Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/136/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200647 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6017200647.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: marco mirelli, s. r. o., so sídlom Dr. Töröka 1, 982 01 Tornaľa, IČO: 36 345 661, zastúpený právnym zástupcom: MAĎAR & Partners, s. r. o., Advokátska kancelária, Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 692, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/ BEZ/2017/4683, O-439/2017 zo dňa 22. augusta 2017 r o z h o d o l : I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. U žalobcu bola ako u zamestnávateľa vykonaná dňa 21.12.2016 inšpekcia práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o inšpekcii práce). Kontrolovaným obdobím boli mesiace 08/2016 - 11/2016. O výsledku inšpekcie bol spísaný protokol č.: IBB-31-48-2.3/P-E24,25-16 zo dňa 31.01.2017. V protokole boli konštatované nedostatky týkajúce sa vzniku pracovného pomeru - konkrétne pracovných zmlúv, a to absencia charakteristiky druhu práce a absencia výplatných termínov (nedostatky sa týkali troch pracovných zmlúv). Ďalej bolo konštatované porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania u fyzickej osoby D. I.. 2. V nadväznosti na vykonanú inšpekciu Inšpektorát práce Banská Bystrica (orgán verejnej správy prvého stupňa) rozhodnutím č.: 104/17-1.0/pok/r. IPBB-UPS/ROZ/2017/50 zo dňa 05.05.2017 rozhodol, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní) tým, že ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania, pretože využíval závislú prácu fyzickej osoby D. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorá pre neho v dňoch 03.10.2016, 04.10.2016, 05.10.2016, 06.10.2016, 07.10.2016, 10.10.2016, 11.10.2016, 12.10.2016, 13.10.2016, 14.10.2016, 17.10.2016, 18.10.2016, 19.10.2016, 20.10.2016 a 21.10.2016 vykonávala rôzne krajčírske práce na G. s S. Dr. P. X v P. v rovnakom čase ako iní zamestnanci a nemal s uvedenou fyzickou osobu založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov - Zákonník práce), za čo bola uložená pokuta vo výške 2 500,- Eur. 3. Prvostupňový orgán verenej správy vychádzal pri svojom rozhodovaní z vyjadrení žalobcu, ktoré boli poskytnuté k protokolu a ďalej v rámci administratívneho konania, z protokolu o inšpekcii, zo žalobcom predloženého týždenného súpisu výkonov fyzickej osoby D. I., z výpisu z informačného systému Sociálnej poisťovne zo dňa 20.12.2016, z výpisu z Obchodného registra žalobcu zo dňa 25.01.2017 a zo zápisníc o výsluchoch, ktoré boli realizované v rámci trestného konania, súvisiaceho s prejednávaným správnym deliktom. 4. Konateľ žalobcu C.. C. B. vo svojom vyjadrení, podanom v priebehu administratívneho konania, uviedol, že menovaná fyzická osoba bola uzrozumená s tým, že ide o testovanie jej zručností, bola na pracovisku len na skúšku a na vlastnú žiadosť sa u nich uchádzala o zamestnanie. Takéto testovanie bolo potrebné pre preverenie skúseností a zručností uchádzačky o zamestnanie, podľa jeho názoru nechodila na pracovisko za účelom vytvárania hodnôt pre firmu, ale za účelom, aby sa oboznámila s náročnosťou a kvalitou danej práce. 5. Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že je právom zamestnávateľa vyberať si svojich budúcich zamestnancov pomocou rôznych foriem, ktoré si zvolí počas výberového konania na príslušné pracovné miesta, avšak podmienky výberu musia byť zrozumiteľne dopredu stanovené a preukazateľne dohodnuté. Zamestnávateľ ale nemôže od uchádzača o zamestnanie požadovať, aby boli jeho zručnosti testované určitý počet dní na pracovisku zamestnávateľa s odôvodnením, že je nutné jeho schopnosť otestovať realizáciou nespočetného množstva pracovných operácií pri výkone špecializovaných krajčírskych prác. Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na to, že pre tieto prípady je Zákonníkom práce umožnené, aby si zamestnávateľ so zamestnancom priamo v pracovnej zmluve dohodol skúšobnú dobu (§ 45 Zákonníka práce). Práve prostredníctvom tohto inštitútu pracovného práva sa umožňuje, aby zmluvné strany zistili, či si navzájom vyhovujú, to znamená, aby zamestnanec zistil, či mu vyhovujú pracovné podmienky, charakter a zložitosť práce, ktorá mu je prideľovaná a na druhej strane aj zamestnávateľ má možnosť presvedčiť sa, či mu zamestnanec vyhovuje z hľadiska jeho prístupu k práci, zručností, pracovného výkonu a z hľadiska zaradenia sa do pracovného prostredia. Počas výkonu práce v rámci skúšobnej doby patrí zamestnancovi mzda za vykonanú prácu. 6. Podľa prvostupňového orgánu verejnej správy žalobca ako zamestnávateľ pochybil tým, že fyzickú osobu „skúšal a testoval“ pri vykonávaní závislej práce spočívajúcej v rôznych krajčírskych činnostiach na jeho pracovisku, v pracovnom čase s ostatnými zamestnancami počas viacerých dní, avšak nemal s ňou uzatvorený pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce, čím porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. 7. Žalobca podľa prvostupňového orgánu verejnej správy neuviedol žiadne nové skutočnosti a nepredložil žiadne nové dôkazy, ktorými by preukázal, že k nelegálnemu zamestnávaniu nedošlo. 8. Ďalej ešte prvostupňový orgán zdôraznil, že zamestnávateľ nesie absolútnu objektívnu zodpovednosť už tým, že k samotnému nedostatku, resp. k porušeniu došlo, bez ohľadu na jeho následné odstránenie a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie. Z právneho hľadiska je pre vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt nepodstatným, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností alebo zavinením iných subjektov ako zamestnávateľa. 9. Pri ukladaní sankcie podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce (rozpätie od 2 000 - 200 000,- Eur) prihliadal prvostupňový orgán verejnej správy na: - dobu trvania protiprávneho konania, - počet zamestnancov, ktorých sa zistený nedostatok týkal - opakované zistenie toho istého nedostatku - počet zamestnancov, ktorých zamestnávateľ v čase kontroly zamestnával - ďalšie skutočnosti: nešlo o nelegálne zamestnávanie dvoch fyzických osôb súčasne, kontrolou vybraných 7 fyzických osôb, ktoré boli dňa 21.12.2016 prítomné na pracovisku, nebolo zistené nelegálne zamestnávanie, všetky uvedené osoby boli riadne prihlásené do Sociálnej poisťovne, celkovo boli zistené tri nedostatky, pričom pokutou bolo sankcionované len jedno z nich, neboli zistené žiadne nedostatky, ktoré možno označiť za závažné, žalobca ako zamestnávateľ riadne a včas uspokojuje peňažné nároky ostatných zamestnancov, prispieva zamestnancom na stravovanie vo vyššej miere ako je 55 % z hodnoty stravovacej poukážky a prispieva mesačnou peňažnou čiastkou zamestnancom na dopravu do zamestnania. 10. Orgán verenej správy prvého stupňa ďalej uviedol, že uložil pokutu vo výške, ktorá je v okruhu dolnej hranice zákonom stanovenej sadzby aj preto, že žalobca pri výkone inšpekcie spolupracoval a žiadnym spôsobom nemaril výkon inšpekcie. Prihliadol aj na to, že uložená sankcia nebude pre žalobcu ako zamestnávateľa likvidačná a spĺňa požiadavku represie a zároveň má aj preventívny charakter. Poukázal aj na judikatúru súdov týkajúcu sa ukladania sankcie a uviedol tiež, že pri ukladaní pokuty sa musí riadiť dikciou Zákona o inšpekcii a je povinný pristúpiť k uloženiu sankcie ex offo, teda ustanovenia Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní mu neumožňujú využiť tzv. materiálny korektív - upustiť od potrestania za tento správny delikt alebo odpustiť uloženie pokuty. 11. Voči uvedenému rozhodnutiu prvostupňovému orgánu verenej správy podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal konanie zastaviť pre to, že skutok nie je správnym deliktom. Alternatívne žiadal upustiť od potrestania alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie. 12. Žalobca v odvolaní zdôrazňoval, že pani I. bez výhrad súhlasila s tým, že pôjde len o testovanie jej manuálnych zručností a nároku na odmenu sa začala dožadovať až potom, čo jej bolo oznámené, že kvalita jej zručností nie je vyhovujúca, a preto s ňou nebude uzatvorená pracovná zmluva. Za nedostatočne odôvodnené považoval žalobca prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa toho, prečo by si obchodná spoločnosť nemohla s uchádzačom o zamestnanie dohodnúť testovanie pracovných zručností, ktoré by trvalo viacero dní. Zdôraznil, že je pritom nevyhnutné zohľadniť osobitnú povahu prevádzky, kedy testovanie prebiehalo na skutočných zákazkách, ktoré boli do výroby zadávané postupne. Podľa žalobcu sa tento proces nedá nahradiť simuláciou pracovných podmienok. Podľa jeho názoru skúšobná doba prichádza do úvahy, ale nadväzuje až na vznik pracovného pomeru. Akceptáciou odôvodnenia prvostupňového orgánu verejnej správy by podľa žalobcu stratili zmysel všetky výberové konania, pretože by ich mala suplovať skúšobná doba. 13. Žalobca považoval za nedostatočné aj odôvodnenie, prečo nebolo vyhovené jeho žiadosti o upustenie od potrestania. V tejto súvislosti zdôrazňoval možnosť využitia analógie v systéme správneho trestania. Podľa jeho názoru bolo na mieste použiť tak analógiu zákona, ako aj analógiu práva. Analógiou legis by bola vyplnená medzera v zákone, a to napríklad aplikáciou zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Pri analógii juris je potrebné čerpať z celého právneho poriadku, najmä z obdobných zásad v príbuznom odvetví, akým je napríklad Trestný zákon. Zdôraznil, že tak Zákon o priestupkoch, ako aj Trestný zákon, zakotvujú inštitút upustenia od potrestania. Žalobca ďalej zdôrazňoval bezproblémovosť svojej prevádzky a to, že uchádzačke o zamestnanie dal šancu napriek tomu, že v tom čase nepotreboval nových zamestnancov a prihliadol na to, že je dlhodobo nezamestnaná. 14. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol rozhodnutím č.: PO/BEZ/2017/4683 O-439/2017 zo dňa 22.08.2017 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a dospel k záveru, že bolo nespochybniteľne preukázané spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania žalobcom. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že by s fyzickou osobou mal uzatvorený pracovnoprávny vzťah. Podľa jeho názoru dôkazy obstarané v rámci výkonu inšpekcie, ako i v rámci prvostupňového konania, nesporne potvrdzovali spáchanie deliktu žalobcom. Ďalej uviedol, že platná legislatíva nepozná pojem „testovanie zručnosti v rámci výberového konania na príslušnú pracovnú pozíciu v trvaní niekoľkých po sebe opakujúcich sa dní“, resp. „zaúčanie sa“ a aplikácia takéhoto postupu je obchádzaním inštitútu skúšobnej doby zakotvenej v ustanovení § 45 Zákonníka práce. 15. Žalovaný ďalej uviedol, že nemožno prihliadnuť ani na tvrdenie žalobcu, že fyzická osoba od začiatku vedela, že nejde o prácu, za ktorú by jej prináležala odmena, s čím bez výhrad súhlasila a toto tvrdenie vyhodnotil žalovaný ako bezpredmetné. Poukázal na to, že od 01.03.2015 došlo k zmene ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce, v ktorom je definovaný pojem závislá práca, a oproti predchádzajúcej právnej úprave sa na naplnenie pojmu závislá práca už nevyžaduje naplnenie znaku odplatnosti, teda na naplnenie pojmu závislej práce sa nevyžaduje vykonávanie práce za odmenu / mzdu. Žalovaný ďalej zdôraznil inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty a uloženú sankciu považoval za dostatočnú. Za dostatočné považoval aj odôvodnenie jej výšky v prvostupňovom rozhodnutí. Uviedol, že prvostupňový orgán výšku ukladanej sankcie náležite odôvodnil v intenciách príslušných ustanovení Zákona o inšpekcii, kde zohľadnil a podrobne sa venoval každému jednotlivému zákonnému kritériu zakotvenému v § 19 ods. 6 uvedeného zákona. 16. K odvolacej námietke o nutnosti aplikácie analógie žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán verenej správy nemal možnosť upustiť od uloženia sankcie, keďže povinnosť jej uloženia v prípade zistenia spáchania takéhoto správneho deliktu vyplýva inšpekčnému orgánu priamo zo Zákona o inšpekcii. Zdôraznil, že analógia sa v zmysle judikatúry súdov v správnom súdnictve neuplatňuje absolútne a výhradne v prípade každého administratívno-deliktuálneho konania, ale je len jedným z interpretačných postupov a uplatňuje sa v prípadoch, keď zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho problému, teda ak v zákone existuje medzera. V danom prípade v Zákone o inšpekcii práce existuje konkrétna zákonná právna úprava upravujúca sankcionovanie zamestnávateľa alebo fyzickej osoby za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, a preto analógia Zákona o priestupkoch v danom prípade nie je potrebná, resp. prípustná. 17. Správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a žiadal toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 18. Žalobca správnu žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku - ďalej len SSP). Podľa žalobcu žalovaný rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu veci a nedostatočným spôsobom sa vysporiadal s jeho námietkou o využívaní aplikácie princípu analógie zákona (analogiae legis). 19. Žalobca zdôraznil, že medzi ním a osobou D. I. bola uzatvorená vzájomná dohoda o jej účasti na výberovom konaní, a to za vopred ustálených a obojstranne známych podmienok. Hlavnou súčasťou výberového procesu bol test manuálnych zručností, ktorý fyzická osoba podstúpila s jej plným súhlasom bez nároku na odmenu. Samotnej odmeny sa začala dožadovať potom, ako jej bolo oznámené, že kvalita jej zručností nie je vyhovujúca a nedosahuje takú odbornú úroveň, akú spoločnosť - žalobca vyžaduje. Súčasťou výrových pohovorov je aj testovanie zručností uchádzačov o príslušnú pracovnú pozíciu. Tento postup sa odvíja od nárokov zamestnávateľa na schopnosti uchádzača a od konkrétnej pracovnej pozície, a je výlučne na výbere spoločnosti, prípadne na vzájomnej dohode, akým spôsobom tento výberový proces bude prebiehať. 20. V prejednávanom prípade si konkrétne čiastkové pracovné úkony, tvoriace jednotnú pracovnú náplň, vyžadovali otestovať zručnosti počas niekoľkých časových etáp, ktoré až v súhrne boli spôsobilé poskytnúť ucelený obraz o schopnosti uchádzačky. Testovanie síce bolo uskutočnené na reálnych zákazkách spoločnosti, avšak výlučne z dôvodu, že osobitná povaha prevádzky neumožňovala nahradiť tak komplexný proces iba samotnou simuláciou pracovných podmienok. Žalobca vyjadril nesúhlas s názorom správnych orgánov, že testovanie zručností uchádzačov o zamestnanie vo výberovom konaní je obchádzaním inštitútu skúšobnej doby, ktorý tak v zásade popiera zmysel a účelnosť výberového konania ako takého. 21. Podľa žalobcu neboli naplnené znaky nelegálneho zamestnávania. 22. K možnosti upustenia od potrestania v prejednávanej veci žalobca uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že analógiu zákona ako interpretačný postup nebolo možné v tomto prípade uplatniť. Podľa jeho názoru použitie princípu analogiea legis nemôže byť obmedzené len neexistenciou medzery v zákone, a to bez hlbšieho preskúmania významu jej použitia v konkrétnom prípade. To, že niektorý konkrétny inštitút nie je obsiahnutý v právnom predpise, samo o sebe neznamená, že jeho nezakotvenie je prejavom vôle zákonodarcu. V nejednom prípade zákonodarca pri procese prijímania právnych predpisov nezohľadnil všetky okolnosti, ktoré sa pri aplikácii konkrétnej právnej normy môžu v budúcnosti vyskytnúť. Podľa žalobcu je tento nedostatok najvýraznejší najmä v oblasti správneho práva, ktorý sa vyznačuje extrémnou rozsiahlosťou a nedostatočným kodifikovaním v porovnaní s inými právnymi oblasťami. Neexistencia inštitútu upustenia od potrestania v Zákone o inšpekcii práce podľa žalobcu ešte neznamená, že nejde len o ďalšie opomenutie zo strany zákonodarcu. Preto je podľa neho potrebné skúmať aj potenciálny význam analogicky aplikovaného inštitútu a nie iba skutočnosť, či postup na riešenie skutkového stavu upravený je alebo nie je. Poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých sa zvažovalo analogické použitie inštitútu zahladenia priestupku z Trestného zákona, a to tak, aby v konečnom dôsledku nebolo postavenie páchateľa priestupku horšie ako páchateľa súdneho deliktu. Jedinú prekážku pozitívneho rozhodnutia predstavovala skutočnosť, že zákonodarca na uvedenú situáciu myslel. Napriek tomu sa v uvedených prípadoch zvažovala proporcionalita trestania, vhodnosť a priaznivosť inštitútu pre páchateľa. 23. Ďalej žalobca poukázal na aplikáciu analógie zákona i analógie práva v súdnej praxi, konkrétne v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/20/2010. 24. Žalobca zdôraznil, že voči nemu nebolo doposiaľ vedené správne konanie, týkajúce sa správneho deliktu. Zdôraznil bezproblémovosť svojej prevádzky a jeho pohnútku vyhovieť žiadosti fyzickej osoby zamestnať sa, preto podľa jeho názoru bola na mieste aplikácia analógie Zákona o priestupkoch o upustení od potrestania. Žalobca ďalej poukázal na charakter svojej prevádzky a jej históriu, ako aj na ocenenia a úspechy, ktoré spoločnosť počas svojej existencie dosiahla. Zdôraznil ešte, že zamestnáva niekoľko desiatok zamestnancov a všetkých na dobu neurčitú. 25. K správnej žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný a uviedol v podstate rovnaké skutočnosti, ktoré boli obsahom preskúmavaného rozhodnutia. Správnu žalobu považoval žalovaný za nedôvodnú a žiadal, aby ju správny súd podľa § 190 SSP zamietol. 26. Podľa názoru žalovaného obe rozhodnutia vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci, boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok). 27. Podľa žalovaného boli náležitým spôsobom vyhodnotené všetky získané relevantné dôkazy, a to tak dôkazy obstarané v štádiu výkonu inšpekcie, ako aj dôkazy obstarané v štádiu konania o správnom delikte. Podľa žalovaného tieto dôkazy náležite potvrdzujú tú skutočnosť, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania. Žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by s dotknutou fyzickou osobou v inkriminovanom období mal legitímne uzatvorený pracovnoprávny vzťah. Žalovaný opakovane zdôraznil, že právny poriadok v súčasnosti nepozná pojem „testovanie zručností v rámci výberového konania“, resp. „zaúčanie sa“, a preto aplikácia žalobcom uvádzaného postupu je obchádzaním pracovnoprávneho inštitútu skúšobnej doby zakotvenej v ustanovení § 45 Zákonníka práce. 28. Žalovaný ďalej zdôraznil skutočnosti, ktoré boli uvedené v zápisnici o trestnom oznámení zo dňa 16.02.2017, z ktorej vyplývalo, že fyzická osoba si osobne podala žiadosť do zamestnania a ekonómka žalobcu jej oznámila, že do práce môže nastúpiť dňa 19.09.2016 na skúšku a bolo jej povedané, že to, čo urobí, bude mať vyplatené. Zo zápisnice ďalej vyplývalo, že fyzická osoba spolu za mesiac október odrobila 12 hodín nadčasov, pričom uviedla, že nemala žiadnu pracovnú zmluvu, takže nevedela, koľko zarobila, a že majiteľka spoločnosti jej povedala, že je oficiálne prijatá do zamestnania od 01.11.2016 a za prácu, ktorú doteraz vykonávala, za mesiac október, nebude mať zaplatené nič, takto to bolo urobené u každého zamestnanca, inak by spoločnosť bola stratová. Zo zápisnice vyplýva i to, že majiteľka dotknutej fyzickej osobe povedala, že to bolo v rámci zaúčania sa. Ďalej zo zápisnice vyplýva, že konateľ žalobcu pán B. jej povedal, že žiadnu mzdu nedostane, preto následne po rozhovore s konateľom spoločnosti odišla a podala podnet na inšpektorát práce s tým, že jej vznikla škoda vo výške minimálnej mzdy, t. j. vo výške okolo 435,- Eur, ktorá jej nebola vyplatená. 29. Žalovaný sa nestotožnil ani so žalobnou námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti o možnom využití aplikácie princípu analógie zákona. Podľa žalovaného je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotený získaných dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Je zrejmé i to, aký postoj žalovaný zaujal, resp. akým spôsobom sa vyrovnal s namietanými argumentáciami žalobcu v rámci podaného odvolania, a aké relevantné závery urobil o tom, do akej miery mala / nemala namietaná odvolacia argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. 30. K analógii legis žalovaný ešte poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/28/2014 zo dňa 15.04.2015, v ktorom Najvyšší súd SR skonštatoval, že analógia je označená za interpretačný postup, ku ktorému má teória správneho práva skôr negatívny prístup. Kritika k využitiu analógie v správnom trestaní je založená na viacerých argumentoch, ktoré spočívajú najmä v nesplnení podmienok jej prípustnosti v otázkach správneho trestania. Uvádza sa, že analógia je jedným z interpretačných postupov v tých prípadoch, kedy zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho problému (príkladom je napríklad absorpčná zásada). Ďalej žalovaný odkázal na publikovaný názor Kukliš Ľuboš: Správne trestanie v judikatúre NS SR. In. Správne súdnictvo a rekodifikácia civilného práva procesného, Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2012, s. 327 - 336. 31. Žalovaný uzavrel, že žalobca ani v rámci druhostupňového konania neuviedol také skutočnosti a nedoplnil také dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal, a ktorými by bol žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho práv alebo preukázal, že žalovaný svojím postupom porušil základné zásady správneho konania zakotvené v Správnom poriadku. 32. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, ktorý verejne vyhlásil formou vyvesenia jeho skráteného písomného vyhotovenia na úradnej tabuli súdu, nakoľko na nariadenom verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní účastníci konania, ani žiadna verejnosť, a to v súlade s ustanovením § 137 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd zverejnil postupom v zmysle § 137 ods. 4 SSP. Správny súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné nariadiť pojednávanie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 SSP. 33. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj s prihliadnutím na možnú aplikáciu § 195 a § 196 SSP a dospel k záveru, že preskúmané rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, sú v súlade so zákonom. Správnu žalobu žalobcu preto správny súd zamietol podľa § 190 SSP. 34. Správna žaloba žalobcu je správnou žalobou vo veciach správneho trestania, v ktorých správnych súd nie je viazaný len rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak v konaní a rozhodnutí orgánu verenej správy došlo k niektorej z vád vymedzených v § 195 písm. a) - e) SSP. V prejednávanej veci správny súd nezistil vady vymedzené v § 195 SSP, preto nebol dôvod na postup podľa § 196 SSP. 35. Žalobca v rámci odôvodnenia správnej žaloby v prvom žalobnom bode namietal, že neboli naplnené znaky nelegálneho zamestnávania. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že testovaním zručnosti uchádzačky o zamestnanie došlo k obchádzaniu inštitútu skúšobnej doby. 36. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní; nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu. 37. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní; právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 38. Podľa § 6 Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní; postihy za nelegálne zamestnávanie upravujú osobitné predpisy. 39. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce; závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. 40. V prvom žalobnom bode žalobca rozporoval právne posúdenie, čiže záver žalovaného o tom, že skutok, tak ako bol popísaný vo výroku prvostupňového rozhodnutia, je správnym deliktom nelegálneho zamestnávania. Žalobca skutok samotný - to, že fyzická osoba D. I. u neho realizovala v predmetnom období krajčírske práce, na G. Dr. P. č. X v P., v pracovnom čase ako iní zamestnanci, nepopieral. Rovnako nepopieral ani tú skutočnosť, že s ňou nemal založený pracovnoprávny vzťah. Podľa jeho tvrdenia išlo o testovanie zručností uchádzačky o zamestnanie. 41. Správny súd dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil závery žalovaného a orgánu verenej správy prvého stupňa vo vzťahu k právnemu posúdeniu skutku ako správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Vyjadril len nesúhlas bez toho, aby svoje tvrdenia podložil relevantnými dôkazmi. 42. Tvrdenie žalobcu o tom, že išlo len o testovanie zručností uchádzačky o zamestnanie, považuje správny súd za nepreukázané a bez opodstatnenia. Fyzická osoba D. I. sa uchádzala o zamestnanie u žalobcu na pracovnú pozíciu krajčírka. Štatutárny orgán žalobcu tvrdil, že aj keď nepotreboval nového zamestnanca, teda neinicioval výberové konanie, dal priestor iniciatíve uchádzačky a pristúpil k otestovaniu jej manuálnych zručností. Správny súd sa stotožňuje so záverom, že je neopodstatnené, aby testovanie manuálnej zručnosti prebiehalo v priebehu 13 dní, účasťou na plnej prevádzke žalobcu, navyše na výrobkoch, ktoré boli výsledkom výrobnej činnosti žalobcu, určených pre odberateľov žalobcu. Aj pri rešpektovaní tvrdení žalobcu (resp. jeho štatutárnych orgánov), že sa snaží vybudovať unikátny projekt v oblasti odievania a pánskej módy a že získava mnoho ocenení, preto prirodzene kladie dôraz na kvality svojich zamestnancov, nemožno za dôvodné považovať testovanie manuálnych schopností krajčírky tak, ako tvrdí žalobca. Žalobca nepreukázal, a zrejme by to aj bolo ťažko preukazateľné, že by jeho prevádzka a výroba v nej prebiehajúca bola takého charakteru, že by bolo možné manuálne zručnosti uchádzača o zamestnanie preveriť len v priebehu výrobného procesu, teda „v plnej prevádzke.“ Takéto tvrdenie navyše naráža na zodpovednosť žalobcu ako zamestnávateľa vo vzťahu k dodržiavaniu predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a na zodpovednosť za prítomnosť osoby bez poučení o predpisoch o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v prevádzke v čase, keď v nej prebiehala plná výroba. Ani rozsah prác, ktoré D. I. realizovala, nie je tak rozmanitého a zásadného charakteru, ktorý by preukazoval testovanie manuálnych zručností. Navyše, je v rozpore tvrdenie žalobcu, že kladie dôraz na úroveň manuálnych schopností svojich zamestnancov z dôvodu charakteru svojej výroby, a oproti tomu tvrdená skutočnosť, že osobe, ktorú vôbec nepozná - uchádzača o zamestnanie, „pustí“ k reálnej výrobe odevov určenej pre zákazníkov. 43. Z uvedeného dôvodu považuje správny súd námietku uvedenú v prvom žalobnom bode za nedôvodnú. Podľa názoru správneho súdu argumentácia žalobcu o testovaní manuálnych zručností uchádzača o zamestnanie neobstojí. Fyzická osoba D. I. sa podieľala na výrobe žalobcu počas výrobného procesu, v rovnakom pracovnom čase ako iný zamestnanci a samotný žalobca potvrdil predloženým súpisom prác, že vykonávala krajčírske práce. Je nepochybné, že tým boli naplnené znaky závislej práce, a teda žalobca nelegálne zamestnával fyzickú osobu bez toho, aby s ňou mal založený pracovnoprávny vzťah pracovnou zmluvou alebo dohodou podľa Zákonníka práce. 44. Správny súd ešte uvádza, že na prvotné preverenie osoby uchádzača o zamestnanie a jeho schopností slúži vstupný pohovor, prípadne výberové konanie. Potom, ako sa zamestnávateľ rozhodne uchádzača o zamestnanie prijať (pracovný pohovor alebo výberové konanie nevylučuje určitý primeraný rozsah testovania manuálnych zručností), je jeho oprávnením dojednať si skúšobnú dobu, počas ktorej preverí, či zamestnanec je naozaj schopný plniť svoje pracovné úlohy. Inštitút skúšobnej doby umožňuje tak zamestnávateľovi, ako zamestnancovi, overiť, či im pracovný pomer vyhovuje a napokon aj ukončenie dojednaného pracovného pomeru počas plynutia skúšobnej doby bez uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu. 45. Žalobca v rámci odôvodnenia žaloby v druhom žalobnom bode uviedol, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou o využití princípu analógie zákona (analogiea legis). V ďalšej časti správnej žaloby odôvodňoval aplikáciu analógie legis, konkrétne analogickú aplikáciu inštitútu upustenia od potrestania, ktorý je obsiahnutý v Zákone o priestupkoch. 46. Podľa § 6 Zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní; postihy za nelegálne zamestnávanie upravujú osobitné predpisy. 47. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce; inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za 1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur, 2. vykonávanie činnosti bez oprávnenia, osvedčenia, preukazu alebo povolenia, ak na vykonávanie činnosti je potrebné oprávnenie, osvedčenie, preukaz alebo povolenie, ktoré vydáva Národný inšpektorát práce, inšpektorát práce, fyzická osoba alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu, 25a) od 300 eur do 33 000 eur. 48. Podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce; inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 49. Námietku žalobcu o tom, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa analógie zákona, nepovažuje správne súd za dôvodnú. Žalovaný na strane 9 preskúmavaného rozhodnutia preskúmateľným spôsobom vyjadril svoju úvahu a záver, prečo nebolo možné v prejednávanom prípade upustiť od potrestania. Žalobca tejto úvahe a záveru žalovaného, obsiahnutým v preskúmavanom rozhodnutí, nič konkrétne nevyčítal. V ďalšej časti odôvodnenia správnej žaloby len uviedol, prečo je podľa jeho názoru analógia legis na mieste bez toho, aby žiadal o upustenia od potrestania správny súd (§ 198 ods. 1 písm. b) SSP sankčná moderácia). 50. Ako už bolo vyššie uvedené, podľa názoru správneho súdu sa žalovaný dostatočným a preskúmateľným spôsobom vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o potrebe analogickej aplikácie inštitútu upustenia od potrestania. Správny súd považuje tento záver za správny. Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní vymedzuje zodpovednosť za správny delikt nelegálneho zamestnávania na báze objektívnej zodpovednosti, bez možnosti liberácie a pre príslušné orgány verenej správy zakotvuje povinnosť každé zistené protiprávne konanie sankcionovať, bez možnosti zohľadnenia materiálneho korektívu správneho deliktu. Právna úprava administratívneho trestania je obsiahnutá v množstve právnych predpisov, pričom charakter priestupku je odlišný od charakteru správnych deliktov. Z právnej úpravy správneho deliktu nelegálneho zamestnávania a jeho postihu nie je zrejmý zámer zákonodarcu, v zmysle ktorého by príslušné orgány verejnej správy mohli upustiť od uloženia sankcie. Analogická aplikácia Zákona o priestupkoch je vylúčená z toho dôvodu, že Zákon o priestupkoch upravuje odlišný druh administratívneho deliktu - priestupku. 51. Skutočnosť, že nie v každom prípade administratívneho trestania majú orgány verejnej správy možnosť upustiť od uloženia sankcie, je navyše zohľadnená aj v § 198 ods. 1 SSP, upravujúcom sankčnú moderáciu správneho súdu. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že správny súd je oprávnený zmeniť druh alebo výšku sankcie alebo upustiť od uloženia sankcie len v prípade, ak by tak mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verenej správy. Aj uvedená právna úprava teda počíta s tým, že nie v každom prípade administratívneho trestania je pripustená možnosť upustiť od uloženia sankcie. Nie je v kompetencii správneho súdu rozširovať výklad právnych predpisov v takých intenciách, aby nebola rešpektovaná vôľa zákonodarcu. Pokiaľ žalobca poukazoval v správnej žalobe na rozhodnutia v trestných veciach a v priestupkovej veci, správny súd k týmto uvádza, že sa týkali odlišných skutkových okolností ako v prejednávanom prípade. Navyše, v rozhodnutiach z oblasti trestného súdnictva, na ktoré žalobca poukazoval, bolo analogické použitie inštitútu zaradenia priestupku z Trestného zákona uvádzané len ako úvaha, nakoľko zohľadňovanie, resp. nezohľadňovanie postihnutia za priestupok bolo vyriešené zákonodarcom stanovením lehoty. 52. Vo vzťahu k nemožnosti analogickej aplikácie Zákona o priestupkoch správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššího správního soudu ČR č. k. 6As 48/20107-58 zo dňa 25.06.2018. 53. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný aj orgán verenej správy prvého stupňa postupovali a rozhodli v súlade so zákonom, dostatočne vymedzili skutok v rozhodnutiach, vec správne právne posúdili, dostatočne odôvodnili aj výšku uloženej sankcie a svoje rozhodnutia dostatočným a preskúmateľným spôsobom odôvodnili. 54. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario a žalobcovi, ktorý vo veci nemal úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal. 55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.