie postupoval, keď vzniknuté trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal. Ani v tejto časti odvolanie zo strany žalobcu nebolo dôvodné. 28. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal. Žalovaný mal v odvolacom konaní úspech. V zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP by mu teda patrila v plnom rozsahu náhrada trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania mu však nevznikli. Preto krajský súd žalovanému ako strane sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 29. Vedľajší účastník, ktorý vystupoval na strane žalovaného stratil dňom 30.06.2016 postavenie vedľajšieho účastníka v konaní, pretože nový procesný predpis upravil iným spôsobom otázku vedľajšieho účastníctva v konaní, pričom doterajší vedľajší účastník sa nestal osobitným subjektom v konaní podľa § 95 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.. Keďže nebol stranou sporu, o jeho trovách krajský súd nerozhodoval, pričom tieto by ani neboli účelne vynaložené, pretože vo svojom podaní zopakoval len to, čo už bolo uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie, za čo mu bola priznaná náhrada trov konania. 30. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).