Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/143/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915200232 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6915200232.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne O. N., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M. XXX, XXX XX M., právne zastúpenej spoločnosťou AK Bitalová & Demeterová, s.r.o., so sídlom Žánovská 5183/2A, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 47 244 798, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 10C/659/2015-79 zo dňa 14. 01. 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. 1. Okresný súd Rimavská Sobota ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 14. 01. 2016 zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno č. 8, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 12033/14 zo dňa 27.11.2014 (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 290,33 Eur, na presne špecifikovaný účet jej právneho zástupcu, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa 09. 01. 2015 domáhala zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku. Žalobu odôvodnila tým, že strany sporu (pôvodne - účastníci konania) uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zároveň aj rozhodcovskú zmluvu, ktorú ona považuje za neprijateľnú. Okrem toho namietala, že v predmetnom rozhodcovskom konaní sa nemala možnosť brániť a že v tomto rozhodcovskom konaní boli žalovanému priznané plnenia na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, pričom rozhodca ignoroval predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. 1. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu žalobkyne ako neopodstatnenú zamietnuť. Namietal, že by žalobkyňa bola v postavení spotrebiteľa. Podľa jeho názoru, predmetná rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, je rovnovážna a obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku. 1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúci skutkový stav: „Účastníci konania uzavreli dňa 28.11.2012 zmluvu o úvere. Na jej základe bol poskytnutý žalobkyni úver. Je tam kolónka s tým, že dlžník mal prehlásiť, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na iný účel. Ďalej je zo spisu zrejmé, že toho istého dňa uzavreli účastníci konania rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej si účastníci konania dojednali, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 28. 11. 2012 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred a/ Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu; b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode I. tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu.“ Následne prvoinštančný súd konštatoval, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 10. 12. 2014. Zároveň poukázal na to, že zo spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 7C/167/2014 zistil, že žalobkyňa v uvedenom (samostatnom) konaní žiadala určiť, že predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, a rozhodcovská zmluva je neplatná. Toto konanie bolo ale na základe späťvzatia žaloby právoplatne zastavené. 1. 5. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že predmetnú vec posúdil podľa § 3 ods. 5 vety prvej zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 3, § 39, § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 písm. a/ až d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 45 ods. 1 písm. e/, i/, § 73 ods. 1, 2 zák. č. 335/2014 Z.z. a § 41 ods. 1 vety prvej zák. č. 244/2002 Z.z. 1. 6. Primárne prvoinštančný súd skúmal, či bola žaloba na súd podaná včas. Konštatoval, že predmetná žaloba o zrušenie otcovského rozsudku bola podaná v zákonnej lehote podľa predpisov platných do 31. 12. 2014, pričom vychádzal z toho, že rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 10. 12. 2014 a žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podala na súde dňa 09. 01. 2015. 1. 7. V súvislosti s charakterom záväzkovoprávneho vzťahu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, ktorý rozhodol, že na konanie je príslušný Okresný súd Rimavská Sobota ako súd, v obvode ktorého má žalobkyňa ako spotrebiteľka svoje bydlisko. Okrem toho konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že predmetný úver bol žalobkyni poskytnutý na výkon povolania alebo zamestnania, teda „nepreukázal skutočnosť, ktorá by mala za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou zmluvy a Obchodného zákonníka“ a v dôsledku toho považoval „predmetnú zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu pred dodávateľom.“ 1. 8. V súvislosti s vyhodnotením predmetnej úverovej zmluvy prvoinštančný súd uviedol: „Pokiaľ ide o samotnú úverovú zmluvu, vzhľadom na formu a spôsob akým sú úverové zmluvné dojednania písané je súd toho názoru, že spotrebiteľ nemal možnosť si ich riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda pochopiť ich význam a následky. Okrem uvedeného súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že rozhodcovský súd ignoroval predpisy určené na ochranu práv spotrebiteľa, nakoľko samotná zmluva o úvere neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere žalovaný neuviedol predovšetkým povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru, ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. t.j. úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ako ani povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko zmluva obsahuje len celkovú výšku splátky, počet splátok a termín prvej splátky bez toho, aby ju žalovaný členil tak, ako mu to určuje zákon. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa potom takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Napriek uvedeným skutočnostiam v rozhodcovskom konaní neboli tieto skutočnosti zohľadnené.“ 1. 9. V súvislosti s predmetnou rozhodcovskou zmluvou prvoinštančný súd uviedol: „Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o typicky formulárovú zmluvu, ktorá obsahuje predtlačené údaje a do ktorej sa len dopisujú údaje o účastníkoch konania. Nie je tam žiadny priestor na vyjednávanie. Zmluvná strana - dlžník, v tomto prípade žalobkyňa mala možnosť zmluvu ako takú iba podpísať, meniť nič nemohla. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy žalobkyňa konala v rámci predmetu akejkoľvek svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Ak by tomu tak malo byť, mal to preukázať žalovaný, ako dodávateľ, čo však neurobil. V tomto smere mal dôkazné bremeno žalovaný (súd poukazuje na § 54 Občianskeho zákonníka; žalovaného ako dodávateľa ťažilo preukázanie výnimky, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu).“ Na základe toho potom konštatoval, že „žalobkyňu považoval za spotrebiteľa a žalovaného pri uzatváraní tejto rozhodcovskej zmluvy za dodávateľa. Zmluva je potom zmluvou spotrebiteľskou a je potrebné na ňu aplikovať ex offo ustanovenia zákonov, ktoré majú za cieľ ochranu spotrebiteľa.“ Ďalej v tejto súvislosti uviedol: „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rozhodcovská zmluva výslovne neurčuje ako jediný orgán právomoc riešiť spory z úverovej zmluvy rozhodcovský súd, ale dáva možnosť výberu medzi rozhodcovským orgánom a príslušným všeobecným súdom SR. Je zrejmé, že takouto formuláciou chcel dodávateľ - žalovaný, ktorý bol samotný tvorca obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorej obsah nemala žalobkyňa - spotrebiteľ možnosť ovplyvniť, zamedziť tomu, aby rozhodcovská zmluva bola považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, avšak pri faktickom naplnení tejto neprijateľnej podmienky. Len formálne zakotvenie alternatívneho spôsobu riešenia sporov všeobecnými súdmi nepredstavuje aj faktickú - skutočnú možnosť spotrebiteľa vybrať si aj iný spôsob riešenia sporov ako v rozhodcovskom konaní. Totiž v prípade ak riešenie sporu zo zmluvy iniciuje dodávateľ, čo je podľa názoru súdu pravdepodobne v 99% sporov vzniknutých z obdobných úverových zmlúv a dodávateľ podá návrh na Stálom rozhodcovskom súde, spotrebiteľ už nemá nijakú možnosť tento proces zvrátiť a žiadať, aby spor zo zmluvy neriešil tento orgán, ale všeobecný súd. Fakticky sa tak dostane do takého istého postavenia ako keby v rozhodcovskej doložke bolo dohodnuté výlučne len riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom netreba opomenúť, čo je súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, že dodávateľ si všetky návrhy proti dlžníkom z úverových zmlúv uplatňuje len na Stálom rozhodcovskom súde.“ Z uvedených dôvodov preto „rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania, ktorá mala založiť právomoc Stáleho rozhodcovského súdu na riešenie sporov z úverovej zmluvy považoval za neprijateľnú a tým v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. Keďže na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spor, súd zrušil rozhodcovský rozsudok. Rozhodol tak podľa ust. § 45 ods. 1 písm. e/ a i/ Zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v spojitosti s ust. § 73 ods. 1 toho istého zákona z dôvodu, že súd posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neplatnú a súčasne dospel k záveru, že rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ 1. 10. Rozhodnutia o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania predstavujúcich náhradu trov právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby. 2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. Odvolanie odôvodnil tým, že prvoinštančný súd neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2. 3. V súvislosti s konkrétnym odôvodnením odvolania poukázal na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neprijateľnou podmienkou je dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Je nepochybné, že predmetná rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Podľa odbornej literatúry takáto nevýhradná rozhodcovská doložka nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na to, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských sporov . Poukázal i na to, že predmetná rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od zmluvy o úvere. 2. 4. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný namietal, že žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa. 3. 1. Žalobkyňa (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia, ktorých výšku presne špecifikovala. 3. 2. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení odvolania uviedla, že zastáva názor, že napadnutý rozsudok bol vydaný na základe dostatočne zisteného stavu veci, prvoinštančný súd na základe skutkových zistení dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci, pričom vzal do úvahy aj prax žalovaného, týkajúcu sa postupu pri vymáhaní jeho peňažných nárokov voči spotrebiteľom. Konštatovala, že žalovaný má síce pravdu v tom, že rozhodcovská zmluva sa naoko javí ako nevýhradná rozhodcovská zmluva, avšak z konania žalovaného vyplýva, že s cieľom obísť zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa podáva svoje žaloby voči spotrebiteľom výhradne na rozhodcovský súd. Z praxe vyplýva, že rozhodcovské súdy neprihliadajú na kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a týmto „spoločným konaním“ žalovaného a ním vybraného rozhodcovského súdu sú porušené práva spotrebiteľov. 3. 3. V súvislosti s námietkou žalovaného, že ona (žalobkyňa) nemá postavenie spotrebiteľa uviedla, že s touto otázkou sa už vysporiadal nadriadený súd, rozhodujúci o námietke miestnej nepríslušnosti, jeho názor je záväzný a ona sa s ním plne stotožňuje. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne jeho odvolaniu nevyjadril. 5. Odvolanie žalovaného bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“ 6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. 9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. 10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumentáciu žalovaného uvedenú v odvolaní. 11. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, podstata odvolania žalovaného spočívala v tom, že nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu treba považovať za neprijateľnú a tým v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 s použitím ustanovenia § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú, v dôsledku čoho dospel k záveru o potrebe zrušiť predmetný rozhodcovský rozsudok. Argumentoval tým, že predmetná rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, pretože umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania a teda takáto nevýhradná rozhodcovská doložka nemôže byť dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. S uvedeným argumentom žalovaného sa odvolací súd vo vzťahu k predmetnej rozhodcovskej zmluve nestotožňuje. Predmetná rozhodcovská zmluva sa síce javí ako tzv. nevýhradná rozhodcovská zmluva, pretože formálne upravuje možnosť alternatívneho spôsobu riešenia sporov všeobecnými súdmi, avšak ako správne konštatoval prvoinštančný súd, takáto formálne upravená možnosť alternatívneho spôsobu riešenia sporov nepredstavuje i reálnu faktickú možnosť tohto spôsobu riešenia sporov a vo svojej podstate je iluzórna a zavádzajúca, čo prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia náležite vysvetlil. Odvolací súd sa s týmto jeho záverom i s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje. O iluzórnosti reálnej možnosti alternatívneho spôsobu riešenia sporov v konečnom dôsledku možno hovoriť i na základe toho, že odvolací súd má zo svojej činnosti informácie o množstve sporov vedených žalovaným voči dlžníkom (prevažne spotrebiteľom) formou rozhodcovských konaní, avšak nemá informáciu ani o jednom prípade, kde by žalovaný po uzatvorení totožnej alebo obdobnej rozhodcovskej zmluvy uplatňoval svoj nárok voči dlžníkovi prostredníctvom všeobecného súdu. Uvedená argumentácia žalovaného je teda tendenčná a účelová. 12. Odvolací súd považoval za účelný a tendenčný i ďalší argument žalovaného uvedený v odvolaní, že žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa. Status žalobkyne ako spotrebiteľa ustálil jednak Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 3NcC/47/2015 zo dňa 31. 07.2015, ale i prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí, kde jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo považuje predmetný záväzkovoprávny vzťah za vzťah spotrebiteľský. Odvolací súd sa s jeho záverom i s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje. 13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 14. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).