Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/925/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6815202071 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6815202071.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Priehodu a členov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobkyne: R. S., nar. XX. XX.XXXX, trvale bytom T. M. XXXX/XX, XXX XX T., t. č. bytom X B. T., F. F U., B. O., M. A., zastúpená Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanej : Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 1.755,29 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Revúca, č. k. 6C 254/2015-83 zo dňa 25. 08. 2015 takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 755,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1 755,29 € od 07. 04. 2015 do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 378,53 € na účet právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s odôvodnením, že boli dané predpokladanosti zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona 514/2003 Z. z. v zmysle § 3 citovaného zákona, z dôvodu, že žalobkyňa bola v trestnom konaní oslobodená spod obžaloby podanej prokurátorom. Keďže v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní vznikli žalobkyni náklady vo výške 1 755,20 € za poskytnuté právne služby, tak bola daná zodpovednosť žalovanej za škodu v uvedenej výške. Keďže žalobkyňa bola v konaní úspešná, priznal jej aj náhradu trov konania. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazovala na to, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď Generálnu prokuratúru SR vyhodnotil ako orgán, ktorý by mal konať v mene štátu - Slovenskej republiky. Poukazovala na to, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom začala žalobkyni vznikať škoda. Prokurátor takéto rozhodnutie nevydal, na jeho vydaní nemal svoj podiel, preto je vylúčené, aby v konaní o náhradu škody konala v mene Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra SR. Podľa jej názoru, ak v konaní nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1 § 4 Zákona 514/2003 Z. z. tak v mene štátu malo konať Ministerstvo spravodlivosti SR. Okrem toho poukazovala na to, že prokurátor podal obžalobu na základe podkladov zistenia skutkového stavu veci, pričom to bol však aj konajúci súd, ktorý bol oprávnený a povinný posúdiť, či mohlo dôjsť k predbežnému prejednaniu podanej žaloby, alebo bolo potrebné nariadiť vo veci pojednávanie. Vo veci bolo nariadené pojednávanie tak a vo veci konal aj súd preto akákoľvek zodpovednosť za škodu Generálnej prokuratúry SR nie je daná. Generálna prokuratúra SR nie je tým orgánom, ktorý mal konať v mene Slovenskej republiky. Poukazoval tiež na to, že pri prešetrovaní trestnej činnosti žalobkyne bola povinná sa podrobiť ustanoveniam zákona, pri preverovaní toho, či došlo v danom prípade k trestnému činu, alebo nie a musela znášať vyšetrovacie úkony orgánov činných v trestnom konaní. V konečnom dôsledku to bol súd, ktorý mal posúdiť, či došlo k takej činnosti, ktorú možno charakterizovať, ako trestný čin, alebo nie. Podľa názoru Generálnej prokuratúry SR, tak mal súd dospieť k záveru, že nárok žalobkyne na náhradu škody nevznikol. 3. Na odvolanie žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá nepovažovala odvolanie generálnej prokuratúry SR za právne dôvodné a navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať aj náhradu trov konania. Námietku Generálnej prokuratúry SR v tom, že nie je orgánom, ktorý má konať za Slovenskú republiku v danom prípade nepovažovala za dôvodnú. Poukazovala na to, že orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajt a prokurátor, pričom dozor nad zákonnosťou trestného stíhania v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Vyšetrovateľ policajného zboru vzniesol obvinenie proti žalobkyni, ktorá podala proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Túto však prokurátor zamietol, ako nedôvodnú. Následne podal vo veci obžalobu, o ktorej konal súd, ktorý žalobkyňu spod obžaloby oslobodil. Pretože prokurátor nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia a podal obžalobu na súd, je tým orgánom, ktorý v konečnom dôsledku nesie zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená žalobkyni, pretože súd žalobkyňu spod obžaloby oslobodil. Je teda tým orgánom, ktorý bol oprávnený konať za Slovenskú republiku, pri náhrade škody podľa zákona 514/2003 Z. z.. Žalobkyňa v konaní škodu preukázala a preto v danom prípade treba považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. 4. Na vyjadrenie žalobkyne sa vyjadril aj generálny prokurátor SR, ktorý vzal toto vyjadrenie na vedomie, pričom zotrval na dôvodoch ním podaného odvolania v celom rozsahu. 5. Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. - CSP) v rozsahu danom ust. § 379 a 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 6. Krajský súd poukazuje na to, že od 01. 07. 2016 vstúpil do účinnosti zákon 160/2015- Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil zákon 99/1963 OSP, ako nový procesný predpis. Do ustanovenia § 470 ods. 1, 2 boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatniť ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácií konania, ak by boli v neprospech strany. 7. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania t. j. aj na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. Predkladateľ pamätal aj na situácie, kedy by nová právna úprava, zhoršila postavenie strany a tieto rieši práve v prechodnom ustanovení § 470 ods. 2 CSP. 8. Je nesporné, že konanie v danej veci začalo za účinnosti zákona 99/1963 Zb. OSP. Za účinnosti tohto procesného predpisu bolo súdom konané zo stranami sporu, bolo vykonávané dokazovanie a taktiež bolo rozhodnuté vo veci samej rozsudkom. Za účinnosti uvedeného procesného predpisu bol podaný aj o právny prostriedok zo strany žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie a taktiež vyjadrenie na podané odvolanie žalovanej zo strany žalobkyne. 9. Vzhľadom na to, že krajský súd pristúpil k rozhodnutiu v danej veci za účinnosti zákona 160/2015 Z. z. - CSP, musel sa zaoberať otázkou, či v danej veci je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, ktoré bolo podané do 30. 06. 2016. O tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Išlo o ustanovenie OSP, ktoré platilo v čase podania opravného prostriedku. Krajský súd porovnal, či nová procesná úprava má obdobné ustanovenie v Civilnom sporovom poriadku a zistil, že takéto ustanovenie je obsiahnuté v § 379 a 380 ods. 1 CSP aj podľa ktorých odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Vzhľadom na uvedené tak krajský súd mohol aj podľa novej procesnej úpravy preskúmať rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska rozsahu a dôvodov odvolania, ktoré bolo podané do 30. 06. 2016. 10. Krajský súd sa taktiež musel vysporiadať aj s otázkou, či je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že účastníci dostali poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 OSP o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť, alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Na pojednávaní súdu prvej inštancie pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania strany sporu nenavrhli doplniť dokazovanie v danej veci. Krajský súd nezistil dôvod na doplnenie dokazovania podľa ust. § 213 ods. 3 až 5 OSP a ale ani podľa ust. § 383 zák. č. 160/2015 Z. z. CSP. V danej veci totiž musel prihliadnuť krajský súd aj na procesný stav, ktorý tu nastal za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, za ktorého sa vo veci konalo, vykonávalo dokazovanie, a bolo aj rozhodnuté vo veci samej. Tento procesný stav musel zohľadniť ako stav právnej istoty, podľa ktorého každý predpokladá, že jeho vec bude spravodlivo posúdená a to aj vzhľadom na procesný stav, za ktorého bolo vo veci vykonávané dokazovanie. Prihliadol teda na čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 základných princípov zák. č. 160/2015 Z. z.. Pri rozhodnutí preto vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. 11. V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovanej, dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav v danej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 OSP, teda ustanoveniami v tom čase platnými. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje. 13. V podanom odvolaní žalovaná prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR namietala opätovne to, že nie je tým orgánom, ktorý by mal pri náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za Slovenskú republiku konať. Túto obranu nepovažoval krajský súd za dôvodnú pretože z výsledkov vykonaného dokazovania aj z obsahu a najmä trestného spisu vyplýva, že vyšetrovateľ policajného zboru vzniesol obvinenie proti žalobkyni v trestnom konaní, pričom proti uzneseniu vyšetrovateľa podala žalobkyňa sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Revúca uznesením pod sp. zn. 2 Pv 38/12 zo dňa 04. 04. 2012 tak, že sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Na základe toho musel policajný zbor vykonávať ďalšie vyšetrovanie v rámci prípravného konania, a potom prokurátor Okresnej prokuratúry v Revúcej podal na žalobkyňu obžalobu, pričom dvomi rozhodnutiami Okresného súdu v Revúcej bola žalobkyňa v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodená. 14. Je nesporné, že dohľad nad trestným konaním vykonáva prokurátor, pričom tento v danej veci uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom nezrušil a na základe výsledku prípravného konania podal obžalobu na žalobkyňu, o ktorej rozhodoval súd ktorý žalobkyňu spod obžaloby oslobodil. Prokurátor bol teda tým orgánom, ktorý v rámci celého prípravného konania sledoval jeho vedenie a mohol zabrániť tomu, aby v konečnom dôsledku bola podaná obžaloba na žalobkyňu. 15. V tejto súvislosti je potrebné len poznamenať, že v zápisnici o trestnom oznámení, ktoré podával R. A. otec V. A., tento uviedol, že bola vykonaná konfrontácia medzi R. S. a V. A., pričom pri tejto konfrontácii jeho dcéra nepovedala R. S. do očí, že je to ona, ktorá jej ubližuje vyhráža sa a ani nepovedala to, že by išlo o osobu, ktorá by ju bola napadla. Len z obsahu vyjadrenia oznamovateľa vyplynulo, že podľa jeho názoru ju určite spoznala, len sa to bála rovno povedať. Sám potvrdil, že R. S. po celý čas popierala, že by vydierala jeho dcéru V. A.. R. S. na svojej obrane, že vo vzťahu k V. A. nič neurobila, nenapadla ju ani ju nešikanovala nič nemenila. Bola to práve V. A., ktorá po tomto oznámení začala tvrdiť jednoznačne, že to bola práve R. S., ktorá jej mala ubližovať a tak isto ju aj napadnúť a vziať jej finančné prostriedky. Pritom v konečnom dôsledku sa v rámci dokazovania tieto okolnosti vôbec nepreukázali. Súd preto vo svojom oslobodzujúcom rozsudku konštatuje, že nemal jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutky ktoré obžaloba kvalifikovala ako pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím zločinom vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona spáchané boli a spáchala ich obžalovaná R. S.. Pri dôslednejšom výkone dozoru v rámci prípravného konania tieto okolnosti mohli byť riadnym spôsobom došetrené a nemuselo dôjsť k tomu, aby obžaloba v danej veci bola podaná. 16. Vzhľadom na to, že uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru napriek podanej sťažnosti zostalo v platnosti potom, čo sťažnosť žalobkyne v trestnom konaní proti uvedenému uzneseniu bola zamietnutá prokurátorom a v konečnom dôsledku žalobkyňa v súdnom konaní bola spod obžaloby oslobodená, je to potom len Generálna prokuratúra SR ako orgán, ktorý v danom prípade bol oprávnený vystupovať za Slovenskú republiku v konaní o náhrade škody podľa zákona 514/2003 Z. z.. Pokiaľ teda súd prvej inštancie s týmto orgánom v danom prípade aj konal tak takýto postup súdu prvej inštancie bol správny. Keďže základ zodpovednosti štátu na vzniknutú škodu žalobkyni podľa zák. č. 514/2003 Z. z. bol preukázaný a taktiež bola preukázaná výška škody, ktorá žalobkyni vznikla v dôsledku toho, že musela byť zastúpená obhajcom v rámci trestného konania a v ktorom obhajoba bola úspešná, tak žalobkyni patrí náhrada škody tak, ako táto bola jej priznaná rozsudkom súdu prvej inštancie. 17. Odvolanie žalovanej nepovažoval krajský súd za dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 18. Žalobkyňa v odvolacom konaní mala úspech. Uplatňovala nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala. Preto krajský súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 260 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 19. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 20. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).