Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/201/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207587 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714207587.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa Bratislava, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, IČO: 30 807 484, pobočka Zvolen, proti žalovanému JUDr. Viliamovi Königovi, súdnemu exekútorovi, Exekútorský úrad so sídlom Hlbiny 2, Zvolen, IČO: 37 186 951, bytom Jarmočná 37, Hriňová, v konaní o zaplatenie 2.269,86 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/130/2014-92 zo dňa 23.01.2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.269,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia titulom náhrady škody v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte „Exekučný poriadok“). 2. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že žalovaný ako súdny exekútor vykonával exekučné konanie vo veci povinného Vladimíra Ivana ohľadne vymoženie pohľadávky vo výške 68.382,- Sk v pôvodne platnej mene. Z emailovej správy pracovníčky Exekútorského úradu Mgr. Milana Somíka ustanoveného zástupcu JUDr. Königa vyplynulo, že v rámci predmetnej exekúcie mal žalovaný ako súdny exekútor vymoženú čiastku 3.114,54 Eur, avšak vychádzal im tam nedoplatok. Z toho žalobca vyvodil, že žalovaný finančné prostriedky v predmetnej výške prevzal do pokladne, avšak na exekučnom účte sa nenachádzali, a teda boli ním použité na jeho osobnú potrebu, hoci tieto mali byť poukázané oprávnenému t.j. žalobcovi, na základe čoho sa žalobca domáhal v tomto konaní od žalovaného náhrady škody. Na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti sa vzťahuje právny režim náhrady škody s poukazom na ustanovenie § 33 ods.1 Exekučného poriadku, odkazujúce na ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. Okresný súd konštatoval, že rešpektujúc názor odvolacieho súdu, a tiež s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré boli citované odvolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, vychádzal z toho, že je výlučne na poškodenom - žalobcovi, či sa bude náhrady škody domáhať voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý by mal následne právo regresu voči súdnemu exekútorovi alebo či bude predmet nároku uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, k čomu došlo aj v konkrétnej prejednávanej veci. Okresný súd preto skúmal, či sú splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil pri výkone činnosti upravenej Exekučným poriadkom. Konštatoval, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť ako i zmluvnú povinnosť, ktorá bola konkretizovaná v zmluve o vykonaní exekúcie uzavretej medzi stranami sporu, v zmysle ktorých bol súdny exekútor povinný poukázať platbu povinného v prospech účtu oprávneného - žalobcu do 7 dní od jej poukázania na účet súdneho exekútora. Žalovaný však porušil svoju vyššie špecifikovanú povinnosť vymoženú sumu poukázať na účet žalobcu, keďže žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že by si túto svoju povinnosť splnil, resp. že k vymoženiu predmetnej sumy neprišlo, resp. že by vymožená suma mala prednostne byť použitá na úhradu inej pohľadávky než žalobcu s tým, že dôkazné bremeno spočívalo ohľadne týchto skutočností na žalovanom, aby vyvrátil žalobcom tvrdené skutočnosti. Pokiaľ ide o vznik existencie škody, z vykonaného dokazovania mal tiež súd preukázané, že v majetkovej sfére žalobcu škoda vznikla, a to vo výške sumy, ktorá mala byť v rámci predmetnej exekúcie vymožená. Súd vychádzal z predmetnej správy poverenej zamestnankyne náhradníka súdneho exekútora, že bola vymožená čiastka 3.114,54 Eur, teda suma vyššia ako pohľadávka žalobcu vymáhaná v predmetnej exekúcii. Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú súdnym exekútorom je objektívna existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a škodou ako jej následkom. Súd mal za to, že aj táto skutočnosť bola v priebehu konania preukázaná. Vzťah príčiny a následku medzi protiprávnym konaním a škodou videl súd v tom, že pokiaľ by žalovaný poukázal v prospech žalobcu vymoženú čiastku v rámci predmetnej exekúcie, nebola by žalobcovi žiadna škoda vznikla. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že na strane žalovaného došlo k vzniku zodpovednosti, keď boli naplnené všetky zákonné kumulatívne vyžadované predpoklady a ide o zodpovednosť objektívnu, t. j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenia, teda bez ohľadu na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú. 3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal svoju pasívnu legitimáciu v tomto konaní. Poukázal na to, že z definície právneho postavenia súdneho exekútora stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je podľa neho ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej/štátnej moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, teda článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora treba preto v zmysle uvedeného v prípade, ak vykonáva exekučnú činnosť hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon do verejnej/ štátnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Medzi exekútorom ako orgánom verejnej moci a oprávneným v exekučnom konaní neexistuje súkromno-právny, ale ani verejno-právny vzťah, v ktorom ako účastníci nemajú voči sebe navzájom rovnaké postavenie charakteristické pre súkromné právne vzťahy. Vzhľadom na uvedené preto dospel k tomu, že na jeho strane nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Nárok zo strany žalobcu považoval ako na nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., za ktorú škodu zodpovedá štát. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. 6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný napriek tomu, že v rámci exekučného konania vymohol jeho pohľadávku od povinného, túto mu nevyplatil. Tým porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, čím mu spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolanie nepovažoval za dôvodné a zdôraznil, že v prípade, kedy má on ako poškodený nárok na náhradu škody voči štátu, má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna. Poškodený sa môže sám rozhodnúť, že uplatní škodu iba voči štátu alebo iba voči súdnemu exekútorovi. Stotožnil sa preto s rozhodnutím okresného súdu a navrhol, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil. 7. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (konanie začalo dňom 28.05.2014). 8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému je v celom rozsahu dôvodný. 10. Odvolací súd ďalej poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi. Jediným odvolacím dôvodom žalovaného v tomto konaní bol jeho právny záver o nesprávnej pasívnej legitimácii, ktorú zdôvodnil tým, že za škodu, ktorá vznikla žalobcovi zodpovedá štát v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.. Zdôraznil, že na jeho strane ako súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť nemohlo vo vzťahu k oprávnenému, ktorý vystupoval ako účastník exekučného konania, dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že žalobca má právo na náhradu škody, avšak na náhradu škody spôsobenej nesprávnym právnym postupom súdneho exekútora. 11. S uvedeným odvolacím dôvodom a jeho právnou argumentáciou sa nestotožňuje ani súd odvolací a v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp.zn. 3Cdo/75/2015, 3Cdo/129/2015, 3Cdo/58/2009, 3Cdo/13/2010). Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pre vyriešenie otázky, či daný právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považuje za rozhodujúcu skutočnosť, že v exekučnom konaní mu ako oprávnenému neboli zo strany súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť poskytnuté finančné prostriedky, ktoré boli ním v rámci exekučnej činnosti vymožené od povinného. V danom prípade žalobca preto vyvodzoval svoj nárok z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako oprávneným, teda účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť. Netýkal sa niektorej z typicky súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Odvolací súd teda uznáva, že v danom prípade ide o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Uvedený právny záver však nič nemení na tom, že za podmienok daných Exekučným poriadkom ( § 33 ods. 1 ) môže vzniknúť zodpovednosť súdneho exekútora za škodu, ktorú spôsobil pri výkone svojej exekučnej činnosti, a nie zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil na tom, že by právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah z bezdôvodného obohatenia, ako mu nesprávne vytýka žalovaný v odvolaní. 12. Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či ku vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu. 13. Ak žalovaný v odvolaní namieta, že pasívne legitimovaným v uvedenom konaní je štát, a nie on ako súdny exekútor, potom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je širšia ako zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a Exekučný poriadok, avšak ani zák. č. 514/2003 Z. z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 104 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 289/2008). Bolo preto výslovne na rozhodnutí poškodeného - žalobcu, či bude náhradu škody požadovať podľa zák. č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalovaný súdny exekútor je teda pasívne legitimovaným v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti v zmysle žaloby. 14. Povinnosťou exekútora bolo po vymožení finančných prostriedkov od povinného tieto vyplatiť oprávnenému, čo však neurobil, čím zanedbal svoje povinnosti exekútora a zodpovedá za škodu, ktorú tým spôsobil žalobcovi. Pre vznik jeho zodpovednosti ako súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku boli splnené zákonné predpoklady rovnako ako pri vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (1. porušenie právnej povinnosti v súvislosti s činnosťou exekútora podľa Exekučného poriadku, 2. existencia, resp. vznik škody, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody). Na strane žalobcu ako poškodeného vznikla strata v majetkovej sfére, a to tým, že nemá uhradenú pohľadávku v žalovanej výške, t.j. v rozsahu 2.269,86 Eur, ktorá mala byť vymožená exekúciou v exekučnom konaní vedenom exekútorom - žalovaným. Bolo preukázané, že v exekučnom konaní povinný uhradil exekútorovi pohľadávku a exekútor bol povinný vymoženú čiastku bez zbytočného odkladu vyplatiť oprávnenému, t.j. žalobcovi, pričom exekútor takto nekonal. Uvedená povinnosť vyplýva zo samotnej podstaty výkonu exekúcie a tohto času je uzákonená priamo v Exekučnom poriadku v § 36 ods. 8. Okresný súd preto dôvodne považoval za preukázané, že vznik škody na strane žalobcu bol spôsobený porušením právnej povinnosti žalovaného ako súdneho exekútora, pretože v zmysle § 46 ods. 1 Exekučného poriadku bol exekútor povinný postarať sa o vykonanie exekúcie vrátane vyplatenia vymoženej čiastky oprávnenému - žalobcovi. Pokiaľ žalovaný ako súdny exekútor takto nepostupoval, súd mal dôvodne preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti exekútora a vznikom škody na strane poškodeného, teda žalobcu. 15. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaný nenamietal porušenie svojej povinnosti ako súdneho exekútora resp. toho, že by sumu uplatňovanú žalobcom zaplatil resp. uhradil žalobcovi ako oprávnenému, namietal len, že za nesprávny úradný postup zodpovedá štát. Jeho právna úvaha o zodpovednosti štátu však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody neobstojí, preto odvolanie žalovaného nemožno považovať za dôvodné. 16. Keďže odvolací dôvod žalovaného neobstojí, odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne, a to vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo žalovaným napadnuté, avšak ide o výrok závislý a súd rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa pomeru úspechu v odvolacom konaní. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovi, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané a odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalobcu (§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 18. Na záver odvolací súd dopĺňa, že z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR mal i odvolací súd preukázané, že žalovaný ako súdny exekútor má od roku 2009 pozastavený výkon súdneho exekútora, ktoré doposiaľ trvá, v zmysle rozhodnutia ministra spravodlivosti SR podľa § 222 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2009. Žalovaný je stále vedený v Zozname súdnych exekútorov. 19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).