Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/558/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6409203104 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6409203104.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu OZETA NEO, a. s., so sídlom v Topoľčanoch, Dopravná 2098/9, IČO: 36 329 843, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Zvara advokáti, s. r. o., so sídlom 811 06 Bratislava, Námestie SNP 1, IČO: 46 547 878, v mene ktorej koná ako advokát konateľ Mgr. Peter Zvara, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci v sume 183.149,32 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/71/2016-315 (na rozsudku okresného súdu označeného ako sp. zn. 5C 71/16-308) zo dňa 31. augusta 2016, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 177.841,12 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 03. 10. 2008 do zaplatenia v súdom určenej lehote v časti o povinnosti zaplatiť úroky z omeškania m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 03. 10. 2008 do zaplatenia do 60 dní. II. Krajský súd žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 2,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € od 03. 10. 2008 do zaplatenia zamieta. III. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € a vo výroku, ktorým okresný súd priznal žalobcovi trovy konania v pomere 94,20 %, krajský súd potvrdzuje; IV. vo výroku o čiastočnom zastavení konania zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. V. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 177.841,12 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne, počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia, v lehote 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Konanie o návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia od žalovanej sumy 5.308,20 € a úroku z omeškania zo sumy 183.149,32 € vo výške 6 % ročne, počítaný od 18. 08. 2005 do zaplatenia, zastavil a priznal žalobcovi trovy konania v pomere 94,20 %. 2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca (právny predchodca) sa pôvodne podaným návrhom (v súčasnosti označovanom ako „žaloba“ - poznámka odvolacieho súdu) domáhal zaplatenia od žalovanej sumy 183.149,32 € s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne počítaný od 18. 08. 2005 do zaplatenia. V priebehu konania žalobu zobral ohľadom sumy 5.308,20 € a čo do úroku z omeškania zo sumy 183.149,32 € vo výške 6 % ročne počítaný od 18. 08. 2005 do zaplatenia späť a žiadal pripustiť zmenu návrhu, a to rozšírenie návrhu o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 8,5 % ročne, počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia. Žalobca tvrdil, že mu bola pôsobená škoda nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1Er 55/05, nakoľko exekútor JUDr. Tutka na základe vyznačenej právoplatnosti na uznesení zo dňa 22. 07. 2005 vykonal exekúciu. Na uvedenom uznesení, ktorým súd nevyhovel námietkam Sociálnej poisťovne a schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností, súd vyznačil právoplatnosť dňom 18. 08. 2005 napriek tomu, že proti uvedenému uzneseniu podala Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota, odvolanie. Pri vyčíslení škody, ktorú si žalobca uplatnil, vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý bol robený pre účely exekučnej dražby. 3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, nepopierala, že v exekučnej veci Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1Er 55/2005 došlo omylom k vyznačeniu právoplatnosti na uznesení zo dňa 22. 07. 2005 napriek včas podanému odvolaniu oprávnenej. Nie je však pravdou, že v prípade nevyznačenia uvedenej právoplatnosti by nedošlo k plneniu zo strany povereného exekútora. Súdny exekútor spojil niekoľko exekučných konaní smerujúcich voči jednému povinnému M-STAVBÁR, s. r. o., do jedného celku a úkony smerujúce k speňaženiu jeho majetku vykonával spoločne pre všetky konania. Pri rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností nebral do úvahy záložné práva jednotlivých veriteľov. Súd vydal štyri samostatné uznesenia o schválení rozvrhu výťažku z dražby, odvolanie bolo podané len v jednej veci, a to sp. zn. 1Er 55/2005. Poukázala na to, že právny predchodca žalobcu ako záložný veriteľ nepodal voči spornému uzneseniu žiadny opravný prostriedok. Namietala tiež uplatnenie si náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pretože sa žalobca predtým nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Podľa jej názoru je škoda to, o čo by sa reálne znížil majetok žalobcu, a to o sumu 2.427,40 €, ktorá suma predstavuje odplatu za postúpenie pohľadávok. Ak by sa súd s tým nestotožnil, žiadala primerane znížiť škodu s poukazom na pasivitu žalobcu a jeho právnych zástupcov, pretože nepodávali opravné prostriedky. Namietala aj nedostatok príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody s tým, že bol nesprávny úradný postup exekútora a až následne došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu. 4. Listiny, ktoré boli v rámci konania predložené stranami sporu a následne doručené druhej strane sporu, súd neoboznamoval s poukazom na § 204 CSP a strany sporu nerozporovali ani obsah spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1Er 55/2005. 5. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd konanie v tejto časti zastavil (§ 145 ods. 2 CSP) a na pojednávaní pripustil zmenu žaloby, a to ohľadom uplatneného úroku z omeškania s tým, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 8,5 % ročne, počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia. 6. Ďalej okresný súd v dôvodoch rozsudku poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 16Co/471/2015 zo dňa 31. 03. 2016 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 5C/113/09-100 zo dňa 28. 10. 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom krajský súd vo veci zaujal právny názor, že protiprávny úkon je daný, a to nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti a že u žalobcu došlo ku vzniku škody. Konštatoval, že otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou, a pokiaľ v konaní je preukázaný nesprávny úradný postup súdu, vznik škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nimi, je daná zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Krajský súd uložil okresnému súdu zistiť skutočnú výšku škody s poukazom na to, že ňou nie je hodnota všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ale len tá časť hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ktorá by bola žalobcovi pripadla pri dodržaní zákonného postupu pri rozvrhu výťažku z dražby, pri zohľadnení nárokov jednotlivých veriteľov podľa poradia ustanoveného zákonom. 7. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu doručil žalovanej dňa 02. 04. 2008 žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu v zmysle § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktorú žalovaná reagovala listom zo dňa 03. 10. 2008, z obsahu ktorého je zrejmé, že žiadosti právneho predchodcu žalobcu vyhovené nebolo. Týmto postupom bola daná možnosť, aby sa právny predchodca žalobcu obrátil na súd a domáhal sa uspokojenia svojho nároku. Pasívnu legitimáciu žalovanej súd považoval za danú v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 8. Z obsahu spisu Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1Er 55/05, ako aj z exekučného spisu EX 21/05, okresný súd zistil, že na Okresnom súde Rimavská Sobota sa pod sp. zn. 1Er 55/05 sa viedla exekúcia oprávneného Sociálnej poisťovne Bratislava, proti povinnému M-STAVBÁR, spol. s. r. o., Rimavská Sobota o vymoženie sumy spolu vo výške 13.823.522,-- Sk. Dňa 22. 04. 2005 vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie v prospech súdneho exekútora JUDr. Róberta Tutka. Okresný súd uznesením zo dňa 01. 06. 2005 schválil príklep, ktorý bol udelený dňa 23. 05. 2005 súdnym exekútorom k nehnuteľnostiam špecifikovaným v predmetnom uznesení na č. l. 122 a 123 spisu sp. zn. 1Er 55/05 v prospech vydražiteľa C. W., ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 14.145.496,-- Sk. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 06. 2005. Súdny exekútor dňa 12. 07. 2005 doručil okresnému súdu návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby. Okresný súd uznesením zo dňa 22. 07. 2005 nevyhovel námietkam Sociálnej poisťovne a zároveň schválil rozvrh výťažku z dražby vykonanej dňa 23. 05. 2005. Rozdeľovaná podstata predstavovala 14.145.596,-- Sk ako výťažok z dražby. Na uvedenom uznesení je vyznačená právoplatnosť dňa 18. 08. 2005. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala dňa 22. 07. 2005 Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota, odvolanie a Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14CoE/2/06 zo dňa 21. 02. 2006 predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 14. 07. 2006 právny predchodca žalobcu oznámil exekútorovi zmenu v osobe záložného veriteľa z Fondu národného majetku SR na právneho predchodcu žalobcu, a to titulom postúpenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného. Následne právny predchodca žalobcu žiadal vydať uznesenie o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností. Okresný súd Rimavská Sobota dňa 28. 06. 2007 vydal nové uznesenie, kde opätovne schválil rozvrh výťažku z dražby zo dňa 23. 05. 2005. Okresný súd na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu (jeho právneho predchodcu) v tomto konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením vydanom v konaní pod sp. zn. 14CoE/83/07 zmenil uznesenie okresného súdu, a to tak, že rozvrh výťažku z dražby neschválil, pričom v odôvodnení poukázal na pochybenie exekútora pri vyčíslení trov exekučného konania a pri určovaní poradia uspokojovaných záložných veriteľov. Súd mal za zrejmé, že exekútor na základe vyznačenej právoplatnosti na uznesení sp. zn. 1Er 55/05 zo dňa 22. 07.2005, ktoré bolo opatrené doložkou právoplatnosti, plnil. Uvedené rozhodnutie nemalo nadobudnúť právoplatnosť a následne zo strany exekútora JUDr. Tutka nemala byť exekúcia realizovaná. 9. Okresný súd na záver uzavrel, že nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti došlo k nesprávnemu úradnému postupu, došlo k protiprávnemu konaniu ako predpokladu zodpovednosti za škodou, ktorou je majetková ujma objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Súd mal za to, že zodpovednosť za škodu je v súdenej veci objektívna, a teda, žalovaná sa jej nemôže zbaviť, na strane poškodeného (žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu) došlo ku vzniku škody vyznačením právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení okresného súdu, v dôsledku ktorej bol žalobca (jeho právny predchodca) poškodený tým, že v dôsledku takéhoto rozhodnutia došlo k uspokojeniu len jedného z veriteľov dlžníka a nie aj žalobcu (jeho právneho predchodcu), bez ohľadu na tú skutočnosť, že odvolanie voči uzneseniu o schválení rozvrhu výťažku z dražby žalobca (jeho právny predchodca) nepodal. Zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Bez vyznačenia právoplatnosti na neprávoplatnom rozhodnutí by škodný následok (realizácia rozvrhu výťažku z dražby, pri ktorej právny predchodca žalobcu nebol uspokojený vo svojich právach), nenastal. V danej veci existuje vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, tento vzťah je priamy, bezprostredný, neprerušený, nie je sprostredkovaný, vzhľadom k tomu, že len v dôsledku nesprávneho vyznačenia právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení došlo k realizácii exekučného titulu nezákonným spôsobom, a to rozvrhom výťažku z dražby. Pokiaľ v konaní je preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nimi, je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. 10. V dôsledku vyššie uvedených skutočností ďalej okresný súd zisťoval v zmysle intencií krajského súdu (poznámka odvolacieho súdu uznesenie sp. zn. 16Co/471/2015 zo dňa 31. 03. 2016) skutočnú výšku škody s poukazom na to, že ňou nie je hodnota všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ale len tá časť hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ktorá by bola žalobcovi pripadla pri dodržaní zákonného postupu pri rozvrhu výťažku z dražby pri zohľadnení nárokov jednotlivých veriteľov podľa poradia ustanoveného zákonom. Okresný súd v konaní zistil, že z LV č.G. k. ú. U. U. vyplýva, že záložným právom boli zabezpečené pohľadávky tak Fondu národného majetku, ako aj Sociálnej poisťovne Rimavská Sobota, Daňového úradu Rimavská XXCoE/XX/XX-XXXa Husniriza Kukuliho (pôvodne VÚB, a. s.). Postup súdneho exekútora pri rozvrhu výťažku z dražby takým spôsobom, že z výťažku dražby po uspokojení trov exekúcie uspokojil len pohľadávku V. W. podľa § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, bolo nezákonné, na čo poukázal aj odvolací súd, Krajský súd v Banskej Bystrici, v uznesení č. k. 14CoE/83/07-206 zo dňa 25. 09. 2007, v ktorom, okrem iného, odvolací súd uviedol, že súdny exekútor pochybil pri uspokojovaní jednotlivých záložných veriteľov, keď nebral do úvahy rozsah jednotlivých záložných práv k jednotlivým nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXXX a na úkor ostatných záložných veriteľov uprednostnil záložného veriteľa, ktorého záložné právo bolo síce zapísané ako prvé v poradí, ale len k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX ako parcela č. XXX, XXXX/X a XXXX/X. Hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby a boli ohodnotené znaleckým posudkom N.. X. O., ktorá bola stanovená na sumu 5.517.556,40 Sk (183.149,32 €), strany sporu nenamietali. Fond národného majetku SR, ako záložný veriteľ, mal právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja nehnuteľností ako pohľadávka v 1. poradí. Po odpočítaní trov exekúcie vo výške 411.575,-- Sk na rozdelenie veriteľom podľa § 157 ods.1 písm. c) Exekučného poriadku, mala pripadnúť suma 13.734.021,-- Sk (455.885,98 €). Súdny exekútor mal z uvedeného výťažku uspokojiť veriteľov, ktorí mali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom, a to podľa času vzniku záložného práva. Hodnota vydražených nehnuteľností založených v prospech Fondu národného majetku SR podľa času vzniku v 1. poradí predstavovala z celkovej sumy, ktorá bola dosiahnutá vydražením 39,01 % (5.517.566,40 Sk : 14.145.596,-- Sk). Na pohľadávky Fondu národného majetku SR mala pripadnúť z rozvrhovanej sumy suma 5.357.641,59 Sk, čo je 39,01 % zo sumy 13.732.021,-- Sk, čiže 177.841,12 €. Vzhľadom na to, súd považoval žalobu žalobcu po čiastočnom späťvzatí za dôvodnú a v tomto rozsahu jej vyhovel. 11. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a počiatok omeškania súd určil dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na predbežné prejednanie nároku. Žalobca (jeho právny predchodca) podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 02. 04. 2008, a preto súd priznal úrok z omeškania od 03. 10. 2008. 12. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že žalobca sa nemôže domáhať plnenia v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ak sa predtým nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia a nestotožnil sa ani s tvrdením žalovanej, že je daný rozpor s dobrými mravmi, „nakoľko nemôže byť na ťarchu žalobcu, že iná osoba, a to pán W., získal finančné prostriedky“. 13. Okresný súd v konaní posudzoval aj žalovanou vznesenú námietku premlčania. Zistil, že právny predchodca žalobcu podal žalobu na súd dňa 10. 12. 2008. Na uznesení Okresného súdu Rimavská sobota sp. zn. 1Er 55/05 zo dňa 22. 07. 2005 bola vyznačená právoplatnosť dňom 18. 08. 2005. V období od 02. 04. 2008, teda od doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej do 02. 10. 2008 (obdobie 6 mesiacov) premlčacia lehota neplynula, spočívala, a z uvedeného je zrejmé, že žalobca (jeho právny predchodca) podal žalobu v 3-ročnej premlčacej dobe, teda včas. 14. Okresný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k úrokom z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. a vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Vo veci bol úspešnejší žalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu pomernej časti trov konania. Jeho úspech predstavuje v percentuálnom vyjadrení 97,10 % z pôvodne žalovanej sumy 183.149,32 €, úspech žalovanej predstavuje 2,9 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 94,20 % (97,10 % mínus 2,9 %). Zároveň súd skonštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 15. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej 15-dňovej lehote od doručenia rozhodnutia (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) odvolanie žalovaná proti časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia (výrok I.) a v časti výroku, ktorým súd priznal žalobkyni trovy konania v pomere 94,20 % (výrok III.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Vo vzťahu k posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody poukázala žalovaná na to, že právny predchodca žalobcu oznámil súdnemu exekútorovi zmenu v osobe záložného veriteľa z Fondu národného majetku SR na spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED titulom postúpenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 02. 2006. Následne TIKKA INVESTMENTS LIMITED žiadala vydať nové uznesenie o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností povinného, počas konania došlo k zmene strany sporu na strane žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 10. 2011, ktorou pôvodný žalobca (TIKKA INVESTMENTS LIMITED) postúpil ako postupca pohľadávku proti žalovanej, ktorá je predmetom tohto konania spolu s príslušenstvom a všetkými právami ňou spojenými na žalobcu OZETA NEO, a. s. ako postupníka. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo preto v prvom rade skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, t. j. či žalobcovi OZETA NEO, a. s., vzniklo právo na náhradu škody voči žalovanej titulom vymedzeného nesprávneho úradného postupu súdu. Poukázala na to, že súd má skúmať vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju nikto nenamieta. Okresný súd síce sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie (strana 6 odsek 25 rozsudku), avšak podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, keďže napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou vo vzťahu k odôvodneniu aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Súd prvej inštancie neskúmal a nevyhodnotil skutočnosť, že predmetom tohto konania nebolo posúdenie „pohľadávky voči štátu“, ale preskúmanie nároku alebo práva na náhradu škody. Nárok na náhradu škody proti štátu spôsobenej nesprávnym úradným postupom zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 9 ods. 2 na rozdiel od nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím upravenom v ustanovení § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. neviaže na osobu strany sporu, ale na osobu, ktorá preukáže, že tvrdeným nesprávnym úradným postupom tejto osobe vznikla škoda. Ide, teda, v zákone pri nesprávnom úradnom postupe orgánu verejnej moci o širšie koncipovaný okruh osôb, ktoré nemôžu aj nemusia byť stranami sporu, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná, teda, nesúhlasila s priznaním práva na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu spoločnosti OZETA NEO, a. s., ktorej nevznikla škoda v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s pochybením Okresného súdu Rimavská Sobota pri vyznačení právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení, ale dôsledkom uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávky, na podklade ktorej uhradila odplatu vo výške 2.427,40 € uvedomujúc si stav a rizikovosť postúpenej pohľadávky. 17. Ďalej žalovaná namietala, že súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy, že právny predchodca žalobcu (TIKKA INVESTMENTS LIMITED) nemal súdom preukázaný právny titul na náhradu škody (t. j. pohľadávku), preto ak svoj nárok na náhradu škody v priebehu súdneho konania postúpil inému subjektu, súčasnému žalobcovi, spôsobil tak stav, v dôsledku ktorého nemohlo byť právo priznané subjektu, ktorému v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tvrdená škoda nevznikla. Až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia by sa pohľadávka stala potvrdením nároku, či práva na náhradu škody, čo opačne neplatí (právo alebo nárok ešte nemusí byť existujúcou pohľadávkou). Poškodeným subjektom v prípade preukázania vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody by mohla byť iba právnická osoba (TIKKA INVESTMENTS LIMITED), ktorá už nie je stranou v spore v tomto konaní. Poukázal pritom na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 13Co/179/2016 zo dňa 20. 09. 2016, v zmysle ktorého právo alebo nárok ešte nemusí byť existujúcou pohľadávkou. Nemôže byť postúpená pohľadávka, o ktorej nemožno tvrdiť, či bude súdom priznaná, pretože nie je určitá a obyčajne, a teda, aj v tomto prípade nie je identifikovateľná ani jej výška. 18. Ďalej žalovaná namietala, že Fond národného majetku SR dobrovoľne postúpil svoju pohľadávku vo výške 79.665,41 € (2.400.000,-- Sk) spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED za 3,05 % jej hodnoty za odplatu vo výške 2.427,40 € už s vedomím, že vo veci bola nesprávne vyznačená právoplatnosť, že právny predchodca voči označenému uzneseniu nepodal odvolanie a že súdny exekútor plnil z rozvrhu výťažku voči osobe N. I.. Za takejto situácie žalovaná v konaní namietala, že sa nejaví ako spravodlivé, aby TIKKA INVESTMENTS LIMITED ako žalobca v tom čase získal od štátu plnenie v žalovanej výške 183.149,32 €. V priebehu konania poukázal aj na rozpor uplatnenej pohľadávky s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neposkytol žalovanej jednoznačnú odpoveď na rozhodujúcu námietku, či žalovaný nárok je v rozpore s dobrými mravmi alebo nie, čím odoprel žalovanej právo dostať odpoveď na právne a skutkovo relevantnú otázku. Takýmto postupom bolo konanie postihnuté závažnou procesnou vadou, ktorou došlo v spore k porušeniu práva na spravodlivý proces. Absencia uvedeného postupu súdu mala za následok vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s osobitným dôrazom pre posúdenie vzniku škody na strane žalobcu. 19. K otázke výšky škody žalovaná namietala, že súd prvej inštancie prezumoval obsah rozhodnutia exekučného súdu o schválení rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté. Namietala teda, aby súd v konaní o náhradu škody nahrádzal postupy a rozhodnutia exekučného súdu bez opory v skutkovom stave napadnutého exekučného konania. Pokiaľ v exekučnom konaní nebol schválený rozvrh výťažku, tak v súdnom konaní o náhradu škody súd nemôže riešiť ako predbežnú otázku to, či tento rozvrh by (ne) bol nakoniec schválený a pri posudzovaní v týchto súvislostiach, že teda ujma, v akej výške z dôvodu nevyplateného výťažku z dražby právnej predchodkyni žalobkyne vznikla. Uvedeným postupom súd prvej inštancie tak v konaní o náhradu škody prezumoval rozhodnutie o rozvrhu výťažku z dražby za hypotézy, že by došlo k jeho právoplatnému schváleniu, ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení exekučného konania ex offo pre začatý konkurz povinného (dňom 17. 01. 2008). 20. Ďalšou námietkou žalovanej bolo, že majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotným nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/134/03). Vzhľadom k tomu, že si právny predchodca žalobcu neuplatnil svoju pohľadávku v konkurze, zavinil tým vznik škody, ktorú by mal preto znášať a neprenášať túto zodpovednosť za škodu na štát. 21. Žalovaná ďalej namietala, že súd neaplikoval moderačné právo v zmysle § 450 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaná už na pojednávaní dňa 31. 08. 2016 poukázala na možnosť primeraného zníženia škody s poukazom na pasivitu právneho predchodcu žalobcu, ktorý nepodal opravný prostriedok voči rozhodnutiu o schválení rozvrhu výťažku z dražby. Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú by bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu § 450 OZ videla žalovaná v tom, že na právneho predchodcu žalobcu bola postúpená pohľadávka za odplatu iba vo výške 2.724,40 € už s vedomím, že vo veci bola nesprávne vyznačená právoplatnosť a že súdny exekútor už plnil voči osobe XX.XXX,XX W.. 22. K otázke výšky škody žalovaná namietala, že súd prvej inštancie svoje právne závery v súvislosti s priznanou výškou škody dostatočne nevysvetlil, neobjasnil, akými myšlienkovými postupmi k nej dospel, aké skutkové okolnosti a právne závery viedli súd k priznaniu náhrady škody vo výške 177.841,12 € s príslušenstvom, a teda, žalovaná považuje výpočet výšky trov exekúcie súdom prvej inštancie za nepreskúmateľný, keď súd iba skonštatoval, že trovy exekúcie a súdne trovy boli oprávnené iba vo výške 13.661,79 €. 23. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa vysporiadal v napadnutom rozhodnutí s námietkou žalovanej o tom, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia iba strohým a arbitrárnym vyslovením nesúhlasu s námietkou žalovanej a poukázaním na právny názor odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 16Co/471/2015 zo dňa 31. 03. 2016, ktorý v ňom ale k tejto otázke nezaujal žiaden právny názor. Žalovaná tvrdila, že pokiaľ existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od iného subjektu, škoda ani nevznikne. V tomto smere poukázala na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 4Cz 110/1984 (rozhodnutie publikované pod č. 4/1987 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR), 4Cdo/199/2005 a sp. zn. 1MCcdo/8/2007, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, či rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/145/2002, 25Cdo/2601/2010. V prípade, ak žalobkyňa disponuje pohľadávkou na vydanie bezdôvodného obohatenia voči inému subjektu, ktorú sa od dotknutého subjektu nepokúsila vymôcť, nemôže úspešne uplatniť nárok na náhradu škody od štátu. 24. K otázke príslušenstva nároku, a teda k úrokom z omeškania, žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/123/2011, v zmysle ktorých rozhodnutí sa môže dlžník - štát dostať do omeškania až v prípade uloženia povinnosti nahradiť istinu, a teda nie je možné priznať nárok na úroky z omeškania, keďže omeškanie v prípade náhrady škody nastáva až okamihom neplnenia na základe judikovanej povinnosti, čo súd nesprávne posúdil. 25. Žalovaná zároveň namietala aj nesprávne právne posúdenie námietky premlčania súdom prvej inštancie, keďže žalobkyňa vzala žalobu späť aj čo do úroku z omeškania zo sumy 183.149,32 € vo výške 6 % ročne počítaného od 18. 08. 2005 do zaplatenia a súčasne žiadala pripustiť zmenu žaloby spočívajúcu v jej rozšírení o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 8,5 % ročne počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia. K uvedenej zmene žaloby pritom došlo podaním právneho zástupcu žalobcu zo dňa 23. 08. 2016, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty pre uplatnenie tohto žalovaného nároku. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie nárok na náhradu škody v časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 8,5 % ročne počítaného od 03. 10. 2008 do zaplatenia zamietnuť. 26. Žalovaná záverom svojho odvolania zhrnula, že súd prvej inštancie v predmetnej veci nevyhodnotil dostatočne okolnosti potrebné pre vyslovenie záver o dostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ani o naplnení podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ktoré nesprávne právne posúdil, a v súvislosti s tým porušil aj právo žalovanej na spravodlivý proces. Bez povšimnutia zostala skutočnosť, že právny predchodca žalobcu TIKKA INVESTMENTS LIMITED napriek tomu, že nemal súdom preukázaný právny titul na náhradu škody, t. j. pohľadávku, tento svoj nárok v priebehu súdneho konania postúpil súčasnému žalobcovi, ktorému v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tvrdená škoda nemohla vzniknúť. V uvedenom ohľade žalobcovi nemohla vzniknúť škoda v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s pochybením okresného súdu pri vyznačení právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení, ale jedine dôsledkom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky voči štátu. Za nesprávny a neprípustný možno označiť postup súdu, keď v prejednávanej veci prezumoval rozhodnutie rozvrhu výťažku z dražby za hypotézy, že by došlo k jeho právoplatnému schváleniu ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení exekučného konania ex offo pre začatý konkurz povinného. Právny predchodca žalobcu si zároveň zavinil prípadný vznik škody, pretože nevyužil možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v konkurze. Súd sa nezaoberal dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, na ktoré žalovaná v konaní poukázala a uplatnenú škodu primerane neznížil. Taktiež súd nezaujal relevantné stanovisko k zásadnej otázke, či bolo potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od tretej osoby. Záverom namietala aj nesprávne právne posúdenie námietky premlčania v čase novouplatneného úroku z omeškania. Rozsudok okresného súdu teda žalovaná žiadala zmeniť a žalobu v napadnutom rozsahu zamietnuť, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. 27. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej (č. l. 336 až 344 spisu) uviedol, že zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v plnom rozsahu, na ktoré odkazuje. Námietky žalovanej uplatnené v odvolaní považuje za nedôvodné. 28. K námietke absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol, že považuje námietky za účelové, vykonštruované a ničím nepodložené. Žalovaná konštatovala, že nárok na náhradu škody vyplývajúci z nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci sa neviaže na stranu sporu, ale na osobu poškodeného, a že právny predchodca žalobcu nemal súdom priznanú pohľadávku na náhradu škody a ak by súd v súdnom konaní o škode rozhodol, mohla vzniknúť výlučne právnemu predchodcovi žalobcu, ktorý už nie je stranou sporu. Svoje tvrdenie žalovaná opiera o rozhodnutie 13Co/179/2016 zo dňa 20. 09. 2016 (poznámka odvolacieho súdu - zrejme rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici). V predmetnom konaní sa však posudzoval iný skutkový stav a súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu premlčania. Dôvodom premlčania bola skutočnosť, že žiadosť právneho nástupcu poškodeného o prerokovanie nároku na náhradu škody bola Generálnej prokuratúre ako povinnej osobe doručená až po uplynutí premlčacej lehoty. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku rozšíril aj o posúdenie samotného práva domáhať sa náhrady škody, ktoré označil za osobnostné právo výlučne spojené s osobou poškodeného. Z uvedeného dôvodu vyslovil právny záver, že takéto právo nemohlo byť predmetom postúpenia. V tomto konaní však nárok na uplatnenie náhrady škody voči žalovanej vznikol právnemu predchodcovi žalobcu, ktorý si tento nárok riadne a včas uplatnil voči žalovanej ako povinnej osobe postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a po uplynutí 6-mesačnej lehoty na plnenie nároku si tento nárok uplatnil žalobou na súde. Vzhľadom k tomu, že nárok na náhradu škody predstavuje nárok (právo), ktorý vznikol v súvislosti s vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi - M-STAVBÁR, spol. s r. o., s postúpenou pohľadávkou voči dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., prešiel na žalobcu aj nárok (právo) domáhať sa náhrady škody v tomto súdnom konaní. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/8/2007 zo dňa 30. 04. 2009. 29. Ďalej žalobca namietal tvrdenie žalovanej, že žalobca sa môže domáhať škody len do výšky odplaty za postúpenú pohľadávku. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi Fondom národného majetku SR a právnym predchodcom žalobcu boli na postupníka postúpené pohľadávky vrátane príslušenstva so všetkými právami s pohľadávkami spojenými. Žalovaná účelovo uvádza ako istinu postúpenej pohľadávky voči dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., sumu 2.400.000,-- Sk, čím chce navodiť dojem, že sa žalobca domáha náhrady škody, ktorá je vyššia ako samotná postúpená pohľadávka. Zo špecifikácie postúpených pohľadávok je však zrejmé, že suma 2.400.000,-- Sk predstavuje len istinu pohľadávky voči dlžníkovi, celková suma postúpenej pohľadávky voči dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., bola v Zmluve o postúpení pohľadávok vyčíslená na sumu 13.458.181,00 Sk (následne v záverečnom protokole na sumu 14.001.312,00 Sk). Do exekučného konania vedeného proti dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., si pôvodný veriteľ Fond národného majetku SR prihlásil pohľadávku v sume 12.298.693,00 Sk. Tvrdil, že pokiaľ mu je známe, za účelom postúpenia pohľadávok pôvodného vlastníka Fond národného majetku SR bol realizovaný medzinárodný tender, právny predchodca žalobcu vo verejnej obchodnej súťaži ponúkol za postúpenie pohľadávok najvyššiu cenu. Skutočnosť, že odplata za postúpenie pohľadávok bola nízka, zodpovedá tomu, že postupca Zmluvou o postúpení pohľadávok postupoval pohľadávky rôznej kvality, t. j. pohľadávky čo do vymáhateľnosti vysoko rizikové. 30. Žalobca tvrdenie žalovanej, že súd môže rozhodnúť o neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok v časti postúpenia pohľadávky voči dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., pre rozpor s dobrými mravmi, považoval za absurdné a po uplynutí viac ako 11 rokov od uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok aj za objektívne nemožné. V priebehu konania žalovaná takúto námietku procesnej obrany nevzniesla. Tvrdenie žalovanej, že súd v konaní o náhradu škody nahrádzal postupy a rozhodnutia exekučného súdu a prezumoval rozhodnutie o rozvrhu výťažku z dražby, pričom žalovaná poukázala na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/134/04 Najvyššieho súdu SR, žalobca uviedol, že žalovaná poukazuje na rozhodnutie, ktoré je založené (rovnako aj predchádzajúce rozhodnutia, na ktoré žalovaná poukazuje) na posúdení inej skutkovej a právnej veci. Žalobca sa v tomto konaní nedomáha škody vyčíslenej ako suma pohľadávky voči dlžníkovi M-STAVBÁR, spol. s r. o., ale škody vyčíslenej v sume, ktorá by žalobcovi pripadla z výťažku speňaženia založenej veci, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu a exekútor by vykonal rozvrh výťažku, ktorý by bol zákonný. Nie je pravdou, že škoda, ktorú vyčíslil žalobca, nemá oporu v skutkovom stave exekučného konania. Je právne irelevantné, či si žalobca prihlásil pohľadávku voči dlžníkovi do konkurzného konania, nakoľko v konkurznom konaní vedenom na majetok dlžníka M- STAVBÁR, spol. s r. o., neboli do majetku úpadcu zapísané nehnuteľnosti dlžníka, ktoré boli speňažené v exekučnom konaní, a z ktorých mal byť žalobca ako zabezpečený veriteľ uspokojený. 31. Ďalej žalobca k tvrdeniu žalovanej, že súd mal pri určení škody využiť moderačné právo podľa § 450 OZ, uviedol, že uplatnenie moderačného práva súdom je v posudzovanej veci neprípustné. Poukázal na zakotvenie interpretačnej zásady „lex specialis derogat legi generali“ v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré uvádza, že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Znamená to, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sú podporne použiteľné pre právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z. z. iba vtedy, pokiaľ tento osobitný zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu. V § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je uvedené, že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zákon č. 514/2003 Z. z., teda, presne určuje, čo sa poškodenému uhrádza, pričom neodkazuje na ustanovenie § 450 OZ; spoločné ustanovenia OZ o náhrade škody sa, teda, pri posudzovaní výšky škody, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota, a ktorá je predmetom tohto konania, nepoužijú. 32. Ďalej žalobca vo vyjadrení uviedol, že právny predchodca žalobcu nemal žiadny dôvod domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od osoby oprávnenej v exekučnom konaní, nakoľko medzi právnym predchodcom žalobcu a touto osobou neexistoval a neexistuje žiadny právny vzťah. Nakoľko nesprávnym úradným postupom spôsobil škodu právnemu predchodcovi žalobcu Okresný súd Rimavská Sobota, zodpovedným za škodu je výlučne povinná osoba, ktorou je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná. Poukázal na to, že judikatúra NS SR v skutkovo identických alebo analogických veciach o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci, najmä v prípadoch, kedy škodu spôsobil súdny exekútor, nie je jednotná v tom, či je poškodený povinný domáhať najskôr plnenia od toho, kto sa na úkor poškodeného obohatil. Okrem rozhodnutí, na ktoré v odvolaní poukazuje žalovaná, existujú aj iné názory, vychádzajúce aj zo stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Cpj 37/78 z 21. 12. 1978 ako napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011 alebo 1Cdo/123/2009. Nejednotnosť súdnej praxe v tejto otázke však bolo zjednotené v pomerne čerstvom rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/75/2015 zo dňa 23. 03. 2016, ktoré bolo v zverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2016 ako aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2016, p. č. 74. 33. Ďalej žalobca k odvolaniu žalovanej k otázke nároku na príslušenstvo pohľadávky poukázal na to, že žalovaná aj v tomto prípade poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7MCdo/16/2011, v ktorom bola posudzovaná skutkovo aj právne zásadne odlišná vec. Za právne relevantný považuje žalobca právny názor NS SR v rozhodnutí č. k. 7Cdo/253/2013 zo dňa 10. 12. 2014, z ktorého vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil. Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník dostáva do omeškania a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému tiež úroky z omeškania. Preto záver súdu, že „až rozhodnutím súdu vzniká záväzok odporkyne na náhradu škody“, je nesprávny (viď. uznesenie NS SR z 21. 12. 2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010). 34. K tvrdeniu žalovanej, že nárok na príslušenstvo uplatnený žalobcom zanikol, nakoľko žalobca na jednej strane zobral žalobný návrh v časti príslušenstva späť a na druhej strane žalobný návrh rozšíril o nový výpočet príslušenstva, žalobca uviedol, že podaním zo dňa 23. 08. 2016 zúžil uplatnený nárok čo do výšky škody o trovy súdneho exekútora, na ktorých by sa žalovaná podieľala v prípade, ak by súdny exekútor vykonal rozvrh výťažku z exekučnej dražby zákonným spôsobom. Zároveň s návrhom na úpravu petitu žaloby čo do výšky škody s poukazom na ustálenú súdnu prax a judikatúru, ktorá priznáva poškodenému úroky z omeškania až od prvého dňa po uplynutí 6-mesačnej lehoty po doručení žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (resp. od prvého dňa po odmietnutí plniť nárok poškodeného na základe žiadosti), upravil petit žaloby v časti úrokov z omeškania na zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania na výšku 8,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € počnúc od 03.10.2008 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zmenu návrhu čo do vyčíslenia úrokov a plynutia lehoty pripustil. Právny záver žalovanej, že zmenou petitu žalobného návrhu čo do výšky a plynutia úrokov z omeškania došlo k premlčania práva žalobcu na úroky z omeškania, nie je správny. 35. Záverom žalobca vo vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny, a preto žiada rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd priznal plný nárok na trovy odvolacieho konania. 36. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario) a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € a vo výroku, ktorým okresný súd priznal žalobcovi trovy konania v pomere 94,20 %, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil a čiastočne ponechal rozsudok nedotknutým z nasledovných dôvodov: 37. Pôvodne o žalobe žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) Okresný súd Žiar nad Hronom rozhodol rozsudkom č. k. 5C/113/09-100 zo dňa 28. 10. 2009 tak, že žalovanej (v rozsudku sú pôvodne označení žalobca a žalovaná ako „navrhovateľ“ a „odporca“) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 183.149,32 € s tam uvedeným príslušenstvom a nahradiť žalobcovi v rozsudku uvedené trovy konania. Rozsudok okresného súdu bol zmenený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/13/2010-126 zo dňa 18. 02. 2010 tak, že krajský súd žalobu (v rozsudku označenú ako „návrh“) zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd rozsudok zmenil, keď dospel k právnemu záveru, že proti uzneseniu, ktorým súd schválil rozvrh výťažku z dražby, Fond národného majetku SR odvolanie nepodal a odvolanie podala len Sociálna poisťovňa. Tým, že Fond národného majetku SR nekonal, opravný prostriedok nevyužil, vznik škody nemohol byť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ak odvolanie podala len Sociálna poisťovňa a len z toho dôvodu došlo k nesprávnemu vyznačeniu právoplatnosti na predmetnom uznesení okresného súdu. Žalobca sa nemôže úspešne domáhať náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom. Nebyť odvolania Sociálnej poisťovne, by predmetné uznesenie okresného súdu v dôsledku nečinnosti FNM SR bolo nadobudlo právoplatnosť. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. 02. 2010 sp. zn. 16Co/13/2010 bolo zrušené Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn. 2Cdo/129/2010 zo dňa 27. 04. 2011 z dôvodu, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O odvolaní opätovne rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici po nariadení pojednávania rozsudkom č. k. 16Co/188/2011-184 zo dňa 13. 10. 2011, znovu rozsudok okresného súdu zmenil a návrh zamietol. Rozsudok krajského súdu bol opätovne zrušený uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/52/2012 zo dňa 30. 04. 2013 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia predmetného rozsudku. 38. Ďalším rozhodnutím Krajský súd v Banskej Bystrici č. k. 16Co/279/2012-223 zo dňa 06. 11. 2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (po zmene zloženia senátu krajského súdu), v ktorom rozhodnutí krajský súd dospel k záveru, že nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti na uznesení sp. zn. 1Er/55/05 zo dňa 22. 07. 2005 došlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu uspokojením len jedného z veriteľov, a to XCdo/XXX/XXXX W., došlo k vzniku škody na strane právneho predchodcu žalobcu, pričom krajský súd spochybnil len skutočnú výšku škody vzniknutú žalobcovi nesprávnym úradným postupom, ktorou podľa záverov krajského súdu nie je hodnota všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ale len ich pomerná časť, ktorá by bola žalobcovi pripadla pri dodržaní zákonného postupu pri rozvrhu výťažku z dražby pri zoradení nárokov jednotlivých veriteľov podľa poradia ustanoveného zákonom. Odvolací súd nepovažoval za sporné, že v súdenej veci je daný kauzálny nexus medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Ku škode podľa jeho názoru došlo v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. NS SR opätovne zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 8Cdo/102/2014 zo dňa 26. 03. 2015 v spojení s opravným uznesením zo dňa 23. 09. 2015. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že krajský súd v uvedenom uznesení nevysvetlil zmenu svojho právneho názoru. 39. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalším uznesením č. k. 16Co/471/2015-276 zo dňa 31. 03. 2016 opätovne rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v tomto uznesení (strana 22 uznesenia) odôvodnil zmenu svojho predošlého právneho názoru a opätovne dospel k záveru, že sporným v konaním ostala len výška nároku na náhradu škody. 40. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23. 08. 2016, ktoré došlo okresnému súdu 30. 08. 2016 v časti označenej ako „B) Oprava žalobcom uplatnených úrokov z omeškania“ uviedol, že vzhľadom na súdnu prax, ktorá priznáva úroky z omeškania z titulu priznania škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci počnúc dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na prejednanie nároku v predbežnom konaní, uplatňuje si úrok z omeškania od 03. 10. 2008, t. j. od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle žiadosti žalobcu doručenej žalovanému dňa 02. 04. 2008. Uplatnil si, teda, úroky z omeškania v sume 8,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € od 03. 10. 2008 do zaplatenia (sadzba pre úroky z omeškania v občianskoprávnych veciach od 25. 04. 2007 - 28. 10. 2008). 41. Okresný súd na pojednávaní dňa 31. 08. 2016 uznesením pripustil zmenu návrhu, a to „rozšírenie návrhu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 8,5 % ročne počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia“. Na uvedenom pojednávaní okresný súd zároveň rozhodol o žalobe teraz odvolaním napadnutým rozsudkom, ktorý odvolací súd (okrem výroku o úrokoch z omeškania) považuje za vecne správny. 42. Okresný súd o veci rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci na základe vykonaného dokazovania a následne vec aj správne právne posúdil. Okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku riadne, dostatočne, zrozumiteľne a jasne tak pre odbornú ako aj laickú verejnosť vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobcu za dôvodný. Uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Rozsudok okresného súdu, resp. jeho odôvodnenie odvolací súd považuje za dostatočné a presvedčivé (§ 220 ods. 2 CSP). 43. Okresný súd správne rozhodol podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom s námietkami vznesenými v priebehu konania stranami sporu sa aj náležite vyporiadal. So závermi okresného súdu, že uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1Er/55/05 zo dňa 22. 07. 2005 došlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu z dôvodu, že na tomto uznesení bola vyznačená doložka právoplatnosti napriek tej skutočnosti, že vo veci bolo podané odvolanie, sa odvolací súd stotožňuje. Okresný súd rozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovenom v uznesení č. k. 16Co/471/2015-276 zo dňa 31. 03. 2016. Okresný súd správne dospel aj k záveru, že na základe nezákonne vyznačenej právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení došlo k plneniu súdneho exekútora JUDr. Tutku len v prospech jedného z veriteľov, a to v prospech V. W. a nie aj právneho predchodcu žalobcu, pričom aj v tomto smere okresný súd rešpektoval právny názor nadriadeného súdu vyslovený v uznesení č. k. 16Co/471/2015-276 z 31. 03. 2016 (strana 22 a 23 uznesenia) a rešpektoval aj záver krajského súdu v otázke príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pri rozhodovaní okresný súd správne vychádzal zo skutočnosti, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v prípade spôsobenia škody orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci sú protiprávny úkon, resp. škodová udalosť, vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody. V zmysle záverov krajského súdu sa potom okresný súd správne zameral len na zistenie výšky škody, či už v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 16Co/279/2012-223 zo dňa 06. 11. 2013 alebo uznesenia krajského súdu č. k. 16Co/471/2015-276 zo dňa 31. 03. 2016. 44. Odvolací súd ku konkrétnym námietkam žalovanej voči rozsudku okresného súdu č. k. 5C/71/16-315 zo dňa 31. 08. 2016 uvádza: Ako už vyššie bolo uvedené, odvolací súd rozhodoval v súdenej veci viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ktoré žalovaná zhrnula v časti odvolania označeného ako „zhrnutie“, a ktoré odvolací súd z dôvodu prehľadnosti rozdelil nasledovne: a) súd prvej inštancie nevyhodnotil okolnosti potrebné pre vyslovenie záveru o dostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, b) súd prvej inštancie nevyhodnotil dostatočne naplnenie podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, c) právny predchodca žalobcu (TIKKA INVESTMENTS LIMITED) nemal súdom preukázaný právny titul na náhradu škody (t. j. pohľadávku), d) právny predchodca žalobcu (TIKKA INVESTMENTS LIMITED) postúpil pohľadávku súčasnému žalobcovi, ktorému v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tvrdená škoda nemohla vzniknúť, škoda mu mohla vzniknúť len v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s pochybením Okresného súdu Rimavská Sobota jedine dôsledkom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky voči štátu, e) súd prezumoval rozhodnutie o rozvrhu výťažku z dražby za hypotézy, že by došlo k jeho právoplatnému schváleniu, ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení exekučného konania ex offo pre začatý konkurz povinného, f) žalobca zavinil vznik škody, pretože nevyužil možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v konkurze, g) súd nesprávne rozhodol, keď uplatnenú škodu podľa § 450 ods. 2 OZ primerane neznížil, h) súd nezaujal relevantné stanovisko k otázke, či bolo potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od tretej osoby, i) súd nesprávne právne posúdil otázku námietky premlčania v časti novouplatneného úroku z omeškania. ad a) Odvolací súd konštatuje, že žalobca aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu dosiaľ nenamietal, avšak vzhľadom k tej skutočnosti, že súd má skúmať vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu, odvolací súd uvádza, že žalovaná namietala aktívnu legitimáciu žalobcu OZETA NEO, a. s., ktorú si žalobca odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 10. 2011, ktorou pôvodný žalobca TIKKA INVESTMENTS LIMITED postúpil ako postupca pohľadávku proti žalovanej terajšiemu žalobcovi OZETA NEO, a. s. Žalovaná si v tomto smere protirečí, pretože na jednej strane v odvolaní tvrdí, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v prvom rade skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne (a teda vlastne žalovaná namietala, že súd túto skutočnosť neskúmal), pričom v ďalšom texte odvolania žalovaná uvádza, že z napadnutého rozsudku zo strany 6 ods. 25 vyplýva, že súd prvej inštancie na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom spore. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v súdenej veci je daná aj podľa záverov odvolacieho súdu. Žalovaná tvrdila, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby z dôvodu, že mu nevznikla škoda v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s pochybením Okresného súdu Rimavská Sobota pri vyznačení právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení v exekučnom konaní, ale dôsledkom uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky. Nárok na náhradu škody proti štátu spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa názoru žalovanej zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 na rozdiel od nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím upravenom v ustanovení § 5 ods. 1 uvedeného zákona neviaže na osobu strany sporu, ale na osobu, ktorá preukáže, že tvrdeným nesprávnym úradným postupom tejto osobe vznikla škoda. S takýmito závermi žalovanej sa odvolací súd nestotožňuje. Je síce pravdou, že v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní a v zmysle § 9 ods. 2 uvedeného zákona pri striktnom a doslovnom výklade tohto ustanovenia by si ale v žiadnom prípade nemohol ten, komu bola takáto škoda spôsobená, uplatniť nárok na náhradu škody, komu bola pohľadávka postúpená v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Takýto stav by bol v rozpore s duchom uvedeného zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko žiadny postupník by si nemohol nárok na náhradu škody v tomto prípade uplatniť. Je pravdou, že spoločnosti OZETA NEO, a. s., nevznikla škoda v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s pochybením Okresného súdu Rimavská Sobota pri vyznačení právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení v exekučnom konaní, ale aktívna legitimácia žalobcu je odvodená zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14. 10. 2011 z pôvodného žalobcu zo spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LTD. Nie je pravdivým ani tvrdenie žalovanej, že právny predchodca žalobcu TIKKA INVESTMENTS LTD nemal súdom preukázaný právny titul na náhradu škody, t. j. pohľadávku. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 02. 2006 uzatvorenou medzi Fondom národného majetku SR ako postupcom a spoločnosťou TIKKA INVESTMENTS LIMITED ako postupníkom nadobudla TIKKA INVESTMENTS LIMITED pohľadávku voči povinnému, nie pohľadávku voči žalovanej, v dôsledku ktorej skutočnosti sa spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED stala aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby. Pokiaľ v priebehu konania práva spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED boli prevedené na terajšieho žalobcu, okresný súd správne uznesením č. k. 5C/175/2013-255 zo dňa 11. 02. 2014 rozhodol tak, že pripustil, aby do konania namiesto žalobcu TIKKA INVESTMENTS LIMITED vstúpil nový žalobca OZETA NEO, a. s. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 03. 2014. Námietka aktívnej vecnej legitimácie žalovanej, teda, nie je dôvodná. ad b) Nebolo možné prihliadnuť ani na námietku žalovanej, že v súdenej veci neboli naplnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ ide o túto námietku, odvolací súd poukazuje na to, že s ňou sa okresný súd vysporiadal v napadnutom rozsudku takým spôsobom, že rešpektoval právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v predošlom zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/471/2015-276 z 31. 03. 2016 ako aj uznesení č. k. 16Co/279/2012-223 z 06. 11. 2013, na ktoré odvolací súd v ďalšom z dôvodu hospodárnosti len poukazuje. Pokiaľ bol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup okresného súdu vyznačením právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení a bolo preukázané, že žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) v súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom vznikla škoda, existuje medzi nesprávnym úradným postupom okresného súdu a vznikom škody príčinná súvislosť. ad e) K námietke žalovanej, že je neprípustný postup súdu, keď v prejednávanej veci prezumoval rozhodnutie o rozvrhu výťažku z dražby za hypotézy, že by došlo k jeho právoplatnému schváleniu ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení exekučného konania ex offo pre začatý konkurz povinného, odvolací súd uvádza, že žalobca sa nedomáha náhrady škody vyčíslenej ako suma pohľadávky voči dlžníkovi M- STAVBÁR, spol. s r. o., ale škody vyčíslenej v sume, ktorá by žalobcovi pripadla z výťažku speňaženia založenej veci, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu a exekútor by vykonal rozvrh výťažku, ktorý by bol zákonný. Nejde teda o prezumovanie rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby, ale o vyčíslenie škody, ktorá žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) vznikla. ad f) Nie je možné prihliadnuť ani na námietku žalovanej, že žalobca si zavinil prípadný vznik škody, pretože nevyužil možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v konkurze. V prípade žaloby o náhradu škody voči štátu spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť oprávnenej osoby domáhať sa svojej pohľadávky voči povinnej osobe v konkurznom konaní a že následne v prípade neuspokojenia veriteľa v konkurznom konaní, že by sa mohol domáhať veriteľ náhrady škody v konaní o náhradu škody voči štátu. Ďalej viď výklad k otázke, či je možné uplatniť nárok na náhradu škody predtým, ako si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od osoby, ktorá ho získala, ktorý výklad je možné aplikovať aj na posúdenie otázky, či si žalobca môže uplatniť nárok na náhradu škody, ak si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplatnil v konkurznom konaní voči povinnému. ad g) K námietke žalovanej, že okresný súd sa nezaoberal dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre primerané zníženie náhrady škody odvolací súd uvádza, že zodpovednosť štátu za náhradu škody je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Z uvedeného dôvodu neprichádza do úvahy ani moderačné právo v zmysle ustanovenia § 450 ods. 2 OZ. Zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, t. j. v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má aplikácia osobitného (špeciálneho) zákona č. 514/2003 Z. z. prednosť pred Občianskym zákonníkom, podľa ktorého sa postupuje len vtedy, ak neobsahuje osobitný zákon vlastnú právnu úpravu. Úprava náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je úpravou celkovou a nedostatok úpravy moderačného práva v zákone č. 514/2003 Z. z. nie je možné vykladať takým spôsobom, že pokiaľ tento zákon úpravu o moderačnom práve neobsahuje, uplatnia sa ustanovenia Občianskeho zákonníka (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/3047/2013). Kritériá pre určenie rozsahu náhrady škody sú obsiahnuté v ustanoveniach § 17 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. V zásade platí, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Súčasná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je koncipovaná ako absolútna objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť (viď. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). ad h) K námietke, že okresný súd nezaujal stanovisko k otázke, či bolo potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od tretej osoby, odvolací súd uvádza: Žalovaná svoje závery odvodzuje s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to sp. zn. 4Cz/110/1984 (rozhodnutie publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk NS SR), 4Cdo/199/2005 a sp. zn. 1NCdo/8/2007 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, či rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/145/2002, 25Cdo/2601/2010. Odvolací súd súhlasí so stanoviskom žalobcu, že v súdenej veci existujú aj opačné názory, vychádzajúce napr. zo stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Cpj 37/78 z 21. 12. 1978, rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011 (a teda rozhodnutia, ktoré NS SR prijal po vydaní uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 361/09-24 zo dňa 26. 11. 2009), alebo 1Cdo/123/2009. Rozdielnosťou právnych názorov ohľadom uvedenej problematiky sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 2Cdo48/2010 zo dňa 21. 12. 2010, v ktorom Najvyšší súd SR právny záver krajského súdu, že ustanovenia upravujúce zodpovednosť povinného za bezdôvodné obohatenie sú vo vzťahu k ustanoveniam a náhrade škody ustanoveniami špeciálnymi, a teda, že nárok z titulu zodpovednosti za škodu možno uplatniť len vtedy, ak nie sú zároveň naplnené znaky skutkovej podstaty niektorého z ustanovení upravujúcich zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, považoval za právny názor judikatúrou ovplyvnenou ešte paternalistickou ochranou štátu súdmi, ktorá sa určitou kvalifikovanou procedúrou - stanoviskom Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR - zmenila na jednoznačné závery, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“ (zo správy o zhodnotení úrovne rozhodovania súdov SR vo veciach zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3/1979, pod č. 1, str. 79-80), čo bolo potvrdené aj ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím č. 25/1986, strana 299 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Najvyšší súd SR tiež poukázal na to, že vyššie uvedený záver je podporovaný relevantnou právnou doktrínou tak z minulosti (porovnaj V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Právnik č. 3/1984, strana 258 alebo J. Vanek: Ešte k niektorým otázkam vzťahu ..., Socialistická zákonnosť č. 8/1987 a pod.), ale aj zo súčasnosti, podľa ktorej nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Najvyšší súd SR teda zaujal stanovisko, že vo všeobecnosti možno uplatniť nárok plnenie na základe bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu (J. Fiala - M. Kindl a kol.: Občanské právo hmotné, Plzeň 2007, strana 654). Tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. ad i) Odvolací súd akceptoval námietku žalovanej v otázke posúdenia námietky premlčania v časti novouplatneného úroku z omeškania. Nie je sporným, že pôvodne si žalobca (jeho právny predchodca) žalobou uplatnil úroky z omeškania vo výške 6 % p. a. od 18. 08. 2005 do zaplatenia a že podaním zo dňa 23. 08. 2016, ktoré došlo okresnému súdu 30. 08. 2016, uplatnil úrok z omeškania od 03. 10. 2008, t. j. od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na prerokovanie nároku na náhradu škody, doručenej žalovanej dňa 02. 04. 2008. Uvedeným podaním, teda, došlo k zmene žaloby tým, že žalobca v skutočnosti čiastočne vzal žalobu späť ohľadne uplatnenia úrokov z omeškania od 18. 08. 2005 do zaplatenia do 03. 10. 2008 a zároveň došlo k rozšíreniu žaloby od 03. 10. 2008, nakoľko žalobca si už neuplatňoval úroky z omeškania vo výške 6 % p. a., ale vo výške 8,5 % p. a. Samozrejme došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby aj ohľadom istiny, ktorú žalobca uplatnil pôvodne v sume 183.149,32 €, ktorú podaním zo dňa 23. 08. 2006 upravil na sumu 177.841,12 €. K čiastočnému späťvzatiu žaloby, teda, došlo ohľadom rozdielu medzi pôvodne uplatnenou istinou a istinou uplatnenou podaním zo dňa 23. 08. 2016, ohľadom ktorej okresný súd konanie zastavil a v tejto časti odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané nebolo, a preto zostal rozsudok v tejto časti nedotknutým. 45. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 16 ods. 1 zakotvuje, že ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti s tým, že ak tak neurobí, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. To znamená, že márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty sa štát ako dlžník dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému tiež úroky z omeškania. Ministerstvu spravodlivosti SR bola dňa 02. 04. 2008 doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú Ministerstvo spravodlivosti SR odpovedalo listom zo dňa 03. 10. 2008. Z obsahu tohto listu je zrejmé, že žiadosti žalobcu (právneho predchodcu) ministerstvo nevyhovelo. Žaloba bola podaná na Okresnom súde Rimavská Sobota dňa 10. 12. 2008 a až do podania žalobcu zo dňa 23. 08. 2016 nebolo pochybností o tom, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Pochybnosti vznikli až s uvedeným podaním, kedy došlo, či už k čiastočnému späťvzatiu žaloby, čo samé osebe nemá vplyv na otázku premlčania, ale aj k čiastočnému rozšíreniu žaloby ohľadom úrokov z omeškania a k posunutiu lehoty, od ktorej si žalobca nárok na úroky z omeškania uplatnil. Namiesto 6 % ročne od 18. 08. 2005 si žalobca uplatnil úroky z omeškania od 03. 10. 2008, tieto si ale uplatnil nie vo výške 6 % ročne, ale vo výške 8, 5 % ročne. Pokiaľ si však nárok uplatnil podaním zo dňa 23. 08. 2016, nárok nebol uplatnený v premlčacej dobe (§ 106 ods. 1, 2 OZ). Pokiaľ si, teda, žalobca uplatnil úroky z omeškania nad rámec 6 % vo výške 2,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € od 03. 10. 2008 do zaplatenia, v tejto časti krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 03. 10. 2008 do zaplatenia v súdom určenej lehote 60 dní. Čiastočné späťvzatie žaloby ohľadom úrokov z omeškania vo výške 6 % a zároveň uplatnenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % odvolací súd vyhodnotil tak, že k samotnému (čiastočnému) spaťvzatiu žaloby došlo len ohľadom úrokov z omeškania vo výške 2,5%. 46. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj vo výroku o náhrade trov konania, v tomto výroku sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP), na ktoré závery len poukazuje. 47. Rozsudok okresného súdu vo výroku o čiastočnom zastavení konania ponechal odvolací súd nedotknutým z toho dôvodu, že proti tomuto výroku odvolanie podané nebolo. 48. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa zásady úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bol vo veci samej úspešný v celom rozsahu žalobca (neúspešný bol len ohľadom úrokov z omeškania vo výške 2,5 % z ním uplatnenej sumy, teda ohľadom časti príslušenstva pohľadávky), preto v zmysle § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).