Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/193/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115204329 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115204329.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Krnáčovej ako členov senátu, v právnej veci žalobcov 1/ C. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX J. J., 2/ I. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. A. XXXX/XX, XXX XX J. J., 3/ G. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. A. XXXX/XX, XXX XX J. J., všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou Lion Law Partners, s. r. o., so sídlom Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpená Advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12C/104/2015-281 zo dňa 22. 12. 2015, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti zmluvy o splátkovom úvere č. 0303927276 zo dňa 11. 08. 2006 a určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 352/2006 a mandátnej zmluvy zo dňa 11. 08. 2006. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcov 1/, 2/, 3/ zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 637,99 € za zastúpenie advokátom a vo výške 33,- € za zaplatený súdny poplatok v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. 1.1 Z rozhodnutia súdu prvej inštancie a z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 04. 03. 2015 žiadali vysloviť neplatnosť zmluvy o splátkovom úvere a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, vrátane mandátnej zmluvy. Žalobca 1/ ako dlžník uzatvoril so žalovaným ako bankou dňa 11. 08. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0303927276, predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru vo výške 49 790,87 €, ktorý sa zaviazal splatiť v 359 splátkach v sume 348,76 € s konečnou splatnosťou úveru do 20. 07. 2036. Úroková sadzba bola fixná na jeden rok a jednalo sa o úver spotrebný tzv. americká hypotéka. Súčasne s úverovou zmluvou dňa 11. 08. 2006 uzatvoril žalovaný ako záložný veriteľ s P. D., nar. XX. XX. XXXX zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu, na základe ktorej došlo k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X pre katastrálne územie J. J.. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie vlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené záložné právo boli žalobca 2/ a žalobca 3/, obaja s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1. Uvedené nehnuteľnosti nadobudli na základe osvedčenia o dedičstve vydaného notárom JUDr. Pavlom Zubákom z Banskej Bystrici sp. zn. 25D/319/2007 zo dňa 24. 10. 2007. Dňom 06. 02. 2015 žalovaný vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu porušenia úverovej zmluvy podľa bodu 8.1 písm. a), g) a 8.2 písm. c) produktových obchodných podmienok. Žalobcovia obe zmluvy, tak úverovú zmluvu ako aj záložnú zmluvu, považovali za spotrebiteľské zmluvy s poukazom na postavenie žalobcu 1/, ktorý uzatváral úverovú zmluvu ako fyzická osoba nepodnikateľ v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. 1.2 Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca 1/ nemal pri uzatváraní a plnení uzatvorenej zmluvy o splátkovom úvere postavenie spotrebiteľa, keď peňažné prostriedky z poskytnutého úveru boli použité na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu 3/. Peňažné prostriedky boli použité na obnovu rekreačného zariadenia využívaného na podnikateľské účely žalobcom 3/. Obaja žalobcovia 1/ aj 3/ zhodne uvádzali, že úver vybavoval žalobca 3/, avšak jednoduchšie ho získal žalobca 1/. Pri uzatváraní a plnení zo zmluvy o splátkovom úvere žalobca 1/ nekonal ako bežná fyzická osoba pri obstarávaní svojich vlastných záležitostí. Žalobný návrh vychádzal z nesprávnej premisy, že žalobca 1/ mal pri uzatváraní úverovej zmluvy postavenie spotrebiteľa. Tento záver platí aj pre postavenie žalobcov 2/ a 3/ ako právnych nástupcov po svojej predchodkyni, ktorá uzatvárala zmluvu o zriadení záložného práva. Záložná zmluva ako zmluva akcesorická k úverovej zmluve nemôže byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu, pokiaľ hlavná zmluva (úverová zmluva) nie je spotrebiteľskou. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie na obdobný prípad posudzovaný Súdnym dvorom Európskej únie vo veci vedenej pod č. C-464/01 I. N. proti Bay Wa AG (rozsudok publikovaný Ú. v. C 57 z 05. 03. 2005 s.1). Predmetom prípadu posudzovaného súdnym dvorom bolo aj zodpovedanie otázky, či sa má v prípade pochybností zmluva, ktorá môže súvisieť tak so súkromnou ako aj s obchodnou alebo inou podnikateľskou činnosťou považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Uvedené závery podľa odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie boli použiteľné aj na prejednávanú vec. Súd postavenie žalobcu pri uzatváraní a konaní zo zmluvy o úvere posúdil tak, že žalobca 1/ nemal postavenie spotrebiteľa s poukazom aj na jeho tvrdenia v rámci výpovede na pojednávaní dňa 22. 12. 2015. Poskytnuté finančné prostriedky boli použité na financovanie podnikateľských aktivít žalobcu 3/, preto žalobca 1/ nemal postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav veci súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.3 O trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania, ktoré spočívali z trov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote dňa 09. 02. 2016 odvolanie, ktorým žiadali rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodňovali v zmysle ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „O. s. p.“) s tým, že v konaní súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Predovšetkým vytýkali súdu prvej inštancie, že unáhlene, predčasne a prekvapivo ukončil proces dokazovania, čo malo za následok nesprávne a neudržateľné rozhodnutie spočívajúce v neunesení dôkazného bremena žalobcami na preukázanie svojich tvrdení vymedzujúcich v podstatných rysoch rozhodujúce skutkové okolnosti žalobného návrhu. Rovnako vytýkali pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že prijal, či už v rovine skutkovej alebo aj právnej závery, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Mali za to, že súd prvej inštancie neposkytol plnohodnotné a vyčerpávajúce zdôvodnenia a vysvetlenie napadnutého rozhodnutia v ňom zaujatého právneho názoru. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca 1/ nemal pri uzatváraní a plnení zmluvy o splátkovom úvere postavenie spotrebiteľa. Poukazoval pritom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci vedenej pod č. C-464/01. V tomto rozhodnutí sa však súdny dvor zaoberal výkladom dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych veciach zo dňa 27. 09. 1968 a to najmä vo vzťahu k posúdeniu procesnej otázky právomoci súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava týkajúca sa právomoci súdov konať a rozhodovať vo veciach spotrebiteľských zmlúv je na úrovni komunitárneho práva obsiahnutá v Nariadení Rady (ES) č. 44/2001 z 22. 12. 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a preto bolo treba pri aplikácii uvedeného rozhodnutia súdneho dvora prihliadať aj na túto zmenu právnej úpravy. Odvolatelia zdôraznili, že spotrebiteľské zmluvy sú upravované v ustanoveniach § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a preto pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné prioritne vychádzať z tejto právnej úpravy a až podporne je možné na vec aplikovať rozhodnutie súdneho dvora, ktoré sa zaoberalo navyše výkladom procesného a nie hmotnoprávneho predpisu. Mali za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal výkladom ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Žalobca 1/ nevykonával obchodnú ani inú podnikateľskú činnosť; súd prvej inštancie túto otázku ani neskúmal. Peňažné prostriedky neboli použité na podnikateľské účely, keďže nebol žalobca 1/ podnikateľom. Tieto investoval výlučne do nehnuteľnosti určenej na jeho bývanie a časť bola použitá aj na stavbu rekreačnej chatky na ranči vo vlastníctve spoločnosti Land Free, s. r. o., IČO: 36 031 925. Odvolatelia poukázali aj na to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyhodnotil listinné dôkazy zadovážené v konaní, ktoré obsahovali dôležité skutkové informácie pre právne posúdenie otázky, či sa jednalo o spotrebiteľský vzťah alebo nie. Z pohľadu odvolateľov súd prvej inštancie hodnotil zistené skutkové okolnosti príliš jednostranne, cielene vo vzťahu k prijatému verdiktu. Ak by aj malo byť preukázané, že došlo k použitiu peňažných prostriedkov na podnikateľské účely aj v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať, či finančné prostriedky boli použité na tieto potreby v nie nezanedbateľnom rozsahu. Vzhľadom k týmto skutočnostiam mali žalobcovia za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné a prekvapivé, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom na základe doposiaľ vykonaných dôkazov nie je možné vylúčiť, že v prípade úverovej zmluvy išlo o spotrebiteľskú zmluvu. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril. 4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), ktorý v ustanovení § 470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Krajský súd ako funkčne príslušný na prejednanie odvolania v zmysle § 34 C. s. p. vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1 a 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorý ďalej v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. poukazuje. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, aplikoval správne ustanovenie právnych predpisov a vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov viazaný, zaoberal sa pri posudzovaní veci iba tvrdeniami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok. 8. Úlohou odvolacieho súdu bolo najmä posúdiť, či podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka mal žalobca 1/ pri uzatváraní zmluvy o splátkovom úvere č. 0303927276 zo dňa 11. 08. 2006 postavenie spotrebiteľa a teda, či sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. 9. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 10. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že žalobca 1/ nekonal pri uzatváraní a plnení úverovej zmluvy ako spotrebiteľ a poskytnuté finančné prostriedky boli použité na financovanie podnikateľských aktivít žalobcu 3/. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil záver, že žalobca 1/ nemal postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto zmluva o splátkovom úvere č. 0303927276 uzatvorená dňa 11. 08. 2006 nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, rozhodol správne. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd má za to, že je nepochybné, že zo strany žalobcu 1/ došlo k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere dňa 11. 08. 2006 tzv. americkej hypotéky, ktorá predstavuje bezúčelový hypotekárny úver alebo úver, ktorý je zabezpečený nehnuteľnosťou. Na zabezpečenie tohto splátkového úveru uzatvorila právna predchodkyňa žalobcov 2/ a 3/ Ľubica Snopková zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu. V súčasnosti sú uvedené nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcu 2/ a 3/ každého s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1. Rovnako nebolo sporné medzi stranami, že oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 06. 02. 2015 žalovaný žalobcovi 1/ oznámil, že nastal prípad porušenia úverovej zmluvy podľa bodu 8.1 písm. a) a g) a bodu 8.2 písm. c) produktových obchodných podmienok. Vykonaným dokazovaním dospel správne súd prvej inštancie k záveru, že žalobca 1/ peňažné prostriedky z poskytnutého úveru použil na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu 3/, ktorý ich použil na obnovu rekreačného zariadenia využívaného na podnikateľské účely. Obaja zhodne vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 22. 12. 2015 uviedli, že úver bol vybavovaný žalobcom 3/. Vo svojej výpovedi žalobca 1/ potvrdil, že boli plány, projekty a bola možnosť čerpania finančných prostriedkov. Všetky projekty, plány zabezpečoval žalobca 3/, bolo to na ranč a mali záujem chovať tam kone. Tieto skutočnosti uviedol žalobca 3/, ktorý vstúpil do výsluchu žalobcu 1/ na pojednávaní dňa 22. 12. 2015 a doslova uviedol, že „bolo jednoduchšie vybaviť úver na Mira (žalobca 1/) ako na podnikanie“. Ďalej žalobca 3/ potvrdil, že žalobca 1/ je jeho bratrancom a robil pre neho na ranči. Väčšina finančných prostriedkov išla do spoločného projektu do ranča a zvyšok sa použil na rekonštrukciu domu, aby mal kde žalobca 1/ bývať. Doslova žalobca 3/ vo svojej výpovedi uviedol, že „všetky peniaze išli do ranča“. Úver bol bezúčelový, teda bolo jedno, na čo ho použijú. Miro (myslel tým žalobcu 1/) na ranči žil, pracoval. Vzhľadom na vyjadrenia samotných žalobcov 1/ a 3/ v priebehu konania potom súd prvej inštancie správne ustálil, že sa nejedná o spotrebiteľský úver a že žalobca 1/ v čase čerpania finančných prostriedkov nemal postavenie spotrebiteľa. 11. Pokiaľ odvolatelia napádajú rozhodnutie súdu prvej inštancie ako unáhlené, predčasné a prekvapivé odvolací súd s týmito námietkami nesúhlasí. Poukazuje na zápisnicu z pojednávania zo dňa 22. 12. 2015, kde po výsluchu práve žalobcov 1/ a 3/ zákonný sudca posúdil právne vec, ktorá sa javila súdu vzhľadom na výpovede samotných žalobcov tak, že žalobca 1/ nemal v čase uzatvorenia zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Rovnako po zákonnom poučení zo strany žiadneho zo žalobcov neboli navrhnuté ďalšie dôkazy. V súlade s ustanovením § 118 ods. 4, v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu ako aj k právnej stránke veci. Neobstoja preto námietky žalobcov uvádzané v odvolaní, že je rozhodnutie súdu prvej inštancie unáhlené, predčasné a prekvapivé. 12. Ďalšou námietkou žalobcov vytýkanou v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie bolo odvolávanie sa súdu prvej inštancie na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci vedenej pod č. C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG. Ani túto námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie, všeobecná záväznosť rozhodnutí súdov únie je daná zásadou zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie napríklad aj tým, že vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (Köbler C-224/01 z 30. septembra 2003). Pokiaľ súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcov uplatnenom v tomto konaní poukázal na závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci č. C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG z 20. januára 2005 postupoval správne, nakoľko uvedené závery sú použiteľné aj na prejednávanú vec. Uvedeným rozhodnutím Súdny dvor Európskej únie okrem iného posudzoval, či sa má v prípade pochybností zmluva, ktorá môže súvisieť tak so súkromnou ako aj obchodnou alebo inou podnikateľskou činnosťou, považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Aj v zmysle záveru napádaného rozhodnutia je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný. Jednoznačne v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že finančné prostriedky z väčšej časti smerovali na uspokojenie podnikateľskej činnosti žalobcu 3/, kde žalobca 1/ pracoval. Nie je pritom rozhodujúce, tak ako v odvolaní žalobcovia poukazujú, či samotný žalobca 1/ mal postavenie podnikateľa alebo len zamestnanca u svojho bratranca. Keďže správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že sa v prípade žalobcu 1/ nejednalo o spotrebiteľa a zmluva o splátkovom úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, správne zamietol žalobu ako nedôvodnú. Uvedený záver platí aj pre postavenie žalobcov 2/ a 3/ ako právnych nástupcov po nebohej Ľubici Snopkovej, ktorá uzatvárala zmluvu o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu. Zmluva o zriadení záložného práva a mandátna zmluva ako zmluva akcesorická k úverovej zmluve nemôže byť bez ďalšieho považovaná za spotrebiteľskú zmluvu, pokiaľ hlavná zmluva bola vyhodnotená ako nie spotrebiteľská. 13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania posúdil ako vecne správny a potvrdil ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.. 14. O trovách odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p.. Žalovaný bol v celom rozsahu v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C. s. p. 15. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).