Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6216200051 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6216200051.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne W. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. Z. XXX, XXX XX B. Z., právne zastúpenej Mgr. Danou Žlnkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Komenského 5, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 700,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 11C/4/2016-29 zo dňa 22. 04. 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 700,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 04. 06. 2013, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver. Okresný súd zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 04. 06. 2013 podrobil kontrole v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) a preskúmaním tejto zmluvy zistil, že neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď neobsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov, ani iných poplatkov, resp. poradie, v akom sa tieto priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru. Zároveň zmluva uvádzala nesprávny údaj o RPMN, a to na úrovni 87,50%, hoci tento v skutočnosti predstavoval 261,43%, a podľa štatistiky zverejňovanej Ministerstvom financií SR za druhý štvrťrok roku 2013 ku dňu 30. 06. 2013 bola RPMN na úrovni 46,06 %. Uvedená skutočnosť zakladá podľa okresného súdu rozpor zmluvy so zákonom. Žalovaný nepreukázal, že by pred uzavretím zmluvy postupoval s odbornou starostlivosťou a zároveň posúdil schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver. Zákon o spotrebiteľských úveroch absenciu vyššie označených náležitostí spája s následkom uvedeným v § 11 ods. 1, písm. b), odsek 2 tohto zákona, teda úver považuje za bezúročný a bez poplatkový. 2. Pokiaľ ide o odplatu za poskytnutý úver, okresný súd mal za preukázané, že náklady na poskytnutie úveru boli tvorené súčtom úrokov z úveru vo výške 39,15% ročne (313,20 Eur) a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo výške 386,80 Eur. Dohodnutý ročný úrok vo výške 39,15% z poskytnutých úverových prostriedkov pritom viac ako dvojnásobne presahuje priemernú úrokovú mieru pri spotrebiteľských úveroch obdobného druhu v bankovom sektore. Administratívny poplatok vo výške 386,80 Eur za vypracovanie a uzavretie zmluvy predstavuje 48,35% poskytnutých úverových prostriedkov. Požadovanie poplatku v takejto výške znásobuje neprimeranosť odplaty, ide o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pretože dodávateľ (žalovaný) vyžadoval od žalobkyne ako spotrebiteľky finančný záväzok za plnenie, ktoré z materiálnej stránky spotrebiteľovi vôbec nebolo dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je podstatné to, aby sa nimi platilo iba za skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi, ktoré je v jeho záujme. Okresný súd preto naviac uzavrel, že ak nebanková spoločnosť požadovala od spotrebiteľky poplatok za spracovanie úveru, resp. vypracovanie zmluvy vo výške, ktorá predstavuje skoro polovicu hodnoty poskytnutých peňažných prostriedkov, poškodila tak spotrebiteľku, pretože ju vystavila neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene úveru. Okresný súd preto celkovú odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver vyhodnotil ako neprimeranú a spôsobujúcu nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, teda odporujúcu ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. 3. V dôsledku vykonaného dokazovania a vyššie uvedených právnych záverov preto okresný súd dospel k tomu, že medzi stranami vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný ako dodávateľ poskytol žalobkyni úver vo výške 800,- Eur, ktorý úver vyhodnotil ako úver bez poplatkov a bez úrokov, žalobkyňa žalovanému zaplatila 1 500,- Eur, potom v rozsahu sumy 700,- Eur došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Právny dôvod na zaplatenie odplaty vo forme úrokov a administratívneho poplatku u žalovaného neexistuje, odplata za úver je dohodnutá v rozpore so zákonom. V zmysle platnej právnej úpravy žalovaný má povinnosť prijaté plnenie, ktoré je bezdôvodným obohatením, vydať žalobkyni (§ 456 Občianskeho zákonníka) a na základe týchto skutočností súd zaviazal žalovaného, aby predmetné bezdôvodné obohatenie žalobkyni v rozsahu 700,- Eur vydal. 4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte „OSP“). 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne a vedľajšieho účastníka, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Nestotožnil sa ani s tým právnym záverom okresného súdu, ktorý namietal, že zmluva neobsahuje RPMN, ktorá v zmluve uvedená je a je uvedená správne. K ďalšej obligatórnej náležitosti zmluvy, a to uvedenie splátok, žalovaný uviedol, že v zmluve sa splátky neuvádzajú z dôvodu, že splátkový kalendár sa vystavuje na žiadosť klienta. Veriteľ totiž dopredu nemôže vedieť, koľko splátok, v akej výške a aký termín mu bude vyhovovať, a preto stanovil postup, že priložil k zmluve o úvere (ako možnosť, nie povinnosť) dohodu o splátkach, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 6. Žalovaný zároveň v odvolaní zdôraznil, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Regulácia odplaty sa podľa neho riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka s tým, že pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, ako aj objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. U nebankových subjektov totiž nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Je len logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko u nebankového subjektu, sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Žalobkyňa mala preto preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo od odplatu, ktorá výrazne podstatne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Ak až teraz žalobkyňa tvrdí, že poplatok za poskytnutie úveru je úžerný, táto skutočnosť jej musela byť známa už pri uzavretí zmluvy. V tom čase však tento dlžníčke vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietala. Išlo o jej dobrovoľné rozhodnutie. 7. Na záver žalovaný namietal, že žalobkyňa nemala na určení zmluvy za bezúročnú a bezpoplatkovú naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP. Navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol, prípadne rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 8. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 9. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 22. apríla 2016 s tým, že odvolanie voči tomuto rozhodnutiu podal žalovaný dňa 06. 06. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Zohľadňujúc vzájomnú koleráciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995). 11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi. 13. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. 14. Jedným z odvolacích dôvodov bola skutočnosť, že podľa žalovaného mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko rozsudok nepovažoval za dostatočne odôvodnený. Uvedená námietka však neobstojí, ak okresný súd jasne, stručne a zrozumiteľne posúdil, že úver, ktorý bol poskytnutý zo strany žalovaného žalobkyni na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 04. 06. 2013, je nutné považovať za úver bez poplatkov a bez úrokov, ak neobsahuje obligatórne náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy. Zároveň okresný súd vyhodnotil, že odplata za poskytnutý úver vrátane administratívneho poplatku za vypracovanie a uzavretie zmluvy je neprimeraná a spôsobujúca nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, a teda odporujúca ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto právne argumenty následne okresný súd mal za to, že pokiaľ bol žalobkyni poskytnutý zo strany dodávateľa (žalovaného) úver vo výške 800,- Eur a tento úver je nutné v zmysle vyššie uvedených právnych záverov považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov s tým, že zároveň je odplata v rozpore so zákonom, potom bolo povinnosťou žalobkyne vrátiť žalovanému len sumu 800,- Eur, a nie sumu 1 500,- Eur ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Na strane žalovaného preto podľa okresného súdu vzniklo bezdôvodné obohatenie ako rozdiel medzi sumou, ktorá mala byť žalobkyňou vrátená (800,- Eur) a sumou, ktorá vrátená skutočne bola (1 500,- Eur). Keďže právny dôvod na zaplatenie odplaty vo forme úrokov a administratívneho poplatku žalovanému nevznikol, potom bolo povinnosťou žalovaného prijaté plnenie, ktoré je bezdôvodným obohatením (700,- Eur), vydať žalobkyni. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že okresný súd posúdil žalobu dôsledne, preskúmal zmluvu uzavretú medzi stranami, či už v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Zákona o spotrebiteľských úveroch a následne dospel k tomu, že medzi stranami došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu v zmysle bezdôvodného obohatenia. Okresný súd sa teda správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Keďže okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobkyne bol daný, žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že by rozhodnutie okresného súdu bolo nedostatočne odôvodnené. 15. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného v odvolaní, spočívajúca v tom, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, v dôsledku čoho nemožno považovať odplatu dohodnutú medzi stranami za rozpornú so zákonom, neobstojí. V predmetnej veci sa stala predmetom súdnej kontroly zmluva o úvere zo dňa 04. 06. 2013, podľa ktorej žalovaný ako nebankový subjekt poskytol žalobkyni úver vo výške 800,- Eur, a to za odplatu vo výške 700,- Eur, ktorá v prepočte predstavuje takmer dvojnásobok finančných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni poskytnuté. Zákonodarca pri spotrebiteľských úveroch zvolil vyjadrenie odplaty prostredníctvom RPMN, ktorá zohľadňuje tak úroky ako aj poplatky, splácanie úveru a vychádza z celkových nákladov spotrebiteľa, spojených so spotrebiteľským úverom. Údaj o RPMN v prípade spotrebiteľského úveru vyjadruje odplatu za jeho poskytnutie a pre spotrebiteľa je indikátorom výhodnosti úveru. Podľa štatistiky zverejňovanej Ministerstvom financií SR za druhý štvrťrok 2013 ku dňu 30. 06. 2013 bola RPMN na úrovni 46,06 %. V prejednávanom prípade celková odplata spolu 700 Eur predstavuje 87,50 %, čiže takmer dvojnásobok vyššie uvedenej RPMN. Odplata totiž predstavuje nielen ročný úrok vo výške 39,15% z poskytnutých úverových prostriedkov, ale zahŕňa i administratívny poplatok vo výške 386,80 Eur za vypracovanie a uzavretie zmluvy. 16. Argument žalovaného, že v čase uzavretia zmluvy zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, nemožno prijať, nakoľko Najvyšší súd SR, ale aj Najvyšší súd ČR uzavreli, že nie každá dohoda o úrokoch pri úvere je akceptovateľná (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09, rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Najvyšší súd dospel k záveru o rozpore neprimeranej ceny úveru bez ohľadu na to, či dlžník peniaze prevzal alebo rozhodoval sa dobrovoľne. Odvolací súd nemá dôvod na odklon od uvedenej judikatúry najvyššieho súdu. „Nemohou být žádné pochybnosti o tom, že nepřiměřene vysoké úroky zjednané při peněžité půjčce jsou považovány za odporující obecně uznávaným pravidlům chování“ (NS ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004). Odvolací súd zároveň poznamenáva, že je neakceptovateľné porovnávať ceny úverov zo subjektmi, ktoré ich dojednávajú v spoločensky nežiadúcom rozsahu. V predmetnej veci ide o cenu úveru 87,5 % ročne a odvolací súd túto extrémnu odplatu za úver považuje za dôvod absolútnej neplatnosti úveru bez ďalšieho. Okresný súd preto dôvodne považoval dojednanie odplaty za neprimerané, neprijateľné a teda neplatné. Tak neprimeraná odplata za úver ohrozuje najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto úžerné protiplnenie je ťažko možné podrobiť moderácii. Z celospoločenského hľadiska sú takéto úverové praktiky nebezpečné v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažovaním obyvateľstva. 18. Naviac aj odvolací súd sa stotožňuje s tým, že dojednanie o administratívnom poplatku je vadným ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku predstavuje, tak ako to uviedol okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, 48,35% poskytnutých úverových prostriedkov, a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Zmluvné dojednanie o administratívnom poplatku nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná. Dojednanie o administratívnom poplatku predstavuje vedľajšie zmluvné cenové dojednanie (keďže cenovým dojednaním vo vzťahu k hlavnému predmetu plnenia je pri zmluve o úvere dojednanie o úroku), preto toto dojednanie podlieha prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo zo strany odvolacieho súdu potrebné zaoberať sa tým, či zmluva (ne)obsahovala obligatórne náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak odplata za poskytnutý úver vykazuje znaky výraznej neprimeranosti, rozporu s dobrými mravmi až úžery. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. 21. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text a nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako už bolo uvedené vyššie i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky - zmluvné dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané, avšak ich aplikácia má nielen formálne obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obsahové obmedzenia. Obchodné podmienky, či zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť najmä k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy uvádzať dojednania technického či vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich dodávateľ v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné priznať právnu ochranu. 22. Na záver odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalovaný namietal ako posledný dôvod odvolania to, že žalobkyňa na požadovanom určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov nemala naliehavý právny záujem, ani uvedený argument žalovaného nie je dôvodný. Okresný súd totiž vo výroku svojho rozhodnutia nerozhodol o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, uvedené posúdil len ako prejudiciálnu otázku, na základe ktorej následne rozhodol o tom, či sú naplnené zákonné predpoklady zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia ako záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého medzi stranami sporu. 23. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide o výrok závislý. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Úspešnou v odvolacom konaní bola žalobkyňa, ktorej však trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalobkyne (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 25. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I ÚS 50/04). Naviac do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo strany vyjadrovať s k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá strana (II ÚS 3/97, II ÚS 251/03). 26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).