Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/456/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6196899699 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6196899699.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: R.. R. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. X. W. X, M. G., zastúpený JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, AK so sídlom J. Kráľa 1, Banská Bystrica, proti žalovanému: V. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, Z. Z., zastúpený JUDr. Evaristom Zuzanom, AK so sídlom Horná 65A, Banská Bystrica, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15. 04. 2015, č. k.: 16C/141/1996-527, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol s tým, že o trovách konania súd rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd vydal rozsudok, v ktorom by konštatoval zásah do ochrany osobnosti, zároveň požadoval morálnu satisfakciu od žalovaného a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6638,78 Eur. 3. Tvrdil, že dňa 28. 02. 1996 organizoval tlačovú konferenciu prostredníctvom Syndikátu novinárov Banská Bystrica. Keď sa o akcii dozvedel žalovaný, rozposlal všetkým redakciám a Slovenskému syndikátu novinárov BB, Finančnej polícii, Okresnej a Generálnej prokuratúre, Hydrostavu, a. s., a Najvyššiemu súdu listy o jeho osobe, ktoré ho mali očierniť a znížiť jeho dôstojnosť vo verejnosti. Žalovaný rozširoval o ňom nepravdivé a skresľujúce informácie, ktoré mali škodiť jeho osobe. Informácie mali okrem iného obsahovať skutočnosť, že sa voči nemu vedie celoštátne vyšetrovanie a trestné stíhanie zo spáchania viacerých trestných činov podvodu. Článok o jeho osobe žalobcu bol zverejnený v najčítanejšom denníku Nový čas v sobotu dňa 09. 03. 1996 a podtitulok a titulok sa dostal na titulnú stránku denníka. Všetky informácie o jeho osobe sú nepravdivé a zavádzajúce. Žiadal primerané finančné zadosťučinenie a verejné ospravedlnenie. Nemajetková ujma, ktorá mu bola spôsobená, spočíva v tom, že je stále nervóznejší, podráždený, prichádza o čas, ktorý musí odčerpávať pri spore so žalovaným, a to všetko nepriaznivo pôsobí na jeho zdravotný stav, ktorého následky sa môžu objaviť v budúcnosti. Uvádzal, že listy, ktoré boli rozposlané a ktoré poškodzovali jeho dobré meno, nakoľko obsahovali nepravdivé údaje, boli podpísané žalovaným. Uvedenie mena R.. F. H. a V.. V. B. na predmetných listoch je len zakrytie skutočného mena žalovaného. Uviedol, že v čase keď žalovaný rozširoval o ňom nepravdivé informácie, nebol odsúdený. K jeho odsúdeniu došlo po takmer 10 rokoch. V danom prípade sa musí uplatniť zásada prezumpcie neviny, žalovaný nemôže ospravedlňovať tvrdenie nepravdivých skutočností v rokoch 1995 a 1996 niečím, čo sa stalo v roku 2005, čo nebolo možné predpokladať a pri skutočnosti, že sám tvrdil, že predmetné trestné konania nesúvisia s týmto konaním. Listy, ktoré žalovaný rozposlal, sú viac než spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi v súkromnom a profesijnom živote. 4. Žalovaný považoval žalobu za vykonštruovanú a v celom rozsahu nedôvodnú. Voči žalobcovi boli vznesené obvinenia pre trestné činy podvodov. Poprel, že by akékoľvek listy podpisoval. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, aby preukázal uvedené podpisy na liste zo dňa 03. 01. 1995, ktorý bol odoslaný pod názvom neexistujúcej firmy SLOVJURIS s použitím falošných mien. Žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tvrdených skutočnostiach. Všetky vyjadrenia žalobcu považuje za útoky na jeho osobu a je to práve žalobca, ktorý znižuje dôstojnosť a česť žalovaného na verejnosti podaniami, ktoré podľa neho nie sú pravdivé. Podľa neho sa nemôže dovolávať občianskej cti a vážnosti v spoločnosti ten, kto ju objektívne nemá, prípadne ten, kto ju stratil ako následok svojho zavineného protispoločenského konania. 5. Po vykonanom dokazovaní súd mal preukázané, že v zmysle § 11 OZ pri ochrane osobnosti musí byť preukázaný zásah do osobnostnej zložky žalobcu natoľko silný a závažný, aby produkované informácie o osobe žalobcu vážnou mierou difamovali svojho adresáta. Žalobca nepreukázal tvrdenia o zásahu do jeho osobnostných práv ani príčinnú súvislosť medzi správaním žalovaného a zverejnenými informáciami o osobe žalobcu, a už vôbec neprodukoval dôkazy, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, že vážnou mierou znížili dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, v jeho pracovnom a rodinnom živote. Tvrdenia svedkov o skutočnosti, že časom sa mu prestalo dariť v profesnom vzťahu so žalovaným, a preto žalobca bol nervózny, chodil z práce podráždený, mal rozpory s manželkou, ktoré viedli k rozvodu, nepreukazujú príčinnú súvislosť medzi správaním žalobcu s ohľadom na rozšírenie sporných informácií o osobe žalobcu a konaním žalovaného. Dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní svojich tvrdení, že listy podpísané ako R.. H. a V.. B. mal produkovať a šíriť práve žalovaný. Žalobca nepreukázal, že práve žalovaný bol osobou, ktorá v objektívnej miere mala zasahovať do súkromia a dôstojnosti žalobcu. Žalobca nepreukázal, že zverejnenie informácií, ktoré súdu predložil v dôkazových materiáloch, bolo spôsobené konaním žalovaného a už vôbec nepreukázal, že ich zverejnenie malo príčinnú súvislosť a priamy dopad nielen na negatívne nazerania na osobu žalobcu, ale aj jeho súkromný život. 6. Či predmetné informácie a články zasiahli do osobnostných práv a súkromia žalobcu alebo či sa v danom prípade jednalo o dovolenú slobodu prejavu, riešil postupom obdobným ako ÚS SR v nálezoch II. ÚS 326/209 a II. ÚS 152/2008, podľa ktorého si súd nastolil otázky: a) o aké informácie sa jedná, či sa preukázalo, že je to informácia pravdivá alebo nepravdivá; b) kde je informácia o osobe žalobcu zverejnená; c) kto je pôvodcom informácie o osobe žalobcu, kto jej šíriteľom, akú formu prenosu informácie zvolil a čo je jej predmetom. 7. Vyšiel zo zistenia, že produkované boli prevažne informácie, podľa ktorých sa mal žalobca dopustiť trestnej činnosti. Informáciami boli šírené skutočnosti, ako sa mal žalobca dopustiť trestnej činnosti. Tvrdenia, že žalobca sa dopustil trestnej činnosti, vychádzali, ako sa neskôr ukázalo, z reálneho základu uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/25/2000 zo dňa 19. 08. 2004 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4To/96/2004 zo dňa 14. 06. 2005, v ktorých bol žalobca uznaný za vinného zo skutku v zmysle § 148a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Zverejnením informácie o trestnej činnosti žalobcu, ktorá vyšla najavo ako pravdivá, má súd za to, že takáto informácia potom ipso facto nenapĺňa podmienky požadované ustanovením § 11 a 13 OZ. 8. Nemal preukázané, že predmetné články mali priamy dopad na osobu žalobcu a jeho okolie a že boli v značnej miere spôsobilé vyvolať negatívne reakcie na osobu žalobcu a vážne tak znížiť jeho dôstojnosť. Žalobca nepreukázal, že zverejnenie informácií, ktoré súdu predložil v dôkazových materiáloch, malo príčinnú súvislosť a priamy dopad na negatívne nazeranie na osobu žalobcu a jeho súkromný život. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že žalovaný nezodpovedá za uverejnenie informácií vydaných treťou osobou bez jeho ingerencie a súhlasu, navyše, ak žalobca nepreukázal v konaní, že pôvodcom a šíriteľom difamujúcej informácie mal byť práve žalovaný. Mal preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že listy podpísané ako Ing. H. a V.. B. mal produkovať a šíriť práve žalovaný. V danej súvislosti žalovaný neporušil žiadnu zákonnú povinnosť. Prihliadol na to, že informácia bola zverejnená nie v mienkotvornom denníku, ale v denníku bulvárneho typu. Podpísaným za článok „Vynálezca bojuje o svoj patent na prokuratúre” je N. K. a v žiadnom prípade nefiguruje meno žalovaného. Zdôraznil, že je potrebné odlíšiť, kto bol šíriteľom predmetných informácií a prostredníctvom akého média. Nie je možné prikladať informáciám v denníku „Nový čas” nepopierateľnú pravdivosť, pretože je všeobecne známe, že denník typu „bulvár” nie je dôveryhodným zdrojom informácií. Súd zvažoval aj obsah predmetného článku a dospel k záveru, že predmetný článok zahŕňa v nápise nie hodnotiaci súd, ktorý by spornú informáciu predkladal ako nepopierateľný fakt, ale autor článku sa pýta čitateľa: „Uskutočnili v B. Bystrici fingovanú transakciu za 25 miliónov SK?”. Čitateľovi sa tak ponúka informácia na zváženie a na základe poskytnutých informácií, ktoré autor neposkytuje ako holé fakty, aby si čitateľ mohol utvoriť vlastný názor. V texte článku autor použil slová ako „údajne”, „vraj”, odvolal sa na tvrdenia daňového úradu v Martine a článok predkladá ako bulvárnu informáciu bez hodnovernej právnej relevancie, na základe ktorej by malo byť zasiahnuté do jednotlivých zložiek ochrany osobnosti. Navyše autor článku meno žalobcu pri poskytnutých informáciách neuviedol. Súd zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že zverejnenie informácií, ktoré súdu predložil v dôkazových materiáloch, malo príčinnú súvislosť a priamy dopad nielen na negatívne nazerania na jeho osobu a jeho súkromný život a už vôbec nie skutočnosť, že predmetné informácie o osobe žalobcu v značnej miere znížili jeho dôstojnosť. Preto žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne v zmysle § 151 O. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo veci aplikoval čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 26 ods. 2, 4, čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 11 OZ. 9. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Uviedol, že rozsudok napáda v plnom rozsahu podľa § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p. a žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. 10. Žalobou sa domáha ochrany osobnosti z dôvodu, že žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv zverejnením nepravdivých, prípadne zavádzajúcich tvrdení o jeho osobe rozposlanými listami žalovaným označenými ako oznámenia zo dňa 03. 01. 1995 a najmä zo dňa 26. 02. 1996. V listoch zo dňa 26. 02. 1996 žalovaný o žalobcovi napísal, že je údajne proti nemu vedených niekoľko trestných stíhaní, že je podozrivý zo spáchania viacerých trestných činov podvodu a že je vyšetrovaný Finančnou políciou pre trestný čin podvodu - vykonštruovaného a neoprávneného vyžiadania si preplatenia DPH od daňového úradu údajne za predaj neexistujúceho a ukradnutého patentu na úpravu mastenca, ktorý imaginárne odkúpil od firmy JUSMAP, vraj si žalobca sám potvrdil platbu za tento predaj na príjmovom a výdavkovom pokladničnom doklade. Poskytol aj meno a kontakt na riaditeľa finančnej polície, ktorý vraj môže poskytnúť informácie o podvodníckej činnosti žalobcu a uviedol aj meno dozorujúcej prokurátorky, ktorá mala šetriť delikty žalobcu. V listoch žalovaný uvádzal, že žalobca mal podvodnícky pôsobiť a mútiť vodu v politike, vraj ako bývalý člen SPŽ bolo pre vážne etické nedostatky vylúčený zo strany, písal o žalobcovi, že je údajne psychicky labilný, že voči žalovanému improvizuje intrigy a používa rôzne ohováračské výroky. Tieto listy rozposlal Slovenskému syndikátu novinárov, Finančnej polícii - riaditeľstvo Banská Bystrica, Okresnej prokuratúre Banská Bystrica, Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, Hydrostavu, a. s.. 11. V oznámení zo dňa 03. 01. 1995 sú uvedené veľmi podobné tvrdenia ako v tom z 26. 02. 1996, tento bol odoslaný pod názvom neexistujúcej firmy SLOVJURIS s použitím falošných mien. Odoslaný bol rôznym peňažným ústavom, inštitúciám, s ktorými žalobca mal prichádzať do kontaktu pri svojej podnikateľskej činnosti. Závažné bolo zaslanie tohto listu Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Listy zo dňa 26. 02. 1996 boli zreteľne písané a odosielané žalovaným osobne, v hlavičke je uvedené jeho meno a adresa a na konci listu jeho meno a podpis, ktorý je aj úradne osvedčený, teda niet pochybností o tom, že ich podpisoval žalovaný. Žalovaný v konaní argumentoval, že ním uvádzané skutočnosti považuje za pravdivé z dôvodu, že žalobca bol odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 3 T/25/2000 zo dňa 19. 08. 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 To 96/2004 zo dňa 14. 06. 2005 za trestný čin neodvedenia dane a poistného. Podľa tvrdení žalovaného z odôvodnení týchto rozhodnutí vyplýva, že skutočnosti uvádzané v liste zo dňa 26. 02. 1996 sú pravdivé. Žalobca uviedol, že predmetom trestného konania v spomínaných veciach bolo uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr firmy Ing. Smatana - JUSMAP, Martin, z čoho následne vznikol spoločnosti TANO CONTO s.r.o., Banská Bystrica nadmerný odpočet DPH v zdaňovacom období január 1995. Daňový úrad Banská Bystrica toto odpočítanie DPH uvedenej spoločnosti, ktorej konateľom bol R.. R. N., t. j. žalobca, nepriznal a dokonca bolo podané na žalobcu podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, 5 Trestného zákona. Trestná vec bola ukončená rozsudkom Krajského súdu Banskej Bystrici sp. zn.: 3 T 25/2000 zo dňa 19. 08. 2004, ktorý uznal R.. N. vinným z uvedeného trestného činu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 To 96/2004 zo dňa 14. 06. 2005, ktorý rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica potvrdil. 12. Neskôr však došlo k novým skutočnostiam. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 23 S/80/2010 - 55 zo dňa 15. 12. 2010 bolo rozhodnutie DÚ BB č. 851/230/47968/2008/Pař zo dňa 15. 07. 2008 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne rozhodnutím č. 851/230/29396/11/Šim zo dňa 21. 04. 2011 zrušil aj rozhodnutie DÚ BB o uložení pokuty číslo 851/230/57028/09/Šim zo dňa 11. 09. 2009. Od tohto okamihu nastala situácia, že vlastne boli zrušené rozhodnutia, na základe ktorých bol R.. N. odsúdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 3T 25/2000 zo dňa 19. 08. 2004 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 To 96/2004. Hlavným dôvodom pre zrušenie rozhodnutí daňových orgánov a v rámci správneho súdnictva bolo vyjadrenie pracovníkov daňových orgánov, že v tej istej daňovej veci stále konajú a že trestné stíhanie R.. N. bolo len „proforma“. Na toto samotný krajský súd zareagoval tak, že zákon nepozná „proforma“ trestný stíhanie, čo viedlo k zrušeniu daňových rozhodnutí. 13. Žalovaný na jednej strane v konaní o ochranu osobnosti namietal, že žalobcovi nemôže byť priznaná ochrana osobnosti práve z dôvodu existencie vyššie uvedeného odsudzujúceho trestného rozsudku. Žalovaný uvádzal, že žalobca sa nemôže domáhať ochrany osobnosti, keďže bol rozhodnutiami uznaný za vinného zo spáchania trestného činu. Na druhej strane, keď sa to žalovanému nehodilo, resp. keď sa ukázalo, že rozhodnutia daňových orgánov, na základe ktorých bol žalobca uznaný za vinného rozsudkom 3T 25/2000 zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného, boli nezákonné a boli dokonca zrušené, žalovaný zrazu nevidel súvislosť medzi uvedenými konaniami a nesúhlasil preto ani s prerušením konania. Na túto skutočnosť poukazuje preto, že súd pri svojom rozhodovaní opiera práve o žalobcovo odsúdenie. Súd však zmätočne niekedy uvádza, že konanie o ochranu osobnosti a trestné konanie voči žalobcovi nemajú súvis, preto zamietol návrh na prerušenie konania do času, kým sa opätovne nedorieši otázka oprávnenosti či neoprávnenosti odpočítania dane u spoločnosti TANO CONTO, s.r.o., Banská Bystrica, v zdaňovacom období január 1995, čo viedlo k trestnému stíhaniu a odsúdeniu žalobcu. Na druhej strane súd odôvodňoval svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania tým, že obsah textu ospravedlnenia, ktorého sa žalobca domáha, sa týka tvrdení, ktoré neboli predmetom konania sp. zn.: 3 T 25/2000. Napokon v napadnutom rozsudku výsledok tohto konania - odsúdenie žalobcu považuje za dôkaz pravdivosti údajov, ktoré žalovaný o žalobcovi rozširoval. 14. Poukázal aj na to, že v čase, keď žalovaný rozširoval nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia o ňom, žalobca odsúdený nebol. K jeho odsúdeniu došlo až v roku 2005 po takmer desiatich rokoch. V právnom štáte platí zásada prezumpcie neviny, preto žalovaný nemôže ospravedlniť šírenie nepravdivých tvrdení v roku 1995, resp. 1996 niečím, čo sa stalo v roku 2005, čo nebolo možné predpokladať a čo podľa tvrdení žalovaného aj súdu s vecou ani nesúviselo. Keďže došlo k zrušeniu daňových rozhodnutí, na základe ktorých bol žalobca odsúdený, otázka pravdivosti informácií, ktoré žalovaný o ňom v listoch rozširoval, nie je vôbec preukázaná. 15. Poukázal na to, že z výsluchov svedkov, najmä rodinných príslušníkov vyplýva, že šírenie informácií žalovaným malo vplyv na rozvod manželstva žalobcu, rodinní príslušníci trpeli tým, že na nich ľudia hľadeli ako na príbuzných podvodníka kvôli informáciám, ktoré o žalobcovi žalovaný šíril. Žalobca preto preukázal vážny negatívny zásah do svojho rodinného života v príčinnej súvislosti so šírením informácií žalovaným, preto súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnym právnym záverom. 16. Pokiaľ súd poukázal na to, že informácia bola zverejnená nie v mienkotvornom denníku, ale v denníku bulvárneho typu, preto mu nemožno prikladať nepopierateľnú pravdivosť, napriek tomu, že bulvár skutočne nie je mienkotvorným zdrojom informácií, je spôsobilý privodiť ujmu osobe, o ktorej píše, pretože mnohí ľudia informáciám z bulvárnych novín pripisujú dôležitosť aj pravdivosť. A hoci v článku nebol žalobca menovaný celým menom, len iniciálkami, bol v ňom uvedený názov jeho spoločnosti a jeho funkcia v nej. Každý človek je teda schopný si v obchodnom registri vyhľadať dotknutú firmu a jej spoločníka s iniciálkami I.K. 17. Podľa jeho názoru sa súd dostatočne nevysporiadal so žalobou v tom smere, či informácie uvádzané v liste zo dňa 26. 02. 1996 obsahovali aj tvrdenie, ktoré neboli predmetom konania sp. zn.: 3 T 25/2000 a následného odvolacieho konania vedeného voči žalobcovi. V listoch boli uvádzané aj také skutočnosti, ako napríklad, že žalobca je podozrivý zo spáchania viacerých trestných činov podvodu, že údaje predal neexistujúci patent, pričom z verejne dostupných registrov ÚPV SR je možné zistiť, že patent v skutočnosti existoval, že je žalobca údajne psychicky labilný, že podvodnícky múti vodu v politike a podobne. Sú to nepravdivé tvrdenia a ich pravdivosť v konaní o ochrane osobnosti nikdy ani preukázaná nebola a súd sa s týmito informáciami v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal. 18. Žalobca podaním zo dňa 03. 06. 2015 uviedol, že je tu nová skutočnosť, ktorá vznikla dňa 01. 06. 2015, preto súd opätovne žiada, aby konanie prerušil, pretože rozhodnutie závisí od výsledku konania, ktoré vo veci začalo a ktoré bude mať zásadný význam nielen pre daňovú kvalifikáciu, ale aj pre posúdenie trestných konaní. Touto novou skutočnosťou je začatie konania vo veci sťažnosti, ktorú podal na Európsku komisiu a ktorá je zaevidovaná pod úradným referenčným číslom „CHAP (2015) 01481 na Európskej komisii, GR pre dané a colnú úniu v Bruseli. Sťažnosť má zatiaľ dôverný charakter. Po zmene dôverného charakteru sťažnosť zašle súdu. Sťažnosť na Európskej komisii má charakter prejudiciálneho konania o otázke, ktorú si súd nemôže prejudiciálne riešiť podľa § 135 ods. 1 O.s.p.. 19. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 07. 07. 2015. Napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že rozhodnutie považuje za zákonné, správne a spravodlivé. Podľa jeho názoru súd 1. inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, spoľahlivo zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Podanie odvolania voči rozsudku a opakované podávanie návrhov na prerušenie konania žalobcom považuje za účelové s cieľom odďaľovať konečné právoplatné ukončenie tejto veci. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že to bol žalovaný, ktorý by svojím počínaním neoprávnene zasiahol do dobrého mena a povesti žalobcu. S týmto sa stotožnil aj súd 1. inštancie, preto žalobu zamietol. Žalobca v odvolaní len opakuje argumentáciu z predchádzajúcich podaní založenú na tom, že rozhodnutia Daňového úradu, ktoré mali byť podkladom pre uznanie viny o spáchaní trestného činu žalobcom, boli zrušené. Skutočnosť, že došlo k zrušeniu rozhodnutí v daňových veciach, nezakladá nevinu žalobcu, keďže iba Trestný zákon obsahuje ustanovenia, ktoré uvádzajú prípady, kedy by sa na žalobcu ako odsúdeného hľadelo ako keby odsúdený nebol, pričom žalobcovi žiaden z týchto dôvodov neprináleží. 20. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 21. Vzhľadom na to, že od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (CSP), odvolací súd pri preskúmaní veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 CSP, keď podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu 1. inštancie je v celom rozsahu správne a odvolací súd sa stotožňuje aj s jeho odôvodnením. Námietky uvádzané žalobcom v odvolaní nepovažuje odvolací súd za dôvodné, resp. také, ktoré by spochybnili správnosť záverov súdu 1. inštancie. Okresný súd v postačujúcom rozsahu zistil skutkový stav a na jeho základe vyvodil správne skutkové závery, na ktoré správne aplikoval príslušné právne normy. Žalobca v odvolaní nenamieta, že by súd nevykonal niektoré z dôkazov, ktoré žiadal vykonať, ale namieta vo svojej podstate právne posúdenie veci. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaných dôkazov boli v rozpore so zisteniami, ktoré na ich základe urobil okresný súd. V odvolaní žalobca zdôrazňuje svoju nevinu, poukazuje na rozsudky vydané v trestnom konaní, ktoré považuje za nesprávne s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie Daňového úradu, ktoré uvádza v odvolaní, bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie Krajským súdom Banská Bystrica. V tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že podal sťažnosť na Európsku komisiu. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalobca nedôvodne spája tri rôzne konania, ktoré vo svojej podstate sú elementárne odlišné, vychádzajú z iných základov a z iného právneho posúdenia, ktoré je relevantné pre to ktoré špecifické konanie. Predmetom tohto konania je ochrana osobnosti žalobcu. Súd bol preto povinný v tomto konaní skúmať predpoklady, ktoré upravuje právna norma vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto práva, že správne aj okresný súd vykonal. 24. Žalobca počas odvolacieho konania podaním došlým na Okresný súd Banská Bystrica dňa 5. 6. 2015 poukázal na novú skutočnosť, a to, že začalo konanie vo veci sťažnosti, ktorú podal na Európsku komisiu. Zároveň uviedol, že po zmene dôverného charakteru sťažnosť zašle aj súdu. V tejto súvislosti žiadal, aby súd prerušil konanie. Pripojil list Európskej komisie zo dňa 26. 5. 2015, z ktorého vyplýva, že útvary komisie posúdia sťažnosť žalobcu na základe platného práva Európskej únie. Bezprostredne po tom ho budú informovať o zisteniach, ako aj priebehu prípadného začatého konania o porušení. V závere je uvedené, aby žalobca vo vlastnom záujme využil prostriedky nápravy dostupné na vnútroštátnej úrovni, prostredníctvom ktorých môže spravidla uplatní svoje práva bezprostrednejšou a osobnejšou formou. 25. Odvolací súd konštatuje, že do vyhlásenia rozsudku v danej veci žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, pokiaľ ide o uvedené konanie ani o tom nedoložil žiadne listinné dôkazy. Pretože žalobca sa domáhal prerušenia konania z tohto dôvodu, odvolací súd posúdil jeho návrh na prerušenie konania. Tento bol podaný počas platnosti O.s.p.. Vzhľadom na prechodné ustanovenia CSP, predovšetkým § 470 ods. 1, 2 odvolací súd návrh posúdil podľa nového procesného poriadku, ktorý sa stal účinným od 1. júla 2016. V danom prípade nejde o obligatórne prerušenie konania podľa § 162 CSP. Odvolací súd nedospel k záveru, že by bola naplnená podmienka podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa § 164 CSP súd môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. Odvolací súd nezistil, že by prebiehalo súdne alebo správne konanie, ktoré môže mať význam pre toto rozhodnutie, predmetom ktorého je ochrana osobnosti žalobcu. 26. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. októbra 2011 vo veci C- 504/10, ktorý súvisí s konaním Tanoarch, s.r.o., proti Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na závery tohto rozhodnutia, kde v bode 48 je uvedené, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach vynálezu. Bude V bode 50 je však uvedené, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitia je cieľ uznaný a podporovaný smernicou, pričom odkázal na rozsudky vo veci Halifax a iné, už citovaný bod 71 ako C- 4 487/01, C - 7/02 Zb. s. I - 5337, bod 76. V bode 51 poukazuje na to, že zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, pričom odkázal na rozsudok z 22. mája 2008 vo veci Ampliscientifica a Amplifin, C - 162/07, Zb. s. I - 4019 bod 28. V bode 53 poukázal na to, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú vyššie možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie. V zmysle bodu 54 v rozsudku je uvedené, že za týchto podmienok je potrebné na tretiu položenú otázku odpovedať tak, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie. 27. Z týchto dôvodov Súdny dvor v bode 2 rozhodol tak, že „prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.“ 28. K námietkam žalobcu uvedeným v bode 12 tohto odôvodnenia odvolací súd uvádza, že žalobca bližšie nešpecifikuje, ako bolo ďalej vo veci pokračované, či daňový úrad nepokračoval v konaní a nevydal nové rozhodnutie. V tejto súvislosti opätovne odvolal súd poukazuje na závery Súdneho dvora uvedeného v bode 54 rozsudku Súdneho dvora. Zrušenie týchto rozhodnutí vzhľadom na špecifický postup v správnom konaní neznamená automaticky vplyv na rozhodnutia v trestnom konaní. Odvolací súd preto návrh na prerušenie konania posúdil ako nedôvodný a preto ho zamietol. 29. Aj vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora vo veci samej odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu 1. inštancie je koherentné vychádzajúce z objektívne zistených skutkových skutočností. Nie je pravdivý argument žalobcu uvedený v odvolaní na strane 4 tohto odvolania v 2. odseku, keď namieta, že keď sa žalovanému nehodilo, resp. sa ukázalo, že rozhodnutia daňových orgánov, na základe ktorých bol žalobca uznaný za vinného rozsudkom 3T 25/00 zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného, boli nezákonné a boli dokonca zrušené, žalovaný zrazu nevidel súvislosť medzi týmito konaniami a nesúhlasil ani s prerušením konania, pretože vzhľadom na špecifický postup v správnom konaní doteraz nebolo žalobcom preukázané, že by rozhodnutia daňových orgánov vo svojom ďalšom postupe nezotrvali na svojich pôvodných zisteniach vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo vzťahu k zneužitiu práva, naviac, nebolo preukázané, že by odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní citovaný žalobcom bol zrušený resp. že by žalobca bol oslobodený. Pokiaľ sa rozsudok opiera aj o skutočnosť, že žalobca bol odsúdený, nejde o zmätočný záver. Žalobca v odvolaní argumentuje tým, že žalovaný rozširoval nepravdivé tvrdenia o žalobcovi, pretože žalobca odsúdený nebol, k tomu došlo až v roku 2005, t. j. po desiatich rokoch. Ani s touto argumentáciou žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by rozsudok 3T 25/00 bol zrušený. Vzhľadom na rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu, trestné oddelenie, je potrebné poukázať na ďalšie rozsudky, ktorými bol žalobca odsúdený, a to rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12. decembra 2013, sp. zn. 2 To 106/13, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6T 132/2010 zo dňa 24. 5. 2013 vo výroku o upustení od uloženia súhrnného trestu, pričom odvolací súd rozhodol tak, že odsudzuje žalobcu na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky nepodmienečne. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol už jedenkrát súdne trestaný rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 6. 2005, sp. zn. 4 To 96/2004, kedy bol uznaný za vinného z trestného činu neodvedenia dane a poistného, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5 rokov. Predmetom tohto konania bolo taktiež neodvedenie dane a poistného, keď žalobca ako splnomocnený zástupca spoločnosti PLATÓN, s.r.o., Banská Bystrica predložil Daňovému úradu banská Bystrica dodatočné daňové priznanie spoločnosti PLATÓN, s.r.o., k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťroku 2004, v ktorom uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty za túto spoločnosť vo výške 1 039 769,79 EUR na základe daňových dokladov, ktoré vystavoval, predmetom ktorých boli obchody týkajúce sa predaja časti patentu Sk na úpravu mastenca. V rámci tohto konania je poukázané na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2007 sp. zn. 1 SžoKS 132/2005, že bolo preukázané, že zo strany obžalovaného išlo o flagrantné zneužitie práva. Jeho cieľom bolo získať daňové plnenie z hospodárskej činnosti zbavenej reality. Odvolací Krajský súd Banská Bystrica konštatoval, že konanie obžalovaného naplnilo všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu neodvedenia dane a poistného, pretože vo veľkom rozsahu si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech. 30. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti a na doplnenie (skutočnosti žalobcovi známe, ktoré sa nedokazujú) poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. apríla 2016, sp. zn. 4 To 89/2015, ktorý rozhodoval o odvolaní obžalovaného (žalobcu) proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 10. 2015, 2 Tk 1/2014. Týmto rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica bol žalobca uznaný vinným zo zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 4 Trestného zákona za čo bol odsúdený k súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Pretože ukladal súhrnný trest, zrušil výroky o trestoch z rozsudkov Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6T/132/2010 zo dňa 24. 5. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 12. 2013 sp. zn. 2To/106/2013 a Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 4. 2012 sp. zn. 4T/108/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 12. 2012. Z odôvodnenia vyplýva, že v súvislosti s hodnotením priťažujúcich a poľahčujúcich okolnosti prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že u obžalovaného sú dané priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h), m) Trestného zákona, že sa dopustil trestnej činnosti, hoci už bol v minulosti za spáchanie trestného činu odsúdený a spáchal viac trestných činov. Aj v tomto prípade v odvolaní žalobca argumentoval judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k odpočítaniu dane z pridanej hodnoty. Aj v tomto konaní poukazoval žalobca na konanie Tanoarch zo dňa 27. 10. 2011 týkajúci sa zneužitia práva Európskej únie. Aj odvolací súd rozhodujúci v tomto konaní poukázal v súvislosti so zneužívaním celého mechanizmu DPH, že sa používa princíp zneužitia práva a považuje sa za všeobecnú právnu zásadu a to v zmysle rozhodnutia súdneho dvora EÚ, konkrétne vo veci HALIFAX (C - 255/02). V tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že právo Európskeho spoločenstva (komunitárne právo) bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva prestavujú zneužívanie systému. 31. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podozrenie žalovaného so spáchania žalobcu z viacerých trestných činov podvodu je preukázané, pričom v čase vyhotovenia listu žalovaným síce nebol žalobca právoplatne odsúdený, čo však neznamená, že v prípade vyšetrovania žalovaný nemohol na túto skutočnosť poukázať, keď sa jeho podozrenie ukázalo ako správne. Nie je pravda, že by sa súd 1. inštancie touto skutočnosťou nezaoberal, pretože poukázal na to, že žalobca bol odsúdený a podozrenia sa ukázali byť pravdivé. 32. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. V konaní bolo preukázané, že list zo dňa 3. 1. 1995 žalovaný nepísal. List zo dňa 26. 2. 1996 žalovaný adresoval Slovenskému syndikátu novinárov, finančnej polícii, Okresnej prokuratúre Banská Bystrica, Generálnej prokuratúre SR Bratislava, Najvyššiemu súdu SR Bratislava a Hydrostavu a.s. Bratislava. List verejne neuverejňoval, nešíril, ale ho zaslal príslušným orgánom, ktoré sú poverené zo zákona obsahu tohto listu venovať pozornosť. Obsah listu vysvetľuje jednotlivé postupy a je obranou vo vzťahu k žalobcovi. Konanie žalovaného možno považovať za oprávnenú kritiku vo vzťahu k žalovanému, prípadne konanie na ochranu svojich osobnostných práv. Z judikatúry vyplýva, že aj v prípade, že sa konkrétny zásah proti osobnostným právam fyzickej osoby javí ako odporujúci objektívnemu právu, môžu v skutočnosti existovať okolnosti, ktoré neoprávnenosť takéhoto zásahu vylučujú. Tak to môže byť napríklad pri výkone ústavnými princípmi zaručeného práva kritiky. Kritika ako súčasť slobody prejavu, širokej a verejnej informovanosti je nepochybne dôležitým nástrojom demokracie v spoločnosti. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu, vrátane práva prednášať kritiku, musia mať v demokratickej spoločnosti svoje medze, kedy ich prekročenie pravidelne vedie k závažným nežiaducim ujmám v práve na ochranu osobnosti kritizovaných fyzických osôb. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby nedôjde výkonom práva kritiky v prípade, že ide o kritiku právom prípustnú, resp. kritiku oprávnenú. Tá predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, a súčasne to, že taká kritika je primeraná aj čo do obsahu, formy a miesta, t. j. že nevybočuje z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného, a zároveň uznaného cieľa. O vecnú kritiku nejde predovšetkým tam, kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov, a ktorá z týchto nepravdivých podkladov vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch, ak je utvorený znevažujúci hodnotiaci úsudok, nie je možné už z tohto dôvodu považovať kritiku za prípustnú. Ak kritika vybočí z medzí jej prípustnosti, ide o exces, ktorý predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby so všetkými s tým spojenými následkami občianskoprávnej zodpovednosti osoby, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila. Ak kritike v konkrétnom prípade chýba právna prípustnosť, netreba uprednostňovať právo na kritiku pred právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho možno považovať za všeobecne zrejmé, že uvádzanie nepodložených, resp. nepravdivých údajov o fyzickej osobe nie je možné stotožňovať s pojmom oprávnenej kritiky. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že pri hodnotení miery a dopadov predmetného zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je potrebné vychádzať z objektívneho princípu, kedy zásahom by sa takto cítil dotknutým na cti a vážnosti každý, kto by sa nachádzal na mieste tejto osoby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 18. júna 2009, sp. zn. 30 Cdo 2033/2009). 33. Na vec možno primerane použiť závery Najvyššieho súdu ČR z 23. februára 2012, sp. zn. 30 Cdo 2230/2010, podľa ktorého pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami platí z ústavného hľadiska prezumpcia o tom, že ide o kritiku dovolenú. Ide o výraz demokratického princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných. Ak má byť sloboda prejavu osoby kritizujúcej v takýchto veciach obmedzená rozhodnutím súdu, je potrebné, aby dotknutá osoba preukázala, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere alebo nešlo o „fair“ kritiku. Konštatovanie žalovaného ohľadom činnosti žalobcu prestavuje prípustnú kritiku, kritiku podnikateľa vo vzťahu k odpočtu DPH a jej zneužívaniu, hoci nejde o verejnú záležitosť, odpočty DPH predstavujú negatívny jav vo vzťahu k celej spoločnosti je potrebné tomuto konaniu venovať zvýšenú pozornosť. 34. Obmedzovanie slobody prejavu kvôli ochrane práv a slobôd iných, ale aj kvôli ochrane ktoréhokoľvek z ďalších ústavou chránených záujmov sa uskutočňuje hľadaním spravodlivej rovnováhy medzi slobodou prejavu a konfliktným záujmom. Kritika je formou vyjadrenie názoru, patrí medzi hodnotiace úsudky. Nie je prípustná kritika, ktoré nemá základ v žiadnom skutkovom podklade. Súdna prax prišla k záveru, že je neprípustné, ak je kritika, alebo posudzovanie určitej fyzickej osoby založené na nepravdivých údajoch. Kritika musí byť zároveň svojou formou primeraná. Formu kritiky nie je možné posudzovať izolovane, ale z hľadiska primeranosti kritiky je nevyhnutné skúmať proporcie medzi formálnymi vyjadreniami, tvoriacimi obsah kritiky a cieľom kritiky. Niekedy je totiž na dosiahnutie účelu kritiky potrebné použiť aj relatívne ostrejšie výrazy, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 61/2000, ktorý poukázal na skutočnosť, že kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale je potrebná. V rozhodovanom prípade odvolací súd konštatuje, žalovaný kritizoval vecne, poukázal na negatívne spoločenské javy. Súd 1. inštancie vychádzal pri rozhodovaní z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 326/2009 a II. ÚS 152/2008 vo vzťahu k otázke spôsobu kritiky. Vychádzajúc z týchto predpokladov správne dospel k záveru, že by konanie žalovaného malo dopad na osobu žalobcu, jeho súkromný život alebo že by práve len v dôsledku konania žalovaného došlo k zníženiu jeho dôstojnosti. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. 35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 36. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).