Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/581/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611209767 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6611209767.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcov: 1/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., W. A. XX, štátny občan Slovenskej republiky, 2/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 3/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XX, štátny občan Slovenskej republiky, 4/ G. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., L. XXX, B. Z., štátny občan Slovenskej republiky, 5/ D.. D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 6/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 7/ Y.. V. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, všetci zastúpení JUDr. Mária Stahovcová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 18, Brezno, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná: 1/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Pavol Halaj, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Námestie Slobody 2, Revúca, 2/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného a žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/113/2011 - 195 zo dňa 07. 12. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu, ktorým súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi G. H., narodenom XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E., parcely registra "C", evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Záhrady, parcela číslo XXXX/ X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E., parcely registra "C", evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty v celosti, p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu. Žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobcovia 1/ až 7/ sa podanou žalobou domáhali toho, aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi G. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva č. XXX u Správy katastra E., parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 - Trvalé trávne porasty, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 - Záhrady, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/ X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 - Ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva číslo XXX u Správy katastra E., parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X o výmere XX m2 - Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 - Trvalé trávne porasty v celosti. Zároveň sa domáhali náhrady trov konania. 2. Odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 12. 2012 okresný súd žalobe žalobcov vyhovel a rozhodol, že do dedičstva po poručiteľovi G. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia S., obec S., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E. parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Záhrady, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E., parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty v celosti. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd žalobe žalobcov vyhovel z dôvodu, že vzhľadom na skutočnú držbu, ktorá bola preukázaná listinnými dôkazmi súd uveril, že právni predchodcovia G. U. nedostali nehnuteľnosti do nájmu, ale ich do svojho vlastníctva kúpili. G. U. (v odôvodnení rozsudku nesprávne uvedená ako G. H.) nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním; ona, jej rodičia, brat J. H. užívali nehnuteľnosti prinajmenšom od roku 1908 a vydržacia doba uplynula v roku 1940, takže pokiaľ bol konfiškovaný majetok N. P., rod. U. aj keď nebol zapísaný do pozemkovej knihy, tvoril vlastníctvo vydržiteľa. G. U. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950, takže bola oprávnená, keďže pokračovala v užívaní nehnuteľnosti po svojich právnych predchodcov, uzavrieť kúpnu zmluvu s právnymi predchodcami žalobcov dňa 27. 02. 1968. Okresný súd ustálil, že U. H., manželka G. H., ktorá spolu s ním uzatvárala kúpnu zmluvu dňa 27. 02. 1968 s prihliadnutím na ustanovenia zákona č. 509/1991 Zb. nemohla ku dňu svojej smrti, dňa XX. XX. XXXX, nadobudnúť nehnuteľnosti do vlastníctva, pričom v užívaní pokračoval jej manžel G. H. až do jeho smrti dňa XX. XX. XXXX, takže len on mohol nadobudnúť nehnuteľnosti vydržaním v celosti do vlastníctva. Okresný súd ustálil, že aj keď dočasná kúpna zmluva zo dňa 27. 02. 1968 je neplatný právny úkon, G. H. a jeho manželka U. H. v dobrej viere kupovali nehnuteľnosti do svojho vlastníctva v osade D., G. U. prevzala kúpnu cenu 27.000,- Kčs a následne manželia G. a U. H. začali nehnuteľnosti užívať. Užívali nielen zastavanú plochu, záhradu, ale aj bezprostredne s domovou nehnuteľnosťou súvisiace nehnuteľnosti, na ktoré si neuplatňoval nárok žiaden iný vlastník, nehnuteľnosti mali oplotené, v prírode vyznačené hraničnými kameňmi. Nehnuteľnosti neužívalo Jednotné roľnícke družstvo E., Slovenský pozemkový fond, ani Lesy Slovenskej republiky. Každý, kto býval v tejto lokalite ich uznával ako vlastníkov. Súd uveril žalobcom, že predmetom kúpy a predaja boli nehnuteľnosti zamerané geometrickým plánom, ktorý vyhotovil G. N. a autorizačne bol overený dňa 14. 04. 2010 M.. T. J., ktorej nehnuteľnosti sú totožné s tými, ktoré sú zapísané na LV č. XXX a č. XXX u Správy katastra E., katastrálne územie S., obec S.. V kúpnej zmluve síce predmet kúpy nie je presne špecifikovaný, je však zrejmé, že sa jedná o rodinný dom v U. P. Z. č. XXX, teraz S. časť D., a poľnohospodárska pôda v bezprostrednej blízkosti domčeka. Pokiaľ žalobcovia majú právny záujem na usporiadaní vlastníckeho práva k pozemkom nižšej výmere ako ich právni predchodcovia kúpili nemá to za následok, že nie sú splnené podmienky podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že držba právneho predchodcu žalobcov bola oprávnená, išlo o spôsobilý predmet vydržania, držba bola nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O. s. p. a hoci žalobcovia boli v konaní úspešní, súd im z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania nepriznal, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval najmä to, že právny záujem na usporiadaní nedoložených právnych vzťahov majú žalobcovia, pričom povinnosťou zástupcov Slovenskej republiky je chrániť majetok vo vlastníctve štátu a preto je dôvodné, aby si žalobcovia trovy znášali sami. 3. V zákonom stanovenej lehote rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním Slovenskej republiky, za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky a Slovenský pozemkový fond a to vo veci samej. Odvolaním bol napadnutý rozsudok okresného súdu aj žalobcami 1/ až 7/ v časti rozhodnutia o nepriznaní náhrade trov konania žalobcom 1/ až 7/. 4. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik Banská Bystrica v odvolaní namietali neurčité označenie žalovaného - žalovaných, pričom z označenia žalovaných vyplýva, že ide o dvoch žalovaných; keďže Slovenská republika je len jedným subjektom práva, nemožno z tohto označenia vyvodiť, že žalobcovia hodlali podať žalobu voči Slovenskej republike, nejednotnosť označenia žalovaných je zvýraznená použitím pomlčky. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a to neuvedenie právneho posúdenia, kedy a komu začala plynúť vydržacia lehota a kedy táto uplynula, neexistencia dobromyseľnosti manželov H. pri vstupe do držby a pri jej plynutí, opomenutie vlastníckeho práva manželky G. H., U. H. a obchádzanie dedičského konania po nej. Navrhli žalobu žalobcov zamietnuť. 5. Slovenský pozemkový fond v odvolaní namietal, že by predávajúca G. U. nadobudla sporné pozemky vydržaním a mohla tieto prevádzať na iného; kupujúci manželia H. už pri podpise kúpnej zmluvy neboli dobromyseľní, že sú vlastníkmi; minimálne v roku 1990 kedy si dal G. H. vyhotoviť geometrický plán v súvislosti s dedičským konaním po manželke, ktoré bolo zastavené pre nemajetnosť, bola prerušená dobromyseľnosť držby. Poukázal na nevysvetlený rozdiel vo výmere pozemkov medzi geometrickým plánom z roku 1990 a geometrickým plánom, ktorý dali vyhotoviť žalobcovia v roku 2010, kde rozdiel predstavuje výmeru X XXX m2. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo rozsudok zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť. 6. Žalobcovia 1/ až 7/ podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti nepriznania trov konania, navrhli priznať žalobcom trovy konania podľa zásady úspechu, a to trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 2.722,92 Eur a titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,5 Eur. 7. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť. Vo vyjadrení poukázali na to, že G. U. na základe toho, že sa narodila v predmetnom dome v roku XXXX a vstúpila do užívania pozemkov a domu po svojich rodičov a bratovi J. a teda aj k pozemkom vo výmere X ha XX árov, tak bola na základe takých objektívnych okolností v subjektívnom presvedčení, že je vlastníčkou jednak domu a jednak pozemkov, ktoré užívali ešte jej rodičia, jej brat a po nich titulom kúpy od brata ona. Právni predchodcovia žalobcov, manželia H., ako kupujúci boli v presvedčení, že G. U. je vlastníčka všetkých prevádzaných nehnuteľností, t. j. domu aj pozemkov. Neboli by žiadali, aby si jej synovia nerobili na predmet kúpy nárok a neboli by vyplatili nie malú kúpnu cenu. Majú za to, že G. H. bol dobromyseľný v držbe, jeho subjektívnemu pocitu, že je vlastník svedčali objektívne okolnosti, a to neperfektná kúpna zmluva a tiež vyplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti. To, že sa nejednalo o perfektnú kúpnu zmluvu, resp. číselné konkrétne označenie pozemkov v zmluve nie je prekážkou vzniku vlastníctva vydržaním. Keby titulom bola perfektná kúpna zmluva v predpísanej forme, tiež napríklad registrovaná vtedajším štátnym notárstvom, žaloba o určenie vlastníckeho práva titulom vydržania by nemala právne opodstatnenie. K možnému nadobudnutiu do BSM a opomenutiu vlastníckeho práva manželky G. H. sa stotožňujú s právnym názorom okresného súdu. Majú za to, že označenie žalovaných je správne, označenie žalovaných vyplýva aj zo zápisov v katastri nehnuteľností, kde sú žalovaní ako vlastníci na listoch vlastníctva takto označení. 8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, o odvolaní žalobcov a žalovaného rozhodol rozsudkom č. k. 14Co/73/2013 - 266 zo dňa 10. 06. 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu žalobcov 1/ až 7/ zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 7/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 2 294,96 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Pavla Halaja. Odvolací súd po doplnení dokazovania dospel k názoru, že žaloba žalobcov nie je dôvodná vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané, že G. U., ako predávajúca, a G. H. spolu s manželkou uzavreli neperfektnú kúpnu zmluvu vo vzťahu k predmetu sporu, keď tento právny úkon nie je určitý a v súlade s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka a tento právny úkon odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako úkon neplatný, pričom poukázal na to, že aj na základe neplatného právneho úkonu možno nadobudnúť vlastnícke právo, a to vydržaním; avšak odvolací súd s poukazom na doplnenie dokazovania, a to výpoveďami svedkov A. U. a G. U. pred odvolacím súdom, ale aj pred súdom prvej inštancie mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností; u týchto neexistovala dobromyseľnosť v čase vstupu do držby a nebola preukázaná dobromyseľnosť ani v ďalšom priebehu držby. Držba ako taká spochybnená žiadnym spôsobom nebola. Poukázal na výpovede svedkov A. U. a G. U., ktorí jediní z vypočúvaných svedkov boli priamo prítomní pri uzatváraní zmluvy a ktorí potvrdili, že predmetom kúpy bol len rodinný domček a hospodárske budovy, nie pozemky, pričom z ich výpovede je tiež zrejmé, že predmetom kúpy nemohli byť objektívne pozemky z dôvodu, že tieto sú vo vlastníctve rodiny P.. Odvolací súd poukázal ďalej na to, že hoci v zmluve označenej ako Dočasná kúpna zmluva sú uvedené aj pozemky bez bližšej špecifikácie, z výpovedí svedkov, a to predovšetkým z výpovede A. U. vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov mali v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, že pozemky nemá G. U. vysporiadané a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby, a to rodiny P., pričom bez právneho významu bola podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že pri spisovaní zmluvy bolo tvrdené, že pozemky sú vo vlastníctve rodiny P., hoci v tom čase z dôvodu konfiškácie boli už vo vlastníctve štátu. Odvolací súd mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov v čase uzatvárania zmluvy mali vedomosť, že nemôžu platne nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkov od G. U.. Za takejto situácie nemohli potom nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním, pretože nebola splnená jedna zo základných podmienok vydržania, a to dobromyseľnosť. V súdenej veci nemohla byť aplikovaná ani právna domnienka, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, keďže práve výpoveďami vyššie uvedených svedkov ich dobromyseľnosť bola vyvrátená, a to napriek poukazu žalobcov, že práve Kúpna zmluva zo dňa 27. 02. 1969 je objektívnou okolnosťou, ktorá založila u kupujúcich subjektívny pocit, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. S poukazom na obsah kúpnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že zmluvné strany, teda aj právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí toho, že pre majetkoprávne vysporiadanie je potrebné ďalšie konanie v pozemkovej knihe a kupujúci nemohli byť dobromyseľní v tom, že len uzavretím kúpnopredajnej zmluvy nadobudli nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v kúpnopredajnej zmluve do vlastníctva, keďže mali vedomosť, čo vyplýva z obsahu zmluvy, že pre pozemnoknižné usporiadanie je potrebné ďalšie konanie. Odvolací súd teda ustálil, že v súdenej veci nebolo v konaní pred súdom preukázané splnenie podmienky v zmysle § 130 ods. 1 Zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a z tohto dôvodu nebolo možné aplikovať ani ustanovenie § 134 ods. 1 OZ, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom, ak nehnuteľnosť má nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 OSP a § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ako úspešnej strane sporu, ktorý uplatnil trovy konania titulom trov právneho zastúpenia JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, priznal náhradu trov konania od žalobcov 1/ až 7/. 9. V zákonom stanovenej lehote žalobcovia proti rozsudku odvolacieho súdu, a to rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 06. 2014 č. k. 14Co/73/2013 - 266 podali dovolanie, navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením č. k. 6Cdo 362/2014 - 296 zo dňa 26. 10. 2016 rozsudok krajského súdu, napadnutý dovolaním, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ OSP (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu). Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, že právny predchodca žalobcov G. H. bol pri vstupe do držby ako aj počas celej doby jej vykonávania dobromyseľný, že nielen stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky patria. Možno ho teda považovať za držiteľa oprávneného a držbu ním vykonávanú za oprávnenú. Keďže po 31. 12. 1991 ide o spôsobilý predmet vydržania a do vydržacej doby je možné započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred 1. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom vydržania, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby. Ani prípadné odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD neprerušuje plynutie vydržacej doby. U právneho predchodcu žalobcov boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. 11. Podľa § 455 Zákona č. 160/2015 Z. z Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. 12. V dôsledku odvolania krajský súd, ako odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. 13. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Podľa § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. 06. 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. 06. 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 15. Na základe podaného odvolania žalovaného a žalobcov tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 ods. 1 CSP mohol krajský súd, ako súd odvolací, posudzovať aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava § 212 ods. 1 OSP a § 379 a § 380 ods. 1 CSP je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie v rovnakom rozsahu, ako bolo vydané do 30. 06. 2016. 16. Odvolací súd preskúmaním veci a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu dospel k názoru, že rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorým určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. H., je vecne správny, keď súd prvej inštancie dospel k názoru, že držba právneho predchodcu žalobcov bola oprávnená, išlo o spôsobilý predmet vydržania, držba bola nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Odvolací súd poukazuje na názor dovolacieho súdu uvedený v odôvodnení uznesenia č. k. 6Cdo 362/2014 - 296 zo dňa 26. 10. 2016. Dovolací súd ustálil, že predmetom kúpy bola celá usadlosť v rozsahu, ako bola predávajúcou užívaná. Z textu kúpnej zmluvy je poznateľné, že účastníci zmluvy urobili jej predmetom aj pozemky; aj následné správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy potvrdzuje, že obsahom zmluvy boli nielen stavby, ale aj pozemky. Svedkovia ani netvrdili, že predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, ale že pozemky nemohli byť objektívne predmetom kúpy, keď matka ich nemala „na mene“, čo si uvedomili až neskôr, ktoré tvrdenie nemožno považovať za okolnosť, z ktorej by bolo možné odôvodniť nedostatok dobrej vôle právneho predchodcu žalobcov, že mu nehnuteľnosti patria. K okolnosti, že právni predchodcovia žalobcov mali v čase uzatvárania právneho úkonu vedomosť o tom, že pozemky nemá G. U. vysporiadané a že tieto sú vo vlastníctve inej osoby, dovolací súd poukázal na to, že svedkovia A. U. a G. U. k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy vypovedali so značným časovým odstupom od uzavretia zmluvy, pričom vo svojich výpovediach priamo k okolnostiam uzavretia zmluvy uviedli veľmi málo, na bližšie podrobnosti si nepamätali alebo sa k nim nevedeli vyjadriť. Ich výpovede sú navzájom rozporné, najmä v tom, ktorý z úradníkov MNV mal byť pri uzavretí zmluvy prítomný a hlavne, čo mal úradník povedať. Ani jeden zo svedkov však neuviedol, že by úradník MNV pred uzavretím zmluvy oboznámil alebo upozornil kupujúcich, že predávajúca nie je vlastníčkou pôdy, že ju nemá majetkoprávne vysporiadanú a že vlastníkom je tretia osoba. Dovolací súd bol toho názoru, že je viac ako nepravdepodobné a aj zjavne nelogické, že by úradník prítomný pri spisovaní zmluvy najskôr upozornil kupujúcich na túto skutočnosť a zároveň by označil v kúpnej zmluve ako predávajúcu G. U. a ako predmet zmluvy uviedol aj poľnohospodársku pôdu. Nepravdepodobné je aj to, že by právni predchodcovia žalobcov za takejto situácie kúpnu zmluvu podpísali a vyplatili predávajúcej nemalú finančnú hotovosť. Ak by aj úradník MNV spísal s predávajúcou a kupujúcimi uvedenú kúpnu zmluvu napriek jeho vedomosti, že predávajúca nemá pozemky vo vlastníctve a že tieto sú zapísané v pozemkovej knihe ako konfiškát v prospech bývalého Československého štátu (čo nemožno vylúčiť), svedčilo by to o tom, že štát takéto prevody majetku v danom období v lokalite D. nielenže tolerovať, ale sa na nich aj priamo zúčastňoval a hlavne, že sa ani necítil byť ich vlastníkom. Ani vedomosť právnych predchodcov žalobcov (vzhľadom na obsah zmluvy), že pre nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie, ale je potrebné aj ďalšie konanie v pozemkovej knihe, nie je okolnosťou spôsobilou vyvrátiť ich presvedčenie, že im nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom zmluvy, patria. Táto skutočnosť nemala žiaden vplyv na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Vykonávanie zápisov do pozemkovej knihy už v tomto čase nebolo možné, lebo ku dňu účinnosti Zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, t. j. ku dňu 01. 01. 1964, sa ich vykonávanie zastavilo. V otázke dobromyseľnosti držby dovolací súd poukázal na to, že dobová judikatúra uvádzala, že netreba preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva, ale postačí, ak sú preukázané okolnosti nasvedčujúce poctivosti nadobudnutia. Dobrú vieru definovala ako presvedčenie nadobúdateľa, že nejedná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec (viď R 45/1986). Dobromyseľnosť držby treba hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska samotného držiteľa, hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia. Poukázal na to, že v preskúmavanej veci žalobcovia odvodzovali presvedčenie ich právnych predchodcov o tom, že im pozemky, ktoré sú predmetom sporu, patria, od dočasnej Kúpnej zmluvy uzavretej na Miestnom národnej výbore v U. P. Z. dňa 27. 02. 1968, pričom predmetom zmluvy okrem stavieb bola bezpochyby aj poľnohospodárska pôda, nachádzajúca sa v bezprostrednej blízkosti stavieb, špecifikovaná rozsahom jej výmery tak, ako bola užívaná predávajúcou. V danom prípade, aj keď dočasná kúpna zmluva bola neplatným právnym úkonom, táto skutočnosť nespôsobovala nedostatok dobrej viery právnych predchodcov žalobcov, že im pozemky patria. Právni predchodcovia žalobcov uzatvárali kúpnu zmluvu na národnom výbore, t. j. štátnom orgáne, ktorému, ako osoby neznalé práva, dôverovali a spoliehali sa dôvodne na to, že obsah kúpnej zmluvy bude zodpovedať predpísaným zákonným požiadavkám. Z ich strany preto nebol dôvod pochybovať o tom, že zmluva je právne perfektná a že na jej základe nadobudli vlastnícke právo k predmetu kúpy, včítane pozemkov. Uvedené obdobne platí aj pre ďalší formálny nedostatok, keď k predaju poľnohospodárskej pôdy absentoval súhlas príslušného národného výboru, ktorý podľa vtedy platnej úpravy vyžadovalo ustanovenie § 490 ods. 2 OZ. Napokon kupujúci zmluvu uzatvárali s vedomím národného výboru, a tak sa mohli dôvodne domnievať, že tento orgán s predajom poľnohospodárskej pôdy súhlasí. Ani zo skutočnosti, že zmluva nebola predložená na registráciu, nebolo možné v danom prípade vyvodzovať nedobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov v držbe pozemkov, teda neoprávnenosť držby. Na omyle, že zmluva registrácii nepodlieha, sa totiž podieľal aj sám štátny orgán, keď bod 4 zmluvy obsahoval text, ktorý mohol u kupujúcich dôvodne vyvolať presvedčenie, že okrem uzavretia zmluvy je ešte potrebný zápis do pozemkovej knihy a nie jej registrácia, ktorý zápis sa v čase uzavretia zmluvy už nevykonával a nemal pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam žiaden význam. Skutočnosť, že kupujúci vyplatili predávajúcej priamo pri podpise zmluvy dohodnutú kúpnu cenu, spochybňovaná nikým nebola. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané aj to, že predávajúca odovzdala následne po uzavretí zmluvy celú usadlosť, včítane poľnohospodárskej pôdy kupujúcim a títo ju začali užívať a obhospodarovať. Významnou skutočnosťou dokazujúcou dobrú vieru právnych predchodcov žalobcov je aj to, že platili z pozemkov, ktoré sú predmetom sporu (ale aj z ďalších), od roku 1968 dane, tým jasne dávali najavo svoje subjektívne presvedčenie, že sú ich vlastníkmi a štát, ktorý v súčasnosti ich dobrú vieru popiera, v nich tým, že dane prijímal, toto presvedčenie utvrdzoval. Právnych predchodcov žalobcov mohlo v dobromyseľnosti utvrdiť aj rozhodnutie MNV U. P. Z. zo dňa 21. 04. 1969, ktorým tento orgán povolil stavebníkovi G. H. prístavbu a prestavbu rodinného domu č. XXX, keď podľa vtedy platných predpisov bolo možné takéto rozhodnutie vydať len, ak stavebník preukázal vlastnícke právo pozemku alebo právo stavby (právo osobného užívania pozemku). Tieto okolnosti svedčia objektívne jednak o tom, že právni predchodcovia žalobcov sa chopili držby na základe právnej skutočnosti spôsobilej na nadobudnutie vlastníctva, a to neplatnej kúpnej zmluvy a svedčia tiež o ich poctivosti pri vstupe do držby. Dovolací súd ďalej poukázal na to, že časť pozemkov pri dome právni predchodcovia žalobcov mali oplotenú, hranice ostatnej pôdy boli v prírode označené medzami, prípadne kameňmi, pozemky riadne užívali a obhospodarovali, neboli pri vykonávaní držby rušení ani predávajúcou G. U. a ani jej synmi, obcou a nerušenú držbu pozemkov im umožnil aj štát, keď nijako neuplatňoval a ani netvrdil svoje vlastnícke právo. Právni predchodcovia žalobcov nepretržite a nerušene užívali sporné pozemky od roku 1968 až do svojej smrti; keďže U. H. zomrela pred X. G. XXXX, mohol na základe vydržania nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, len G. H.. S prihliadnutím na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcov G. H. bol pri vstupe do držby, ako aj počas celej doby jej vykonávania, dobromyseľný, že nielen stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky patria a možno ho považovať za držiteľa a držbu ním vykonávanú za oprávnenú. Keďže po 31. decembri 1991 ide o spôsobilý predmet vydržania a do vydržacej doby je možné započítať aj dobu oprávnenej držby vykonávanej pred 1. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom vydržaniam, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby. U právneho predchodcu žalobcov G. H. boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor dovolacieho súdu, ktorým je odvolací súd v zmysle § 455 CSP viazaný, odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že držba právneho predchodcu žalobcov G. H. bola oprávnená, pričom išlo o spôsobilý predmet vydržania a držba bola nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby a z týchto dôvodov sa G. H. stal počas života vlastníkom sporných nehnuteľností, a preto súdu prvej inštancie určil, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. H. v celosti. Keďže podľa názoru dovolacieho súdu ani doplnené dokazovanie odvolacím súdom nebolo spôsobilé privodiť záver o tom, že neboli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcov G. H. a dovolací súd vyslovil právny názor, že u právneho predchodcu žalobcov boli splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle § 387 ods. 1 CSP vo veci samej potvrdil. 17. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania, keď súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal, pričom napriek tomu, že žalobcovia boli v konaní úspešní, súd aplikoval ustanovenie § 150 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl najmä v tom, že právny záujem na usporiadaní nedoložených právnych vzťahov majú žalobcovia, pričom povinnosťou zástupcov Slovenskej republiky je chrániť majetok vo vlastníctve štátu a z tohto dôvodu je dôvodné, aby si žalobcovia znášali trovy sami. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia, namietajúc, že nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa skutočnosť, že v spore vystupuje Slovenská republika v zastúpení štátneho podniku a Slovenského pozemkového fondu; títo účastníci konania sú v občianskoprávnych vzťahoch právnickými osobami bez akýchkoľvek osobitných práv, ktoré by im umožňovali používať výsostné postavenie oproti iným účastníkom v tomto konaní. Pri zvýhodňovaní jedného z účastníkov (Slovenská republika) došlo pri rozhodovaní o trovách konania k nesprávnej aplikácii § 150 OSP, a preto navrhli rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať žalobcom náhradu trov konania. 18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril. 19. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že v súdenej veci súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia § 150 OSP, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval právny záujem na usporiadaní nedoložených právnych vzťahov žalobcami, argumentujúc, že povinnosťou zástupcov Slovenskej republiky je chrániť majetok vo vlastníctve štátu. Odvolací súd poukazuje, že podľa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) súd v prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. 20. Podľa ustanovenia § 257 CSP (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu) výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 21. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní, či sú splnenie podmienky ustanovenia § 150 OSP v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, bolo potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov. Odvolací súd poukazuje na to, že aj v zmysle ustanovenia § 150 OSP súd nemusel náhradu trov konania priznať, avšak iba výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody uvádzané súdom prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia pre aplikáciu ustanovenia § 150 OSP však nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby súd náhradu trov konania nepriznal, keďže aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy iba výnimočne a pri jeho aplikácii, treba postupovať tak, ako to už bolo uvedené aj vyššie. S poukazom aj na názor dovolacieho súdu, vyslovený v odôvodnení svojho rozhodnutia, aj sám štát sa podieľal na tom, že právni predchodcovia žalobcov s prihliadnutím na formu spísania kúpnej zmluvy a okolnosti spísania sa podieľal na tom, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli presvedčenie, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Za takejto situácie potom nemožno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu, a to žalobcom 1/ až 7/. Odvolací súd nezistil ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu) na nepriznanie náhrady trov konania. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil, keďže nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej strane sporu, a to žalobcom 1/ až 7/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 22. Odvolací súd zároveň rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 453 ods. 3, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania a keďže žalobcovia 1/ až 7/ boli úspešnou stranou sporu, súd priznal žalobcom 1/ až 7/ trovy odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 23. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).