Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/855/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914214972 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6914214972.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu AB 2 B. V., reg. číslo 57279667, so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo, právne zastúpeného Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanému G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX X. J., právne zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie Slobody 12, 810 00 Bratislava 1, IČO: 30 798 841, Kancelária Rimavská Sobota, so sídlom Čerenčianska 20, 979 01 Rimavská Sobota, v konaní o zaplatenie 1783,70 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10C/ 440/2015-39 zo dňa 04. 06. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 897,28 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 897,28 € od 29. 01. 2015 až do zaplatenia a dlžnú sumu spolu s príslušenstvom žalovanému povolil splácať až do úplného zaplatenia v mesačných splátkach po 50 € splatných vždy do 25. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť a to tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd aplikujúc ust. § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f), k), j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v spojení s § 11 tohto zákona, dospel k právnemu záveru, že úver poskytnutý žalobcom žalovanému je nutné považovať za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. K uvedenému právnemu záveru okresný súd dospel po vykonanom dokazovaní, na základe ktorého mal za preukázané, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 09. 12. 2011 - úverová zmluva, neobsahuje niekoľko obligatórnych náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva podľa okresného súdu neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a jednoznačne určenú ročnú percentuálnu mieru nákladov. Zdôraznil, že je dôležité, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa časová ( dátumová ) špecifikácia konečnej splatnosti úveru jedným časovým údajom, ktorý bude predstavovať konečnú splatnosť úveru. Zmluva neobsahuje ani ďalšiu zákonnú náležitosť a to výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda neobsahuje rozčlenenie splátok úveru tak, aby bolo zrejmé aká čiastka z celkovej výšky splátky predstavuje istinu, úrok a iné poplatky. Nie je podľa neho postačujúca len celková výška splátky. Primárnemu účelu tejto právnej úpravy zodpovedá len taký výklad tohto ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami "suma, počet a termíny splátok" viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Na záver poukázal na to, že zmluva nemá jasne a určite stanovený ani údaj o RPMN. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere je síce platná, pretože bol nepochybne žalobcom poskytnutý úver žalovanému, a tento bol žalovaným aj reálne čerpaný v celkovej hodnote 2000,- €, napriek tomu sa považuje úver poskytnutý žalovanému zo strany žalobcu za úver bez úrokov a poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z predloženej platobnej histórie okresnému súdu vyplynulo, že žalovaný čerpal úver vo výške 2000,- €, celkovo zaplatil žalobcovi sumu 1102,72 €, na základe čoho zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a tým čo už zaplatil, teda sumu 897,28 € spolu s úrokom z omeškania určeným v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prevyšujúcej časti návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. 3. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte „O. s. p.“). 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa so závermi okresného súdu nestotožňuje a pokladá ich za nesprávne právne posúdenie veci. K výške RPMN uviedol, že táto závisí na dni poskytnutia úveru, čo s ohľadom na spôsob spracovania úverovej zmluvy v informačnom systéme jeho právneho predchodcu trvá istý, objektívne dlhý čas, teda nie je to závislé len na vôli jednej strany. Uznal, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby úverová zmluva obsahovala údaj o RPMN vypočítaný na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy, avšak nekonkretizuje, akým spôsobom má byť údaj o RPMN vyjadrený, teda, že musí ísť o jedno konkrétne číslo, ale môže byť vyjadrený aj vo forme určitého rozpätia ohraničeného minimálnou hodnotou RPMN a jeho maximálnou hodnotou tak, ako tomu bolo aj v posudzovanej zmluve. Tento postup zo strany jeho právneho predchodcu je preto v súlade so zákonom, pretože v čase uzatvorenia úverovej zmluvy z objektívnych dôvodov nie je dodávateľ schopný klientovi poskytnúť presnú výšku RPMN. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie Ministerstva financií ČR. Okresný súd preto svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem, nakoľko zmluvné ustanovenie, podľa ktorého spotrebiteľ súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu žalobca oznámi po poskytnutí úveru je z hmotnoprávneho pohľadu v súlade so znením § 269 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého dohoda o určitej časti zmluvy sa môže nahradiť dohodou strán o spôsobe umožňujúcom dodatočné určenie obsahu záväzku, ak tento spôsob nezávisí len od vôle jednej strany. 5. K obligatórnej náležitosti zmluvy, a to k určeniu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkoch, žalobca namieta, že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa určil v súlade so znením Smernice 2008/48/ES čl. 10 ods. 2 písm. h), ak v zmluve je uvedený počet splátok, ich výška s tým, že každá splátka je splatná do 15. dňa v poslednom mesiaci. 6. Spochybnil i aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá ku dňu 15. 11. 2000 znela tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak po a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z), a aa). Písomná forma právneho úkonu však nebola nikdy spochybnená ako jedna z nevyhnutných podmienok tejto zákonnej sankcie „bezodplatnosti“. Namietal ďalej i to, že žiaden právny predpis neurčuje, že konečná splatnosť úveru má byť špecifikovaná konkrétnym dátumom, a nie počtom mesiacov, počas ktorých dlžník hradí jednotlivé splátky. Slovné spojenie uvedené v bode 53 úverovej zmluvy „48 mesiacov po poskytnutí úveru“ je dostatočne určité a každá dospelá osoba plne spôsobilá na právne úkony musí pochopiť, čo znamená toto slovné spojenie. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že predmetnej žalobe v celom rozsahu vyhovie. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil záväzkovoprávny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a pri skúmaní splnenia zákonných podmienok postupoval správne, ak úver vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy uzavretej dňa 09. 12. 2011 je možné jednoznačne určiť len výšku úveru, mesačné splátky, pohyblivú sadzbu RPMN, úrokovú sadzbu a počet splátok. Ostatné zákonom požadované náležitosti absentujú. Zdôraznil, že zmluva má formulárový charakter, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody oboch strán, ale je vopred určený v dôsledku čoho nemal možnosť ovplyvniť jej znenie. Tým došlo k nerovnováhe medzi zmluvnými stranami. Má za to, že neurčenie pevnej sadzby RPMN, ale len pohyblivej, spôsobuje jeho poškodenie, nakoľko nemohol posúdiť o aký drahý úver sa jedná a jej výška mohla ovplyvniť jeho úsudok pri výbere úveru. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. 8. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 04. 06. 2015 s tým, že vec bola predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 02. 10. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu, ktorým v prevyšujúcej časti návrh zamietol (výrok v poradí III.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Výroky, ktorými okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 897,28 € s príslušenstvom, a to formou splátok (výrok v poradí I., II.) neboli odvolaním napadnuté, preto zostávajú nedotknuté. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh žalobcu zamietol, považuje za vecne správny. Odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že úver poskytnutý žalobcom žalovanému je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov, keď odvolacie námietky žalobcu nemohli privodiť obsahovú zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu. 13. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Vzhľadom na túto skutočnosť preto odvolací súd nepovažoval námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa podmienky uvedené v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poplatku platného a účinného do 30. 06. 2016, za dôvodnú. 14. Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý žalobcom žalovanému za bezúročný a bez poplatkov bola okolnosť, že uvedená zmluva uzavretá dňa 09. 12. 2011 neobsahuje konečnú splatnosť úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle tohto ustanovenia musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak uvedený údaj spotrebiteľská zmluva neobsahuje, v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 15. Zmluva o úvere zo dňa 09. 12. 2011 termín konečnej splatnosti neobsahovala a nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že dátum splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. V odvolaní sám poukazuje na to, že konečnú splatnosť predstavuje na lícnej strane zmluvy uvedená lehota splatnosti, ktorú umocňuje na lícnej strane zmluvy ďalšia skutočnosť, a to, že ide o 48 mesačných splátok, avšak uvedené tvrdenie spochybňuje sám žalobca v odvolaní, ak uvádza, že postupom s odbornou starostlivosťou v zmluve uviedol RPMN (ročnú percentuálnu mieru nákladov) v rozmedzí „od - do“ práve z dôvodu, že pri uzatvorení zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na účet žalovaného. Z uvedeného potom nie je možné logicky vyvodiť, ak žalobca pri uzatváraní zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru poskytnuté - pripísané na účet žalovaného, kedy začal žalovaný úver zároveň splácať, a teda aj v tomto prípade by podľa výkladu samotného žalobcu bol určený termín konečnej splatnosti úveru rôznymi údajmi odvodenými od rôznej doby poskytnutia úveru, a teda aj rôznym začatím jeho splácania. Pojem „termín“ ako ho upravuje zákon predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom. Nie je teda možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že s dátumom splatnosti poslednej splátky spotrebiteľovi je zrejmé, aký je termín konečnej splatnosti celého úveru. 16. Výklad ponúkaný žalobcom o termíne konečnej splatnosti je v priamom rozpore aj so znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru zdĺhavé a nejasné výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že ust. §-u 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia, a samostatným ustanovením v §-e 9 ods. 2, písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby bol okrem týchto skutočností uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2, písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. § 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, prípadne v inom ustanovení. Je potom práve úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to, že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru, matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve. 17. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa možnosti určenia ročnej percentuálne miery nákladov v rozsahu „od - do“, ak uvedená ročná percentuálna miera nákladov musí byť spotrebiteľovi známa v čase uzavretia písomnej zmluvy. Okolnosť, kedy a akým spôsobom budú finančné prostriedky pripísané na účet žalovaného, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a zo žiadneho právneho ustanovenia nevyplýva oprávnenie žalobcu určiť RPMN v závislosti od dátumu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je vylúčené, aby klientovi presnú výšku RPMN oznámil dodávateľ až po poskytnutí úveru tak, ako to upravuje samotná zmluva o úvere v bode 47 v poznámke, podľa ktorej presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, a preto klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu dodávateľ oznámi až po poskytnutí úveru. Zo Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, a to konkrétne z ust. § 9 ods. 1 a 2, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu s tým, že každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj náležitosti uvedené v odseku 2 písm. a) - z) ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a nie ku dňu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa, prípadne mu bude oznámená v presne neurčenom čase po poskytnutí úveru. Je preto zrejmé, že RPMN je nevyhnutné určiť ku dňu uzavretia zmluvy. Pokiaľ ide o vyjadrenie Ministerstva financií ČR, uvedeným vyjadrením všeobecný súd SR nie je viazaný. Ani dojednanie účastníkov zmluvy o tom, že presnú výšku RPMN oznámi spotrebiteľovi dodávateľ až po poskytnutí úveru, nemožno považovať za dojednanie v súlade so zákonom. Počet a výška splátok má vplyv na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je dôležitým údajom pre spotrebiteľa, pretože sa na základe tohto údaja orientuje v ponukách o výhodnosti alebo nevýhodnosti úveru. Ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný dodávateľ uviesť v zmluve na základe zákona, ktorý mu neumožňuje vykladať jeho obsah v rozpore s jeho znením, či účelom. 18. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, neobstojí. Žalobca totiž v odvolaní namietal, že aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona nie je dôvodná, ak písomná forma právneho úkonu nebola nikdy spochybnená, pričom v tomto ustanovení zákonodarca aplikoval spojku ,,a“, ktorú však súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vyložil vo význame spojky ,,alebo“, čím zmenil obsah tohto ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že výsledkom výkladu ponúkaného odvolateľom by súd prvej inštancie nemohol skúmať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §-u 10 ods. 1 tohto zákona, práve vtedy, ak právny úkon nebol urobený v písomnej forme. Výklad ponúkaný odvolateľom by tak absolútne znemožnil prieskum náležitostí vyžadovaných týmto zákonom v zmysle § 9 ods. 2 a spôsoboval by obsolentnosť tejto právnej normy. Ak by totiž všeobecný súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) tohto zákona, bolo by uvedené zistenie bez akéhokoľvek významu, nakoľko je zrejmé, že ak k takýmto právnym záverom dospel, zmluva musela spĺňať písomnú formu, inak by nebolo možné tento prieskum a následné skutkové a právne závery z nej vyvodiť. K tomu, že išlo o nedôslednú právnu úpravu účinnú ku dňu uzavretia zmluvy o úvere nasvedčuje i postup zákonodarcu, ktorý predmetné ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. následne novelizoval a podmienku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere odčlenil od obligatórnych náležitostí, ktoré je súd prvej inštancie povinný skúmať ex offo v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). K odčleneniu nedošlo použitím spojky „alebo“ namiesto spojky „a“, ale uvedené zákonodarca dokonca odčlenil do vzájomne nepodmienených ustanovení tohto zákona (viď § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 písm. a) až y)). Aj ďalšími novelizáciami je predpoklad platnosti zmluvy - jeho písomná forma a zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí v zmysle tohto zákona obsahovať, uvedené v odlišných ustanoveniach. V nadväznosti na uvedené zákonodarca od 10.06.2013 upravil § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. tak, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak : a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 19. Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva neobstojí o to viac, ak odvolateľ v odvolaní poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a Zákon o spotrebiteľských úveroch jej účel a zmysel napĺňa. Z rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842, v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V prejednávanej veci však nedospel okresný súd k záveru, podľa ktorého je nutné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, len z dôvodu, že zmluva neobsahuje splatnosť každej zo splátok. Nemožno opomenúť ani to, že spotrebiteľovi bude k dispozícií výška RPMN až dodatočne po skutočnom poskytnutí úveru, teda až po tom, ako bola zmluva uzavretá. Tým dochádza i k spochybneniu doby splácania, a tým aj samotného počtu splátok, ktorými má byť úver zo strany spotrebiteľa zaplatený. V neposlednom rade treba podotknúť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice. Právo EÚ de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov Únie, ale určitú faktickú všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov Únie môžeme vyvodiť zo zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva Únie. Štát totiž môže porušiť právo Únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Köbler, C-224/01,30.9. 2003, Zb. s. I-10239, bod 56). Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. 20. Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v odseku 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 tohto zákona, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami odvolateľa uvádzanými v odvolaní, týkajúcimi sa ďalších okresným súdom kvalifikovaných chýbajúcich náležitostí zmluvy o úvere, ak tieto námietky žalobcu sú bez vplyvu na výsledok rozhodnutia o úvere, ktorý je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý žalobcom žalovanému v zmysle zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 09. 12. 2011 v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru. 21. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov ( § 451 ods. 2 OZ ). Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, má odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovanému preto okresný súd dôvodne uložil povinnosť zaplatiť rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom zo strany žalobcu a žalovanému vo výške 2.000 € a sumou, ktorú žalovaný celkovo zaplatil vo výške 1.102,72 €, teda sumu 897,28 € s príslušenstvom a dôvodne preto vo zvyšku návrh žalobcu zamietol. 22. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 23. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval podľa § 142 ods. 2 O. s. p., ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo výslovne žalobcom v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Tento nárok vznikol žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. V rozsahu, v ktorom rozsudok okresného súdu nebol odvolaním napadnutý, zostáva v zmysle § 367 ods. 2 CSP nedotknutý. 26. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že ku dňu 18.10.2016 došlo k zániku spoločnosti AB 1 B. V., registračné číslo: 560 07 043, sídlo: Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo (ďalej len „AB 1 B.V.), pričom zánik spoločnosti nastal v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou AB 2 B. V., registračné číslo: 572 79 667, sídlo: Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo (ďalej len AB 2 B.V.). 27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).