Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 3To/97/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6316010303 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6316010303.1 Uznesenie Krajský súd Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 20. septembra 2017, prejednal odvolanie obžalovaného D. G., proti rozsudku Okresného súdu Brezno z 11.05.2017 sp.zn. 3T/129/2016 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného D. G. z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného D. G. za vinného z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je rozvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to už do zápisnice o hlavnom pojednávaní po vyhlásení uznesenia, odvolanie dodatočne písomne odôvodnil. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a oslobodenia spod obžaloby, pretože predmetný skutok podľa obžaloby nie je trestným činom. V dôvodoch odvolania ďalej poukazuje na správne zistený skutkový stav, ale nesprávne právne závery, pokiaľ ide o posúdenie predmetného skutku, pretože za bezprostrednú blízkosť v zmysle žalovaného trestného činu nemožno kvalifikovať len skutočnou vzdialenosťou danej veci od majiteľa, ale bezprostredná blízkosť musí byť vždy spojená s tým, či je poškodený v okamihu potreby schopný s vecou nakladať. S argumentáciou súdu prvého stupňa by bolo možné súhlasiť, ak by išlo o zanedbateľnú vzdialenosť medzi konkrétnou vecou a majiteľom, z vykonaného dokazovania v predmetnom konaní však vyplynulo, že o takúto vzdialenosť nešlo, pričom v ďalšom odcitoval ust. § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a opätovne uvádza, že nemôže ísť o prípady, keď sa osoba vzdiali od jeho osoby, resp. má vec už iba na dohľad, čím znemožní bezprostredné nakladanie s vecou. V rámci právnej teórie bolo ustálené, že účelom zavinenia predmetnej skutkovej podstaty bol postih tzv. vreckových krádeží, kedy si poškodený odloží vec priamo pri sebe, napríklad pri cestovaní v hromadných dopravných prostriedkoch a podobne. Svedok I. S. aj obžalovaný vo svojich výpovediach uvádzali, že bunda poškodenej Z. K., v ktorej mala odložený svoj telefón sa v čase skutku nachádzala minimálne dva a viac metrov od poškodenej. Výpoveď poškodenej Z. K. sa javí byť ako nedôveryhodná, keď počas celého trestného konania uviedla pri každom svojom výsluchu inú verziu priebehu skutku, keď uvádzala, že síce mala bundu hneď pri nohách, ale keď prišiel obžalovaný, mala medzi ním a svedkom S. prebehnúť hádka, po ktorej videla, ako obžalovaný ide, resp. kráča k jej bunde a teda táto skutočnosť vyvracia tvrdenie poškodenej, že bundu mala vo svojej bezprostrednej blízkosti. Napokon na hlavnom pojednávaní pred súdom aj poškodená uviedla, že jej bunda sa nachádzala od nej vo vzdialenosti 1,5 m. Krajský súd na základe odvolania obžalovaného preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť napadnutého rozsudku a konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. V prvom rade odvolací súd musí konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom rešpektovaní všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej časti písomného vyhotovenia rozsudku vysvetlil v súlade s ust. § 2 ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por., ktoré skutočnosti mal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne. Po zhodnotení všetkých dôkazov v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. na základe zásad správneho myslenia a vnútorného presvedčenia sa dopracoval aj odvolací súd k zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že obžalovaný je páchateľom predmetného skutku a predmetný skutok nesie znaky žalovaného trestného činu v zmysle obžaloby a samotného výroku napadnutého rozsudku. V prvom rade nadväzuje odvolací súd na odvolanie v písomnom vyhotovení rozsudku okresného súdu, ktoré si odvolací súd osvojil, stotožňuje sa s ním a v ďalšom naň iba poukazuje. Reagujúc však na odvolania obžalovaného v zmysle právnych, resp. predchádzajúcich skutkových záverov, musí konštatovať, že z hľadiska posúdenia vieryhodností výpovedí svedkov, poškodenej, obžalovaného nemožno prehliadnuť výpovede samotného obvineného v prípravnom konaní, keď sám obžalovaný uvádza, že poškodená mala bundu, resp. mobil ,,po ruke“, teda v bezprostrednom dosahu ako to sama uvádzala v prípravnom konaní a zjavne potom iba v dôsledku ovplyvnenia výpovedí poškodenej buď samotným obžalovaným alebo inými osobami, aby vypovedala v prospech obžalovaného, resp. aj s prihliadnutím na odstup času možno jednoznačne ustáliť, že výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní nie je sto percentne zhodná s výpoveďou v prípravnom konaní, ale dostatočne presne je zadokumentovaná v prípravnom konaní, poškodená vlastne zotrvala na tomto pôvodnom stanovisku. Pokiaľ ide o výklad termínu ,,na sebe, pri sebe“ má odvolací súd z pohľadu jeho výkladu za správne konštatovanie aj u obžalovaného v zmysle písomných dôvodov odvolania, že zjavne mal zákonodarca v úmysle pri ustálení predmetnej kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu krádeže podľa písm. a) ods. 2 § 212 Tr. zák. na mysli predovšetkým prípady vreckových krádeží, krádeží z nákupných tašiek v obchodoch, na ulici a za iných okolností, keď tento termín nie je možné vykladať absolútne jednoznačne z pohľadu vzdialenosti odcudzenej veci od samotného majiteľa alebo držiteľa v tejto veci, ide o veci skôr vymedziteľné v tom smere, že sa nachádzajú v bezprostrednom alebo blízkom dosahu majiteľa alebo dispodenta s predmetnou vecou, teda kedykoľvek môže nakladať s predmetnou konkrétnou vecou podľa jej charakteru, účelu a významu použitia, v tomto prípade vo vzdialenosti nie takej, že by bolo treba za touto vecou kráčať, hľadať ju, vybrať z úschovne a podobne, ale pre prípad, že mobil zazvoní, resp. chce ho majiteľ použiť, nič mu k tomu nebráni ihneď tak konať a bez ďalšieho prekonania prekážky prípadne s ňou odísť, alebo ináč disponovať. Je nesporné, že v tomto prípade mala poškodená v bezprostrednom dosahu predmetný predmet, teda mobilný telefón spolu s bundou, resp. taškou, s ktorou cestovala a pokiaľ jej ju niekto nestrážil, resp. si ju neodložila na mieste mimo jej dosahu na to určenom, v úschovni a podobne, vec má svoju hodnotu, je len logické, že ju chcela mať v bezprostrednom dosahu, hoci i tak nezabránila tomu, aby jej bola odcudzená, čo sa však nedalo zabrániť ani pre prípad, že by ju mala v ruke, pokiaľ by páchateľ násilne túto vec z ruky vytrhol, v zmysle krádeže nie lúpeže. Treba uviesť, že teda odvolací súd vychádzal z toho, že poškodená mala bezprostredne blízko seba pri nohách v krátkej vzdialenosti odloženú bundu a v nej mobilný telefón vo vrecku bundy, ktorú inak nosí na sebe, nebol vo voľnom dosahu iných osôb a takéto konanie potom spadá pod právne posúdenie predmetného skutku v zmysle písm. c) § 212 ods. 2 Tr. zák., teda, že obžalovaný si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a čin spáchal na veci, ktorú mal iný pri sebe. Odvolací súd nezistil pochybenie ani vo výroku o treste, pretože obžalovanému s prihliadnutím na všetky významné skutočnosti v zmysle § 34 ods. 1,4 Tr. zák. uložil výchovný trest na dolnej hranici trestnej sadzby, vrátane dĺžky skúšobnej doby. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu za zákonný a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.