Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 3To/11/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416010028 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6416010028.3 Uznesenie Krajský súd Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, na verejnom zasadnutí dňa 8. februára 2017, prejednal odvolanie obžalovaného S. W., proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 04.01.2017 sp.zn. 3T/6/2016 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného S. W. z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný S. W. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 24.07.2015 v čase okolo 14:00 hod. vošiel tým spôsobom, že preskočil uzamknutú vstupnú bráničku do dvora rodinného domu na B. H. X v H. D., časť N., okres U. R. H. a následne nezisteným násilným spôsobom vylomil uzamknuté vstupné dvere do rodinného domu, vošiel do jeho vnútorných priestorov, v kuchyni domu pristúpil k poškodenému K. U., nar. XX.XX.XXXX, vykrútil mu ruku, v ktorej K. U. držal hotovosť vo výške 300,00 Eur, ktorú mu zobral a z miesta odišiel, čím spôsobil poškodenému K. U., nar. XX.XX.XXXX, škodu vo výške 300,00 Eur. Za to bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. s použitím ust. § 38 ods. 5 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere desať rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému K. U. škodu v sume 300,- Eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Vyslovil názor, že zo spáchania zločinu lúpeže sa necíti byť vinným, i keď samotný skutok a jeho spáchanie nepopiera a v plnom rozsahu sa aj doznal. Nie je však pravdou, že by sa zmocnil finančných prostriedkov použitím násilia a tiež nie je pravdou, že by bol odcudzil sumu 300,- Eur. Peniaze odcudzil poškodenému spod vankúša na posteli, keď tento spal, a to len v sume 200,- Eur. Takto vypovedal v priebehu celého dokazovania, v prípravnom konaní, aj pred súdom. V ďalšom poukázal na nevieryhodnosť výpovede poškodeného, ktorý bol viackrát vypočutý, najprv tvrdil, že mu z ruky vytrhol finančné prostriedky v sume 400,- Eur, pritom mu nespôsobil žiadne zranenie a poškodený sa nijak nebránil. Taktiež na hlavnom pojednávaní 13.07. uviedol, že sa mu nijako nevyhrážal a nehovoril mu nič, len mu vzal peniaze. Keď bol 30.09.2015 opakovane vypočutý, poškodený vypovedal zhodne ako on, teda, že mu zobral peniaze spod vankúša na posteli. Mal mu zobrať už len 300,- Eur a nie 400,- Eur, ako tvrdil predtým. Taktiež uviedol, že vstupné dvere do domu boli uzavreté, ale neuzamknuté. Na hlavnom pojednávaní 13.07.2016 uviedol, že vstupné dvere nemal uzamknuté. 03.11.2015 bol znova vypočutý a tvrdil, že mu zobral 300,- Eur. Napriek uvedenému si súd osvojil názor, že skutku sa mal dopustiť vlámaním a tým argumentuje aj v rozsudku, v jeho odôvodnení. Podľa vykonanej ohliadky miesta činu, na fotodokumentácii je zachytený jazýček zámku vstupných dverí v neuzamknutej polohe, pritom v písomnej časti ohliadky vyplýva, že tento mal byť uzamknutý. Za týchto okolností teda nemožno považovať pre tento rozpor dôkaz o uzamknutí dverí za vieryhodný a zákonný. V ďalšom rozoberá príjmy a výdavky poškodeného pred spáchaním predmetného skutku a z tohto má vyplývať, že poškodený nemohol mať pri sebe viacej ako 300,- Eur. Zo znaleckého posudku znalca z odboru psychológie K.. E. D. je preukázané, že poškodený žije devastačným spôsobom života, kapacita jeho pamäti je podpriemerná, pričom niektoré udalosti z minulosti vie reprodukovať alebo uviesť presne a detailne a niektoré si nepamätá. Má teda problémy s časovou lokalizáciou jednotlivých zážitkov a s popisom detailov, takýto popis zo strany poškodeného podľa znalca je nepresný. Aj tento dôkaz má svedčiť o rozpornosti a nevieryhodnosti výpovedi poškodeného v detailoch. Pokiaľ ide o výrok o treste, s týmto nie je spokojný, pretože v otázke právnej kvalifikácie podľa obžaloby vznikli pochybnosti a v pochybnostiach mal vyhodnotiť tieto skutočnosti v jeho prospech a kvalifikovať predmetný skutok len ako prečin krádeže podľa § 212 ods.1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a potom uložiť podľa toho aj trest. Aj pri použití právnej kvalifikácie podľa obžaloby je trest neprimeraný, pretože nezodpovedá nebezpečenstvu jeho konania pre spoločnosť, trest v takejto výmere neplní výchovný účel, ale ide o trest likvidačný, keď príde o svoju rodinu a celkové rodinné zázemie. Z osobných pomerov poukázal na skutočnosť, že s manželkou majú desať detí, pričom najmenšie nemá ani rok. Pokiaľ bol v minulosti viackrát súdne trestaný, išlo o skutky a trestné činy menšej nebezpečnosti, a preto doteraz nebol ani vo výkone trestu odňatia slobody. Krajský súd na základe odvolania obžalovaného preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť napadnutého rozsudku a konanie rozsudku predchádzajúce a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom rešpektovaní všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej časti napadnutého rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne závery a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne, a to v súlade s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a § 168 ods. 1 Tr. por. Súhrn priamych dôkazov, predovšetkým výpoveď poškodeného a čiastočne aj obžalovaného, v spojení s nepriamymi dôkazmi, bol súdom prvého stupňa vyhodnotený na základe zásad správneho myslenia a vnútorného presvedčenia v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a takéto hodnotenie dôkazov vedie aj odvolací súd k jednoznačnému záveru, že obžalovaný sa dopustil predmetného skutku a trestných činov tak, ako to ustálil súd prvého stupňa vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Odvolací súd musí konštatovať, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal aj s tými skutočnosťami, ktoré namieta obžalovaný v odvolaní, pretože tieto údajné pochybenia už podľa obžaloby, obžalovaný namietal aj dokazovanie na hlavnom pojednávaní, hlavne potom v záverečnej reči. Tieto dôvody si odvolací súd osvojil, stotožňuje sa s nimi, a preto v ďalšom na ne iba poukazuje, s prihliadnutím na uvedené skutočnosti, teda, že takýto rozbor dôkaznej situácie a vysvetlenie vo výrokovej časti v písomnom odôvodnení rozsudku, považuje za zákonné a postačujúce. Vychádzajúc však z dôvodov odvolania obžalovaného, kde sa opakujú predchádzajúce námietky a obhajoba obžalovaného z obdobia pred vynesením napadnutého rozsudku, musí odvolací súd opätovne len v poslednej časti reagovať tak, že nie je dôvod spochybňovať v prvom rade, že sa skutok stal a tiež, že nie je dôvod spochybňovať tú skutočnosť, kto je páchateľom, keď obžalovaný sám sa k spáchaniu predmetného skutku doznal. Pokiaľ ide o popieranie tvrdení poškodeného v tom smere, že nie je možné dôverovať jeho výpovediam pre ich rozpornosť a tiež pre závery znaleckého posudku znalca z odboru psychológie, odvolací súd zastáva stanovisko, že pri takejto dôkaznej situácie aj z pohľadu zistení ohľadom možnosti veriť obžalovanému pokiaľ čiastočne zmenil svoje výpovede v priebehu dokazovania, je potrebné v prvom rade vychádzať z jeho prvých výpovedí, kde poškodený mal čerstvo v pamäti priebeh predmetného skutku a len s odstupom času vzhľadom na jeho pamäťové schopnosti a celkový zdravotný stav, mohlo dôjsť k zmene výpovedí, čo nie je ojedinelé ani u svedkov alebo iných osôb, vypovedajúcich v rámci dokazovania aj pokiaľ nemajú také problémy s pamäťou, resp. ostatné zdravotné problémy, ako poškodený. U poškodeného išlo o stresový zážitok a na tomto mieste je vhodné uviesť, že pokiaľ poškodený s odstupom času v nepodstatnej časti zmenil svoju výpoveď, nebolo to rozhodne úmyselné, na rozdiel od zmeny výpovede obžalovaného, ktorý najprv popieral vôbec spáchanie predmetného skutku a až pod tlakom dôkazov zmenil čiastočne svoju výpoveď, ale len do tej miery, aby mu závažné skutočnosti, majúce vplyv na právne posúdenie skutku, neprivodili kvalifikovanie skutku v hlavnej časti ako zločinu, čoho si bol na rozdiel od poškodeného obžalovaný dostatočne vedomý, s prihliadnutím aj na skutočnosť, že mal obhajcu. Neobstojí obhajoba obžalovaného ani v časti spochybňujúcej vieryhodnosť a použiteľnosť dôkazov z ohliadky miesta činu. Je nesporné zo zápisnice z ohliadky miesta činu, že otvorené dvere na vchode do domu museli byť otvorené násilne, podľa zápisnice vstupné dvere do domu sú v čase ohliadky miesta činu otvorené, jazýček je v polohe zamknuté, čo je zachytené ako stopa č. 1 a aj keď je na fotografii pohľad na jazýček zámku zachytený dosť nešťastne spredu a nie zboku, na zárubni v časti, kde tento jazýček spolu s jazýčkom kľučky zapadá, sú zárubne vyhnuté, čo svedčí o skutočnosti, že dvere museli byť otvorené násilne a potom je tu zhoda s písomnou časťou zápisnice ohliadky miesta činu. Skutočnosť zmeny výpovede poškodeného oproti počiatočnej výpovedi a následnej ohľadom sumy 400,- Eur, resp. 300,- Eur, ktoré násilným spôsobom boli odňaté obžalovaným poškodenému, v zásade má význam len z pohľadu náhrady škody, táto skutočnosť však bola vyhodnotená v prospech obžalovaného, teda potom nie je ani dôvod pochybovať o závere skutku v tejto časti. Vychádzajúc z týchto dôkazov a úvah o nich, spolu s ostatnými dôkazmi, musí odvolací súd skonštatovať, že jednoznačne potom bolo konanie v zmysle skutku podľa výrokovej časti napadnutého rozsudku aj správne kvalifikované ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,2 písm. b) Tr. zák., pritom ide o trestnú činnosť vykonanú v priamom úmysle bez akýchkoľvek pochybností a v záujme bezpracného zisku na úkor v podstate bezvládneho občana - poškodeného, a to násilnou formou, keď v tomto smere poškodený v žiadnej jeho výpovedi neuviedol, že by obžalovanému peniaze vydal dobrovoľne, keď sa mu vôbec nevyhrážal, tieto zbieral vo svojej dlani, v súvislosti s predchádzajúcou zlou skúsenosťou práve s obžalovaným, keď mu odcudzil bez násilia spod vankúša predtým iné peniaze, ktoré konanie bolo záhadne posudzované len ako priestupok. Za takejto polohy peňazí je v podstate vylúčené, že pokiaľ poškodený dobrovoľne neotvoril svoju dlaň, v ktorej držal peniaze, nemohol obžalovaný získať tieto finančné prostriedky bez vykonania násilia, a preto aj v tejto časti je výpoveď poškodeného na rozdiel od výpovedi obžalovaného vieryhodná. Uvedené skutočnosti mali potom podstatný vplyv aj na výmeru trestu, keďže obžalovaný sa dopustil jedného zločinu a jedného prečinu v podstate zavrhnutiahodným spôsobom na prestarlom človeku, ktorý je zo zdravotných dôvodov v podstate bezvládnym, je odkázaný na pomoc iných spoluobčanov, ktorá skutočnosť nebránila obžalovanému dopustiť sa takejto trestnej činnosti, keď sa zmocnil v podstate všetkých finančných prostriedkov poškodeného, ktoré tento mal k dispozícii na svoje živobytie, pritom suma potom už nie je tak dôležitá, hoci ju aj odvolací súd bral v úvahu. Ďalej nebolo možné prehliadnuť skutočnosť, že obžalovaný v postate sústavne pácha trestnú činnosť a skutočnosť, že mu boli doteraz ukladané tresty na slobode, ho skôr povzbudzovala v tom, aby pokračoval v páchaní trestnej činnosti, predchádzajúce tresty nesplnili zákonom sledovaný účel a je nesporné, že teraz posudzovanej trestnej činnosti sa dopustil aj počas plynutia skúšobnej doby pre trestnú činnosť toho istého druhu a hrozba trestom odňatia slobody vo výmere troch rokov mu nezabránila v páchaní ďalšej trestnej činnosti v domnení, že z trestnej činnosti nebude usvedčený, resp. opätovne mu môže byť uložený za jeho skutok trest na slobode. Za týchto okolností potom súd prvého stupňa postupoval správne, keď pri aplikácii základných ustanovení Trestného zákona jednotlivo v ich trestných činoch ukladal trest za najprísnejší z nich, a to podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za aplikácie ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 5 Tr. zák., keď podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 38 ods. 5 Tr. zák., pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije. Neobstojí námietka obžalovaného, že v zásade boli použité dve priťažujúce okolnosti, zrejme má na mysli ust. § 41 ods. 2 a § 38 ods. 5 Tr. zák., ktoré údajne nie je možné aplikovať v takomto súbehu, pretože súd v tomto smere uvedené ustanovenia Trestného zákona aplikoval v súlade so súdnym výkladom uvedených ustanovení. Vychádzajúc z týchto skutočností, významných pri rozhodnutí o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 Tr. zák. a ostatných ustanovení Trestného zákona, majúcich vplyv na druh a výmeru trestu, bol obžalovanému uložený trest v súlade so zákonom, a to z pohľadu nielen individuálnej, ale v tomto prípade aj generálnej prevencie, pretože ide o závažnú trestnú činnosť, ktorá je v posledných rokoch na vzostupe, teda trestná činnosť páchaná na občanoch vyššieho veku, fyzicky nie dostatočne schopný ubrániť sa pred takýmito útokmi, hlavne pokiaľ ide o osamelých a bezvládnych občanov. Súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku podľa § 48 Tr. zák., keď obžalovaného zaradil pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre iný úmyselný trestný čin. V súlade so zákonom je aj výrok o náhrade škody, keď obžalovanému bola uložená povinnosť nahradiť škodu poškodenému, ktorú mu spôsobil svojou trestnou činnosťou, pritom poškodený si uplatnil svoj nárok na náhradu škody riadne a včas a o jeho opodstatnenosti nevznikli žiadne pochybnosti ani u odvolacieho súdu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil v napadnutom rozsudku žiadne pochybenie, považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu za zákonný a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.