Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/57/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200218 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6018200218.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X-X-XXX, K., W. F., zast. JUDr. Fabriciusová Lucia, advokát, so sídlom J. A. Komenského 18B, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-41-001/2018-SK z 5. marca 2018, takto r o z h o d o l : Rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP- BB2-41-001/2018-SK z 5. marca 2018 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB5-147-001/2018-PP zo dňa 8. januára 2018 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán“) dňa 08.01.2018 vydalo rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB5-147-001/2018-PP (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. d/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zastavilo konanie vo veci udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania začaté na základe žiadosti A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X-X-XXX, K., občana W. F. (ďalej len „žalobca“) z 18.09.2017. V konaní, ktoré vydaniu prvostupňového rozhodnutia predchádzalo prvostupňový orgán dňa 09.10.2017 vykonal previerku v ubytovacom zariadení H. I., T. B., ktorý žalobcovi poskytol „Prehlásenie o poskytnutí ubytovania“ z 13.09.2017. Previerkou bolo zistené, že toto zariadenie má kapacitu 170 lôžok, pričom v ubytovacom zariadení bolo ku dňu kontroly evidovaných 130 cudzincov s povolením na pobyt a zároveň bolo v zariadení ubytovaných krátkodobo ďalších 83 príležitostných hostí. Výzvou z 20.10.2017 prvostupňový orgán vyzval žalobcu na odstránenie nedostatku podania, ktorý spočíval v tom, že ním predložený zákonom požadovaný doklad o zabezpečenom ubytovaní vyhodnotil ako nepostačujúci na účel preukázania zabezpečeného ubytovania počas prechodného pobytu žalobcu. Žalobca na výzvu reagoval v tom zmysle, že poukázal na ustanovenie § 122 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pobyte cudzincov“), podľa ktorého policajný útvar neakceptuje doklad o zabezpečení ubytovania podľa ods. 1 písm. c/, ak počet osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení prekročil jeho kapacitu. Následne prvostupňový orgán vykonal ďalšie preverenie obsadenosti ubytovacích kapacít v zariadení H. I., T. B. v období od 01.12.2017 do 05.12.2017. Zistil, že počet izieb v ubytovacom zariadení ku dňu kontroly bol 91, počet osôb s trvalým pobytom v ubytovacom zariadení 2 a počet osôb s prechodným pobytom v ubytovacom zariadení 125. Počet prenocovaní osôb, ktoré v zariadení nemali evidovaný prechodný, ani trvalý pobyt v období od 01.12.2017 do 05.12.2017 bol 344 a počet takýchto ubytovaných osôb v tomto období bol 167. Celkový počet izieb obsadených v tomto období bol 285. Z vyššie uvedeného mal prvostupňový orgán za to, že priemerný počet prenocovaných osôb, ktoré v zariadení nemali evidovaný pobyt (príležitostní hostia) bol v tomto období 69 osôb na deň. Pre všetkých 127 osôb s evidovaným prechodným pobytom alebo trvalým pobytom zostalo denne priemerne k dispozícii 101 lôžok, resp. 34 izieb s kapacitou 1 - 3 lôžka. Na základe uvedeného prvostupňový orgán konštatoval, že ubytovacie zariadenie poskytuje na príležitostné ubytovanie aj tú kapacitu zariadenia, ktorá je rezervovaná pre osoby s trvalým alebo prechodným pobytom a predložené prehlásenie o poskytnutí ubytovania zo dňa 13.09.2017 nepovažoval za vierohodný doklad. Vzhľadom na to, že na výzvu žalobca neodstránil nedostatok týkajúci sa preukázania zabezpečeného ubytovania mal za to, že bol naplnený dôvod na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku. Prvostupňový orgán zastával názor, že zákonodarca v § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov síce ustanovil iba jeden dôvod neakceptovania dokladu o zabezpečení ubytovania, avšak nevylúčil možnosť neakceptovania dokladu o zabezpečení ubytovania z iných dôvodov. Označené ustanovenie zákona podľa neho nemožno chápať ako jediný dôvod neakceptovania dokladu a zabezpečenom ubytovaní, pretože vykonávanie dôkazov a ich posudzovanie je vo výhradnej kompetencii správneho orgánu príslušného na rozhodnutie vo veci. 2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-41-001/2018-SK z 05.03.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdilo a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietlo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia, po rekapitulácii konania pred prvostupňovým orgánom žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie o zastavení konania predstavuje jednu z foriem ukončenia konania bez meritórneho prejednania. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v Správnom poriadku, ktorý v prípade zastavenia konania vylučuje voľnú úvahu správneho orgánu. Vzhľadom k tomu, že žalobca v určenej lehote neodstránil nedostatok svojho podania, ani nepožiadal o predĺženie lehoty na odstránenie nedostatkov, prvostupňový orgán vydal rozhodnutie, ktorým konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku zastavil. Žalovaný sa stotožnil s tým, že žalobca k svojej žiadosti o udelenie prechodného pobytu predložil neakceptovateľné potvrdenie o zabezpečení ubytovania vzhľadom na skutočnosti zistené počas kontrol vykonaných prvostupňovým orgánom v ubytovacom zariadení. Stotožnil sa s vyhodnotením skutkového stavu prvostupňovým orgánom a síce, že ubytovacie zariadenie poskytuje na ubytovanie aj tú kapacitu, ktorá je rezervovaná pre osoby, ktorým ubytovacie zariadenie vydalo potvrdenie o zabezpečení ubytovaní počas trvalého a prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Doklad o zabezpečení ubytovania počas prechodného pobytu preto taktiež považoval za neakceptovateľný. Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že podľa ustanovenia § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov dôvodom na neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania je prekročenie kapacity ubytovacieho zariadenia počtom osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení poukázal na § 34 Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že vykonávanie a posudzovanie dôkazov patrí do právomoci správneho orgánu príslušného v danej veci konať a rozhodnúť. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán postupoval plne v súlade so zákonom, náležite zistil skutočný stav veci a správne vyhodnotil skutočnosť, že bol naplnený zákonný dôvod na postup podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku tým, že žalobca neodstránil nedostatky svojho podania aj napriek výzve prvostupňového orgánu po riadnom poučení o dôsledkoch, ktoré z toho plynú. Žalovaný posúdením predložených materiálov dospel k záveru, že zistenia prvostupňového orgánu sú nespochybniteľné, riadne preukázané, pričom žalobca nedoložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil preukázané zistenia prvostupňového orgánu. Zhrnutie argumentov žalobcu 3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj namietal, že napadnutým rozhodnutím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, keďže neexistoval žiadny zákonný dôvod na zastavenie konania uvedený v § 30 Správneho poriadku. Ďalej namietal, že žalobca ako účastník konania k žiadosti o udelenie prechodného pobytu predložil všetky zákonom požadované prílohy, bez ktorých by správny orgán žiadosť neprijal, a teda boli splnené podmienky na pokračovanie v konaní a pre rozhodnutie vo veci samej. Žalovanému tak nič nebránilo pokračovať v konaní a meritórne rozhodnúť, a to či už zamietnutím žiadosti alebo jej vyhovením. Žalovaný napriek tomu, že rozhodol o zastavení konania bez prejednania veci samej, doklad o zabezpečení ubytovania hodnotil a posúdil ho ako neakceptovateľný. Posúdenie a hodnotenie dokladu o zabezpečení ubytovania nemalo mať za následok zastavenie konania, ale malo byť súčasťou hodnotenia dôkazu vo veci žiadosti o udelenie prechodného pobytu a teda rozhodnutia vo veci samej. Samotné vyhodnotenie dôkazu žalovaný nepovažoval za správne, pretože je v rozpore s § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov. Z dikcie tohto ustanovenia podľa jeho názoru vyplýva, že pri posúdení možnosti akceptácie dokladu o ubytovaní mal správny orgán vychádzať z počtu osôb v ubytovacom zariadení, ktoré majú udelení pobyt a nahlásený v tomto ubytovacom zariadení, ktorý výklad potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 82/2017 Z.z., z ktorej vyplýva, že účelom bolo odstránenie situácií, keď počet potvrdení ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania niekoľkonásobne prevyšovali jeho kapacitu. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci tým, že žalovaný právnu normu nesprávne interpretoval. K zastaveniu konania podľa neho možno pristúpiť len z taxatívnych dôvodov vymedzených v § 30 Správneho poriadku brániacich správnemu orgánu pokračovať v konaní, čo v danom prípade naplnené nebolo, keďže žalovaný, ako aj prvostupňový orgán disponoval potrebnými dokladmi pre rozhodnutie a nič mu nebránilo vo veci ďalej konať a rozhodnúť. V dôsledku zlej aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorej sa dopustili konajúce orgány oboch stupňov, malo toto podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Záverom žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu boli vydané v súlade so Zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade so Správnym poriadkom s dôrazom na to, že vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, obsahovali všetky obligatórne náležitosti z jasne, zreteľne, a dostatočne verbalizovanými paragrafovými ustanoveniami, ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalobca vo vyjadrení ďalej argumentoval obdobne ako v prvostupňovom, resp. napadnutom rozhodnutí s doplnením, že predložením všetkých dokladov, resp. dokladov o zabezpečení ubytovania žalobca len splnil podmienku podania a následne prijatia žiadosti o pobyt, čo však nepredstavuje automatické vyhovenie podanej žiadosti o pobyt. Úlohou prvostupňového orgánu bolo riadne a zodpovedne posúdiť všetky doklady predkladané žiadateľom v žiadosti o pobyt a za tým účelom v úzkej spolupráci so samotným žalobcom takéto doklady zhromaždiť. Uviedol, že podstatnou pre neakceptovanie dokladu o ubytovaní žalobcu bola skutočnosť, že ubytovateľ poskytoval ubytovanie príležitostným záujemcom v rozsahu, ktorý pri rezervácii izieb, v ktorých ubytovateľ zabezpečuje ubytovanie cudzincom počas povoleného trvalého a prechodného pobytu nebol reálny a ani z hygienického hľadiska možný. Z analýzy získaných informácií jednoznačne vyplynulo, že ubytovacie zariadenie poskytovalo na ubytovanie aj tú kapacitu, ktorú malo rezervovanú pre osoby s vydaným potvrdením o zabezpečenom ubytovaní počas povoleného trvalého a prechodného pobytu. Dôvodom na neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania teda bolo jednoznačné a prvostupňovým orgánom preukázané prekročenie kapacity ubytovacieho zariadenia počtom osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení, ako aj osôb príležitostne ubytovávaných. Žalovaný ďalej poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 82/2017 Z.z. rovnako ako v napadnutom rozhodnutí, pričom uviedol, že práve situácia, na ktorú táto dôvodová správa poukazuje nastala v prípade žalobcu, keďže ubytovacie zariadenie, ktoré mu vydalo potvrdenie o ubytovaní preukázateľne poskytovalo ubytovanie osobám, ktorých počet niekoľkonásobne prevyšoval kapacitu tohto ubytovacieho zariadenia. Žalovaný zdôraznil, že v danom prípade nemohol byť zvolený iný, než tento zákonný postup vychádzajúci zo skutočností, že po výzve správneho orgánu a následného poučenia o dôsledkoch jej nesplnenia nedošlo zo strany žalobcu k odstráneniu nedostatku podania, následkom čoho bolo zastavenie konania a o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu. Uviedol, že podľa Správneho poriadku je možné správne konanie, ktoré sa začalo skončiť buď vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo vydaním rozhodnutia o zastavení konania, pokiaľ existujú dôvody na zastavenie, ktoré v danom prípade naplnené boli. Pokiaľ by žalobca predložil nový doklad o zabezpečení ubytovania, prvostupňový orgán by postupoval podľa § 33 ods. 9 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný vyslovil tiež názor, že rozhodnutie o zastavení konania možno pokladať za rozhodnutie konečné, nakoľko konanie sa začalo na návrh žalobcu, ktorý neodstránil vady svojho podania, a preto sa toto rozhodnutie stáva akousi sankciou za neodstránenie zistených nedostatkov podania. Považoval za potrebné zdôrazniť, že vydaním preskúmavaného rozhodnutia sa nemení doterajšia právna pozícia žalobcu. Poukázal tiež na to, že v správnom konaní nie je vylúčené, že procesné rozhodnutie môže mať aj hmotnoprávne účinky, ako je tomu aj v tomto prípade. Nakoľko pri aplikácii ustanovenia § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku je odvolanie prípustné, možno toto procesné rozhodnutie považovať zároveň za rozhodnutie konečné. 5. Žalobca v replike len zopakoval, že predmetné podanie bolo urobené na úradnom tlačive so všetkými náležitosťami a dokladmi tak, aby správny orgán mohol vo veci konať a rozhodnúť, pričom nesúhlasil s názorom, že v danom prípade sa vyskytli prekážky, ktoré žalovanému znemožňovali pokračovať v konaní o žiadosti, z ktorého dôvodu mal byť naplnený dôvod na ukončenie konania. Doklad o ubytovaní mal predpísané náležitosti, vydalo ho ubytovacie zariadenie, ktoré potvrdilo, že žalobca má zabezpečené ubytovanie najmenej na 6 mesiacov v súlade s § 32 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že doklad o zabezpečení ubytovania nenapĺňal znaky uvedené v § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ by úmysel zákonodarcu bol v zhode s názorom žalovaného o dodržaní kapacity ubytovacieho zariadenia sčítavaním ubytovaných hostí, vrátane hostí, ktorí nemajú v zariadení nahlásený prechodný, ani trvalý pobyt s počtom osôb v ubytovacom zariadení, ktoré majú udelení pobyt a nahlásený v tomto ubytovacom zariadení, v dotknutom ustanovení nešpecifikoval, aké osoby majú prekročiť kapacitu. Zákonodarca podľa jeho názoru zisťovanie kapacity ubytovacieho zariadenia spája len na špeciálny subjekt, ktorým je osoba s udeleným pobytom nahláseným v ubytovacom zariadení, čo potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu. Ďalej zotrval na svojom názore, že žalovaný mal vo veci ďalej konať a meritórne rozhodnúť. Žalovaný v duplike argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí, resp. vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP pre nesprávne právne posúdenie veci a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. 7. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 8. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 9. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 10. Podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený. 12. Podľa § 20 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt je viazaný na jeden účel. Ak štátny príslušník tretej krajiny chce vykonávať inú činnosť, než na akú mu bol udelený prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a/ podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b/ koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 14. Podľa § 22 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí prechodný pobyt na účel podnikania na predpokladaný čas podnikania, najviac však na tri roky. 15. Podľa § 30 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov žiadosť o udelenie prechodného pobytu podáva štátny príslušník tretej krajiny na úradnom tlačive. Pri podaní žiadosti o udelenie prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny povinný predložiť platný cestovný doklad a všetky náležitosti k žiadosti o udelenie prechodného pobytu ustanovené týmto zákonom, inak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme. Ak zastupiteľský úrad alebo policajný útvar žiadosť o udelenie prechodného pobytu neprijme, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne písomnú informáciu o tom, ktoré doklady musí k žiadosti o udelenie prechodného pobytu doložiť, aby sa jeho žiadosť prijala. Žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 1 však zastupiteľský úrad alebo policajný útvar neprijme len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny nepredloží platný cestovný doklad. Zastupiteľský úrad neprijme žiadosť o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5, ak pri podaní tejto žiadosti zistí, že sa štátny príslušník tretej krajiny bude počas vnútropodnikového presunu zdržiavať dlhšie obdobie na území členského štátu ako na území Slovenskej republiky. 16. Podľa § 30 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú a/ účel pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, v živnostenskom registri alebo v inom obdobnom registri alebo zapísaný v obchodnom registri ako osoba oprávnená konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva, b/ bezúhonnosť, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, c/ finančné zabezpečenie pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 28 a 29, d/ finančné zabezpečenie podnikateľskej činnosti, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene významného zahraničného investora, e/ zabezpečenie ubytovania; to neplatí, ak ide o 1. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza do zamestnania alebo do školy cez štátnu hranicu zo susedného štátu, 2. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 24, § 25 ods. 1 písm. e/, f/ alebo § 30 a bude študovať na vysokej škole alebo vykonávať pedagogickú alebo výskumnú činnosť, 3. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. d/ alebo § 25 ods. 1 písm. h/ a vykonáva dobrovoľnícku službu v Európskej dobrovoľníckej službe, alebo 4. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 26 alebo § 29, f/ súhlas podľa § 27 ods. 4, g/ skutočnosť, že ide o vnútropodnikový presun, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5, h/ záväzok prijímajúcej organizácie uhradiť náklady spojené s administratívnym vyhostením štátneho príslušníka tretej krajiny, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. d/, i/ získanie vysokoškolského vzdelania alebo prebiehajúce vysokoškolské štúdium, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. d/, j/ realizovateľnosť a udržateľnosť podnikateľskej činnosti, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22, ktorý účel pobytu preukazuje predložením podnikateľského zámeru. 17. Podľa § 30 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov doklad o zabezpečení ubytovania musí preukazovať, že štátny príslušník tretej krajiny má zabezpečené ubytovanie na najmenej šesť mesiacov prechodného pobytu; ak žiada o prechodný pobyt na kratší čas, musí preukazovať zabezpečenie ubytovania počas celého prechodného pobytu. Štátny príslušník tretej krajiny podľa § 27 a § 30 ods. 1 písm. e/ musí preukázať zabezpečenie spoločného ubytovania so štátnym príslušníkom tretej krajiny, s ktorým žiada o zlúčenie rodiny. 18. Podľa § 33 ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak a/ štátny príslušník tretej krajiny je nežiaducou osobou, b/ je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie, c/ štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie prechodného pobytu, d/ štátny príslušník tretej krajiny uzavrel účelové manželstvo, e/ štátny príslušník tretej krajiny uvedie nepravdivé alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, f/ údaje v cestovnom doklade nezodpovedajú skutočnosti, g/ udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme, h/ je zjavné, že zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej republiky nespĺňa minimálne požiadavky podľa osobitného predpisu, i/ úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vydá potvrdenie podľa odseku 3, ktoré obsahuje nesúhlas s obsadením voľného pracovného miesta, j/ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 4 a platnosť jeho cestovného dokladu je kratšia ako 90 dní, k/ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 4 a je dôvodné podozrenie, že po skončení platnosti prechodného pobytu neopustí územie Slovenskej republiky, l/ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5 a 1. zamestnávateľ, ku ktorému má byť vykonaný vnútropodnikový presun, bol založený s hlavným cieľom uľahčovať vstup zamestnancom presunutým v rámci zamestnávateľa alebo tej istej skupiny zamestnávateľov, alebo 2. vyčerpal maximálnu dĺžku pobytu podľa § 23 ods. 5, m/ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. d/, a zameranie stáže sa nezhoduje s dosiahnutým vysokoškolským vzdelaním alebo s prebiehajúcim vysokoškolským štúdiom, n/ je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 25 ods. 1 písm. h/ a v čase podania žiadosti je mladší ako 15 rokov, alebo o/ stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu. 19. Podľa § 30 ods. 9 Zákona o pobyte cudzincov ak sa žiadosti o udelenie prechodného pobytu vyhovie, policajný útvar písomné rozhodnutie nevydáva a štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zašle písomné oznámenie, že mu bol udelený prechodný pobyt, v ktorom uvedie dátum udelenia prechodného pobytu a dátum skončenia platnosti prechodného pobytu. Policajný útvar zašle písomné alebo elektronické oznámenie o udelení prechodného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny aj príslušnému zastupiteľskému úradu podľa miesta trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ako aj samosprávnemu kraju a obci podľa miesta prechodného pobytu. Policajný útvar zašle písomné oznámenie o udelení prechodného pobytu podľa § 23 alebo písomné oznámenie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 zamestnávateľovi uvedenému v doklade podľa § 32 ods. 5 písm. b/ alebo písm. c/. 20. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov dokladom potvrdzujúcim zabezpečenie ubytovania sa rozumie a/ čestné vyhlásenie cudzinca o vlastníctve nehnuteľnosti, b/ nájomná zmluva s vlastníkom alebo užívateľom nehnuteľnosti a doklad preukazujúci oprávnenie na užívanie nehnuteľnosti, ak ide o nájomnú zmluvu s užívateľom nehnuteľnosti, c/ potvrdenie ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania, alebo d/ čestné vyhlásenie fyzickej osoby alebo právnickej osoby o poskytnutí ubytovania cudzincovi na území Slovenskej republiky a doklad preukazujúci oprávnenie na užívanie nehnuteľnosti, ak ide o čestné vyhlásenie užívateľa nehnuteľnosti, e/ zrušené od 1.1.2014. 21. Podľa § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neakceptuje doklad o zabezpečení ubytovania podľa odseku 1 písm. c/, ak počet osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení prekročil jeho kapacitu. 22. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne ust. § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov, pretože dôvodom pre neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania žalobcu, na ktorom prvostupňový orgán prvostupňové rozhodnutie založil, bolo skutkové zistenie, s ktorým sa žalovaný stotožnil, spočívajúce v tom, že „ubytovacie zariadenie poskytuje na ubytovanie aj tú kapacitu, ktorá je rezervovaná pre osoby, ktorým ubytovacie zariadenie vydalo potvrdenie o zabezpečení ubytovaní počas trvalého a prechodného pobytu na území Slovenskej republiky“. Vo vyjadrení k správnej žalobe k tomu žalovaný uviedol, že „podstatnou pre neakceptovanie dokladu o ubytovaní žalobcu bola skutočnosť, že ubytovateľ poskytoval ubytovanie príležitostným záujemcom v rozsahu, ktorý pri rezervácii izieb, v ktorých ubytovateľ zabezpečuje ubytovanie cudzincom počas povoleného trvalého a prechodného pobytu nebol reálny a ani z hygienického hľadiska možný“. 23. Z uvedených úvah žalovaného vyplýva, že oprávnenie neakceptovať doklad o zabezpečení ubytovania žalobcu - potvrdenie ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania podľa § 122 ods. 1 písm. c/, ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov nesprávne vyložil, resp. sa stotožnil s výkladom prvostupňového orgánu, ktorý ho interpretoval širšie než zodpovedá jeho právnemu obsahu, a následne ho pri vydaní napadnutého rozhodnutia nesprávne uplatnil. Na neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania zákon prvostupňový orgán oprávňuje iba v prípade, ak počet osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení prekročil jeho kapacitu. Preto akékoľvek ďalšie preverovanie skutočného počtu príležitostne či inak ubytovaných hostí bez nahláseného pobytu nemá v zákone oporu. Ďalší postup prvostupňového orgánu potom čo zistil, že počet osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení - H. I., T. B., neprekročil jeho kapacitu, bol nadbytočný, pretože s výsledkom takého preverovania zákon nespája následok umožňujúci uplatnenie oprávnenia neakceptovať doklad o zabezpečení ubytovania. 24. Žalovaný nedospel hodnotením dôkazov k skutkovému záveru, že ubytovacie zariadenie prekročilo kapacitu počtom osôb s udeleným prechodným alebo trvalým pobytom v tomto zariadení. Len takýto skutkový stav je dôvodom spôsobilým na neakceptovanie potvrdenia o ubytovaní. Zabezpečenie ubytovania, ktoré je podmienkou stanovenou na prospech žiadateľov o prechodný pobyt nemožno vykladať spôsobom uskutočneným žalovaným na úkor žalobcu tak, že osoba s udeleným prechodným pobytom má povinnosť zdržiavať sa v mieste prechodného pobytu (v ubytovacom zariadení) nepretržite. Takúto povinnosť osobe s udeleným prechodným pobytom platná právna úprava naukladá. Preto nič nebráni ubytovateľovi, aby lôžko rezervované osobe s prechodným pobytom, v čase keď ho nevyužíva, obsadil príležitostným hosťom. Z uvedeného plynie, že zistenia žalovaného nevypovedajú o prekročení kapacity ubytovacieho zariadenia osobami s udeleným pobytom, pretože právne relevantné je len prekročenie kapacity osobami s udeleným pobytom, čo zistené nebolo. Napriek tomu žalovaný potvrdenie o ubytovaní predložené žalobcom neakceptoval. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci bola vzhľadom na uvedené dôvodná. 25. Pri výklade oprávnení štátnych orgánov, medzi ktoré orgány policajného zboru bezpochyby patria je potrebné dôsledne zohľadniť čl. 2 ods. 2 Ústavy SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“), z obsahu ktorého rezultuje zásadný imperatív zreteľne limitujúci spôsob konania a rozhodovania týchto orgánov. Neprimerane extenzívny výklad práva, umožňujúci uplatnenie oprávnení štátneho orgánu nad rozsah a spôsob, ktorý ustanovil zákon, neprichádza v úvahu. Úlohou orgánov verejnej správy (štátnych orgánov) v rámci uskutočňovania rozhodovacích procesov v oblasti verejnej správy je uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, nie vytváranie, resp. dotváranie práva, hranice ktorého boli neprimerane extenzívnym výkladom žalovaného presiahnuté. Neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania žalobcu z iných než zákonných dôvodov je vzhľadom na uvedené úplne vylúčené. 26. Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tom, že podľa ustanovenia § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov dôvodom na neakceptovanie dokladu o zabezpečení ubytovania je prekročenie kapacity ubytovacieho zariadenia počtom osôb s udeleným pobytom nahlásených v ubytovacom zariadení, poukázal na § 34 Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že vykonávanie a posudzovanie dôkazov patrí do právomoci správneho orgánu príslušného v danej veci konať a rozhodnúť. Takáto reakcia na odvolaciu námietku žalobcu nebola veci priliehavá. Hodnotenie dôkazov si nemožno zamieňať s právnym posúdením veci predstavujúcim úplne odlišnú kategóriu, ku ktorému námietka smerovala. Právne posúdenie predstavuje určitú autonómnu myšlienkovú činnosť, pri ktorej orgán verejnej správy zistený skutkový stav podriaďuje (subsumuje) pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, smerujúcu k záveru, či nastane ňou predpokladaný následok. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa orgán verejnej správy pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval inú právnu normu než mal, alebo ak správne určenú právnu normu nesprávne interpretoval, ako tomu bolo v danom prípade). Výsledkom právneho posúdenia je teda úvaha, ktorou je zistený skutkový stav vyhodnotený z hľadiska splnenia podmienok na aplikáciu práva. Hodnotením dôkazov je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej vykonané dôkazy (nie právne normy!) hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. Výsledkom hodnotenia dôkazov sú skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver tvoriaci podklad pre právne posúdenie veci. Žalovaný sa preto mýli, ak právne posúdenie stotožňuje s hodnotením dôkazov, resp. ak je toho názoru, že hodnotením dôkazu možno preklenúť rámec právneho posúdenia veci. Spôsob uplatnenia § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov uplatnený žalovaným bol výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, nie hodnotenia dôkazov. 27. Žalovaný poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 82/2017 Z.z. v tom zmysle, že práve situácia, na ktorú táto dôvodová správa poukazuje nastala v prípade žalobcu, keďže ubytovacie zariadenie, ktoré mu vydalo potvrdenie o ubytovaní preukázateľne poskytovalo ubytovanie osobám, ktorých počet niekoľkonásobne prevyšoval kapacitu tohto ubytovacieho zariadenia. Na dôvodovú správu odkazoval v správnej žalobe aj žalobca, podľa ktorého podporuje jeho výklad ust. § 122 ods. 2 Zákona o pobyte cudzincov. Dôvodová správa k novele zákona o pobyte cudzincov obsahuje k bodu 109 (§ 122 ods. 2) nasledovný text: „Ide o precizovanie textu vo vzťahu k potvrdeniu ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania, nakoľko v praxi sa vyskytujú prípady, kedy počet vystavených potvrdení ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania niekoľkonásobne prevyšuje jeho kapacity“. Potrebné je prisvedčiť žalobcovi, že dôvodová správa potvrdzuje práve ním presadzovaný výklad zákona, nakoľko vysvetľuje ambíciu novely Zákona o pobyte cudzincov eliminovať v praxi sa vyskytujúce prípady, kedy počet vystavených potvrdení ubytovacieho zariadenia o poskytnutí ubytovania niekoľkonásobne prevyšuje jeho kapacity, nezmieňuje sa však o prípadoch, keď celkový počet ubytovaných osôb a osôb s vystaveným potvrdením o ubytovaní v tomto zariadení prevyšuje kapacitu tohto ubytovacieho zariadenia. Navyše prvostupňovým orgánom reálne zistený rozdiel prevyšujúci ubytovaciu kapacitu zariadenia, nesprávne určený aj so zohľadnením ubytovaných osôb bez potvrdeného ubytovania na účely prechodného pobytu, rozhodne nebol „niekoľkonásobným prekročením kapacity“. 28. Žalobca ďalej namietal, že neboli splnené podmienky na zastavenie konania, pretože spolu so žiadosťou boli predložené všetky zákonom požadované podklady. Vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci je možné stotožniť sa so žalobcom, ktorý predložil akceptovateľný doklad o zabezpečení ubytovania a iná prekážka vydania meritórneho rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu žalovaným konštatovaná nebola. Navyše z administratívneho spisu žalovaného, z obsahom ktorého bol správny súd povinný sa oboznámiť vyplýva, že na výzvu prvostupňového orgánu na odstránenie nedostatkov žiadosti žalobca mimo iného reagoval tak, že predložil „Prehlásenie o postupe preberania a potvrdení objednávok“ z 02.11.2017, ktorým prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia ozrejmil, že: „Potvrdenie o poskytnutí ubytovania pre účely poskytnutia prechodného pobytu cudzincom za účelom podnikania má platnosť ako riadna objednávka ubytovania a teda je uprednostnená pred požiadavkami na ubytovanie od iných hostí, ktorí nemajú potvrdení prechodný pobyt v našom ubytovacom zariadení.“ Odhliadnuc od predchádzajúcich častí tohto rozsudku, uvedeným potvrdením ubytovacieho zariadenia boli odstránené všetky pochybnosti o zabezpečení pobytu žalobcu, nakoľko z ust. § 30 ods. 8 Zákona o pobyte cudzincov plynie, že doklad o zabezpečení ubytovania musí preukazovať, že štátny príslušník tretej krajiny má zabezpečené ubytovanie na najmenej šesť mesiacov prechodného pobytu. 29. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril myšlienku, že k ukončeniu konania bez meritórneho prejednania dochádza v prípadoch ustanovených v Správnom poriadku, ktorý v prípade zastavenia konania vylučuje voľnú úvahu správneho orgánu. Žalobca si tým jednak protirečí s časťou napadnutého rozhodnutia, v ktorej pristúpil k hodnoteniu dôkazu (doklad o ubytovaní) a súčasne sa mýli, pretože v prípade, ak konanie bolo zastavené z iných dôvodov, ako pre nepredloženie zákonom požadovaného podkladu rozhodnutia (podklad predložený bol, ale podľa názoru prvostupňového orgánu nebol akceptovateľný), nemohol sa prvostupňový orgán ani žalovaný vyhnúť jeho hodnoteniu (akceptovateľnosti), ktoré bolo vykonané práve na základe zásad voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný sa rovnako mýlil, pokiaľ vo vyjadrení k žalobe stotožňoval hmotnoprávne účinky rozhodnutia o zastavení konania len s prípustnosťou odvolania proti nemu, pretože povahu účinkov rozhodnutia determinuje iba povaha následkov, ktoré zanecháva. Konkrétne vznik, zánik alebo zmena práv, oprávnení alebo postavenia subjektu, na ktorý dopadajú. Ak bolo konanie ukončené bez toho, aby k uvedeným následkom došlo (ako tomu bolo aj v danom prípade kde nedošlo k vecnému rozhodnutiu o udelení alebo neudelení prechodného pobytu žalobcovi), ide o rozhodnutie vydané z procesných dôvodov. Žalovaný tak v napadnutom rozhodnutí správne (avšak bez bližšieho kontextu a v rozpore s povahou rozhodnutia o zastavení konania) zdôraznil, že postavenie žalobcu sa vydaním rozhodnutia nezmenilo. Z tohto dôvodu nemohlo mať rozhodnutie o zastavení konania hmotnoprávne účinky. Pokiaľ by ich malo, vytvorilo by prekážku rozhodnutej veci vo všeobecnosti nepripúšťajúcu (bez zmeny okolností) o veci opätovne rozhodovať. V danom prípade by nič nebránilo žalobcovi podať novú žiadosť s podkladmi „spĺňajúcimi kritéria požadované žalovaným“. 30. O trovách konania súd rozhodol podľa § 147 SSP, podľa ktorého má právo na náhradu trov ten účastník, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 31. Toto rozhodnutie prijal senát počtom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát počtom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť jeho doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.